Ľubomír Jančok o umení žiť Elita nie je o peniazoch, no na Slovensku uprednostňujeme priemernosť

Frankofonista, pedagóg, publicista a podnikateľ Ľubomír Jančok vydal knihu Savoir vivre s podtitulom Etiketa a umenie žiť. Kniha však zďaleka nie je len o praktických pravidlách spoločenského správania, ktoré môžeme využiť vo vyššej spoločnosti. 

Jančok píše o stave svetových aj slovenských elít, o tom, z čoho vychádzame a aká je perspektíva najbližšieho vývoja. To všetko pretkáva vlastnými bohatými skúsenosťami, vyjadrenými jemu vlastným farbistým štýlom prejavu.

V rozhovore vysvetľuje, čo z jeho pohľadu znamená dobrý život a ako k nemu prispieva znalosť pravidiel spoločenského správania. Zdôrazňuje, že elity definuje snaha o spoločné dobro, a vyzýva na spájanie síl tých najlepších.

Celý rozhovor si môžete okrem textovej podoby aj pozrieť alebo vypočuť.

Do verejnej diskusie ste nedávno prispeli aj knihou Savoir vivre. Keď sa na tú knihu človek pozrie, ako prvé sa mu často vybaví etiketa – pravidlá správania, stolovania či spoločenského styku. To tam do istej miery je, ale čitateľ v nej nájde oveľa viac. Ja by som sa sústredil skôr na filozofiu umenia žiť, ktorá za etikou stojí. Čo pre vás znamená umenie žiť? Ako ho chápete vy aj v kontexte tejto knihy?

Hovorím o francúzskej línii, o umení žiť ako art of living, art de vivre. Táto kniha by bola bezpredmetná, keby bola vyšla v roku 2015 alebo 2018. Za posledných päť až sedem rokov som mal približne šesťtisíc dospelých ľudí na etiketách a takmer šesťtisíc detí na päťdesiatich dvoch školách. To mi umožnilo urobiť sondu do toho, čo latinčinári nazývajú tempus loquendi, tempus tacendi – kedy hovoriť, kedy mlčať, kde sa teší a kde sa hreší.

Čiže ten čas dozrel až v posledných rokoch?

Presne tak. To, čo mi Francúzi roky dávali a čo som absorboval ako špongia, dnes žijeme aj my tu. V rokoch 2015 až 2017 by to ešte nebolo malo význam. Ľudia makali, firmy chceli dvanásťpercentný rast, nadobudli autá, vily, domy – a zistili, že to nevedia používať. Nevedia otvoriť ustricu, zjesť rybu, odkrojiť rybu.

Začíname cestovať do zahraničia – na Malorku, do New Yorku. Trinásťročný syn sa pýta otca, ako sa to je – a on nevie. Nie je si istý, či ich pustia do reštaurácie. Prišli sme do doby – a chvála Pánu Bohu –, keď peniaze už nestačia a nastupuje potreba vzdelania.

Čiže nejde len o etiketu ako súbor pravidiel, ale o niečo hlbšie?

Áno. Francúzi sa tejto línii venujú tristo rokov a majú k nej čo povedať. To je môj základný odrazový mostík – celé uchopenie knihy, moje rozprávanie, do ktorého sú „vrazené“ moje skúsenosti. Etikete sa venujem od roku 2002.

Po štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacie a doktoráte na Sciences Po som mal možnosť zažiť salónny model inteligencie, kde filozofia stojí vysoko, veľa vecí sa rieši na univerzitách a v salónoch a až potom na ne reagujú politici. Mal som tú česť vidieť to v praxi.

A kde je v tom všetkom hranica medzi osobným štýlom a zodpovednosťou voči spoločnosti?

Umenie žiť by nemalo žiadny význam, ako ma to učili profesori, ak človek nezabezpečuje le bien commun – spoločné dobro. Postkomunistický model „ja alebo ty“ je vo Francúzsku prekonaný modelom „ja aj ty“, hľadaním prieniku. Ide o to, čo tu po nás ostane.

Spoločné dobro mi profesori vštepovali neustále. Či už vstúpite do verejnej funkcie, alebo zostanete v akademickej obci, úspech osobnosti rátajú podľa počtu verných žiakov, ktorých vychováte. Keď som bol na doktoráte, povedali mi, že mojou úlohou je spájať žiakov s vplyvom a mocou – cez odporúčania, vzťahy, kontakty. Nie typu: učil sa na štvorky, ale zoberte ho. Ale kontakty, kde sa medzi sebou bijú Federer s Djokovićom, kto je lepší.

