Spisovateľ Puchala Na čitateľa mám nároky. Dobrá kniha nemá byť zábava ako Netflix (video + text)

Rastislav Puchala predstavuje svoje tri najnovšie knihy. Otvorene hovorí o tom, že v spôsobe písania sa medzi súčasnými autormi cíti osamotený. Od čitateľa však očakáva viac než len pasívnu pozornosť.

V rozhovore sa vracia k otázke utrpenia a zmyslu bolesti, ktorá sa tiahne jeho tvorbou. Neponúka jednoduché odpovede, no trvá na tom, že bez presahu večnosti zostáva utrpenie nepochopiteľné a spravodlivosť neúplná.

Silnou témou je aj jazyk a zdroj inšpirácie. Puchala vysvetľuje, prečo nerezignoval na literárny jazyk a prečo sa vo svojej tvorbe opakovane vracia k Biblii ako k textu, ktorý je aj dnes živý, náročný a znepokojivo aktuálny.

Celý rozhovor si môžete okrem textovej podoby aj vypočuť alebo pozrieť.

Za posledné dva roky vám vyšli tri knihy – Nedeľa radosti, Kráľovstvá zeme a Volajú ma Šlomo. Keď sa na toto obdobie pozriete spätne, ide o veľmi viditeľné, hmatateľné výsledky vašej práce. Čo však ľudia nevidia, je to, čo sa odohrávalo vo vašom osobnom a pracovnom živote medzi tým. Aké bolo vaše ostatné spisovateľské dvojročie?

Boli to intenzívne dva roky, a to v mojom súkromnom aj pracovnom živote. Nakopilo sa toho viac, ale snažil som sa zachovať si svoju spisovateľskú rutinu – písanie ráno a po večeroch.

Vďaka tomu sa podarilo tieto tri knihy dokončiť. Neboli všetky písané od nuly, viaceré boli rozpísané alebo som na ne už skôr študoval, ale podarilo sa ich sfinalizovať. Som vďačný, že sa to napriek nasadeniu, v ktorom som žil, podarilo.

Keď sa dnes za týmto obdobím obzriete, máte pocit, že sa ako spisovateľ posúvate? Či už v štýle písania, alebo v tom, aké témy si vyberáte – cítite, že sa vyvíjate?

Minimálne sa o to snažím. Keď si vedľa seba postavím napríklad Šloma alebo Kráľovstvá zeme a svoju prvú knihu Archa zmluvy, tak tam posun v štýle a spracovaní látky určite je.

Ja to vítam a aj to cítim. Súvisí to s tým, že človek sa časom „vypíše“, rukopis sa prirodzene formuje. Ovplyvňuje to aj to, čo čítam, čím sa inšpirujem a aké témy spracúvam.

Posun teda je a pevne verím, že je pozitívny.

Nie vždy totiž vývoj v písaní ide správnym smerom – vidíme to aj u svetových autorov, keď neskoršie knihy nebývajú lepšie než tie prvé. Snažím sa preto o akýsi kontrolovaný posun.

Keď som čítal a porovnával vaše posledné tri knihy, všimol som si jeden spoločný rámec. Neplatí to o celej vašej tvorbe, ale práve pri týchto knihách áno. Tým rámcom je Biblia – konkrétne starozákonné príbehy a postavy. Máme tam Šalamúna, Jóba, Bóza, Rút, Daniela a ďalších. Prečo ste sa rozhodli, že práve biblický príbeh bude v týchto knihách nosným rámcom? Prečo sa k nemu opakovane vraciate a prečo vás Biblia stále inšpiruje k tomu, aby ste na jej základe stavali moderné príbehy?

Pokiaľ ide o to, prečo som sa rozhodol, že Biblia alebo konkrétny biblický príbeh bude rámcovať tieto knihy, úprimne musím povedať, že ja som sa tak celkom vedome nerozhodol – ono to tak nejako vyšlo.

A to súvisí s druhou časťou odpovede. Biblia ma neprestáva fascinovať a inšpirovať. Čítam ju stále dookola a milujem jej jazyk. Teraz nemyslím len duchovný odkaz, to je samozrejmé, ale aj samotný biblický jazyk a štýl textu.

Rastislav Puchala pri rozhovore s Michalom Magušinom v štúdiu Postoj TV. Foto: Postoj/Adam Rábara

Napriek tomu, že ide o prastaré texty, majú neuveriteľnú aktuálnosť. Ten istý text ma zakaždým osloví v niečom inom, podľa toho, akú otázku práve riešim. A keď z toho vypadne nejaký spisovateľský alebo kreatívny impulz, vznikne nápad, ako sa dá biblický rámec spojiť s moderným, súčasným príbehom.

