Zápisky z trolejbusu Ako som viezol anjela

Je studené nedeľné ráno, 4.50. Prázdny plávam pustým mestom, pomaly prechádzajúc opustené zastávky, keby sa na nich predsa len niekto ukrýval pred zimou.

Asi v polovici trasy stojí na jednej zo zastávok ľudská bytosť. „Dobré ráno,“ navzájom si poprajeme a veľmi pokojná žena, asi v mojom veku, si sadá na predné sedadlo. Sami dvaja doputujeme na konečnú pri cintoríne, kde rozvážna neznáma vystúpi a kamsi odkráča.

Po dvoch kolách, zhruba po troch hodinách, stojí na konečnej tá istá žena, aby sa odviezla späť. Pretože do odchodu mám ešte pätnásť minút a vonku je riadna zima, pozývam tajomnú neznámu dnu.

„Jej, ďakujem, to je milé.“

„Prepáčte, som zvedavý. Skoro ráno som vás sem priviezol a teraz idete naspäť. Kde ste boli takto zavčas ráno?“

„Vidíte tamtú reštauráciu cez cestu?“

„Hej, hej.“

„Tak tam chodím upratovať. Veľmi milí majitelia mi vyšli v ústrety a zamestnali ma. Viete, ja som na invalidnom dôchodku a oni mi umožnili takto si privyrobiť.“

Táto žena, prekypujúca zvláštnym hlbokým pokojom a zdravo vyzerajúca, je na invalidnom dôchodku?

„Prepáčte, ale veď vyzeráte zdravo a pokojne.“

„Viete, prežila som vlastnú smrť.“

Odrazu je ticho. Ventilátory ako keby tiež v tejto tajomnej chvíli zbystrili a bzučia dôstojne tichšie.

„Mala som žalúdočné vredy a raz, keď som prišla domov z práce, mi vred praskol. Vlastne som vykrvácala dovnútra. Našla ma mama, ktorá sa mi nevedela dovolať, a záchranka ma dopravila v podstate mŕtvu do nemocnice, kde ma oživili. Lekári to definovali tak, že som zomrela a vrátila sa.“

Ticho.

„Potom za mnou na izbu chodili rôzni lekári a pýtali sa ma, čo som zažila.“

Ticho.

Už nie až taká neznáma, ale o to tajomnejšia pokojne sedí a hľadí na mňa. Cítim pohľad anjela, ktorý vie a ktorý pozná hodnotu času.

Opatrne zašepkám: „A čo ste zažili?“

Po chvíľke veľmi rozvážne a pokojne povie:

„Odišla som na nádhernú lúku, kde ma privítala ľudská bytosť v bielom a znela tam nesmierne krásna a nesmierne upokojujúca hudba.“

Ticho.

„A potom?“

„A potom som pochopila, že moja úloha tu na zemi sa ešte neskončila.“

„A aká je vaša úloha?“

„Moja úloha je ako úloha každého človeka – šíriť lásku.“

„Ale akú lásku? A ako? Ako tomu rozumiete?“

„Každý človek má možnosť tušiť Boha, večnosť. Len je chyba, keď namiesto Boha dosadí seba alebo iného človeka, prírodu či myšlienku. Každý človek má možnosť porozumieť láske, ktorá dáva zmysel, ktorá obohacuje obdarovaného aj darcu. Lenže vzbura voči skutočnému Bohu to zahmlieva a kazí.“

„A čo budete dnes robiť?“

„Idem sa postarať o mamu, pobudnúť s ňou. Potom sa pôjdem prejsť do lesa a nasávať atmosféru stvoreného.“

Okrem zimomriavok som sa na nič iné nezmohol. Ale zato mi hlavou dookola prúdili večne nezodpovedané, večne aktuálne otázky:

A čo budem robiť dnes ja?

Čo budem šíriť? A čo nasávať?

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.