Kontroverzný film o výchove k výkonu Rodičia sa ešte pred narodením syna rozhodli, že z neho bude víťaz

Zajtra plávanie, potom gymnastika, na obed oddych a poobede už klavír, tenis a ľad. To nie je nabitý program vrcholového športovca, ale režim dňa štvorročného chlapca z českého dokumentárneho filmu Každá minúta života. Film vyvolal vášnivé diskusie o výchove k výkonu, v ktorých sa dokonca skloňuje aj týranie dieťaťa.

Film režisérky Eriky Hníkovej mal premiéru na filmovom festivale v Karlových Varoch. Zachytáva život manželov Hanuliakovcov zo Žiliny, ktorí sa rozhodli, že zo svojho syna vychovajú „úspešného člena spoločnosti“. Postupujú dôsledne podľa výchovnej filozofie Kamevéda, ktorej autorom je Čech Pavel Zacha. Princípom tejto výchovy je tvrdý tréning doslova od narodenia dieťaťa, deň za dňom, bez prestávky. Tieto postupy veľmi pripomínajú tvrdú ázijskú výchovu zameranú na výkon.

Diváci boli po premiére zdržanliví, lebo sa na nej zúčastnili aj samotní manželia Hanuliakovci so synom. Neskôr však priznali, že v nich prevládal údiv až zdesenie či pocit obrovskej neslobody, v ktorej žije nielen malý chlapec, ale aj samotní rodičia. Ako dlho sa dá vôbec vydržať takýto jednorozmerný život? A čo to spraví so psychikou dieťaťa i rodičov? To sú otázky, na ktoré po českej premiére filmu hľadajú odpovede diváci i psychológovia. 

Filmová kamera takmer jeden rok sleduje manželov Hanuliakovcov, ktorých život sa točí okolo jediného bodu, ich syna Miška. Ešte pred narodením syna sa rozhodli, že bude z neho víťaz. Dieťa vyrastá v nekonečnom drile tréningov, od mala rozvíja mnoho druhov športu vrátane gymnastiky, atletiky, lyžovania, jazdy na bicykli, basketbalu, golfu alebo tenisu. Hlavnú pozornosť však venujú hokeju.

A keď si povedali, že syna povedú k športu od mala, mysleli to doslovne. Ako novorodenec sa učil odrážať nohami vo vaničke, ako batoľa má za sebou prvé pokusy o brušáky.

Nič nie je ponechané na náhodu. Miško musí byť najlepší vo všetkom. Hrá na klavír, rozpráva po nemecky i anglicky. Aj keď sú obaja rodičia Slováci, matka sa chlapcovi od jeho narodenia prihovára výlučne v nemčine. S angličtinou sa začal zoznamovať od roku a pol.

Každý Miškov deň je naprogramovaný na minútu. Pri raňajkách sa precvičuje nemčina, potom je na rade beh do schodov na čas, driblovanie, nasleduje hokej, tenis, klavír. Počas jazdy na tréning v aute vyrieši niekoľko hlavolamov. Ani minúta nazmar. Na priateľstvá, vlastnú hru či nebodaj na nudu nie je čas.

Hanuliakovci nedajú synovi vydýchnuť ani na dovolenke pri mori. Kým iné deti sa hrajú v piesku, Miško trénuje, behá na pláži okruhy a prekonáva vlastné osobné rekordy. Vo dverách do kúpeľne má prirobenú tyč a pred spánkom si spraví niekoľko zhybov.

Niečo za niečo

Jeden z pilierov ich výchovy je systém odmien – niečo za niečo. Vo filme napríklad dostáva Miško hokejovú sirénu NHL za to, že vo svojich štyroch rokoch zvládol 50 kilometrov na bicykli. O odmene rozmýšľajú aj na spomínanej dovolenke a Miško tak môže ísť za celodennú snahu do akvaparku.

Hanuliakovci pôsobia ako kultivovaný pár a najmä milujúci rodičia. Výchove budúceho šampióna obetovali všetko, svoje potreby odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Chlapcovi sa venujú na sto percent, aby bol schopnejší ako jeho vrstovníci, fyzicky aj intelektuálne. Ich rodičovstvo vyzerá ako absolútne sebaobetovanie.

Mama Lenka je mladá vzdelaná žena, ktorá sa rozhodne zostať doma pri synovi, aby mu bola nonstop k dispozícii. Otec Michal pracuje v zabehnutej firme na vysokej pozícii, z ktorej kolegov riadi telefonátmi. Sú dobre finančne zabezpečení, takže si svoj životný štýl môžu dovoliť.

