Sloboda slova a zhromažďovania V akom stave sú Slovensko, Česko a Rusko 81 rokov po vojne

Od konca druhej svetovej ubehlo 81 rokov, to je celkom dlhý čas. Svet je v úplne inej situácii, než bol v máji 1945 – a predovšetkým stredná Európa, aj napriek všetkým problémom dneška, je na tom lepšie než vtedy.

Ale aj napriek tomu sú udalosti spred 81 rokov schopné vyvolávať vášne. Bolo to aj 81 rokov po Waterloo, poslednej definitívnej porážke Napoleona, jeho páde a odvoze na Svätú Helenu rovnaké? Inými slovami: mali v roku 1896 Európania stále fóbiu z Napoleona, Francúzov a vnúčat či pravnúčat vojakov jeho Veľkej armády? Nie, rozhodne nie. Vtedy boli Európania oveľa dospelejší, než sú mnohí dnes. V roku 1896 už neboli problémom Francúzi či Napoleon, ale skôr mladý nerozumný ambiciózny nemecký cisár či ruskí marxisti idúci za Leninom v podzemí. Ale v roku 1896 už nikto v Európe strach z Napoleona nemal.

Pozrime sa teraz na tri krajiny: Slovensko, Česko a Rusko. V akom sú stave 81 rokov po druhej veľkej vojne. 

Zákon o Benešových dekrétoch na Slovensku

Slovensko prijalo nešťastný zákon zakazujúci kritiku či obhajobu zrušenia tzv. Benešových dekrétov z jesene 1945. Je jednoducho pochopiteľné, ako mohol prejsť v jednokomorovom parlamente: proste väčšina hlasovala na povel a schválila ho. Bez nejakého premýšľania. 

Čo už pochopiteľné nie je – prečo okamžite nebola úspešne napadnutá jeho ústavnosť na Ústavnom súde. (Príslušné ustanovenie zákona v skutočnosti bolo napadnuté na Ústavom súde, len nebola pozastavená jeho účinnosť. Pozn. redakcie.) Súčasťou ústavy je totiž aj Deklarácia práv a slobôd z roku 1991, ktorá postuluje okrem iného právo na slobodu politického prejavu ako ústavné, teda nadradené bežnému zákonu. 

Zaiste sa môžeme líšiť v názore, kde majú byť hranice slobody slova; určite nikto nemôže tvrdiť, že má ľudské právo páchať zločiny a navádzať na ne, napr. na genocídu. Ale akékoľvek politické rozhodnutie, zákon či dekrét schválený v minulosti je možné kritizovať a snažiť sa ho zmeniť. Ak je politická sloboda vôbec o niečom, tak práve o tomto.

Môžeme – ale aj nemusíme – kritizovať ako nerozumné či politicky neuvážené rozbitie habsburskej monarchie v roku 1918, vznik Československej republiky v tom istom roku, zánik Česko-Slovenskej republiky v roku 1939 a vznik Slovenskej republiky, Slovenské národné povstanie v roku 1944 a prihlásenie sa k Československu, komunistický puč a uchopenie moci v roku 1948, sovietsku inváziu v roku 1968, pád socializmu, „mieru a pokroku“ v roku 1989 či ukončenie Českej a Slovenskej Federatívnej republiky na prelome rokov 1992 a 1993, vstup do EÚ v roku 2004 atď. atď., na čokoľvek z minulosti môžeme mať kritické názory (sám som do toho radu zaradil udalosti, s ktorými silno súhlasím, i tie, s ktorými nesúhlasím – ide o princíp). 

Inými slovami: je úplne v poriadku mať kritické názory na Benešove dekréty a odsudzovať ich, a tí, ktorí sa takýto názor rozhodli kriminalizovať, by sa mali hanbiť. Nie sú zrodení pre slobodu, nechápu slobodu a nie sú hodní vládnuť slobodným ľuďom.

Zjazd sudetských Nemcov v Brne

To je Slovensko. Teraz Česko. Brnianska iniciatíva Meeting Brno sa rozhodla pozvať na výročný zjazd sudetských Nemcov (Nemcov žijúcich v českom pohraničí a po vojne v roku 1945 odsunutých do Nemecka) tento rok, 81. po skončení vojny, po prvýkrát na územie Česka, do Brna. A sudetskí Nemci to s vďačnosťou prijali. Ale mnohí Česi to s veľkorysosťou neprijali vôbec.

Prečo Brno? Ťažko povedať, odtiaľ prišla iniciatíva. Pravdou je, že za Rakúska pred rokom 1918 boli vzťahy slovanských Čechov a etnických Nemcov v Čechách napäté, ale vzťahy slovanských Moravanov a etnických Nemcov na Morave celkom dobré. Autor kompromisu a spolupráce, bol to Moravan, sa na Moravana volal nezvykle – Pražák. Barón Alois Pražák (1820 – 1901). 

