Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
12. december 2021

Zápisky z trolejbusu

Vám sa tam sedí, ste v teplučku, miesta máte dosť, a čo my, ha?

Poviedky na pokračovanie z pera šoféra bratislavskej MHD, v ktorom sa objavila túžba tvoriť. Dnešná je o vľúdnom slove.

 

Vám sa tam sedí, ste v teplučku, miesta máte dosť, a čo my, ha?

Foto: Flickr/vbelinchón

15. 12. podvečer

Predvianočná doprava v meste hustne. Dážď priviedol ľudí k tomu, aby vytiahli nie dáždniky, ale autá, a doprava sa spomaľuje. V týchto dňoch je už, žiaľ, pomerne bežné mať meškanie šesťdesiat a viac minút. A ak sa k tomu pridá nejaký ťukanec nepozorných nedočkavcov, stojíme na mieste. V takomto čase sa stáva, že spravím jedno kolo za čas, ktorý je určený na dve. Samozrejme, že ľudia, odborne „cestujúca verejnosť“, šomrú.

S 86-minútovým meškaním som sa dávno po 17. hodine vynoril pri zastávke Miletičova smerom na železničnú stanicu. Tu je po pracovnom čase vždy veľa ľudí, ktorí chcú ísť domov, často vlakom, ktorý neradno zmeškať.

Nespokojný dav sa pohol. Niektorí krútia hlavami, iní ukazujú na hodinky (asi ich majú nové a chcú sa pochváliť), ďalší hrozia päsťou – slovom, veselá kopa, ktorá ma obviňuje z meškania. Šomranie, búchanie – nuž, nejako sa vopchali dnu. Pri mojich sklenených dverách sú natlačení ako sardinky. Je mi ich ľúto. Nedá mi to a prihovorím sa asi poltuctu spýtavých pohľadov: „Prepáčte, smerom z mesta je taká zápcha, že z konečnej som odchádzal s hodinovým meškaním.“

„No určite,“ dozvedám sa, „všetky linky chodia, len 201 nie.“

Istý pán s vypúlenými očami, stojaci na jednej nohe, aj to nie na svojej, sa do mňa pustí: „Vám sa tam sedí, ste v teplučku, miesta máte dosť, a čo my, ha? To vám je jedno, čo?“

„Ale on za to nemôže,“ oponuje útle, zjavne rozhľadené dievča omotané okolo tyče so strojčekom.

„No nech sa ide pán šofér medzi nás tlačiť, uvidíme, čo povie.“

Inzercia

Ako zareagovať v takej situácii? Ako neuraziť a možno vniesť trocha svetla? „Pane, mňa už tiež nebavilo tlačiť sa v zápchach, preto som sa zamestnal v dopravnom podniku. Verte mi, keď idem o tretej ráno do práce, cesty sú prázdne a v autobuse sedím, kde len chcem. A po práci po polnoci to isté. Príďte k nám. Cesta do práce a z práce sa pre vás stane pohodovou záležitosťou.“

Pomedzi už trocha vychladnuté hlavy sa začína kde-tu pretláčať nenápadný tlmený smiech. Istý hlások neveriacky slabikuje: „O-tre-tej-rá-no?“

„Viete, prvé vozy vyrážajú po pol štvrtej.“

Zdá sa, že atmosféra – aspoň pri kabíne – sa posunula niekam inam. Na Trnavskom mýte nespokojný pán s vypúlenými očami vystupuje a nenápadne, neisto ma zdraví. Žeby budúci kolega?

Vľúdna odpoveď odvracia zlosť, urážlivé slovo vzbudzuje hnev. Ušľachtilá reč je stromom života, falošná však zraňuje ducha, napísal pred tritisíc rokmi Šalamún. Vtedy tuším trolejbusy neboli, ale toto príslovie sa hodí aj sem. Aj inde. Len to vyžaduje trocha námahy, pretože prchká odpoveď sa sama tlačí von, bez prípravy, prinesie chvíľkovú úľavu, ale má nepekné, ďalekosiahle dôsledky.

Si myslím.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva