Ukrajina a Rusko K vojne ešte stále nemusí dôjsť

Som presvedčený, že stále ešte k rusko-ukrajinskej vojne dôjsť nemusí, že stále je možné ju odstrašiť. Ale predtým, než si o tom povieme, je nutné hneď na začiatok zdôrazniť dve veci.

Po prvé, Ukrajina (a ani Gruzínsko) sa členmi NATO nikdy nestanú. A Rusi to vedia. Aby sa krajina stala novým členom NATO, je nutný súhlas všetkých doterajších členských krajín NATO. A dve krajiny, celkom významné, Francúzsko a Nemecko, sú proti.

Takže aj keď Ukrajinci chcú byť členmi NATO – a človek sa im nemôže čudovať –, nikdy sa nimi nestanú. A Putin to vie. Jeho požiadavka, aby NATO verejne prehlásila, že Ukrajina a Gruzínsko za členov prijaté nebudú, je „chucpe“:

NATO to verejne sľúbiť nemôže, pretože o členstve rozhodujú len krajiny členské a uchádzačské, a nikto tretí. Ani Burkina Faso, ani Myanmar, ani Rusko. A pritom realisticky každý vie, že sa členmi nestanú.

A po druhé, aj keby Rusko napadlo Ukrajinu v otvorenej agresii, žiadna členská krajina NATO do vojny s Ruskom nevstúpi. Jednak preto, že s Ukrajinou nemáme bezpečnostnú zmluvu, ktorá by nás zaväzovala vojensky brániť Ukrajinu, ak je napadnutá. Tú máme len medzi nami, členmi NATO. Ale predovšetkým preto, že Rusko je jadrová veľmoc a nikto sám nevyhlási vojnu jadrovej mocnosti, ak nie je napadnutý.

V tomto zmysle má Ukrajina už ďalšiu smolu. Ale to neznamená, že nemôžeme Ukrajine zmysluplne pomôcť. O to viac, že otvorený ruský útok na Ukrajinu by bola nehoráznosť nebezpečná pre celú Európu; o to viac, že by to bol útok Ukrajinou nevyprovokovaný; aj keď je ešte možné, že si Rusi nejakú „ukrajinskú“ provokáciu vyrobia, ako si Nemci koncom augusta 1939 vyrobili „poľský“ útok na vysielač v Gliwiciach, vtedy na území Nemecka.

Od roku 1945 platilo, že žiadna krajina nezískava územie na úkor druhej, susednej, ktorej hranice uznávala. Až do roku 2014. Síce hranice sa zmenili, napr. dve Nemecká sa so súhlasom susedov a mocností zjednotili a mnohé federácie sa rozpadli: Sovietsky zväz, Česko-Slovensko, Juhoslávia.

Ale keď sa rozpadlo Česko-Slovensko, ktoré malo dovtedy hranice medzinárodne garantované, nikto neotvoril otázku česko-nemeckých či maďarsko-slovenských hraníc s tým, že ani Česko, ani Slovensko žiadne hranice ako štátne medzinárodne garantované nemali. Ale v roku 2014 si jedna krajina, Rusko, prisvojila územie krajiny susednej, Ukrajiny, ktorej hranice dovtedy uznávala. A teraz jej hrozí otvorenou vojnou a agresiou.

Ak by Ukrajinci mali poukázať na toho, kto je hlavným otcom súčasného ukrajinského politického národa, je to V. Putin. Zdieľať

Po rozpade ZSSR vznikli štyri nové jadrové mocnosti: Rusko, Bielorusko, Ukrajina a Kazachstan. Tie tri posledné súhlasili, že sa svojich jadrových zbraní vzdajú v prospech Ruska, odovzdajú mu ich. V decembri 1994 bolo v Budapešti podpísané memorandum, podľa ktorého sa Ukrajina vzdala atómových zbraní v prospech Ruska a ďalší traja signatári memoranda, Rusko, Veľká Británia a Spojené štáty, prisľúbili, že budú územnú celistvosť Ukrajiny rešpektovať. Bolo to čestné prehlásenie, nie záväzná zmluva. V roku 2014 Rusko svoje čestné slovo porušilo.

Je v záujme všetkých ruskú vojnu proti Ukrajine odstrašiť. Za Ukrajinu bojovať nebudeme, ale môžeme jej pomôcť, aby Rusko za vojnu proti nej zaplatilo príliš vysokú cenu. Teda Ukrajinu vyzbrojiť tak, že Rusom sa rozpútanie vojny proti nej nevyplatí. Nielen truhly tisícov ruských vojakov vracajúcich sa ich rodinám, ale aj sankcie na predstaviteľov režimu oveľa drastickejšie, než sú tie súčasné.

A Putin to musí vedieť dopredu, aby si vojnu mohol ešte rozmyslieť. Samozrejme, najdrastickejším opatrením by bolo vypnutie Ruska z medzinárodného bankového systému SWIFT, takže do Ruska a ani z Ruska by nebolo možné elektronicky posielať peniaze.

Je nutné uvažovať aj o tom, ako Putinovi umožniť cestu späť, aby si zachoval tvár. Ak by ruskí vojaci otvorene vstúpili len na územie separatistických „republík“ Doneck a Luhaňsk, tam usporiadali „referendum“ pod „ochranou“ ruských bajonetov a v „referende“ by si ľudia „požiadali“ o prijatie do Ruskej federácie (Duma by im, samozrejme, vyhovela), teda zopakovanie krymského scenára, bolo by to síce tiež nechutné, ale len ratifikáciou statusu quo. A Putin by sa mohol chvastať, že zase rozšíril územie Ruska.

Ak však Rusi vtrhnú ďalej na Ukrajinu, nech Boh pomáha ukrajinským, ale aj ruským matkám, ktoré prídu o svoje deti, a uteší ich.

Nevyprovokovaný útok Ruska proti Ukrajine bude mať najskôr ešte jeden následok: Fínsko a Švédsko požiadajú o vstup do NATO – a budú hneď prijaté. Ruská propaganda bude síce tvrdiť „... vidíte, obkľučujú nás, mali sme pravdu...“, ale prečo chcú malé krajiny susediace s Ruskom byť členom NATO? V dôsledku toho, ako sa Rusko správa.

Ak niekedy postavia panteón osôb, ktoré sa najviac zaslúžili o vznik západoeurópskeho integračného procesu vedúceho až k dnešnej EÚ, prominentné miesto v ňom bude mať socha J. V. Stalina. Rovnako tak medzi zakladateľmi NATO bude mať dôstojné, vlastne hlavné miesto J. V. Stalin.

Ak by Ukrajinci mali poukázať na toho, kto je hlavným (aj keď nezamýšľaným) otcom súčasného ukrajinského politického národa, je to V. V. Putin. A ak Fínsko a Švédsko sa rozhodnú vstúpiť do NATO, človekom, ktorý svojou prípadnou – a zatiaľ stále nie nutnou – akciou na Ukrajine ich o tom presvedčil, bude to opäť V. V. Putin.

Celkom šikovný chlapec, no nie?