Jeden z členov iniciatívy Meeting Brno, ktorí na koniec mája do Brna sudetských Nemcov pozvali, je i prvý predseda Českej národnej rady (dnes Poslaneckej snemovne) po rozdelení Česko-Slovenska – Milan Uhde. Dramatik, ročník 1936, práve dopísal ďalšiu svoju divadelnú hru a bude mať deväťdesiat rokov. Jeho mamička bola Židovka, za vojny sa skrývala. Celá jej rodina zahynula v koncentračných táboroch. Sestra jeho otca sa vydala za moravského Nemca, nie nacistu, ale obyčajného Nemca. 

V roku 1945 boli on i ona aj ich deti odsunutí do Rakúska. Revoluční gardisti toho Nemca tak mučili a zbili, že sa pomiatol. Prišiel o rozum. Stal sa bláznom. Takže časť rodiny pána Uhdeho zavraždili nacisti, časť rodiny po vojne mučili českí zbabelci, ktorí sa hrali na hrdinov a mučili nemeckých civilistov. V pánovi Uhdem nie je ani trochu nenávisti, ani za mak fóbie. A mnohí mu strašne nadávajú, že sem (do Brna) pozýva fašistov, „Sudeťákov“, a tí sa tu vraj budú rozťahovať...

Toto mi rozum neberie. Sudetskí Nemci sú 81 rokov po vojne normálni ľudia, žiadna hrozba. Niektorí Česi si myslia, že budú chcieť späť majetky a budú sa opäť rozťahovať a Čechov vyháňať. Keby tie majetky chceli, tak si ich kúpia, ale už ich nedostanú: minulosť je minulosť a je uzavretá. Vojna nejako dopadla v máji 1945 a jedni boli víťazi a iní porazení. 

Nemá zmysel sa po 81 rokoch nenávidieť. Ako v roku 1896 už nikto nenenávidel Francúzov v súvislosti s Napoleonom. Šéf sudetských Nemcov Bernd Posselt nie je nacista, nie je to človek, z ktorého by išiel strach, je skôr pri tele, zavalitý a smiešny, vyzerá ako párok v rožku. Roztomilý, nie strašný. A toho sa niektorí Česi boja 81 rokov po vojne... To je ďalšia vec, ktorú nechápem. Respektíve chápem, ale nesúhlasím. Budeme sa nenávidieť večne? Nie je čas na zmierenie? 81 rokov po vojne? 

Keď bolo v roku 1911 päťdesiat rokov od začiatku americkej občianskej vojny Severu proti Juhu, jej vojaci, bojovníci Únie i Konfederácie, sa na bojiskách bratali ako dobrí Američania a dobrí kresťania. Nie je dobré nenávidieť sa večne. A teraz je viac než päťdesiat rokov od vojny, dokonca viac než osemdesiat. Je najvyšší čas odpustiť si ako dobrí Európania a dobrí kresťania. Dnešní Nemci nie sú naši nepriatelia, ani tí sudetskí.

Koniec združenia Memorial v Rusku

Čo nás privádza ku krajine tretej, k Rusku. Občianske združenie Memorial, ktoré uctievalo pamiatku obetí stalinizmu, pomaly končí. Úrady sú voči nemu nepriaznivé a strpčujú mu život. Ľuďom, ktorí stavajú pomníčky a pamätníčky obetiam totalitného komunizmu a stalinizmu. A v niektorých veciach idú ešte ďalej. V Katyni po Smolensku, na západe Ruska, kde v roku 1940 stalinistická politická polícia NKVD povraždila tisíce, desaťtisíce poľských dôstojníkov, úrady postavili výstavu venovanú... tisícročnej fóbii Poliakov z ruského národa... K ublíženiu pridali aj urážku.

Nepochybujem o tom, že v Nemecku sú aj niektorí kryptonacisti či neonacisti. Ale nemecký štát nijako nevelebí Hitlera, hanbí sa za neho. Ruský štát však Stalina velebí. A ruské obyvateľstvo – rozsiahle zložky, až na tých statočných – Stalina tiež velebí. A to nesvedčí o psychickom stave ruského národa, ani o jeho pripravenosti na slobodu. Áno, sú tam aj tí statoční Rusi a sú jedni z najstatočnejších. 

Ale keď ruský štát i väčšina Rusov nevidí nič problematické na Stalinovi, potom máme s Ruskom problém; ale predovšetkým má Rusko problém so sebou samým. V rokoch 1944 – 49 Červená armáda oslobodzovala od nacizmu, ale zároveň dobývala pre stalinizmus. Boli to osloboditelia, ale aj dobyvatelia. A dokiaľ sa „široká ruská duša“ nepozrie tejto pravde do očí, Rusko nebude pripravené pre a na slobodu.