Zápisky z trolejbusu Čierna služba na linke 204 s dobrým koncom

25. 7. 2013

Po pokojnom voľnom dopoludní som po 14.00 čakal na dohodnutom mieste na svoj voz. Už prichádza. Vodiča nepoznám ani trolejbus, pretože je z inej vozovne.

„Tak ako to ide?“ pýtam sa, kým sa končiaci vodič pokojne balí, veď do odchodu ostáva ešte 15 minút. „Dobre, všetko je v poriadku.“

Som rád. Začínam sa zoznamovať s prideleným vozom a už je čas odísť. Vidí sa mi, že volant má väčšiu vôľu, ako by mal mať, ale dobre, tých osem kôl to zvládnem.

Na druhej zastávke vynechala elektrická brzda, ale po chvíli zasa zabrala.

To zvládnem, veď ten starší vodič povedal, že všetko je v poriadku, tak tu nebudem stresovať.

Doprava začína hustnúť a brzda zasa vynechala. Zastávku som prebehol o dobrých šesť-sedem metrov. Pri klesaní z Kramárov smerom k Vojenskej nemocnici, brzda vynechala úplne. Skúšam opatrne vzduchovou, a nič. To nie je možné. Ostáva ručná. Ale keď sa tá zahryzne, všetci pasažieri sa ocitnú na prednom skle. Zranených pasažierov nikto nepotrebuje.

Konečne brzda zasa zabrala. Pred poslednou zastávkou je rovný bezpečný úsek, tak si všetko potrebné preskúšam, všetko funguje.

Na konečnej na nástupišti už čakajú ľudia smerom do mesta a do odchodu mám 30 sekúnd – dúfam, že už to bude celú službu v poriadku, veď starý povedal, že… 

Ľudia nastúpia a vchádzam do pre mňa zložitejšieho obratiska s kopčekom, kde brzda vynechá opäť, zberač vyletí a zahákne sa o nosné lano. Lano našponované, palica našponovaná, nedá sa s tým pohnúť. Blokujem premávku a aj ostatné trolejbusy z inej linky. Napätie stúpa. Volám dispečera… bol veľmi milý a upokojoval ma, že sa to stáva.

Prichádza opravárenská dodávka s vybehávačom – to sú tí chlapíci, čo dokážu vyriešiť všetko.

Lanom spojil koniec môjho voza s vozom, čo mal ísť po mne, a prikázal mu cúvať. A skutočne to pomohlo.

Hovorím mu, prečo sa to stalo, a tak ma posiela do vozovne. Musím prejsť asi 10 km a nezabudnúť, že nemusím ísť do zastávok a hlavne nesmiem predbiehať na zastávke iný trolejbus – zrazili by sa palice.

Konečne som vo vozovni. Aspoň sa upokojím, kým chyby na mojom trolejbuse opravia, ale kdeže, tam ma už čaká iný voz. Rýchlo vybaviť papiere a o 4 minúty na predpísanom mieste brať ľudí. Cestou sa zoznamujem s vozom, celkom fajn, len vzduch sa v kabíne vôbec nehýbe. Doprava hustne, slnko praží, blíži sa konečná, ale bez prestávky, tá bude až na opačnom konci. Dúfam.

Na Šancovej je havária, ak sa zdržím, nestihnem prestávku, ktorú bytostne potrebujem. Konečne sa posúvame. Meškáme už 7 minút. Dobieham cyklistu, ktorý vehementne šliape do pedálov, ale aj tak ho potrebujem predbehnúť.

Vo vedľajšom pruhu nechápu, prečo sa tam chcem preradiť. Nevidia, že pred sebou tlačím o život bojujúceho cyklistu. Konečne ho mám za sebou.

Zastávka. Cyklista ma slávnostne predbehol. Štyrikrát si takto dokazujeme svoje prednosti. Aaaa – naše cesty sa rozchádzajú a mám o problém menej. Už aby bol koniec. Som celý mokrý, neviem, či z horúčavy, či z nervozity. Ešte štyri zastávky a vodu a pokoj. Parkujem, vypínam… Ale, toto nie! Vo voze ostal opitý obrovský chlap. Nechce sa mu vystúpiť. Čas beží, potrebujem vodu, potrebujem oddych. Tri a pol hodiny v strese treba prerušiť.

Zabudnutý pripitý cestujúci ma pozýva na nealko pivo do neďalekej krčmy. Informuje ma, že kdesi čítal, že také pivo môžu piť aj vodiči. Mám rád sčítaných ľudí. Ale v tejto chvíli potrebujem pohár čistej, studenej vody.

Niekedy opití vlastným poznaním chceme pomáhať či poúčať iných, a pritom stačí podať pohár vody. Ktorú sme nevyrobili, len ju nabrať a podať… zadarmo ste získali, zadarmo dajte… 

Nesmiem sa ho dotknúť, ale ako ho dostať von? Ostáva mi 15 minút do odjazdu.

Chce sa zoznámiť, nuž mu podám ruku a ťahám ho von. A je to. Trinásť minút do odchodu. Rýchlo vodu a pokoj.

Vodu lejem na seba, krst, ktorý očisťuje, vodu lejem do seba, eucharistia, ktorá oživuje.

Keď ide o život, na forme nezáleží. Ide mi v živote o život?

Počas ďalšieho kola prišli oblaky a začalo pršať. Hrozne sa mi uľavilo. Pri stúpaní na Kramáre v zrkadle spozorujem nádhernú obrovskú dúhu – znak konca útrapám.

Z rádia znie pieseň… „pokora, kľud a mier“… 

Zostávajúce dve kolá sa konečne môžem sústrediť na cestujúcich, pretože s vozom sme sa rýchlo skamarátili… a už je koniec služby a idem ho odovzdať do vozovne.

Po tme idem domov a všade cítiť pokoj, mier… a pokoru? Rozmýšľam o tom, kedy sa hrdinský čin mení na bláznovstvo a kedy je bláznovstvo hrdinským činom. Dúfam, že si dnešný deň zapamätám a včas poviem – takto to ďalej nejde.