Zápisky z trolejbusu Ešteže ma máš, inak by nám ušiel

Poviedky na pokračovanie z pera šoféra bratislavskej MHD, v ktorom sa objavila túžba tvoriť. Dnes o dobrých skutkoch.

Vypočuť článok

Tomáš Komrska je milovaný piaty syn a milujúci manžel i otec troch synov. Keď zistil, že pravidlá radšej dodržiava, ako ich robí, zanechal stavebnú firmu a stal sa šoférom bratislavskej hromadnej dopravy. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť Zápisky z trolejbusu.

Ďalšie autorove články:

Zápisky z trolejbusu Padá sniežik, padá, ej, ale som rada. Teda ako kto

Zápisky z trolejbusu Vám sa tam sedí, ste v teplučku, miesta máte dosť, a čo my, ha?

Zápisky z trolejbusu Ako som viezol anjela

Sviatočná sobota zaodiala mesto pokojnou slnečnou atmosférou. Cesty sú takmer prázdne, sporadickí cestujúci sa zjavne neponáhľajú. Na linke 202 vládne pokoj a aj rozhlasové hudobné vysielanie prispieva k povznesenej nálade.

Cestou do mesta sa tíško vynorím spoza zákruty a po najbližšiu zastávku mám pred sebou dlhší rovný úsek. Po chodníku si smerom k zastávke vykračujú dvaja chlapci, asi 10- a 13-roční, a v momente, keď ma za sebou zaregistrujú, rozbehnú sa k zastávke. Starší beží ostošesť, ale mladší je o poznanie pomalší. Pribrzdím, veď zjavne chcú ísť s nami a času máme dosť. Spomalenou jazdou dávam obom stále väčšiu nádej na to, že ma dobehnú. Idem zarovno so statnejším starším bežcom a spolu s ním sa pomaly dokotúľam na zastávku.

Otvorím všetky dvere a pomyselný víťaz sa postaví do prvých dverí s jednou nohou na chodníku, s druhou v trolejbuse a zadychčaný kričí na slabšieho kamaráta: „Pohni si, nech neujde!“

Zničený slabší kamarát sa ťahá okolo všetkých otvorených dverí a lapajúc po dychu, vhupne spolu so starším kamarátom do predných dverí.

„Ešteže ma máš, inak by nám ušiel.“

Zahľadení sami do seba prejdú bez povšimnutia okolo mňa a utáboria sa na najbližšej prázdnej štvorsedačke. Dychčia. „Ešteže sme to stihli.“

„Ale to vďaka mne! Hmhm.“

Pristihol som sa, ako sa popod fúzy – dva dni som sa neholil – usmievam a myslím si svoje. Áno, snažili sa, ale zjavne si nevšimli, že som ich od prvého momentu chcel počkať. Mali sa mi poďakovať? Mal som ich upozorniť, aby mi poďakovali? Mal som ich upozorniť, že to bol môj zámer, aby spoj nezmeškali?

Toto je častý obraz môjho dobrého skutku: jednak som hrdý na seba, že som skutok spravil, a zároveň od obdarovaného a okolia očakávam okrem vďaky aj uvedomenie si, aký som pre obdarovaného dôležitý: „Ešteže ma máš.“

A pritom tu je Niekto, kto pripravil dobré skutky, aby sme ich robili.

Silní potrebujú slabých. Pretože zmyslom života je rásť. No nie hore, ale tak, že sa skláňam k slabšiemu a zapúšťam korene hlbšie do hodnôt.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.