Takto sa stalo, že tieto tri posledné knihy sú zarámcované konkrétnymi biblickými knihami. Šlomo vychádza z viacerých starozákonných textov. Nedeľa radosti je inšpirovaná Knihou Jób – pokúsil som sa o moderné prerozprávanie utrpenia človeka v štýle starozákonného Jóba. Kráľovstvá zeme sa zase viac opierajú o Knihu Daniel a motív babylonského zajatia, ktorý som preniesol do doby nedávno minulej.

Rozumiem tomu teda správne, že Biblia pre vás nie je len literárnym zdrojom alebo symbolickým materiálom, ale že je prirodzenou súčasťou vášho osobného duchovného a intelektuálneho sveta, a preto sa prirodzene premieta aj do vašej tvorby?

Áno, presne tak. Biblia rámcuje nielen moje písanie, ale aj môj duchovný a intelektuálny svet. Nevystupujem z neho, ale tvorím z neho. Preto je pre mňa úplne prirodzené, že sa tento rámec objavuje aj v mojich knihách.

Druhá vec, ktorá spája tieto knihy a vlastne celú vašu beletristickú tvorbu, je jazyk. Vidno, že sa stále držíte knižného jazyka, ktorý sa zo súčasnej literatúry vytráca. Zaujíma ma, akú na to máte spätnú väzbu – na výber biblických tém, ktoré sú mnohým čitateľom vzdialené, a zároveň na jazyk, ktorým ich spracúvate. V oboch prípadoch totiž v istom zmysle kráčate mimo dominantného prúdu dnešnej literatúry.

Povedali ste, že idem proti prúdu. Ja by som to ani nenazval, že idem proti prúdu, ale skôr, že v tomto smere kráčam sám. Úprimne hľadám niekoho, kto by bol hodnotovo podobne nastavený ako ja, aby sme sa o týchto veciach mohli rozprávať. Jedného takého človeka som našiel – Pavla Rankova.

Inak však v tomto smere kráčam sám. Nehovorím to preto, aby som sa pasoval do roly osamoteného autora, ale jednoducho dnes sa ľudia týmto hodnotovým základom veľmi neinšpirujú.

Zachytil som aj literárne kritiky, ktoré mi vyčítali, že z textu cítiť moje náboženské alebo svetonázorové presvedčenie – a úprimne nerozumiem, prečo by to nemalo byť cítiť.

Väčšinou však po mojich knihách siahajú čitatelia, ktorí sú hodnotovo podobne nastavení. Tí mi potom píšu a spätná väzba býva veľmi pozitívna. Oceňujú, že sa týchto tém nebojím.

Pokiaľ ide o jazyk, nepíšem tak, ako sa dnes hovorí na ulici. Píšem, ako mi to káže ruka. Nie je to zámer, je to prirodzené. Súvisí to s literatúrou, ktorú som čítal a obdivoval.

Osobne si myslím, že dobu máme reflektovať, no nemáme sa jej prispôsobovať. O tienistých stránkach doby treba písať, ale netreba ich napodobňovať aj v jazyku.

Keď sa posunieme od tém k forme, mám pocit, že na svojho čitateľa kladiete pomerne vysoké nároky. Platí to aj pri knihách, ktoré pracujú s notoricky známymi biblickými postavami. Používate pôvodné hebrejské mená, nie ich zaužívané preklady, ktoré ľudia poznajú z Biblie, z liturgie alebo z bežného jazyka. Zdá sa mi, že tým vedome komplikujete čítanie v prospech autenticity. Je to tak? A čo od čitateľa vlastne očakávate?

Aj áno, aj nie. Na jednej strane to môže pôsobiť komplikovane, ale na druhej strane je na konci knihy slovníček, kde si čitateľ môže mená dohľadať a porovnať ich s tými zaužívanými. Keď však človek číta mená v hebrejskej transkripcii, postupne začne chápať aj ich význam. A to mu vlastne pomáha porozumieť textu.

Áno, od čitateľa očakávam určitú mieru práce. Nechcem, aby knihu len pasívne prijímal, aby to bolo ako sledovanie filmu na Netflixe – okamžitý zážitok, okamžitý dopamín. Chcem, aby sa do textu aspoň miestami ponoril.