Miško skutočne pôsobí spokojne a šťastne. Jeho svet ho baví. Záver filmu patrí olympiáde detí, ktoré vyrastajú podobne ako on. Kým on sa zo súťaženia teší, ostatné deti nevládzu a plačú, že sklamali svojich rodičov. Samotná režisérka, ktorá v rodine strávila veľa času, ani raz nezažila, že by rodičom vzdoroval alebo sa hádzal o zem, ako to zvyknú deti v jeho veku robiť. Prebiehalo by všetko takto hladko, keby mal chlapec inú povahu?

                         Miško robí zhyby aj tesne pred spaním. FOTO – Aerofilms.cz

Miško má dnes sedem rokov. Do škôlky nikdy nechodil, navštevuje elitnú súkromnú školu, kde sa v skupine s ďalšími dvoma deťmi vzdeláva v angličtine. Vo všetkom je popredu, čítať a písať vedel, keď nemal ešte ani päť rokov. Otec nevidí, že by sa v škole naučil niečo viac oproti tomu, čo mu dávajú doma s manželkou, a preto sa prikláňa v budúcnosti k domácemu vzdelávaniu. Momentálne chodí na niekoľko skupinových tréningov, ale keďže je v športoch popredu, trénuje so staršími deťmi. S vrstovníkmi sa veľmi nevída.

Výkony syna berie osobne

Zdá sa, že pre otca je veľmi dôležité, aby Miško vynikal medzi deťmi v jeho veku. Výkony dieťaťa berie osobne. Jeden moment zachytáva aj samotný film, keď na videách na internete hľadá iné deti v Miškovom veku, či sa nekorčuľujú lepšie. Napokon spokojne skonštatuje, že také dieťa nenašiel.

Naznačujú to aj slová matky, ktorá v blogu opisuje, ako sa Miško naučil bicyklovať. „Pamätám si jedno radostné konštatovanie rodičov z okolia týkajúce sa ich päťročného dieťaťa: „On sa už vie sám bicyklovať!!!“ No veľmi dobre si pamätám, čo mi na to vtedy povedal manžel: „Ak sa naše dieťa nenaučí bicyklovať do troch rokov, bude to moja osobná prehra.“ Miško to, našťastie, zvládol, keď mal dva roky a osem mesiacov.

Hanuliakovci nie sú vo svojej výchove osamotení. Takýchto rodín je na Slovensku a najmä v Česku viac. Riadia sa výchovnou filozofiou Kamevéda. Na konci 90. rokov ju zostavil Pavel Zacha, ktorý jej pomocou spolu s manželkou vychoval úspešného hokejistu Pavla Zachu, ktorý hrá v NHL za New Jersey Devils.

Kamevéda kladie dôraz na vyvážený pomer intelektuálnej a pohybovej výchovy najmä v predškolskom veku. Dieťa sa stáva absolútnou prioritou v živote rodičov. Táto výchova ide často na úkor predškolskej a školskej dochádzky dieťaťa.

Pavel Zacha napísal neskôr o svojej metóde tri knihy. Jej prvý diel Ako vychovať šampióna, ktorý vyšiel v roku 2013, sa venuje téme, ako vychovať všestranne nadané dieťa od jeho narodenia po základnú školu. Táto kniha sa stala sprievodcom pre všetkých rodičov, ktorí vychovávajú budúcich šampiónov.

Zacha na jednej z prednášok opisuje, čo ho k vytvoreniu vlastnej metódy priviedlo. „Zisťoval som si, odkedy je možné viesť a trénovať deti,“ hovorí. Čítal si životopisy úspešných športovcov Wayna Gretzkyho či Martiny Hingissovej a dospel k záveru, že s formáciou začínali približne vo veku dvoch rokov.

„A ja som sa pýtal, nie je možné ísť ešte ďalej? Nie je možné ísť až do prvého roku veku? Až do prvého mesiaca po narodení? Je možné začať od prvého týždňa po narodení?“

Pri študovaní životopisu Martiny Hingissovej Pavla Zachu neodradilo, že táto talentovaná tenistka bola síce najmladšou svetovou jednotkou, ale tvrdý dril zanechal stopy na jej psychike. V dospelosti svoj život vôbec nezvládala. Na dva roky dostala stopku, keď po prehratom zápase na Wimbledone odhalili v jej moči stopy po kokaíne. Manželstvo s francúzskym športovcom Thibaultom Hutinom bola katastrofa. Manžela sústavne podvádzala, Hutin neskôr priznal, že ho aj fyzicky napádala.