Ľubomír Jančok v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Adam Rábara

Toto ma veľmi ovplyvnilo a chcel som to ukázať aj tu. Vidím to na Slovensku aj v Česku – školy volajú, že deti si prihrabávajú ryžu prstom, mladí dospelí idú na stretnutia do Londýna, Milána, Paríža a cítia sa menší. Jedna ministerka mi raz povedala, že sa pri francúzskej kolegyni cítila maličká, keď jej vysvetľovala obrazy a komody.

Stále si myslím, že západná civilizácia má byť pre nás vzorom. A pri tejto príležitosti si dovolím spomenúť Janka Jesenského, ktorý sa pýtal, či sa musí akomodovať úzkemu obzoru vidiečana, chytiť karty či fľašu, lebo nič iné neexistuje. Píše sa rok 1906 – a Vajanský vtedy nadáva ako pes.

Prečo je podľa vás dôležité, aby človek poznal pravidlá kultivovaného spoločenského správania? A hlavne: prečo je to dôležité z hľadiska toho, čo považujeme za šťastný život?

Túto otázku rozoberal už Honoré de Balzac, o ktorom som robil doktorát. Hovoril o hľadaní harmónie medzi vonkajším a vnútorným spôsobom života. Zároveň tvrdil, že ľudia túžia po pokoji a peniazoch. Lenže pokoj vedie k splínu a nude.

V tomto s ním súhlasím. Francúzi sa ešte v osemdesiatych rokoch neustále na niečom zúčastňovali. A ja dnes vidím šťastie – a to platí aj pre Slovensko a Česko – v participatívnej demokracii, teda v aktívnej účasti.

Ukazujem na príkladoch, že peniaze a majetok v „dobrej spoločnosti“ často odhalili vnútornú prázdnotu. Británia mi v tomto slúži ako silný príklad – Jane Austenová, ale aj Francúzsko už od dvora Ľudovíta XIV.

Mnohé ženy sa tlačili na dvor Kráľa Slnko. Tento tlak viedol k tomu, že sa začali zapájať do spoločenského života. Ľudovít ich zapájal do reálnych funkcií – aj keď ešte nemali hlasovacie právo, ktoré získali až v 20. storočí, mali výrazný vplyv. Až taký, že Guy de Maupassant napísal, že v Paríži vám nestačí desať slov dobrého muža, stačí jedno slovo ženy a uspejete.

Ženy vo Francúzsku tak mali už vtedy veľkú moc a zároveň si uvedomovali, že spoločenské správanie, kurtoázia a slušnosť nie sú automatickým dôkazom dobrého srdca či integrity. Sú len základom.

Presne tak, preto kladiem tú otázku...

Je to len základ, ktorý ešte neznamená, že keď máme kravaty a saká, automaticky máme aj vysokú kvalitu správania, vzťahov a podobne. Je to nejaký úvod, bez ktorého sa nemôžeme dostať ďalej.

Tie ženy neboli naivné – za Molièra, za Ľudovíta XIV. Posúvame sa ďalej. Britské ženy závideli francúzskym, že sú do všetkého zamiešané, ale nemali tú taliansku a francúzsku commedia dell’arte, kde sa všetky city vyjavujú navonok. Preto máme u Austenovej hrdinu, ktorý hovorí: keby som vás miloval menej, povedal by som vám viac. Nevedia sa „vymáčknuť“.

Tu máme iný prejav kultúry správania v Británii – disciplína, strohosť. Tá zas učila francúzsku noblesu a aristokraciu cez nurses, ktoré chodili ako opatrovateľky učiť celý francúzsky dvor.

A to krásne umenie konverzácie, ktorému Francúzi učili celý svet a celú Európu, sa tristo rokov tiahne a prichádza až do obdobia prvej svetovej vojny, keď Clemenceau počas rokovaní o Versailleskej zmluve vyhlási: Let’s speak English. Pretože učil na Stanforde, učil v Amerike a už prechádzame do angličtiny. O sto rokov Emmanuel Macron plynule hovorí po anglicky – šťastné dieťa globalizácie.

Ale mieru toho, s čím je človek šťastný, si musí nájsť každý sám. Ja si len uvedomujem, že niekedy v Paríži riešime – pardon za výraz – hlúposti, či bude na torte čerešňa, malina alebo jahoda. A doma je to zdrvujúce – v Bratislave, v Prahe riešime, z akého korpusu bude torta. Tam prijímate, tu odovzdávate.