Čitateľ teda nemá knihu len „prečítať“, ale v istom zmysle ju aj študovať. Z dejín literatúry to poznáme: autori, ktorí čitateľa najprv preverili a až potom ho pustili hlbšie do príbehu. Dnes však literatúra často smeruje k okamžitému zážitku, k ľahkej konzumácii. V tomto zmysle idete vedome proti tomuto trendu?

Áno, žijeme rýchlu dobu. Dokonca aj tento rozhovor možno niekto počúva na rýchlosti jeden a pol alebo dva, aby ho mal rýchlejšie za sebou.

Ale ja si myslím, že literatúra má mať inú ambíciu. Nechcem sa podobať na seriál, ktorý si človek pustí popri večeri. Nechcem, aby čitateľ len prijímal. Chcem, aby sa zapojil.

To však má aj druhú stránku. Z pohľadu marketingu a dosahu tým svojmu dielu kladiete isté limity. Opýtam sa preto otvorene: rozhodli ste sa, že hodnota knihy je pre vás dôležitejšia než jej komerčný úspech?

Trochu sa bojím odpovedať priamo, lebo sme na pôde vydavateľstva, ktoré chce moje knihy predávať.

Ale poviem to takto: Šlomo je postavený tak, že ho môže čítať aj ateista, ktorý v živote nemal Bibliu v ruke. Je to autonómny príbeh kráľa v starom kráľovstve. Človek ho môže prečítať za dva dni a mať z neho silný príbeh.

Rastislava Puchalu neprestáva fascinovať Biblia – a to nielen z duchovného hľadiska. Foto: Postoj/Adam Rábara

Zároveň si ho môže čítať aj niekto, kto chce ísť hlbšie – vyhľadávať citácie zo žalmov, významy mien, historické reálie. Pre niekoho je to kniha na čítanie, pre iného aj na štúdium.

Nemyslím si teda, že by sa hodnota a čitateľnosť vylučovali. Ak by som chcel písať jednoduchšie, zrejme by to bolo komerčnejšie – ale to by knihu muselo vydať iné vydavateľstvo, s inou obálkou, iným spôsobom rozprávania. Takým štýlom písať nechcem.

Nie je to teda elitárstvo, ale vedomé rozhodnutie, aký typ literatúry chcete robiť.

Presne tak. Nejde o intelektuálnu nadradenosť. Keď sa človek púšťa do takejto práce, chce, aby za ním niečo zostalo. To je celé.

Poďme ku konkrétnej knihe Nedeľa radosti. Je to novela inšpirovaná starozákonným Jóbom, ale zasadená do súčasného prostredia. Pre mňa osobne je to jedna z vašich najsilnejších kníh – dotýka sa tém, ktoré sa týkajú každého človeka bez ohľadu na vieru. Celou knihou sa nesie otázka utrpenia. Pýtam sa teraz za bežného čitateľa: prečo podľa vás človek trpí? A prečo Boh – ak je dobrý – utrpenie dopúšťa?

Trochu som sa obával, že táto otázka príde. Kniha má približne dvesto strán a vlastne na všetkých sa nejako vyrovnáva práve s touto otázkou. Vyrovnávajú sa s ňou spisovatelia, teológovia, filozofi, ale aj ľudia, ktorí reálne trpia – zdravotne, psychicky, sociálne, v rodinách.

Presne túto otázku kladie aj Kniha Jób. Prečo dobrý človek trpí? Prečo často vidíme, že tí, ktorí si to akoby nezaslúžia, majú ťažký život, a tí, ktorí sa správajú zle, sa majú dobre?

Samozrejme, realita nie je čierno-biela. Nie každý trpiaci je nevinný a nie každý bohatý je darebák. Ale tá otázka nespravodlivosti sveta je veľmi silná.

Ide teda o ten rozpor medzi skúsenosťou života a predstavou spravodlivosti.

Presne tak. V Knihe Jób vidíme človeka, ktorý sa s Bohom háda. Z nášho dnešného pohľadu až veľmi ostro. Jób otvorene pomenúva svoju bolesť, svoje nepochopenie toho, čo sa mu stalo.

A potom prídu jeho priatelia – hlboko veriaci ľudia –, ktorí mu tvrdia, že musel niečo spraviť zle, že ho Boh trestá. To je starozákonná logika odmeny a trestu.

Na konci však Boh vyhreší práve ich, nie Jóba. A to je veľmi silný moment. Ukazuje sa, že spravodlivosť sa nedá uzavrieť len do rámca nášho pozemského života.