Zacha si teda začal budovať akýsi vlastný model, podľa ktorého vychovával syna a ktorý podľa jeho slov fungoval. Prvých šesť rokov dieťaťa je podľa Zachu najdôležitejších. V tom čase je potrebné, aby dieťa absolvovalo akúsi detskú športovú univerzitu.

„Základná metóda Kamevédy je jej komplexnosť. To, ako taký deň vyzerá, je síce veľmi náročné pre rodičov, ale skvelé pre dieťa. Keď dieťa napríklad hodinu rozvíjame loptovými hrami, potom prejdeme na hudbu, napríklad na spev a hranie na klávesové nástroje. Potom nasleduje výučba jazdy na bicykli, kolobežke či kolieskových korčuliach a ďalej prejdeme na skladanie kociek duplo alebo na maľovanie. Keď sa tieto činnosti prelínajú, tak pre dieťa je to neustále nový impulz a rozvíja sa nesmierne rýchlo,“ opisuje svoje výchovné metódy.

Najdôležitejších je prvých šesť rokov

Obdobie prvých šiestich rokov je dôležité aj preto, že rodičov nelimituje povinná školská dochádzka. Školu vníma skôr ako obmedzenie „Keď sa časový priestor do šiestich rokov skutočne dobre a bohato využije, tak sa nám podarí vytvoriť dieťaťu takú výhodu do života, ktorú by som prirovnal k niečomu, ako je doping v neskoršom veku.“

Pavel Zacha svoje metódy použil pri synovi Pavlovi. Snu mať doma športovú celebritu obetoval vlastnú kariéru a syna driloval takmer osemnásť rokov od rána do večera, pripravoval mu jedálny lístok i regeneráciu, plánoval a dozeral na program každého dňa. Keď boli jeho vrstovníci v škôlke, chlapec s ním v lese staval táborisko so sekerou a pílou v ruke alebo drel na tenisových tréningoch.

Zacha má jasnú odpoveď na to, ako je možné, že bol jeho syn popredu oproti vrstovníkom. Pavel totiž od piatich mesiacov cvičil na detskej multifunkčnej stene, údajne vďaka tomu chodil už od ôsmich mesiacov. „Ostatné deti v jeho veku ešte ležali a nič nerobili a on už dávno búšil rukami a nohami do zavesenej lopty a cvičil koordináciu, rovnováhu i orientáciu,“ hovorí otec hrdý nielen na syna, ale aj na svoju výchovu.

Pavel v puberte podľa otcových slov neprotestoval, cigarety či večierky s alkoholom ho nelákali. Priznáva, že sa dva- alebo trikrát dostal vo vzťahu so synom do krízy, ale týkalo sa to športu. Bolo to vtedy, keď syn nevykazoval taký progres, aký od nastaveného programu od neho otec očakával.

Momentálne je Pavel Zacha úspešný hráč NHL v drese New Jersey Devils. Bez sústavného otcovho dohľadu bol však život ťažší. V roku 2018 tento ospevovaný talent zažil najhoršie obdobie svojej hokejovej kariéry. Aj keď v roku 2015 ho klub v silnom ročníku draftoval zo 6. miesta, nasledujúce tri roky v klube boli veľmi nepresvedčivé.

Vedúci klubu sa v médiách vyjadrili, že oproti svojim vrstovníkom Zacha nedozrieva a ani v ničom nevyniká. A tak hráča, ktorý mal byť budúcnosťou klubu, poslali nemilosrdne na farmu. Časom sa do prvého tímu vrátil a odvtedy už vykazuje neustále zlepšenie. Minulá sezóna bola pre neho prelomová. 

Pavel Zacha mladší je zatiaľ jediný dospelý, ktorý prešiel spomínanou tvrdou výchovnou metódou. Ostatné rodiny zatiaľ drú a vychovávajú doma budúcich šampiónov. Najstaršie deti nemajú viac ako osem-deväť rokov, ale aj nádejné české tenistky, šestnásťročná Linda Fruhvirtová a jej o dva roky mladšia sestra Brenda, majú za sebou už roky driny v duchu Kamevédy. Zacha sa pochválil, že ich rodičia s ním konzultovali viaceré kroky, a keď potom vyšla jeho kniha, boli medzi prvými, ktorí si ju kúpili.

Nenásilný výber priorít

Na stránke o Kamevéde sa viackrát zdôrazňuje, že rodič dieťa netlačí do nejakého športu alebo inej oblasti, v ktorej sa chce ďalej špecializovať. Teória znie, že rodič dáva dieťaťu možnosti pre všestranný rozvoj a dieťa si potom vyberie samo, čomu sa chce venovať. Na tej istej stránke sa však môžete dozvedieť, že toto tvrdenie nie je až také úprimné.

