Chcel sa len naučiť robiť toasty | Dnes je z neho najúspešnejší rečník na Slovensku

Keď Pavel Lipovský v júli vystúpil na pódium v chorvátskom Splite, čelil konkurencii najlepších rečníkov z deviatich krajín vrátane Maďarska, Rumunska či Srbska. Svojím sedemminútovým humorným prejavom zaujal publikum aj porotu a získal prvé miesto.

Pavlova cesta k tomuto úspechu sa pritom začala na opačnom konci sveta – v austrálskom Sydney.

„Keď som prišiel do Austrálie, hľadal som spôsob, ako sa zlepšiť v angličtine. Na internete som narazil na Toastmasters. Myslel som si, že to bude niečo o toastoch. Chcel som pracovať v kaviarni, tak som si povedal, že by sa mi to mohlo zísť. Až potom som zistil, že ide o verejné vystupovanie.“ Anglické slovo toast totiž znamená aj prípitok.

Od prvého stretnutia uplynulo deväť rokov. Dnes je členom bratislavského anglicky hovoriaceho klubu Toastmasters a pravidelne sa zapája aj do online stretnutí klubu v austrálskom Sydney.

Emócie rozhodujú

Inšpiráciu pre svoje prejavy Pavel nehľadá v učebniciach rétoriky, ale v každodennom živote. Tvrdí, že najlepšie príbehy vznikajú z vlastných skúseností, ktoré dokážu poslucháči ľahko pochopiť a s ktorými sa môžu stotožniť.

„Po vystúpení som mal pocit, že som to odprezentoval najlepšie, ako som vedel. Či to bude stačiť na víťazstvo, som netušil,“ hovorí. Konkurenciu označil za mimoriadne silnú. „Všetci boli veľmi dobrí. Až do vyhlásenia výsledkov som nevedel, kto z nás vyhrá.“

Jeho víťazný prejav vychádzal z osobného zážitku. Rozprával v ňom o tom, ako sa stal otcom, pričom bežné situácie z rodinného života pretavil do príbehu plného humoru. Práve autentickosť podľa neho patrí medzi najdôležitejšie prvky dobrého prejavu.

„Pri dobrom filme doženie do plaču silný príbeh. Podobný pocit môžeš zažiť aj pri prejave. Niektoré dokážu ľudí hlboko zasiahnuť a vytvoriť silné spojenie medzi rečníkom a publikom,“ opisuje.

Témy svojich prejavov si rečníci vyberajú voľne. Toastmasters oficiálne nezakazuje žiadnu tému. Nepísaným pravidlom však je, že sa organizácia snaží byť apolitická. Členovia sa preto vyhýbajú politickým či náboženským témam a dbajú na primeranú úroveň slušnosti a korektnosti.

Dobrý prejav nie je len o správne zvolených slovách či dobrej technike. Rozhoduje najmä to, či dokáže publikum zaujať. Foto: Martin Vnuk

Tréning robí majstra

Za Pavlovým víťazstvom stojí organizácia Toastmasters, o ktorej mimo jej členov vie na Slovensku len málokto. Dnes združuje približne 260-tisíc členov vo viac ako 13 800 kluboch v takmer 150 krajinách sveta.

Na Slovensku v súčasnosti pôsobí 12 klubov, v ktorých sa členovia pravidelne stretávajú. Väčšina z nich vedie stretnutia v slovenčine, no niektoré sú aj v angličtine. Členovia si na nich pripravujú a prezentujú prejavy, skúšajú si improvizované vystúpenia, učia sa dávať spätnú väzbu a rozvíjajú komunikačné aj líderské zručnosti.

Korene organizácie siahajú do roku 1924, keď americký pedagóg Ralph C. Smedley založil prvý klub v Kalifornii. Počas pôsobenia v organizácii YMCA hľadal spôsob, ako mladým mužom pomôcť získať väčšiu istotu pri verejnom vystupovaní.

Tomu zodpovedalo aj pôvodné zameranie organizácie – členmi sa spočiatku mohli stať len muži. Ženy získali možnosť vstúpiť do Toastmasters takmer po 50 rokoch od jej vzniku.

Hoci sa organizácia za viac ako sto rokov výrazne rozrástla, jej princíp zostal rovnaký. Členovia sa učia predovšetkým praxou – pravidelným vystupovaním a konštruktívnou spätnou väzbou.

