Peter Pöthe o výchove k výkonu Dieťa je dnes ako projekt, nalinajkovaný podľa rodičov

Dokumentárny film Každá minúta života, ktorý mal vlani premiéru na filmovom festivale v Karlových Varoch a neskôr prišiel aj do slovenských kín, vyvolal silné emócie. Príbeh slovenskej rodiny Hanuliakovcov, ktorí sa ešte pred narodením svojho syna rozhodli, že z neho bude šampión a úspešný človek, a zvolili si kamevédu za svoju výchovnú metódu, vyvolal rozpačité reakcie.

„Táto výchova je podľa mňa nebezpečný jav. A ešte o to nebezpečnejší, že takíto rodičia navonok vyzerajú, že to sú práve tí rodičia, ktorí sa venujú svojim deťom. Lenže oni sa venujú sebe, svojim vlastným predstavám,“ hovorí český detský psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe.

S kamevédou sa stretol už pred viacerými rokmi, nesúhlasí s ňou a tvrdí, že deti vychované v tlaku na výkon a úspech budú mať s veľkou pravdepodobnosťou v dospelosti problém so samostatným myslením i konaním.

Videli ste film Každá minúta života?

Nevidel som ho a musím sa priznať, že sa ho dosť bojím. To, čo som si o tom chlapcovi vo filme a jeho rodičoch zatiaľ prečítal, ma napĺňa hnevom aj ľútosťou.

Rodičia často čelia výčitkám, že trávia málo času so svojimi deťmi. Vo filme vidíme rodičov, ktorí sú s dieťaťom stále a vedú ho k tomu, aby bolo raz v živote úspešné. Je to zlé?

Je to podľa môjho názoru veľmi rizikové. Nechcem komentovať konkrétny pár z filmu, ale všeobecne rodičia, ktorí takto vychovávajú deti, to robia podvedome pre seba, nie pre tie deti. To sú ich nevedomé priania a predstavy o sebe. Aj keď sa akože venujú dieťaťu, väčšinou to naozaj nemá nič spoločné s tým, čo dieťa objektívne a subjektívne potrebuje a čo samo chce. Pritom je to veľmi významný faktor pri budovaní sebavedomia, sebaúcty a vôbec pre autonómiu a zrelosť osobnosti. Dokázať, že ja sa môžem spoľahnúť na seba, viem, čo viem, viem, čo chcem.

Nenachádzate pre rodičov, ktorí vedú svoje deti výchovou k výkonu, žiadne pochopenie?

V týchto prípadoch ide často o narcistických rodičov, ktorí sa riadia vlastnou potrebou uspieť a získať hodnotu cez niekoho, koho budú totálne kontrolovať, čiže napríklad cez dieťa. To, že dieťa nevedia oddeliť od seba, spôsobuje, že dieťa sa stotožní s ich nevedomými aj vedomými predstavami a ideálmi a bude mať takzvané falošné self, čiže falošnú, neautentickú a závislú osobnosť.

Aký vplyv má takáto preorganizovaná výchova tlačená na výkon a úspech na psychiku dieťaťa?

Tieto deti sú v živote často veľmi zraniteľné, má to negatívny vplyv na ich vzťahy mimo rodiny, na celú ich osobnosť a duševné zdravie. Poznám to bohužiaľ aj z terapie. Také deti sú navonok akože suverénne, ale v skutočnosti sú veľmi neisté, závislé, majú úzkosť z nových situácií, inklinujú stále k niekomu, kto ich bude viesť, kto im bude hovoriť, čo majú robiť alebo čo si majú myslieť či dokonca cítiť. V dospelosti môžu byt závislé od „vodcov“ alebo siekt či rôznych ideológií. Akoby sa mentálne nedokázali bez rodičov cítiť dobre a nemôžu si vytvárať normálne vzťahy.

„Tieto deti sa obvykle správajú podľa toho, či budú za svoje konanie oceňované. Robia veci, ktoré sú ako keby ich, ale sú vlastne naučené.“Zdieľať

Chcete povedať, že keď takéto dieťa dospeje, nedokáže fungovať samostatne?

S vysokou pravdepodobnosťou nie. Bude závislé od nejakých predstáv alebo ľudí a nie je autentické. Ciele, ktoré narcistický rodič doň premietal, nie sú jeho. Takéto deti rozvíjajú iba tú časť osobnosti, ktorá primárne uspokojuje niekoho iného, teda toho rodiča. Keď samy budú chcieť urobiť nejaké rozhodnutie, sú veľmi neisté, pretože nemajú predstavu o tom, že by sa samy mohli dobre rozhodnúť. Tieto deti sa obvykle správajú podľa toho, či budú za svoje konanie oceňované. Robia veci, ktoré sú ako keby ich, ale sú vlastne naučené. Alebo, naopak, robia úplne nelogické aj nebezpečné veci v rámci určitej rebélie, ktorá často dospelým prekáža, aj keď je vlastne zdravá.

Ale život neprináša len naučené situácie, čo v prípade, keď budú musieť improvizovať?

Nebudú mať návod, a preto môžu byt neisté a úzkostné. A úzkosť sa v dospelosti rieši často buď psychiatrickými liekmi, alebo alkoholom a drogami. Bohužiaľ, ich rodičia si často neuvedomujú alebo si skôr nechcú pripustiť, že ich dieťaťu nemožno úplne porozumieť ani s istotou nemožno vedieť, čo je preň dobré. Že je pre nich nemožné obsiahnuť pre dieťa celý svet. Logicky sa tieto deti môžu ako dospelí samy spochybňovať a myslieť si, že je s nimi niečo v neporiadku, a končia na terapiách či na liekoch.

Čítajte tiež

Kontroverzný film o výchove k výkonu Rodičia sa ešte pred narodením syna rozhodli, že z neho bude víťaz

Alena Potocká

Dokumentárny film o slovenskej rodine, ktorá cielene vychováva 4-ročného syna k úspechu, rozvíril emotívnu diskusiu rodičov i odborníkov.

Pozrime sa bližšie na filozofiu kamevédy. Na prvý pohľad vyzerá príťažlivo, rodič dieťa od mala rozvíja vo všetkých smeroch. Dieťa ovláda mnohé športy, viacero jazykov, realizuje sa v oblasti hudby či spevu. Je to obrovský rozsah, z ktorého si potom dieťa vyberie. Nevyzerá takto predpoklad na prežitie kvalitného života?

To je podľa mňa veľká hlúposť. Je to ilúzia všemocných a vševedúcich rodičov, ktorí sa stavajú pre dieťa do roly Boha. Každý ľudský tvor, teda aj dieťa, je predsa jedinečný a nikomu výhradne nepatrí, čiže nie je ani produktom ani majetkom niekoho. Základ rozvoja zrelej osobnosti je o separácii dieťaťa od rodiča. Je to o tom, že dieťa zájde za roh a rodič naň nedohliadne. A že nevie, čo to dieťa robí, nevie, ako samo objaví niečo nové, niečo originálne. Ale vie, kam sa má vrátiť, keď zablúdi. Keby bolo dieťa iba kópiou emócií, fantázií a prianí rodičov, ľudstvo by sa vôbec nevyvíjalo. Celé dejiny by boli iba o tom, čo už vieme.

„Základ rozvoja zrelej osobnosti je o separácii dieťaťa od rodiča.“Zdieľať

Táto výchova je podľa mňa nebezpečný jav. A ešte o to nebezpečnejší, že takíto rodičia navonok vyzerajú, že to sú práve tí rodičia, ktorí sa venujú svojim deťom. Lenže oni sa venujú sebe, svojim vlastným predstavám. Bohužiaľ, často to popierajú. Máloktorý rodič by vedome svoje dieťa ničil. Ale ako môže byť dieťa šťastné, ak mu nedávajú žiadny priestor?

Zakladateľ kamevédy Pavel Zacha je presvedčený, že tieto deti prežívajú pestré a bohaté detstvo i mladosť, budú mať potenciál a budú v živote úspešnejšie.

Predstavte si, že sa také dieťa zraní alebo zrazu zistí, že ho to nebaví. Že by bolo radšej umelcom, lekárom a teraz to začne objavovať v pätnástich rokoch. A to je ešte ten šťastnejší prípad, že na to príde samo. Že má ešte vôbec takú slobodu, že môže o sebe takto nezávisle premýšľať.

Ale potom je tu problém, že sa napríklad dieťa zraní a predstavu rodiča nesplní. Je stratené, pretože sa dostáva na úroveň štvorročného dieťaťa, ktoré nikdy nepremýšľalo o tom, čo samo chce, a neobjavilo to.

Aj zo spomínaného dokumentárneho filmu vidieť, že tlak na výkon dieťaťa je v tejto výchove veľký. V jednom zábere matka hovorí štvorročnému synovi, že musí byť najlepší. Ako to dokáže také malé dieťa ustáť?

Nedá sa to ustáť. To dieťa nemá na výber. Je to jeho rodič, je rado, že ho rodičia majú radi, verí, že to, čo robia, je dobré. Tým, že je presvedčené, že ho majú radi a že sú múdrejší ako ono, nemá dôvod to odmietať. Možno v neskoršom veku. Ale vtedy si zase môže povedať: ale moji rodičia sa obetovali, ja im to teraz musím vrátiť. Veď moja mama bude potom depresívna. Taký rodič je prázdny, pretože mimo vysneného úspechu svojho dieťaťa nič hodnotné v živote nemá alebo nezažil. Tie deti sa preto ťažko vymedzujú. Je im rodičov ľúto.

Miško trénuje so staršími deťmi, chodí do elitnej školy, v triede má len dvoch spolužiakov, otec zvažuje prechod na domáce vzdelávanie. Na prvý pohľad mu nič nechýba. 

Prichádza o vzťahy s ľuďmi, v ktorých by sa mohol vidieť inak a tým by mohol o sebe premýšľať, že má v sebe rôzne úrovne a rôzne rozmery. Aby mohol dôjsť na to, že nie som iba zrkadlom svojich rodičov. A k tomu domáce vzdelávanie... V Česku našťastie na druhom stupni už neexistuje, na Slovensku to je, myslím, povolené. Tie deti – čo potom? Rodičia si myslia, že dieťa pôjde na nejakú strednú školu, potom na vysokú školu a bude mať normálne vzťahy? Ony ani nevedia tie vzťahy potom nadväzovať, takže sa dostávajú do ešte do väčšej závislosti od rodičov alebo končia v zlej spoločnosti.

Nie je tento tlak na výkon reakcia na príliš benevolentné rodičovstvo?

Konzervatívny rodič, ktorý je prísny, v extrémnom prípade to dieťa týra, nedáva mu žiadnu slobodu. A liberálny rodič, ktorý mu dáva slobodu, ho v extrémnom prípade zanedbáva. Hovoríme o extrémoch. Ale to nemusí byť iba extrém.

To môže byť o tom, že ja sa nepotrebujem stále starať o to, čo dieťa robí. Nech si na to príde samo. Môžem si povedať, nemusím ti stále robiť program, pretože ty sám prídeš na niečo nové, na čo si doteraz neprišiel, a naučíš sa nové veci. Budeš potom mať pocit, že si niečo dokázal sám, že je to tvoje. A to ja potom ocením. Ale to vôbec nie je zanedbávanie. V minulosti deti nemali milión hračiek a milión aktivít, ako majú dnes. Nejako sa vynašli a nedá sa povedať, že boli hlúpejšie ako dnešné deti.

Ale keď rodič vidí, že dieťa je v niečom nadané a chce ho v tom rozvíjať, predsa ho niekedy musí do niečoho aj dotlačiť. Kde je tá zdravá miera?

To je o nejakej empatii. Empatia nie je o tom, že empatizujem so sebou, ale empatizujem s niekým. Teda cítim, čo ten iný cíti. Empatia nie je o tom, že ja som úzkostný rodič a myslím si, že moje dieťa sa takisto bojí. Empatia je o tom, že ja mám úzkosť, ale empaticky vnímam, že dieťa sa teší, tak mu tú hru nepokazím. U niektorých rodičov táto empatia chýba a sú zameraní na svoje potreby. Je to prázdno, ktoré tieto osobnosti majú, a oni ju vlastne naplnia nejakým svojím produktom.

Dnes je dieťa často projekt. Dieťa má nalinajkované podľa fantázie rodičov, aké bude, a rodičia idú podľa toho. Aj škôlku vyberú podľa toho, kam chcú, aby chodilo ďalej do školy. Výchova by mala byť skôr hrou. Ja ako rodič nie som expert. Do toho nás tlačí všetko okolo. Matka sleduje časopisy, či podala dieťaťu správne veci v správnom mesiaci, a napĺňa ju to úzkosťou. Pretože spoločnosť je dnes založená na závisti a na tom, že sa ľudia porovnávajú.

Spoločnosť vytvára tlak na rodičov, aby ho oni zase vytvárali na svoje deti?

Určite. Rodiny sa porovnávajú. Dnes všetci vedia všetko a rodičia si myslia, že aj výchova je projekt. Je to aj preto, že rodičia dnes majú menej detí, tak do nich investujú. Mnohé veci berú veľmi dramaticky namiesto toho, aby to robili hravo.

Ako nájsť balans vo výchove, aby sme viedli dieťa k charakteru, vnútornému životu a zároveň ho viedli aj k tomu, aby na sebe pracovalo?

Myslím si, že dôležitým faktorom je hra. Je veľmi dôležité všimnúť si, či sa deti hrajú. Či sa vedia hrať, či sú spontánne, či sa dokážu tešiť. Ak majú deti stále niečo nalinajkované, tak na hru často už nezostáva čas. Dnes majú deti milión krúžkov, majú taký štruktúrovaný čas, že zaniká priestor na to, aby na niečo prichádzali len tak. Deti od nás často potrebujú len to, aby sme pri nich boli. Nemusíme nič robiť. Deti nepotrebujú, aby sme ich stále riadili, aby sme prerušovali ich fantáziu, ale zároveň potrebujú, aby sme boli v ich blízkosti, aby sa cítili v bezpečí.

Rodičia často vyberajú deťom viac krúžkov, aby zistili, čo ich zaujme a bude skutočne baviť. Je to dobrý spôsob, ako podchytiť talent dieťaťa?