Totiž podľa Zachu je v dnešnej dobe neskoro čakať napríklad až do desiatich rokov dieťaťa, aby si vybralo, čomu sa vo svojej budúcnosti bude venovať na sto percent. Šport ide podľa neho neustále dopredu a výkony detí tiež. Preto je potrebné špecializovať sa na jedinú oblasť už skôr a rodičia by mali dieťaťu pomôcť „nenásilným výberom priorít“.

Ako to v praxi môže vyzerať, píše vo svojom blogu zverejnenom na stránke kameveda.com otec Zdeněk Troníček, ktorý žije v Spojených štátoch. „Už pred narodením svojho syna Dominika som každému oznamoval, že bude futbalista. Pripravil som pre neho izbu s futbalovými motívmi, do postieľky som mu položil niekoľko plyšových lôpt. Ľudia sa mi smiali, že som blázon,“ píše. 

Napriek nepochopeniu okolia si šiel svoje. Dominika trénoval v podstate od narodenia, pričom jeho mame a babičke sa to veľmi nepáčilo. „Keby bolo podľa nich, všetko by mu zakázali. Boja sa o neho, keď behá po betónových schodoch pri dome,“ hovorí otec.

Spomínané schody boli vlastne jeho prvá tréningová dráha. Lozil po nich, keď sa naučil chodiť, predstavovali jeho bežeckú dráhu, podľa otca si na nich si vypiloval svoju stabilitu a rovnováhu na svoj vek až v neuveriteľnej dokonalosti. „Samozrejme sa to nezaobišlo bez pádov, odrenín a opuchov. Žena sa na to nemohla pozerať, ale ja som mu veril,“ hovorí pyšný otec.

Celý ten čas bol syn obklopený loptami najrôznejších veľkostí, do ktorých kopal. Otec malému chlapcovi na výber vlastne ani nedal. „Moji priatelia si myslia, že si mal vybrať svoju cestu sám. Vraj čo ak bude chcieť hrať baseball. Ale ja si myslím, že keď sa dieťaťu od narodenia podsúva predmet, ktorý u neho chceme presadiť, je tu obrovská šanca, že pri tom aj skončí. Dieťa ešte nemá rozum a čím skôr začne, tým lepšie. Doháňať niečo v ôsmich či desiatich rokoch, keď sa dieťa začína rozhodovať, čo vlastne chce, je podľa mňa neskoro.“

Treba však pripomenúť, že Zachova Kamevéda sa až nápadne podobá na východné výchovné filozofie, v ktorých prevláda tvrdý dril a výkon. Pred približne desiatimi rokmi vyvolala medzi rodičmi podobné vášnivé diskusie kniha od Amy Chua Bojová pieseň tigrej matky. Amy je dcéra čínskych imigrantov, vyštudovala Harvard a vyučuje právo na Yale. V knihe opísala prísnu výchovu svojich dcér, ktoré držala skutočne nakrátko. Zakazovala im kamarátky a cvičili na klavíri denne aj šesť hodín. Vysoké očakávania, tlak na výkon, dosahovanie, to sú podľa nej piliere čínskej výchovy, na ktoré je hrdá.

Zacha nechápe rozhorčenie divákov

Otec Kamevédy Pavel Zacha si hrdinu nového filmu, malého Miška Hanuliaka, nesmierne obľúbil. Ako sám hovorí, pripomína mu jeho syna Pavla, keď bol v Miškovom veku. Svojou húževnatosťou i radosťou z pohybu. A obľúbil si aj manželov Hanuliakovcov. Tí sa totiž riadia Kamevédou asi najdôslednejšie z rodín, ktoré pozná, a preto je pre nich akýmsi koučom. Keď si Miškovi rodičia nie sú istí, či robia niečo správne, vždy ochotne poradí cez telefón.

Zacha bol aj na premiére filmu v Karlových Varoch. Otázky divákov po skončení ho však veľmi iritovali. Ľudia sa pýtali, či je Miško pod dozorom školského psychológa, čo na neho hovorí pediater a ďalší odborníci z medicíny.

