Mikloš reaguje na Orbána V čom je argumentácia maďarského premiéra zavádzajúca

Maďarský premiér Viktor Orbán reagoval minulý týždeň na názor Mikuláša Dzurindu v ankete Postoja. Slovenský expremiér v nej označil Orbánovu ideu, aby krajiny V4 vytvorili protipól francúzsko-nemeckej osi EÚ, za kontraproduktívnu a škodlivú.

Svoj názor maďarský premiér oprel o viaceré ekonomické argumenty. Prinášame vám text, v ktorom s ním polemizuje bývalý minister financií Ivan Mikloš. 

Argumentácia Viktora Orbána je veľmi zvláštna. Je síce stručná a plná čísiel, teda na prvý pohľad vecná a konkrétna, v skutočnosti je však podľa môjho názoru veľmi jednostranná, nejasná a až zavádzajúca.

Zavádzajúca je v tom, že vychádza z nepravdivého, avšak medzi ľuďmi dosť rozšíreného názoru, že ekonomická spolupráca (aj v rámci EÚ) je vzťah hry s nulovým koncom (zero sum game). Ak teda staré členské krajiny na rozšírení EÚ zarábajú (napríklad vývozom dividend), tak tie nové na to musia doplácať.

Tak to však nie je, pretože ekonomická spolupráca (vrátane priamych zahraničných investícií) nie je hra s nulovým koncom, ale vzájomne výhodná hra (win-win game), a to aj napriek vývozu dividend. Priame zahraničné investície totiž prinášajú prácu (často lepšie platenú ako u domácich zamestnávateľov), nové technológie, nové možnosti pre domácich dodávateľov, ale aj novú kultúru a nové skúsenosti.

Ak je podnikateľské prostredie v krajine priaznivé, tak to stimuluje dividendy nevyvážať, ale znovu ich investovať. Nakoniec, to, že ide o win-win situáciu, najlepšie dokazuje situácia v porovnateľných krajinách, ktoré nie sú členmi EÚ a aj preto nemajú toľko investorov zo starých členských krajín EÚ. Čo by dnes dali Ukrajinci alebo Moldavci za to, aby mohli tak ako my Stredoeurópania znášať takúto „viditeľnú diskrimináciu“.

Je síce pravda, že ani vo vzájomne výhodnom type hry (win-win game) nie je postavenie hráčov takmer nikdy úplne rovnocenné a že väčšinou dostávajú viac tí vyspelejší a silnejší. Ale omyl Viktora Orbána je v tom, že pozíciu v tejto hre (ak sa teda bavíme o ekonomickom vzťahu) si môžu slabší hráči posilniť tým, že sa spoja a budú vystupovať spoločne.

Iste, existujú oblasti, kde by to mohlo mať zmysel, ale v princípe platí, že aj krajiny V4 sú vo vzťahu k investorom a investíciám konkurentmi, a tiež platí to, že v akej miere dokážeme svoju pozíciu voči zahraničným ekonomickým partnerom posilňovať, závisí predovšetkým od našej konkurencieshcopnosti a atraktívnosti, ktorá je daná reformami, ktoré robíme alebo nerobíme.

Ak ich robíme, tak popri zahraničných firmách môžu rýchlo rásť aj tie naše a z prijímateľa investícií sa môžeme stať aj ich exportérmi. Najlepšie to zase ukáže konkrétny príklad – Írsko profituje z členstva v EÚ aj zo zahraničných investícií omnoho viac ako Grécko alebo Portugalsko, pričom v minulosti nebolo oproti týmto krajinám bohatšie a už dlho je na rozdiel od nich čistým prispievateľom do fondov EÚ.

Rozdiel medzi týmito krajinami je v tom, že kým Írsko robilo potrebné reformy založené na posilnení ekonomickej slobody, zlepšení podnikateľského prostredia a lákaní priamych zahraničných investorov, tak Grécko a Portugalsko ich nerobili alebo robili v omnoho menšej miere.

Viktor Orbán má pritom pravdu v tom, že existujú oblasti, kde by sme mali ako krajiny V4 v rámci EÚ vystupovať „ráznejšie a spoločne“, nie som si však istý, či má na mysli tie oblasti, ktoré sú predpokladom (alebo prekážkou) toho, aby naša ekonomická (a následne aj politická) sila a vplyv rástli. Mali by sme spoločne odmietať tie politiky a návrhy, ktoré obmedzujú rast našej konkurencieschopnosti (prílišná byrokracia a regulácia, spoločná minimálna mzda, jednotná daň zo zisku a podobne).

Nie som si však istý, či pod pláštikom „ekonomickej“ argumentácie Viktor Orbán nevolá skôr po ráznejšom spoločnom vystupovaní krajín V4 v oblasti obmedzovania politickej slobody na spôsob ním už dlhšie presadzovaného modelu neliberálnej demokracie, ktorý vďaka Kaczynskému a jeho strane PiS už zopár rokov zapúšťa korene aj v Poľsku.

Rozumiem pritom argumentom Mikuláša Dzurindu, ktorý hovorí predovšetkým o tom, čo je nevyhnutné urobiť na to, aby EÚ nielen prežila, ale aby bola aj efektívnejšia a prínosnejšia pre všetkých, teda aj pre nás. Je totiž veľmi dôležité si uvedomiť, že EÚ je unikátny projekt, ktorý síce nie je bez chýb, ale je najdôležitejšou zárukou našej prosperity a bezpečnosti.

Je to projekt, ktorý potrebuje zmeny, ale celkom určite nie na základe tých princípov a pravidiel, podľa ktorých mení od roku 2010 maďarskú spoločnosť Viktor Orbán.