Prečo som sa v tomto roku začal báť

V odchádzajúcom roku som sa začal báť. Na jeho začiatku sa mi narodil prvý vnuk, bol to zázrak a stále to zázrak je. Keď sme mali s manželkou vlastné deti, tak sme boli mladí a takí zaneprázdnení každodennými povinnosťami a hektickým kolobehom života, že dnes sa mi zdá, že sme si ten zázrak nového života neužili a nevychutnali tak, ako sme mali a mohli. Aj keď pripúšťam, že možno sa mi to len zdá.

Naše deti dnes majú 31 a 29 rokov, narodili sa teda tesne pred Novembrom a po Novembri 1989 a vtedy som sa nebál. Naopak, vtedy som sa prestal báť. Strach zo mňa definitívne spadol v prvých dňoch po 17. novembri, ktorý ma, tak ako aj mnoho iných (aj keď zdá sa, že zďaleka nie všetkých), „odklial“. Nebál som sa o seba ani o budúcnosť svojich detí aj preto, že sa zdalo, že nastal „koniec histórie“ (Fukuyama), keďže liberálna demokracia a trhová ekonomika raz a navždy preukázali svoje prednosti a „pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou“ (Havel). 

Dnes sa obávam toho, v akom svete budú žiť naše deti a deti našich detí. Huntington víťazí nad Fukuyamom a Machiavelli nad Havlom. Zásadným problémom sa ukazuje byť vzťah ku globalizácii a všetkému, čo so sebou prináša.

Za jednu z najväčších prekážok riešenia považujem narastajúcu priepasť medzi konzervatívcami a liberálmi, presnejšie povedané fundamentalistickými konzervatívcami a progresívnymi liberálmi. Zdieľať

Na jednej strane sú najakútnejšie problémy a výzvy, ktorým ľudstvo čelí globálne (klimatické zmeny, migrácia, terorizmus, medzinárodný obchod, nové technológie) a nedajú sa riešiť inak ako globálne, na strane druhej prinášajú nárast nacionalizmu a izolacionizmu, ktorý nielenže znemožňuje efektívne riešenie týchto problémov, ale hrozí dokonca ich prehĺbením a vyhrotením. 

Za jednu z najväčších prekážok riešenia považujem narastajúcu priepasť medzi konzervatívcami a liberálmi, presnejšie povedané fundamentalistickými konzervatívcami a progresívnymi liberálmi. Pokiaľ tí prví nepochopia, že svet sa mení a bude meniť a nie všetko nové je zlé, a tí druhí zase neuznajú, že spôsob, akým sa svet mení, môže byť nebezpečný a zlý, ak neochránime niektoré zásadne dôležité princípy a hodnoty, tak sa to nemôže skončiť inak ako zle.

Fukuyama a Havel síce prehrávajú, dôležité však je, aby neprehrali definitívne. Oni sa totiž nemýlili v podstate toho, čo hlásali, mýlili sa len v tom, že si mysleli, že už je vyhraté. Nie je a nikdy nebude, ten zápas bude večný. Dôležité však je, aby nebolo prehraté. Lebo ak by bolo, tak by to bolo naozaj zlé. A toho sa na konci roka 2019 bojím.