Novela o rýchlosti chôdze Chodci budú od kolobežkárov a cyklistov viac chránení, no bez vymáhania k zmene nedôjde

Po tom, čo koalícia v parlamente schválila novelu zákona o cestnej premávke, ktorá okrem iného definuje rýchlosť chôdze, sa okamžite začala zosmiešňovať a zavádzajúco interpretovať.

A to tak, že novela sa prezentuje ako obmedzujúca rýchlosť chôdze na šesť kilometrov za hodinu. Nie je to pravda.

V skutočnosti táto novela rieši problém, ktorý sa v mnohých veľkých mestách objavil s rozšírením elektrických kolobežiek a odvtedy sa iba zväčšuje. Aj preto mnohé krajiny či mestá už pristúpili k rôznym formám ich regulácie.

Celkom iná vec však je, ako sa dodržiavanie pravidiel zo strany vodičov kolobežiek s pomocným motorčekom – ale aj zo strany cyklistov – vymáha. A na tom zrejme nič nezmení ani novela Ľubomíra Vážneho.

Novela skutočne definuje pojem „rýchlosť chôdze“ ako rýchlosť neprevyšujúcu šesť kilometrov za hodinu. Totiž hoci sa doteraz v zákone tento pojem používal, rýchlosť chôdze v ňom nebola definovaná.

Konkrétne sa v zákone hovorí, že rýchlosť chôdze musí – pokiaľ ide po chodníku – dodržať osoba so zdravotným postihnutím, ktorá sa pohybuje pomocou ručného alebo motorového vozíka, ako aj vodič samovyvažovacieho vozidla, teda segwaya, jednokolky či takzvanej kolonožky (alebo hoverboardu).

Lenže čo je to rýchlosť chôdze? Ak by náhodou takýto vodič išiel po chodníku rýchlosťou pätnásť kilometrov za hodinu a niekoho by zrazil, mohol by sa obhajovať tým, že rýchlosť chôdze nie je nijako definovaná a niekto predsa môže kráčať rýchlo.

Novela tiež v zákone upravuje, že rýchlosťou chôdze sú po novom obmedzení aj po chodníku sa pohybujúci lyžiari, korčuliari, kolobežkári (na klasickej kolobežke bez pomocného motorčeka), skejtbordisti a podobne, ako aj cyklisti mladší ako desať rokov či osoby, ktoré ich sprevádzajú alebo vezú.

Doteraz síce v zákone boli ustanovenia o tom, že vyššie vymenovaní nesmú obmedziť ani ohroziť chodcov, no teoreticky mohli ísť tak rýchlo, ako sa to do vágneho pojmu „rýchlosť chôdze“ zmestilo.

Vážneho novela okrem toho zvyšuje vek povinnej lekárskej prehliadky pre šoférov zo 65 na 70 rokov a upravuje jej podmienky.

Takže nie, rýchlosť chôdze chodcov sa nijako neobmedzuje – práve naopak, chodci pohybujúci sa pešo by mali po novom byť na chodníkoch viac chránení od tých, ktorí nejdú pešo, ale na niečom sa vezú.

Kolízne situácie sú na dennom poriadku

Ak by sme však mali predpokladať vplyv tejto novely na bezpečnosť chodcov na základe toho, ako sa dodržiavajú už teraz platné predpisy, ktoré by mali chodcov chrániť, tak by sme museli skonštatovať, že bude mizivý.

Totiž už dnes majú cyklisti a jazdci na kolobežkách s pomocným motorčekom pohyb po chodníku až na výnimky zakázaný, napriek tomu sa však tieto pravidlá nedodržiavajú a vymôcť ich je ťažké.

Martin Pekár z Progresívneho Slovenska novelu kritizuje so slovami, že chodcov ohrozujú autá, nie cyklisti a kolobežkári, ako aj to, že vlani polícia zaznamenala len tri zrážky kolobežkárov s chodcami.

K tomu dve poznámky. Po prvé, autá jazdia po vozovke a chodci chodia po chodníku. Autá sa po chodníkoch zväčša nepohybujú a už aj ich parkovanie na nich je zakázané (ak to nedovoľuje značka).

Zákon, ktorý prešiel omylomZákaz parkovania na chodníku spôsobí starosti vodičom, obciam a možno aj chodcom

Jakub Lipták

Oproti tomu jazda cyklistov a kolobežkárov po chodníkoch je každodenná realita prinajmenšom na mnohých miestach v Bratislave a logicky dochádza k omnoho častejším kolíznym situáciám.

