Duša vysokoškoláka Potreba sociálneho kontaktu už prevažuje nad strachom o svojich blízkych

Psychologička pre Postoj hovorí, ako dnešní vysokoškoláci zvládajú online vyučovanie, ako pandémia ovplyvnila ich vzťahy s rovesníkmi, či nebudú menej samostatní a zodpovední. Hovorí aj o tom, či sa mladí po uvoľnení opatrení vrátia do kostolov.

Marianna Berinšterová je psychologička, ktorá vyučuje na Prešovskej univerzite a zároveň pôsobí ako animátorka v Arcidiecéznom centre pre mládež v Košiciach. V rámci svojho doktorandského štúdia sa venovala tematike prevencie rizikového správania a vzniku závislostí u mladých ľudí.

O dnešných mladých sa hovorí ako o generácii snehových vločiek s ohľadom na ich krehkosť a nízku odolnosť voči záťažovým situáciám. Je to podľa vás pravda?

Neistota mladého človeka vyplýva z nedostatku skúseností. Nadobúda ju až prekonávaním prekážok. V minulosti ľudia skôr prebrali zodpovednosť za svoj život, a to tým, že vstúpili do manželstva, priviedli na svet deti či zapadli do pracovného kolobehu. Týmto procesom dozrievania musí prejsť skôr či neskôr každý.

Dnešní mladí sú v porovnaní s generáciami pred nimi dlhšie deťmi. Nároky na zodpovednosť a s ňou súvisiacu zrelosť sa z hľadiska veku posúvajú smerom nahor. To však neznamená, že by boli automaticky generáciou snehových vločiek.

Váš výskum bol zameraný na to, ako predchádzať vzniku závislostí a rizikovému správaniu u mladých ľudí. Čo z neho vyplýva?

Že najlepšou prevenciou je rozvíjanie kompetencií. Mladý človek sa potrebuje cítiť dostatočne šikovný a schopný. V praxi sa často stretávam s tým, že ľudia, ktorí majú nesmierne veľa talentov a darov, majú o sebe negatívny a skreslený obraz. Podceňujú sa. Výzvou pre nás, ktorí s mladými pracujeme, je vytvoriť príležitosti, aby zistili, kto naozaj sú.

Aký vplyv na osamostatnenie mladého človeka má rodina a to, ako ho motivuje čím skôr vyletieť z hniezda?  

Rozdiel môže byť už v tom, či mladý má niekoho alebo niečo, za čo nesie zodpovednosť. Preto je dobré, ak sa mladí venujú napríklad dobrovoľníctvu. Získajú návyk, že pravidelne musia niekam prísť a majú tam svoju úlohu. To ich osobnostne buduje. Nie každý musí opustiť rodičovský dom či vycestovať za prácou a štúdiom za hranice, aby sa stal dospelým. Kľúčom je prebrať za niečo zodpovednosť a nájsť si v živote cieľ, ktorý chce vytrvalo nasledovať.

Sú teda dnešní mladí dostatočne cieľavedomí a draví alebo je to skôr naopak?

Závisí to aj od prostredia, v ktorom mladý človek žije. Pokiaľ vyrastá vo vyžadujúcom, ale zároveň podporujúcom prostredí, tak aj jeho prístup k úlohám je v duchu prijímania výziev. Pokiaľ nám prostredie dáva najavo, že nie sme dosť dobrí, tak sme pri plnení úloh omnoho viac neistí. Najhorším prostredím je to, kde od nás nikto nič nečaká. Mladý človek potrebuje zažiť ťažkosti a riziko, aby si overil, že svoj život zvládne. Ak tú možnosť má, nepotrebuje potom hľadať vlastné potvrdenie na neprimeraných miestach.

Darí sa školám a cirkvi vytvárať pre mladých toto vyžadujúce a zároveň podporujúce prostredie?