„Pán Hanuliak úctivo odpovedal, ale priznám sa, že to vo mne vrelo. Prečo by mal byť pod kontrolou niekto, kto evidentne nemá žiadne problémy? Akoby deti odložené v útlom veku do škôlky s rozvrátenou psychikou a imunitným systémom predstavovali vzor správnej starostlivosti a výchovy a deti Kamevédy, ktoré majú šťastie na pestrú a bohatú mladosť, potrebovali nejakú špeciálnu kontrolu a pozornosť odborníkov. Dokonca v diskusiách zazneli aj ojedinelé názory, že by na rodičov mali podať trestné oznámenie pre týranie detí,“ rozhorčoval sa Zacha po premiére.

Samotná režisérka Erika Hníková v rozhovore pre internetovú televíziu DVTV povedala, že mala z Hanuliakovcov zmiešané pocity. A rovnako aj kolegovia, s ktorými pri nakrúcaní spolupracovala. Keď svoj štáb oboznamovala, do akej rodiny idú a čo bude témou, všetci boli zajedno, že je to strašné, je to týranie dieťaťa. Ale po dvoch dňoch zvukári volali domov manželkám s otázkou, či ako rodičia robia pre svoje deti dosť a či by nemali robiť viac.

Tento vnútorný rozpor opísala vo svojej recenzii aj Mirka Spáčilová z MF Dnes. „Bežný rodič nevie, či má ísť udať seba za nedostatočnú výchovu či hrdinov filmu za ukradnuté detstvo,“ píše. Do konca filmu si v tom ako diváčka však urobila jasno. „Chlapec pôsobí šťastne, lenže iný štýl života nepozná. A keď na pretekoch podobne vychovávaných potomkov niektoré deti plačú, že už nevládzu, chce sa mi zavolať sociálku.“

Aj iní diváci mali z výchovných metód Hanuliakovcov zmiešané pocity. „Dokument som videla na premiére. Po asi polhodine som však videla, že sa vo filme neustále opakujú rovnaké situácie, pretože život tejto rodiny je až desivá rutina. Celý čas som si hovorila, že to musí byť neskutočná nesloboda takto žiť. Pre dieťa, ale aj pre rodičov,“ hodnotí svoje dojmy na kameru jedna z diváčok.

Manželia Hanuliakovci tvrdia, že si uvedomovali, do čoho šli, a na kritiku svojej výchovy boli pripravení. Napriek všetkým reakciám si za ňou stoja a veria, že robia pre svojho syna to najlepšie. Na začiatku rovnakej kritike čelili aj vo svojej najbližšej rodine, ale časom, keď videla, ako dieťa napreduje a je spokojné, ich štýl výchovy prijala.

Zakladateľ Kamevédy je tiež s emóciami, ktoré film vyvolal, vyrovnaný. Chápe, že zámerom tvorcov filmu bolo vyvolať diskusiu o spornej výchovnej téme. Podľa jeho slov sa po premiére záujem o Kamevédu aj o jeho knihy skokovo zvýšil.

„Nedokážem odhadnúť, či sa niekedy stane masovou metodikou výchovy. Som si však úplne istý, že deti z rodín riadiacich sa princípmi Kamevédy budú disponovať oveľa väčším potenciálom a budú v živote úspešnejšie,“ tvrdí. Otázkou však je, čo iní rodičia u svojho dieťaťa považujú za úspech.

Kamevéda je experiment, ktorý zachádza do extrémov. Jeho základným pilierom je výkon a z neho vyplývajúci úspech za každú cenu. Len budúcnosť ukáže, čo spraví so životom detí takto jednostranne zameraná výchova. Rodičia, ktorí filozofii fandia, učia svoje deti, že všetko majú vo svojich rukách, a keď budú dostatočne drieť, budú víťaziť. 

Ale život prináša aj neočakávané udalosti. Dokážu takto vychované deti zvládnuť situácie, na ktoré nemajú vplyv? Dokážu v dospelosti viesť vyrovnaný život s harmonickými vzťahmi? Je otázne, či sa vôbec zvládnu zaradiť do normálneho života, keď už rodičia nebudú bdieť nad každou minútou ich dňa. Osud Martiny Hingissovej, ktorej drina na sebe bola inšpiráciou pre autora Kamevédy, len ukazuje, ako to môže dopadnúť.

Podľa detského psychiatra Petra Pötheho je pre dieťa potrebné zažívať momenty prekvapenia. Práve tie však u Hanuliakovcov žalostne chýbajú a cítili to aj diváci vo filme. Podľa Pötheho preorganizovaná výchova nie je dobrou cestou. „Skúste so svojím dieťaťom len tak byť. Sadnite si k nemu, pozorujte ho a všímajte si jeho nápady. V dnešnej dobe je to ťažké, lebo sme zvyknutí len podávať výkony, ale skúste to,“ hovorí v rozhovore pre portál eduworld.sk.