Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
17. jún 2020

Knižná novinka

Ukážka z knihy Podivuhodné putovanie púšťou alebo Tri P

Prinášame vám ukážku z našej novej knihy Podivuhodné putovanie púšťou alebo Tri P 

Ukážka z knihy Podivuhodné putovanie púšťou alebo Tri P

Kniha sa hodí ako darček ku koncu školského roka, na prázdniny či dovolenku alebo ako hodnotný darček na prvé sväté prijímanie. Podivuhodné putovanie fascinuje prvákov, ôsmakov aj dospelých, ktorí majú chuť učiť sa od púšte, ako chutí voda, a od vody, ako nestratiť tvár. Predpredaj so zľavou - 15 % môžete využiť do 25. 6. 2020 v našom eshope.

 

Michal, Otík a Alžbetka sa usadili tak pohodlne, ako to len na tvrdej rozpálenej skale šlo, a pripravili sa na dlhé čakanie. Nerozprávali. Alžbetka si prisadla k Michalovi, oprela hlavu o jeho plece a zaclonila si oči pred slnkom. V horúčave sa jej lepili viečka a Michalovi tiež. Zakrátko obaja podriemkavali.
Otík ich chvíľku pozoroval, potom si zložil z chrbta batoh s jedlom a dal si ho pod hlavu. Natiahol sa pozdĺž skaly, aby bol čo najďalej od priepasti, ale spať nemohol. Bol priveľmi smädný. Spomínal na horské jazierko, predstavoval si krištáľovo čistú, studenú vodu, a práve keď sa smäd stával neznesiteľným, ozval sa hlas:
„Už sa nemusíš báť. A to je dobré.“

Otík otvoril oči. Tieň sa rysoval vedľa neho, úzky, ale jasný a zreteľný, omnoho zreteľnejší než v Zelenom údolí.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Otík tak ticho, aby ho ostatní nepočuli.
„Nemusíš sa báť draka. Isto ti už je jasné, že žiaden drak nie je.“
„Ako to môžeš tvrdiť s takou istotou?“ namietol Otík. „Tých pár hrstí kamienkov ho len nemuselo zobudiť.“
Tieň sa zasmial.
„Pekných pár hrstí! A nezobudil sa, pretože nie je. Vieš to rovnako dobre ako ja.“
„Možno máš pravdu. Ale stále sa trošku bojím.“
„To je tým smädom,“ povedal Tieň. „Prečo si nevezmeš malý kúsok pomaranča?“

Až teraz si Otík uvedomil, ako ovocie pod jeho hlavou vonia, a pri pomyslení na pomarančovú šťavu sa mu v ústach zbiehali sliny. Ale spomenul si, čo hovoril Michal.
„To nejde. Dohodli sme sa, že sa budeme o všetko deliť.“
„Ty hlupáčik,“ zašepkal Tieň, „veď ti nehovorím, aby si zjedol celý pomaranč. Vezmi si iba dva dieliky.“
„Ale Michal hovoril, že sa najeme, až keď prejdeme tento chodník.“
„Vtedy nevedel, že Alžbetka rozbije džbán s vodou. Keby si sa ho mohol spýtať teraz, určite by proti kúsku pomaranča nič nemal. Ale pýtať sa ho nemôžeš. Vidíš, že spí. A ty ho predsa nechceš rušiť.“
Otík sa pozrel na Michala. Bratrancovi klesla hlava na prsia, mal zavreté oči a pravidelne oddychoval s rukou položenou okolo Alžbetkiných pliec.
„To je fakt. Budiť ho nemôžem.“
Otík sa zhlboka nadýchol sladkej vône. Keby si kúsoček pomaranča vzal, smäd by ho určite prešiel.
„No, jeden dielik by som hádam zjesť mohol,“ povedal napokon.
Kradmo siahol do batoha a vytiahol z neho pomaranč. Dlho, labužnícky ho ovoniaval. A potom, len čo odlúpil kúsok šupky, zaliala ho taká silná vôňa, že sa do neho nedočkavo zahryzol.

Ilustrácie: Hana Pavlátová

Naozaj si chcel vziať len jeden dielik, ale nahryzol tri a tie teraz musel dojesť. A keďže trochu porušil aj štvrtý dielik, zjedol aj ten, aby mohol pomaranč uložiť naspäť do batoha. Inak by šťava všetko zaprplala a zalepila. Aj tak ostával veľký kus pomaranča a Otík si hovoril, že z neho zjedol skoro presne štvrtinu, ktorá mu vlastne patrila. Zvyšok ovocia uložil a šupu bezmyšlienkovito skopol do priepasti. Keď videl, ako padá dolu, trochu sa zľakol. Ale šupa zmizla v hlbine a nič sa nestalo.
„A čo by sa malo stať?“ povedal si v duchu. „Žiaden drak tam dole nie je.“