A každý, kto prestane odovzdávať, je do dvoch rokov nivelizovaný a zhorí.

Moja odpoveď na otázku prepojenia znalosti spoločenského správania a dobrého života by bola, že kultivované spoločenské správanie je vlastne ďalším prejavom napĺňania vlastného človečenstva. Keď mám napĺňať maximálny potenciál, ktorý mám ako človek na tomto svete, tak to, že ovládam kultivované spoločenské správanie, mi tú latku zvyšuje. Napĺňam tým viac potenciál, ktorý mám. A tak to súvisí so šťastným životom – že som plnším človekom.

Váš žargón je aristokratický. Možno máte aj modrú krv, pretože presne toto hovorí modrá krv v Paríži, ktorá nekompromisne tvrdí: ja jem rovnako, či som sám, so ženou, alebo v spoločnosti.

Preto hovorím aj na etiketách o najvyšších leveloch – o automatizácii spôsobov. Človek sa už nezamýšľa nad tým, ako drží vidličku, ako drží príbor, komu má prvému, druhému, tretiemu podať ruku. Má to vybrúsené. A to je tvrdá disciplína k sebe samému, pre seba samého, aby všetkým navôkol bolo dobre.

Základné pravidlo etikety, ktoré učím deti od piatich rokov – a potom od jedenástich do osemnástich – je: ja som ten druhý. Niektoré politické strany by si to mali zobrať, lebo každý chce byť prvý a potom ich je desať po dvoch percentách.

S deťmi robíme jednoduché veci: najskôr nalejem vodu hosťovi, potom doprava, potom doľava, až potom sebe. To isté s chlebom. Nemyslíme na seba. Nejde o barbarstvo, ale o pozeranie sa na okolie.

A to je najvyšší level savoir vivre – vedieť, ako žiť. Keď sa dokážem pozrieť aj navôkol. Niekto to môže vnímať až biblicky. A preto Balzac napokon skonštatoval, že princípom vysokej elegancie je štedrosť.

Ešte predtým, než sa dostaneme k hodnoteniu súčasného stavu, chcem sa vrátiť k histórii. Vo svojej knihe často spomínate Janka Jesenského, Vajanského, bernolákovcov. Mohli by ste našim divákom priblížiť, ako vyzerala úroveň spoločenskej kultúry v našom civilizačnom priestore za posledných sto až dvesto rokov? Z čoho vlastne vychádzame?

Je to tak, že čo Bernolák začal, Štúr vycibril a Štefánik žil. A potom máme osemdesiat rokov pauzu. Dá sa to zhrnúť jednou vetou.

V Trnave, ale aj v mojej obci Veľké Rovné zakladal Bernolák slovenské učené tovarišstvá. To boli tovarišstvá inteligencie, kde zrazu začali pribúdať knihy. Keď mala obec sto kníh, tisíc kníh, už to bol rozkvet.

Keď vidím v roku 1923, že v mojej obci pribudla veľká knižnica, kde sa hovorilo piatimi jazykmi, človek si povie, že to bolo úžasné. Obdobie Jána Smreka a našich veľkých bardov. Ale potom sa pýtam, čo bolo predtým.

Umenie žiť by nemalo žiadny význam, ak človek nezabezpečuje le bien commun – spoločné dobro, tvrdí Ľubomír Jančok. Foto: Postoj/Adam Rábara

Zistíme, že ešte v roku 1820, po Francúzskej revolúcii, Bernolák ani nepoužíva pojem inteligencia. Používa sa slovo vedomci – väčšinou lekári, vzdelaní ľudia, ktorí nerobili rukami. Až so Štúrom, keď zomiera v päťdesiatych rokoch 19. storočia, sa objavuje pojem inteligencia – človek, ktorý pracuje hlavou a pomáha aj okoliu.

Štúrovci pochopili, že ak má prísť národné obrodenie, musí mu predchádzať prebudenie. Máme to aj dnes. A Štefánik toto prebudenie žil – šíril dobré meno v parížskych salónoch.

Pre mňa teda: Bernolák, katolík, začal, evanjelik Štúr vycibril a Štefánik to žil. A mohli by sme menovať ďalších, ktorí sa pohybovali po svete. Potom prichádza obdobie tzv. zlatej bohémy okolo roku 1928 – meškáme za Francúzmi asi tridsať rokov.

Aké to bolo v porovnaní so svetom?