Čiže zmysel utrpenia sa nedá pochopiť, ak zostaneme len v horizonte tohto sveta.

Presne. Ak sa obmedzíme len na pozemský život, spravodlivosť neexistuje. Utrpenie nedáva zmysel.

Ale ak ten horizont presiahneme – ak sa na život pozrieme z perspektívy večnosti –, vtedy sa utrpenie začína javiť inak. Kresťanstvo ide ešte ďalej a hovorí o možnosti utrpenie prijať a posvätiť. Tvrdí, že môže priniesť plody niekde inde, mimo nášho bezprostredného času a priestoru.

V knihe je silná scéna zo psychiatrickej kliniky, v ktorej hlavný hrdina sedí s pacientom v terminálnom štádiu rakoviny a zaznie myšlienka „odmyslieť si čas a priestor“. Keď to však poviete človeku, ktorý práve trpí, znie to takmer neprijateľne. Pomáha to vôbec v tej chvíli?

Určite nie. Táto kniha nemala byť návodom na život ani psychoterapeutickou pomôckou. Bola o hľadaní mojich vlastných odpovedí.

Človeku, ktorý práve intenzívne trpí, nepomôže filozofická alebo teologická poučka. Vtedy pomáha psychológ, psychiater, blízki ľudia.

Spracovanie utrpenia väčšinou prichádza až ex post – keď sa rana začne hojiť. Vtedy sa človek začne pýtať, čo to s ním spravilo, čo to prinieslo do jeho života.

Téma zmyslu ľudského utrpenia je dôležitou súčasťou viacerých diel Rastislava Puchalu. Foto: Postoj/Adam Rábara

Zmysel utrpenia sa teda ukazuje až spätne, nie v samotnej bolesti.

Presne tak. V tej chvíli človek jednoducho ľudsky trpí. Až neskôr môže vidieť, že správne spracované utrpenie môže priniesť aj duchovné plody.

V mojom prípade to bola napríklad strata otca. Vtedy som takto neuvažoval. No s odstupom času vidím, čo to prinieslo do môjho života. Nehovorím, že to bolo dobré – ale že to nebolo prázdne.

Keď sa na to pozriem ešte osobnejšie: vy sa témou utrpenia zaoberáte dlhodobo, premýšľate o nej ako spisovateľ aj ako človek. Znamená to, že máte v sebe túto otázku už nejako „vyriešenú“? Alebo sú momenty, ktoré vami stále dokážu otriasť?

Myšlienkovo možno mám niektoré veci ujasnené, ale to neznamená, že ma nemajú čo vyviesť z rovnováhy. Sú udalosti, ktoré mnou stále dokážu otriasť – utrpenie detí, vojny, nevinné obete katastrof, zemetrasení, požiarov.

Vtedy si človek znovu uvedomí, že je len človek. Aj tie presvedčenia, o ktorých si myslíme, že sú pevné, sa v takých chvíľach zakolíšu. A človek si ich musí znovu a znovu sprítomňovať, nanovo si ich prechádzať. Nie je to jednoduché. Celý život je v tomto zmysle nejaký zápas.

Nie je to teda stav, do ktorého sa človek raz dostane a má pokoj.

Nie. Nemyslím si, že máme v živote niečo definitívne vyriešené. Ja sám som len „trstina vetrom klátená“.

Ale v zásade myšlienkovo viem, kde stojím, pokiaľ ide o otázku utrpenia. Len to neznamená, že by ma realita života nemohla znovu zasiahnuť.

To je dôležité povedať aj preto, že vaša kniha Nedeľa radosti nepôsobí ako lacná odpoveď alebo poučka. Skôr ako otvorenie otázky, s ktorou musí každý zápasiť sám.

Presne tak. Ja sa ani nepokúšam dávať univerzálne odpovede. Nepasujem sa do roly duchovného alebo niekoho, kto má hotové riešenia.

Tá kniha je záznamom môjho vlastného uvažovania, môjho zápasu. Ak v nej niekto nájde niečo, čo mu pomôže premýšľať, som rád. Ale nie je to návod.

Poďme k ďalšej knihe – ku Kráľovstvám zeme. Sám ju označujete ako láskavú knihu, hoci pracuje s veľmi vážnou historickou skúsenosťou. Jednou z hlavných tém je sloboda a reakcia človeka na jej náhly príchod. Čo ste touto knihou chceli povedať o tom, ako my ľudia zvládame slobodu?