Cirkev môže mladým poskytnúť sprievodcov, dospelých, ktorí nie sú ich rodičmi, ale priateľmi a ktorí ich môžu obdobím dospievania previesť. Toto v cirkvi funguje a je to dobrá cesta. Na univerzitách to poznáme v podobe mentoringu študentov, keď sa starší študenti venujú tým mladším. Existujú aj rôzne poradenské centrá, ktoré môžu slúžiť ako podpora.   

A čo sa týka vysokých škôl, vysokoškolák túži po samostatnosti, ale zároveň po prijatí a zázemí. Jedným z typických znakov v tomto veku je idealizmus a možno až čierno-biele videnie sveta. Stretnutie s rozdielnymi názormi ho ešte stále zneisťuje. Okrem toho majú vysokoškoláci niekedy tendenciu robiť veci len preto, že to tak robia všetci. To ich potom núti robiť veci, s ktorými nie sú stotožnení. Základný rozpor je v tom, že túžia byť individualitou, ale zároveň aj integrálnou súčasťou skupiny.

Mladí v tom veku si radi užívajú bezstarostnosť, čo im štúdium v mnohých prípadoch umožňuje. Zároveň je to pre nich obdobie veľkých zmien ako sťahovanie na internát, budovanie vzťahov so spolubývajúcimi či hľadanie zázemia a pocitu prijatia v skupine. Počas vysokej školy sa učíme, ako tvoriť a zdieľať intimitu a vytvárať vzťahy, ktoré budú ozajstné a trvalé.  

Sú naše vysoké školy nastavené tak, aby na ich pôde tento otvorený dialóg mohol prebiehať?

Stále máme dosť veľa rezerv, čo sa týka rozvíjania osobnosti študentov a vytvárania priestoru pre diskusiu. Študent totiž nemá len memorovať učivo alebo sa pasívne zúčastňovať na prednáškach. Dobrou cestou je vytváranie komunít, ktoré by neboli zamerané len na záležitosti spojené so štúdiom, ale mali by v sebe aj rozmer spoločenstva. Takéto projekty fungujú, ale v rámci univerzít by sa mohli tešiť väčšej pozornosti. Dobrým príkladom je Kolégium Antona Neuwirtha či Spoločenstvo Ladislava Hanusa.

Ako toto všetko ovplyvnila pandémia a prechod na online vyučovanie?

Táto situácia prehĺbila rozdiely medzi tými, ktorí sú motivovaní a vedia, čo chcú v živote robiť, a tými, ktorí nie sú rozhodnutí alebo sú motivovaní len vonkajškovo. Niektorí študenti veľmi dobre zareagovali na využívanie online nástrojov a prinieslo im to viac kreativity a samostatnosti.

Pre ďalších to bolo signálom, že sa nemusia snažiť. Títo študenti nie sú ochotní zachytiť nároky vyučujúceho, pokiaľ s ním nie sú v priamom kontakte. Spoločným menovateľom je tu teda motivácia. U tých, ktorí ju majú, sa to prejavuje v ich prístupe, ktorý je viac aktívny a zodpovedný.

Je pre vás ako vyučujúcu ťažšie byť za týchto okolností vyžadujúcou a držať latku nastavenú vysoko?

Negatívom sú určite možnosti a formy skúšania. Stále hľadáme spôsoby, ako zabezpečiť v online skúšaní spravodlivosť, ale ešte sme nenašli formu, s ktorou by sme boli spokojní.

Pri online skúškach stúpa riziko podvádzania. Ako k tomu ako pedagógovia pristupujete?

Niekedy si študenti neuvedomujú, že keď opisujú, učiteľ to vie. Keď niekto z mojej prezentácie skopíruje text od slova do slova a myslí si, že si to nevšimnem, tak sa na tom zasmejem. Stáva sa, že niekto do testu skopíruje z internetu celý odsek aj s autorom a rokom v zátvorke a myslí si, že to nevidím. Navyše, ak je to cudzinec, ktorému sa po slovensky ťažko vyjadruje aj v bežnej komunikácii a odrazu v teste vytvorí vetu plnú odborných výrazov. Snažíme sa im vtedy vysvetliť, že takto škodia najmä sami sebe.