Zatiaľ čo chodec je na chodníku od auta chránený, od bicykla a elektrickej kolobežky s bezohľadným jazdcom nie je chránený nijako.

Po druhé, nízky evidovaný počet zrážok kolobežkárov s chodcami ešte neznamená, že k zrážkam nedochádza. Môže to znamenať totiž aj to, že ich ľudia nenahlasujú, respektíve že k zrážke nedôjde len tesne alebo že chodci zo strachu pred jazdcami na chodníkoch uhýbajú, hoci v skutočnosti by to malo byť naopak.

Samozrejme, súčasťou tohto problému je aj chýbajúca cyklistická infraštruktúra, bez ktorej sa jazdci môžu báť ísť po ceste s autami. Nielenže to neospravedlňuje jazdu po chodníku, ale nie je to ani celé vysvetlenie tohto javu.

Po Bratislave sa pohybuje obrovské množstvo kuriérov nosiacich jedlo, ktorí si trasy zjednodušujú a skracujú v rozpore s dopravnými predpismi, pričom navyše mnohí z nich sú cudzinci a voči chodcom sa správajú veľmi bezohľadne a drzo.

Či presvištia pár centimetrov okolo chodca zozadu, vyletia spoza rohu, alebo sa dokonca predierajú pomedzi chodcov vystupujúcich z električky. Bez toho, aby na tom videli čokoľvek čudné. Samozrejme, toto správanie sa netýka len kuriérov, ale mnohých cyklistov a kolobežkárov.

Bezohľadnosť jazdcov vníma aj polícia

Autor týchto riadkov iba za bežný týždeň na ulici zažije či pozoruje viac kolíznych situácií kolobežkárov či cyklistov s chodcami ako tri. Ba aj za bežný deň.

Preto sa prednedávnom obrátil na bratislavskú mestskú políciu s podnetom, aby zvýšila dohliadanie na zákaz jazdy kolobežkárov a cyklistov po chodníku, keďže ohrozuje chodcov a v poslednom období sa táto situácia naozaj výrazne zhoršila.

Odpoveď polície, okrem obligátneho prísľubu plánovania zvýšeného výkonu služieb v danej lokalite, bola veľmi zaujímavá.

Napísali, že medzi cyklistami, kolobežkármi a chodcami sa predpokladá zvýšená vzájomná ohľaduplnosť a tolerancia, „tieto vlastnosti však v ostatnom čase na strane cyklistov a kolobežkárov väčšinou chýbajú“, uviedli. Keď to eviduje aj mestská polícia, asi to nebude len subjektívny pocit autora tohto textu.

Okrem toho sa v odpovedi uvádza, že pre hliadky mestskej polície je zastihnutie bezohľadne jazdiacich kolobežkárov a cyklistov problematické „práve pre ich bezohľadnú jazdu, ktorou neraz ohrozujú život a zdravie nielen ostatných účastníkov cestnej premávky, ale aj vlastný“.

Ak totiž takýto človek na výzvu nezastane, policajt by jeho násilným zastavením mohol ohroziť jeho zdravie.

Problém je podľa odpovede polície aj v anonymite týchto jazdcov v premávke, ktorí zneužívajú skutočnosť, že ich „vozidlo“ nemusí mať žiadne evidenčné číslo. Inými slovami, ak sa aj dopustia priestupku, no nepodarí sa ich dolapiť pri čine, sú prakticky nepotrestateľní.

Ako by sa dala táto situácia riešiť? Prinajmenšom v prípade elektrických kolobežiek by sa mohla stanoviť povinnosť, aby každá takáto kolobežka, ak ju teda chce majiteľ použiť na verejných cestných komunikáciách, musela mať viditeľné evidenčné číslo podobne ako motorka.

V Holandsku od prvého júla tohto roka dokonca pristúpili k tomu, že elektrická kolobežka môže ísť na cestu iba vtedy, ak bola schválená úradom pre cestnú dopravu, má evidenčné číslo, vodič má aspoň šestnásť rokov a poistenie zodpovednosti za škodu. Počas jazdy tiež musí mať nasadenú prilbu.

Podobné pravidlá majú v Nemecku: elektrická kolobežka musí byť poistená a jej majiteľ následne dostane nalepovacie evidenčné číslo, ktoré musí na kolobežke viditeľne umiestniť. Prispôsobiť sa tomu musia aj prevádzkovatelia systémov zdieľaných kolobežiek.

Mohli by sme sa inšpirovať.