Väčšina ľudí do klubov neprichádza s ambíciou zbierať trofeje. Častejšie ich privedie strach z vystupovania, pracovné prezentácie, snaha zlepšiť sa v komunikácii alebo túžba získať väčšie sebavedomie.

Väčšina členov Toastmasters neprichádza kvôli súťažiam, ale aby si zlepšila komunikačné a rečnícke zručnosti. Foto: Jirka Kaláček

Najväčšia ľudská obava

Podobne to bolo aj v prípade Daniela Grančáka. „Asi šesť rokov ma kamarát presviedčal, aby som prišiel. Stále som hovoril nie,“ spomína.

Verejné vystupovanie patrilo medzi veci, ktorým sa radšej vyhýbal. Niet sa čomu čudovať. Štúdie ukazujú, že najväčšou obavou ľudí je práve verejné vystupovanie.

Dnes je prezidentom klubu Slovenskí Toastmasters, ktorý je najväčším klubom na Slovensku. Na medzinárodnej konferencii v Splite reprezentoval Slovensko v súťaži inšpiratívnych prejavov. Hoci sa medzi víťazov nezaradil, získal ocenenie Prezident roka za najúspešnejšie vedenie klubov spomedzi niekoľkých krajín.

Podľa Daniela je jedným z najväčších omylov predstava, že do Toastmasters chodia iba skúsení rečníci. Naopak, väčšina členov začína s obavami z prezentovania alebo komunikácie pred väčšou skupinou ľudí.

„Neprišiel som tam preto, že som chcel vyhrávať súťaže. Chcel som sa zbaviť trémy a naučiť sa rozprávať pred ľuďmi,“ hovorí Daniel.

Ktokoľvek a kedykoľvek

Mylná predstava je, že na stretnutia chodia ľudia, ktorí sú prirodzene výreční alebo pracujú ako školitelia či manažéri. Realita je oveľa pestrejšia.

V kluboch sa stretávajú študenti, IT špecialisti, právnici, podnikatelia, učitelia aj ľudia, ktorí chcú jednoducho získať väčšiu istotu pri bežnej komunikácii.

„Nemáme typického člena. Máme ľudí od vysokoškolákov až po dôchodcov. Každý prichádza s inou motiváciou,“ vysvetľuje Daniel.

Niekto sa pripravuje na pracovné prezentácie, iný chce zlepšiť angličtinu, ďalší sa učí viesť porady alebo poskytovať spätnú väzbu. Spoločné majú to, že chcú na sebe systematicky pracovať.

Kluby Toastmasters sa delia na korporátne a verejné. Na Slovensku je väčšina verejných. V nich sa členovia najčastejšie stretávajú v kaviarňach. Foto: FB/Toastmasters Trnava

Grančák hovorí, že práve pravidelnosť robí najväčší rozdiel. Jednorazové školenie alebo kurz podľa neho človeka neposunú tak ako možnosť vystupovať opakovane pred známym publikom, robiť chyby a následne ich postupne odstraňovať.

„Toastmasters nie je kurz, ktorý absolvuješ za víkend. Je to prostredie, kde môžeš dlhodobo trénovať a dostávať spätnú väzbu od ľudí okolo seba,“ opisuje.

Podporné prostredie

Za roky fungovania sa okolo klubov vytvorila aj komunita, ktorú obaja rečníci označujú za jednu z hlavných motivácií, prečo v organizácii zostali. Lipovský si uvedomil jej význam počas prípravy na súťaž v Splite.

Keď potreboval svoj prejav opakovane skúšať pred publikom, postupne cestoval do klubov v Bratislave, Žiline, Nitre aj Trnave. V každom z nich našiel ľudí ochotných vypočuť si jeho vystúpenie a poskytnúť mu spätnú väzbu.

„Až vtedy som si uvedomil, aké je skvelé mať kontakty po celom Slovensku. Kamkoľvek som prišiel, privítali ma ako svojho,“ hovorí.

Podobnú skúsenosť opisuje aj Daniel. „Navonok sa môže zdať, že ide predovšetkým o rečnícky klub, v skutočnosti sa na stretnutiach vytvárajú vzťahy medzi ľuďmi, ktorí by sa za bežných okolností pravdepodobne nikdy nestretli.“

A práve z tejto komunity potom vyrastajú aj ľudia, ktorí sa rozhodnú reprezentovať svoje kluby a krajiny na medzinárodných súťažiach.