Zápisky z trolejbusu O cyklistovi, čo hral na dve strany

V začínajúcej rannej špičke sa na výpadovke už vytvoril súvislý lenivý had pradúcich skrotených tátošov. Ešteže mám na niektorých úsekoch dnešnej linky vyhradený jazdný pruh. Dobehol som cyklistu, ktorý si veselo šliapal v mojom pruhu. Občas sa obzrel. Ak pôjde až do mesta, nemám ho ako obehnúť a ľudia budú hundrať, že nestihnú prestupy na iné spoje. Zas budem bez prestávky… 

Ale čo to robí? Keď cyklista zistil, že idem za ním, umožnil mi ho obísť a zaradil sa za mňa. Zaujímavé. Na najbližšej zastávke som ho kútikom oka pozoroval a čakal som, že ma vehementne obehne. Nie. Zostal za mnou stáť. Veľmi zaujímavé. Takto sme sa predrali až do centra mesta. Na križovatke na červenej sa postavil vedľa mňa, pretože naše cesty sa zrejme rozchádzali. „Pane,“ hovorím a podávam mu cez okienko ruku, „veľmi vám ďakujem za skvelú spoluprácu, či skôr súhru na spoločnej ceste.“

„Ale veď to dá rozum.“

„Čo dá rozum?“

„Pozrite, ja nie som odtiaľto, bývam tu krátko a chcem sa bicyklovať, pretože mám sedavé zamestnanie.“

„No a?“

„Tak som si trocha naštudoval, ako v meste funguje doprava. Priemerná rýchlosť, vaša s trolejbusom a moja s bicyklom, je približne rovnaká. Nemá zmysel vás predbiehať ani ísť pred vami.

Keď idem za vami, nezdržujem cestujúcich ani vás a vy mi pekne rozrážate vzduch a chránite ma.

Chcel som sa za vás zaradiť už na sídlisku, len ste meškali, tak som vyrazil a očakával, kedy ma dobehnete.“

„Vy viete, ako chodia spoje?“

„No áno, aby som sa vedel do premávky správne zaradiť. Lepšie sa mi jazdí za trolejbusom ako za výfukom iných áut.“

„Pane, vy ste mi povzniesli náladu tak na dva týždne dopredu. Veľmi vám ďakujem.“

Zelená rozdelila naše cesty, ale ten povznášajúci pocit zo súhry trval ešte veľmi dlho.

Pozrieť sa na situáciu či problém očami toho druhého prináša úžitok pre obe strany. Avšak najviac, keď sa do tejto hry zapoja všetky zúčastnené strany.

Veď to dá rozum. Uzdravený rozum.

Si myslím.