Základná myšlienka tejto knihy je, že ľudia sa v podstate nemenia. Menia sa len okolnosti, v ktorých žijú.

Spisovateľ Rastislav PuchalaZ nášho prežívania vymizol Boh, i preto majú knihy ťaživú atmosféru (video + text)

Michal Magušin

Sloboda môže byť – a teraz to dávam do úvodzoviek – nebezpečná pre človeka, ktorý na ňu nie je pripravený. A ja som nechcel byť mravokársky. Tá kniha je vlastne prerozprávaním príbehu babylonského zajatia, preneseného do doby nedávno minulej – do obdobia konca totality a nástupu slobody v našich zemepisných šírkach.

Ide teda o skúsenosť generácie, ktorá prešla z neslobody do slobody bez prípravy.

Áno. Väčšina z nás žila v neslobodnom režime – nielen fyzicky, ale aj duchovne. Mali sme v sebe vnútorné obmedzenia, indoktrináciu, strach.

Keď potom prišiel náhly závan slobody, urobilo to s ľuďmi veľa vecí. Nechcem hovoriť lacné frázy o „skazenom Západe“, lebo zo Západu neprišlo len zlo. Človek však má tendenciu vyberať si to, čo mu chutí – často aj otrávené ovocie.

Čiže sloboda sama osebe automaticky nezušľachťuje človeka.

Sloboda len odhalí, kým človek v skutočnosti je.

Preto som tomu dal biblický rámec – aby bolo jasné, že ide o univerzálnu skúsenosť. Politické zmeny v knihe len rámcujú dej.

V skutočnosti je to kniha o vzťahoch medzi ľuďmi, o pamäti, o detstve, o otcovi a synovi, o starých dvoroch, jeseni, farbách. O ľudskosti.

Tretia kniha, o ktorej sa dnes rozprávame, sa nazývaVolajú ma Šlomo. Už vizuálne nadväzuje na vašu predchádzajúcu knihu o kráľovi Dávidovi. Tentoraz sa však sústreďujete na Šalamúna – na jeho vzostup a pád. Keď sa povie Šalamún, väčšina ľudí si ho spája s múdrosťou. Aj tí, ktorí Bibliu detailne nepoznajú. Keď ste túto knihu písali a študovali pramene, o akú múdrosť vlastne išlo? Čo si Šalamún od Boha pýtal a dosiahol múdrosť vo svojom živote?

Išlo o múdrosť, ktorú si nemohol nikde načítať. Šalamún si veľmi dobre uvedomoval, aké obrovské dedičstvo mu zanechal jeho otec Dávid – zjednotené kráľovstvo Izraela.

Vedel, že Dávid bol požehnaný vďaka svojej vernosti Bohu a že toto požehnanie sa má preniesť aj na jeho vládu. No nechcel len zostať v tieni otca. Chcel kráľovstvo spravovať dobre a efektívne.

Nedeľa radosti, Kráľovstvá zeme a Volajú ma Šlomo – to sú názvy troch najnovších kníh Rastislava Puchalu. Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď bol ešte veľmi mladý, prosil Boha o nadprirodzenú múdrosť – nie o znalosť kníh alebo informácií, ale o schopnosť rozlišovať, spravodlivo rozhodovať a spravovať kráľovstvo podľa Božej vôle. To bola múdrosť, ktorú chcel.

Nešlo teda o múdrosť v intelektuálnom zmysle, ale o schopnosť vidieť veci z Božej perspektívy.

Áno. O schopnosť rozlišovať dobro a zlo z Božieho pohľadu. Spravovať kráľovstvo nielen politicky, ekonomicky či vojensky, ale tak, aby bolo kráľovstvom Hospodina.

A práve tu vidíme obrovský rozdiel medzi Šalamúnom na začiatku jeho života a Šalamúnom na jeho konci.

Na konci príbehu totiž prichádza to známe „márnosť nad márnosť“, hebrejské hevel. Znamená to, že Šalamún túto múdrosť nakoniec stratil?

Áno. Stratil ju tým, že porušil presne tie veci, pred ktorými Boh izraelských kráľov varoval dávno pred ním. Kráľ nemal hromadiť zlato, nemal mať veľa koní a nemal sa obklopovať množstvom žien – pretože to zvádza srdce.

Šalamún urobil všetky tri veci. A tým sa postupne vytrácala aj Božia múdrosť z jeho života. Vidíme, ako sa odkláňa od Hospodina až k modloslužbe, ktorou sa jeho príbeh v biblických knihách končí.