Treba si predstaviť Londýn okolo roku 1900 ako najbohatšie mesto na svete. Ale nevedeli jesť. Jedli len v domácnostiach. A zrazu vznikla otázka: ako nakŕmiť sto, dvesto, tristo ľudí naraz?

Prichádza César Ritz z Francúzskej riviéry a hovorí: ja viem robiť hotely. Prichádza Auguste Escoffier a hovorí: ja viem robiť reštaurácie. Spojili sa a zrazu v Londýne dokázali za jeden večer nakŕmiť tisíc ľudí teplým jedlom. To bolo dovtedy nebývalé.

V roku 1908 prichádza Ritz do Paríža, Londýna, Madridu a potom ich volajú do New Yorku. Takže Francúzi – v Británii, kde boli najväčšie peniaze – naučili svet jesť a správať sa.

Dodnes kráľ Karol III. miluje francúzske šampanské, francúzske maslo. Keď si pozrieme film Jan Masaryk a vidíme Mníchov, vidíme aj ten kontrast: Slovák alebo Čech zje a nedokáže pri tom hovoriť. Francúzske deti učia presný opak – zjem kúsok, poviem myšlienku, dojem. Francúz dokáže prežúvať a zároveň hovoriť. To spomaľuje proces a predlžuje čas stolovania.

Doktor Jančok v štúdiu Postoj TV v diskusii s Michalom Magušinom. Foto: Postoj/Adam Rábara

Umenie žiť súvisí aj s dĺžkou jedenia. Vidím to u veľmi úspešných a bohatých ľudí v Paríži – čím sú bohatší a úspešnejší, tým jedia pomalšie, v pravidelných časoch, sú štíhlejší, lebo nejedia hocičo. Majú umenie zdržanlivosti.

Ak je niekto ešte „nenažraný“, ľudovo povedané, tak konzumuje všetko vo veľkom. A preto si francúzske inštitúcie dávajú pozor na korpulentných ľudí – boja sa, že si budú brať priveľa aj inde.

Chcem sa ešte vrátiť k nášmu „zlatému obdobiu“ – k dvadsiatym a tridsiatym rokom na Slovensku a k vtedajšej generácii elít. Obleky, kravaty, istý štýl, kultúra vystupovania. Ako na tom títo ľudia boli v porovnaní so svetom? Boli sme aj vtedy skôr o krok pozadu?

Dobiehali sme. Inšpirovali sme sa tým, čo prichádzalo zvonka. Mali sme ľudí, ktorí cestovali do Francúzska, Anglicka a inde, videli Paríž, obdivovali ho. Ešte sme neboli po roku 1948.

Keď po roku 1948 príde Tatarka a vidí ženy s červeným rúžom na perách, je z toho nadšený – z tých slobôd. Všetko doma mu pripadá sivé, zahmlené. Boli ľudia, ktorí strávili len pol roka na cestách a potom sa doma cítili inak.

Bratislava mala deväťdesiattisíc obyvateľov a o desať rokov mala stodvadsať- až stotridsaťtisíc. Prišla sem celá generácia Smreka, výtvarníkov, umelcov a ďalších a zistila, že tu to žije. Prešporok žil. Už sa nechceli vracať späť, lebo inde sa cítili ako na dedine.

Knihomoľov zápisníkSlovák prenikol do francúzskych vysokých kruhov. Toto sa tam naučil

Lukáš Krivošík

Tento pohyb sa opakoval. Tí, ktorí už žili v Bratislave, chodili vlakom do Paríža a potom o tom rozprávali. Ešte pred nimi obdivovali Victora Huga či Napoleona – štúrovci Napoleona obdivovali, poľská inteligencia ho zbožňovala. Poľská hymna je jediná na svete, ktorá má zmienku o Bonapartovi.

Celý stredoeurópsky priestor bol napojený na francúzske elity a francúzsku smotánku. Literáti obdivovali Victora Huga, štúrovská generácia sa snažila dobiehať svet. Bola tam bonapartistická línia – odvaha prekonať nepriazeň osudu. To bola inšpirácia.

Vy toto obdobie veľmi dobre poznáte zo slovenského aj svetového kontextu. Boli sme vtedy – v dvadsiatych a tridsiatych rokoch – bližšie svetovým elitám než dnes alebo sme sa po roku 1989 na túto úroveň ešte nedostali?

Obdobie rokov 1948 – 1989 považujem za veľkú dieru, veľkú pauzu. Boli síce šesťdesiate roky a vzniklo veľa intelektuálnych textov, no bolo v tom aj veľa sebaklamu.