Nie je to dobrý prístup, ak k tomu pristupujem tak, že dieťa je prvák či druhák a ja uvažujem o tom, že už teraz si musí vybrať, čo bude dlhodobo robiť. To dieťa musí objavovať, vyskúšať si to. Tieto deti sú ešte malé, ony si nevedia predstaviť, čo je to chodiť na futbal, to je o tom zážitku. Ja by som deti v tomto veku netrápil a nechal ich vyberať si hravou formou.

Ale potom už vo vyššom veku by som postupoval na základe toho, čo ho naozaj začalo baviť. Základná poučka je: to, čo vás baví, v tom ste dobrí, a to, v čom ste dobrí, to vás baví. Takže ak by som si všimol, že je dobrý v atletike, tak nech si nevyberá krúžok podľa toho, čo mu napadne, ale v čom je teraz dobrý. A aj na tom trval. Rozvíjaj sa, aj keby sa ti tam nechcelo ísť alebo ti je nesympatický tréner. Toto je tvoj talent, tak poďme na tom pracovať a uvidíme. Teraz by to bola škoda skončiť. Potreba byť v niečom dobrý je základ sebaúcty a životnej spokojnosti.

„Dieťa sa môže rozvíjať v rôznych smeroch a jeho životné šťastie nemusí stáť len na tom, či vyhrá nejaký konkrétny zápas.“Zdieľať

Podľa kamevédy je však už v ôsmich rokoch na výber neskoro.

Deti by sa nemali vychovávať na vrcholových športovcov, to sú sny rodičov. Ja môžem byť v živote šťastný ako inštalatér, pokiaľ som v tom dobrý a baví ma to. To je celé. Vrcholový šport je veľmi rizikový pre zdravie. Športoví lekári vám povedia, že by svoje deti nikdy nedali robiť vrcholový šport. Treba to zvážiť. Poznám dievčatko, ktoré po piatich rokoch gymnastiky pre bolesť v členkoch nemohlo chodiť. To chceme?

Keď má niekto výnimočný talent, nech to rozvíja. Ale ja ako rodič, keď vidím, že to už deformuje osobnosť, že je z toho viac trápenia, nedajboh nejaké telesné symptómy, ktoré sú potom často celoživotné, tak kašlem na to. Dieťa sa môže rozvíjať v rôznych smeroch a jeho životné šťastie nemusí stáť len na tom, či vyhrá nejaký konkrétny zápas.

Dá sa dieťa, ktoré rodičia dajú na vrcholový šport, vychovávať celistvo so všetkým, čo ste spomínali, aby zažívalo aj voľnú hru a neprišlo o priateľstvá?

To sa dá, ale my si nesmieme myslieť, že sme jediní, kto má mať na to dieťa vplyv. Dieťa patrí do sveta a vo svete stretne rôznych ľudí, ktorí ho nejako ovplyvňujú. Základom je, aby deti mali veľa vzťahov, aby chodili na rôzne aktivity, ktoré ponúkajú iný model myslenia a vzťahov, ako majú doma, pretože nikto nie je Pán Boh, aby vedel, že toto je presne ten vzťah, ktorý dieťa potrebuje. Ja ako rodič si uvedomujem, že mám nejaký podiel na osobnosti dieťaťa, čím je to dieťa menšie, tým väčší, ale potom nech sa zapoja ďalší.

A na škodu nie sú ani zlé skúsenosti. Môže sa stretnúť so zlou učiteľkou. Aj to je nejaká skúsenosť, skúsenosť so svetom, ktorý nie je ideálny. Ja ako rodič nemusím všetko strážiť a zakaždým ho posielať do nejakých škôl, kde sú najlepší učitelia. Pretože skutočná realita takto nefunguje.

Čo vy ako rodič považujete u svojho dieťaťa za úspech?

Som teraz veľmi šťastný, pretože môj syn považuje za úspech a je šťastný, že sa mu začalo dariť v jednom športe – skejtbordingu. Vďaka nemu sa neuzatváral doma v lockdowne, má kamarátov, sú tam veľmi dobré vzťahy. A že chodí aj na preteky a neberie to tragicky. Úspechom pre mňa je, že moje dieťa sa na niečo teší. To je pre mňa satisfakcia, že má z toho radosť. Keď nevyhrá, tak ho to mrzí, povie si, toto som robil zle, ale ide ďalej. Dúfam, že takýto zostane.

Ako sa dostal k športu váš syn?

Na základnej škole mali krúžok, zapísal sa a bavilo ho to. Dlho ho to bavilo a nerobil v tom žiadne pokroky a zrazu sa mu začalo dariť. Má skvelého kamaráta a s ním jazdí pre radosť. Došlo to až tak ďaleko, že teraz bude mať dokonca svojho trénera.