Nakoľko trpia teraz vysokoškoláci nedostatkom sociálneho kontaktu?

Študenti dnes určite častejšie pociťujú frustráciu a stratu vzťahov s priateľmi. Uvedomujú si, že o vzťahy musia vedome bojovať. Niektorých ľudí sme nevideli už tak dlho, že nám dokonca prestali chýbať. Za posledný rok si mnohí tak zvykli na osamelý život, že sa potrebujú opätovne pre vzťahy rozhodnúť a vedome do nich investovať.

Aké dosahy by mohlo mať, ak by súčasný stav trval ešte dlhšie?

Bude ešte chvíľu trvať, kým si študenti znova zvyknú na normálny režim a dennú rutinu. Niektorí mali už predtým strach byť vo väčšej skupine ľudí či hovoriť pred publikom. Toto sa možno ešte viac prehĺbi. Zvýši sa aj miera stresu pri ústnom skúšaní. Budeme tiež pozorovať následky straty alebo prerušenia dôležitých vzťahov. Fungovanie v online priestore určite ovplyvňuje aj náš cit pre blízkosť a vnímanie potreby mať niekoho pri sebe.

Pre mladých je obdobie štúdia prvou možnosťou osamostatniť sa či získať pracovné návyky. Neobávate sa toho, že pandémia ešte posunie ich dozrievanie?

Veľakrát ľudia dokážu veľmi rýchlo dobehnúť to, čo zameškali, pokiaľ majú cieľ. Najhoršie z toho vyjdú tí, ktorí mali už pred pandémiou psychické problémy, trpeli závislosťami či psychickou nezrelosťou. Pre nich to bude naozaj veľká výzva.

Vnímate v kontexte šírenia koronavírusu u mladých vo zvýšenej miere prítomnosť úzkosti alebo strachu o svoju rodinu a blízkych?

Tieto obavy boli výraznejšie minulý rok. Dnes prevláda skôr únava. Prejavuje sa to aj v správaní, keď sú ľudia už zo strachu a opatrnosti unavení. Prirodzená potreba kontaktu pre mladých začína byť postupne dôležitejšia ako strach o blízkych. Pokiaľ navyše nemajú v rodine a blízkom okolí niekoho, kto by bol nakazený alebo zomrel na covid, tak je to pre nich do veľkej miery imaginárny problém. Vedie to k dvojtvárnosti a dodržiavaniu opatrení iba „naoko“.

Duchovný život vysokoškolákov predstavoval tiež istú rutinu pozostávajúcu z mládežníckych svätých omší, rôznych aktivít a stretiek. Čo s nimi robí absencia týchto aktivít či presun do online priestoru?

Z pohľadu animátorky vidím, že aj v našom centre sme boli nútení zamerať sa viac na modlitbu a prehĺbenie duchovného života. Poznám veľa mladých, ktorí oceňujú možnosť zúčastniť sa na streamovanej svätej omši alebo adorácii. Napriek tomu, že im to osobnú účasť nenahradí, na to nerezignovali.

Kto mal vybudovaný pevný vzťah s Bohom už pred pandémiou, teraz čerpá z tohto obdobia takzvaných úrodných rokov. Ten, kto vnímal vieru len povrchne či formálne, mohol zas získať presvedčenie, že Cirkev k životu nepotrebuje. Viera sa pre nás v tomto čase mohla stať menej formálnou a viac vnútornou, ak sme chceli.

Keď sa život vráti do stavu pred pandémiou, ktoré problémy bude treba hasiť ako prvé?

Už dnes pozorujeme nárast prejavov psychických ochorení a ich akútnych stavov. Viac ľudí taktiež kontaktuje linky dôvery. Každý z nás mohol v tomto čase objaviť vo svojom vnútri veci, ktoré predtým potláčal či odkladal, alebo s ktorými má dlhodobý problém. Pandémia mnohým z nás priniesla možnosť vidieť samých seba v inom svetle a môže byť príležitosťou začať tieto veci v sebe riešiť.

Fotografie: Tomáš Puškáš