Po roku 1989, respektíve 1993, sme začali niečo znovu uchopovať a po roku 1998 prišli zásadné spoločenské zmeny. Nikto nás však nenaučil to, čo nás učili na francúzskych školách – že základom fungovania spoločnosti je spoločné dobro. Ak budete čakať, že to niekto urobí za vás, raz vás bude riadiť spolužiak, ktorý sa učil na štvorky, z ministerstva. Toto sa neuchopilo ani na Slovensku, ani v Česku.

Vznikol strach a humbug. Aj profesori motivovali mladých vstupovať do politiky, no vo Francúzsku sa politika chápe ako kultúra a cnosť. Mnohých však po stáži vo verejnej správe nadšenie prejde – narazia na klientelizmus a zistia, že sa cez pohovory nedostanú.

Autor knihy Savoir vivre. Etiketa a umenie žiť Ľubomír Jančok. Foto: Postoj/Adam Rábara

Preto tvrdím, že hlavným problémom strednej a východnej Európy nie je korupcia, ale klientelizmus. Je to horšie, pretože na dôležité pozície sa nedostávajú najlepší. Vo Francúzsku systém vyberá elity cez jasný poradovník – jednotka, dvojka, trojka – a podľa toho funguje regruting.

Dnes mám sedemnásť žiakov po svete – v Londýne, Paríži, Marseille, v biznise, móde, medicíne či psychológii. My sme mali v tridsiatych rokoch expanziu, dnes nám hrozí evázia – únik. Preto v knihe používam podtitul Mať volá alebo nevolá. Dôležité je, aby tí, ktorí odídu, sa obohatili a vrátili späť. To je pre mňa správny model.

Ja osobne považujem za znak toho, že sa ešte nepribližujeme svetu, to, ako u nás vyzerá verejný priestor. Zanedbaný verejný priestor je možno jedným z meradiel toho, či robíme len pre seba alebo aj pre spoločné dobro. Vidíte v tomto nejakú perspektívu, hlavne z hľadiska vývoja našich elít?

Elity na Slovensku máme. Sú to však jednotlivci, roztrúsení. Nikto ich nespája dokopy. Aj preto chátrajú kolektívne športy. Francúzi majú obrovský talent spájať jednotlivé talenty do jedného tímu – a preto v kolektívnych športoch excelujú.

Čo sa týka perspektívy, Goethe tvrdil, že veľké obdobia krajín, ako bolo Anglicko či Francúzsko, dokážu vyprodukovať veľkých ľudí. Malé krajiny v zlých obdobiach to nedokážu. Neskôr prišli analytici, ktorí tvrdili opak – že práve v priemerných podmienkach môže vyrásť veľký človek, ak ide proti prúdu.

My sme skôr v tejto línii. Máme veľa toho, čo môj profesor nazýval masturbation intellectuelle – veľa rozprávania, málo skutočného obohacovania. Podstata nám často uniká.

Sme v priemernej dobe. A ak majú vyrásť veľkí ľudia, musia ísť proti prúdu. Čo to znamená v praxi? Uvediem príklad svojej žiačky. Po štyroch rokoch vo Francúzsku sa chcela vrátiť na Slovensko. Varoval som ju, že v akademickom prostredí sa môže rýchlo nivelizovať.

Slovensko elity má, len sú roztrúsené a nespolupracujú, tvrdí Ľubomír Jančok. Foto: Postoj/Adam Rábara

Jediný liek je byť aktívna. Začala brať študentov do divadla, stretávať sa s nimi aj v sobotu, robiť aktivity navyše. Napĺňalo ju to. Možno mala nižší plat, ale mala zmysel. Prišla domov ako hrdinka – robila niečo navyše.

Keď som ja brával študentov na operu, celá univerzita o tom vedela. Zvolili ma za senátora. Aktivita proti prúdu. Exempla trahunt – príklady priťahujú.

Nemôžeme sa len sťažovať na to, čo sa deje v Národnej rade. Ako Bonaparte musíme bojovať so zbraňami, ktoré máme. Každý líder, ktorý dnes myslí na spoločné dobro, pracuje individuálne. Priťahuje vzory. A čím ich bude viac, tým lepšie.

Dvadsať rokov sa staráme o priemer a slabých a zabudli sme na najlepších. Prišiel čas dať priestor im. Vidím v tom historickú zmenu paradigmy myslenia, ktorá nám môže pomôcť dôstojne žiť ďalej.