Z tohto pohľadu je Šalamúnov príbeh tragický. O to ťažšie sa mi o ňom písalo v porovnaní s Dávidom.

A práve to je zaujímavé. Dávid aj Šalamún robili vážne chyby. Dávid sa dopustil vraždy, smilstva, zlyhával. A predsa je jeho príbeh iný. Čo podľa vás odlišovalo týchto dvoch mužov? Prečo sa Dávid aj po pádoch dokázal vrátiť k Bohu, zatiaľ čo pri Šalamúnovi to nevidíme?

Hovorím to ako autor, nie ako biblista, ale myslím si, že Šalamún bol celý život obklopený luxusom. Tento luxus začal vnímať ako prirodzenú súčasť Božieho požehnania.

Postupne však podľa mňa strácal autentickú vieru. Nie náhle, ale pomaly. Hospodin sa preňho stal jedným z viacerých kultov, s ktorými sa stretával pod vplyvom žien, cudzích náboženstiev, intelektuálnych prúdov svojej doby.

Na rozdiel od Dávida nevidíme u Šalamúna jasné pokánie. Biblia o ňom mlčí. A to je veľmi výrečné ticho.

Takže rozhodujúci rozdiel nebol v tom, že by Dávid nebol hrešil, ale v tom, že sa dokázal vrátiť.

Dávid nikdy nezapochyboval o Hospodinovi. Zlyhával, ale kajal sa. Pri Šalamúnovi mám pocit, že viera sa mu rozplynula v množstve iných vplyvov.

V knihe som si dovolil istú autorskú nádej – že možno prišiel aj moment pokánia, hoci ho Biblia výslovne nespomína. Uvažujem optimisticky.

Biblický text nám však ukazuje skôr tragický oblúk: veľký začiatok, veľký dar a smutný koniec.

Rastislav Puchala aktuálne pracuje na románovom spracovaní silného príbehu židovských konvertitov Munkovcov. Foto: Postoj/Adam Rábara

Na záver by som sa chcel pozrieť trochu dopredu. Čo vás v týchto dňoch napĺňa intelektuálne a literárne? Čo čítate, z čoho dnes čerpáte a ako sa to môže premietnuť do vašej ďalšej tvorby?

Môj čitateľský denník je do veľkej miery určovaný tým, na čom práve pracujem. Občas si dovolím ten luxus, že sa začítam do románu len pre radosť – v poslednom období sa ku mne vrátila americká klasika, Faulkner, Steinbeck.

Ale väčšina môjho čítania súvisí s tým, čo práve píšem. Momentálne dokončujem román o rodine Munkovcov. Ide o slovenských židovských konvertitov na kresťanstvo – rodičov a dvoch synov –, ktorí všetci zahynuli v koncentračnom tábore.

Aby som ich dokázal pochopiť, musel som sa ponoriť do ich intelektuálneho sveta. Čítal som autorov, ktorí ich ovplyvnili – Romaina Rollanda, Lipperta, znova Jóba, Guardiniho, Werfela. Sú to myslitelia a spisovatelia prvej polovice 20. storočia, ktorí mnohých ľudí priviedli ku kresťanstvu.

Ide teda o silne historický, ale zároveň veľmi osobný príbeh.

Áno. Je to beletrizovaný román založený na reálnych postavách. Hlavnými hrdinami sú Munkovci a ich blízky priateľ Pavol Strauss, ktorý ich prežil a dožil sa vysokého veku.

Na rozdiel od biblických románov tu mám oveľa viac priamych prameňov, listov, textov. Zároveň som si dovolil autorskú licenciu v psychológii postáv, v ich vnútornom prežívaní konverzie, viery a utrpenia.

To znamená, že pôjde o román s veľmi silným tragickým koncom, ale asi nie bez nádeje.

Ich životná cesta sa skončila v koncentračnom tábore, respektíve v pochode smrti. Ale duchovne je ten príbeh pre mňa veľmi optimistický.

Je to presne ten typ transcendencie, o ktorej sme sa rozprávali pri téme utrpenia. Smrť nie je posledným slovom. A to je niečo, čo som do tej knihy chcel dostať.

Kedy by sa čitatelia mohli tejto knihy dočkať?

Momentálne sa rozprávame s vydavateľstvami o tom, kto a ako knihu vydá. Pevne verím, že v priebehu roka 2026 by mala byť na pultoch – či už pred letom, alebo pred Vianocami.

Literárne diela Rastislava Puchalu si môžete zakúpiť v našom e-shope.