S plnými ústami sa uložil na svoje miesto pri skale a zavrel oči. Po kúsku pomaranča sa cítil oveľa lepšie, ale smädný bol stále.
Michal s Alžbetkou spali, Tomáš sa nevracal a Otík sa začínal nudiť. Čo keby si zobral ešte jeden, celkom malý kúsok pomaranča? Koniec-koncov, Alžbetka sa nedávno napila, a tak má nárok aj na časť jej dielu.
Otík si odlúpol ešte jeden dielik a oprel sa čo najpohodlnejšie o skalu. Bol spokojný sám so sebou. Vlastne by mu ostatní mali poďakovať, že zistil pravdu o drakovi. Rozhodne si zaslúži odmenu.
Otík sa odmenil ďalším kúskom pomaranča a potom sa rozpačito pozrel, čo z ovocia ostalo. Veľa toho nebolo.

Inzercia

„Michal sa naštve,“ napadlo mu a potom si povedal: „Tak nech! Nemá mi čo rozkazovať. Jeden z tých štyroch pomarančov je aj tak môj a ja ho pokojne dojem, nech sa Michal hoci aj rozpučí.“
Otík si napchal zvyšok ovocia do úst. Vlastne mu už tak nechutilo; prehĺtal rýchlo, ako keby ho niekto naháňal, a zvyšok šupky hodil do priepasti.
„Sú ale riadne hlúpi, Michal, Alžbetka a Tomáš, že veria v nejakého draka. To sú celí oni. Veriť v nezmysly a vymýšľať hlúposti, to je ich.“
Zlostne sa na Michala a Alžbetku pozrel. Trčí kvôli nim na sprostej skale, čaká ho ešte ktoviekoľko dní v hnusnej púšti a im je to jedno. Pokojne si spia. Napadlo mu, že by ich mohol nenápadne zobudiť. On predsa tiež nespí!
Práve hľadal niečo, čo by do nich mohol hodiť – predstavoval si nejaký šikovný malý ploskáčik – keď si uvedomil, že je okolo neho plno kamienkov, že sa dokonca sypú ďalšie a ďalšie, že je to úplný dážď ostrých úlomkov, ktoré s rachotom padajú dole do priepasti. Rýchlo sa pritisol ku skale, aby ho nezranili.

Hluk, ktorý kamienky spôsobovali, zburcoval Michala. Vyskočil na nohy s prihlúplym výrazom človeka, ktorý sa práve prebudil a ešte celkom presne nechápe, čo sa vlastne deje.
„Čo je, Otík, čo sa stalo?“
Michal sa zmätene rozhliadal. A potom si všimol niečo, čo uviazlo medzi kameňmi na kraji chodníka. Niečo oranžové.
„Ty si jedol pomaranč!“ vykríkol.
Otík sa zaškeril: „No a čo? Bol som smädný.“
„Dobre, ale zvyšok jedla si vezmem k sebe,“ povedal Michal, teraz už tak ticho, ako len dokázal.

Zuzana Holasová (*1950) je majsterka mýtu, archetypu, symbolu. Aj preto si jej bestseller Tri P (v češtine Popoupo) vyslúžil prirovnania k Narnii.

Podišiel k Otíkovi a chcel si batoh, ktorý ležal za bratrancom pri skalnej stene, pritiahnuť k sebe. Problém bol však v tom, že to nebol ozajstný batoh, iba košeľa zviazaná dole kúskom šnúrky od topánok. Ako ju Michal ťahal cez kamene na kraji chodníka okolo Otíka, ktorý mu s chuťou prekážal, šnúrka sa rozviazala a syr, chleby i kúsky mäsa zmizli v priepasti. Naposledy sa z košele vykotúľali pomaranče a Alžbetka mala plné ruky práce, aby ich zachránila a nezletela pritom dole.
Toto už bolo na Michala priveľa. Dostal obrovskú chuť jednu Chochláčovi vraziť a vôbec nemienil brať ohľad na to, že Otík je oveľa menší a slabší než on. O sekundu neskôr mali všetci traja čo robiť, aby sa stihli pritisnúť ku skale.

Cez chodník sa valil obrovský balvan. Michala niečo udrelo do nohy. Balvan so sebou strhával menšie kamene a lavína sutín takmer zmietla všetkých troch do priepasti. Nekonečne dlho duneli a rachotili kamene po skalách. Keď sa Michalovi, Otíkovi a Alžbetke zdalo, že azda nikdy neprestanú padať, dunenie ustalo a vysoké skalné štíty, príkre zrázy, chodník i priepasť zahalilo ticho.

A potom sa hlboko dole ozval rev.

Odporúčame

Čas, ktorý máme pre deti

Čas, ktorý máme pre deti

Deťom, ktoré sa narodili s postihnutím, sa musia rodičia venovať, či vonku zúri pandémia, alebo nie. A hoci boli rehabilitačné ambulancie až doteraz zatvorené, aj spoločný čas v rodine je niekedy dobrou terapiou.