Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. marec 2021

Matovičov tajný plán

Prečo má zmysel začať s veľkou rodinnou revolúciou

Ako sa vymaniť zo slovenskej demografickej pasce, aby sa rodiny tridsiatnikov vedeli rozhodnúť pre ďalšie dieťa.

Prečo má zmysel začať s veľkou rodinnou revolúciou
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ako sa vymaniť zo slovenskej demografickej pasce, aby sa rodiny tridsiatnikov vedeli rozhodnúť pre ďalšie dieťa.

Z oficiálnych miest zatiaľ vieme len to, že tandem OĽaNO-Sme rodina sľubuje radikálnu zmenu rodinnej politiky.

Pred mesiacom to najskôr avizoval svojským spôsobom premiér Igor Matovič, ktorý sa na facebooku v sérii troch statusov pýtal svojich fanúšikov, či súhlasia s tým, aby sme zo Slovenska urobili „skutočný prorodinný štát“: štát, ktorý zabezpečí chudobnejším rodičom patričný životný štandard a matkám, ktoré roky zasvätia výchove detí, vykompenzuje veľké finančné straty z nižších miezd aj dôchodkov.

Premiér tiež napísal, že táto politika musí byť súčasne pronatálna: kým ešte v roku 1989 sa narodilo na Slovensku 80-tisíc detí, posledné roky je to 57-tisíc a menej, premiér tak prerátal, že posledných 30 rokov sa narodilo o vyše 600-tisíc detí menej, než keby sme zotrvali na úrovni pôrodnosti z roku 1989. Ale keďže sa tieto deti nenarodili, Slovensko bude nasledujúcich 30 rokov najprudšie starnúcou krajinou v EÚ. Ešte je tu iná možnosť, a to urobiť zo Slovenska prorodinný štát, kde „sa rodina nebude báť do svojho náručia prijať ďalšie dieťa, lebo ,ďalšie dieťa si už nemôžeme dovoliť‘ už platiť nebude“.

Minulý týždeň potvrdil pre Postoj aj Boris Kollár, že sa chystá „absolútne prevratná vec“, ktorá bude stáť „veľmi veľa peňazí, veľmi veľa“, „ide o skvelé a naozaj veľké zmeny v podpore rodín“. O tejto téme zatiaľ nechce hovoriť ani rezortný minister Milan Krajniak, a tak si ešte na kontúry tohto tajného plánu musíme počkať. A v tejto chvíli je otázne, či Matovičova vláda vydrží, keďže v týchto hodinách opäť eskaluje vnútrokoaličné napätie. Ale aj keby vláda čoskoro padla, táto téma tu zostane – a už včera bolo neskoro začať s jej riešením.

Najvyšší čas na zmenu

Samotný zámer urobiť zo Slovenska prorodinný štát a vyčleniť na to „veľmi veľa peňazí“ je plne legitímny, aj keď zrejme vyvolá vášnivé spory.

Rodinná politika je u nás dlhodobo podceňovanou a podvyživenou agendou. Ľavicový Smer napriek rôznym vábničkám v podobe obedov či vlakov zadarmo na tomto poli nezanechal zásadnú stopu – napríklad rodičovský príspevok na deti do troch rokov sa za poslednú dekádu niektoré roky nezvyšoval ani len o infláciu. Po dlhých rokoch vyprahnutia ho vláda citeľne zvýšila až pred poslednými voľbami, keď Ficovi a spol. tieklo do topánok.

Hoci nízkou pôrodnosťou trpí takmer celá Európa, na úrovni EÚ sa o tejto téme viac-menej mlčí. Stovkami miliárd nabitý Plán obnovy, ktorý má európske štáty modernizovať a previesť ku krajším zajtrajškom, sa rodín dotýka len okrajovo. Pre EÚ je hlavnou výzvou klimatická zmena, preto má ísť mamutia čiastka do zelených politík, ktorými sa splatí ekologický dlh.

Lenže je tu ešte porovnateľný, ak nie väčší demografický dlh. A práve jemu sa budeme detailnejšie venovať v tomto texte: Mnohí si dnes myslia, že prorodinná a pronatálna politika je vlastne len výstrelom do prázdna, pretože mladí ľudia už aj tak nezvratne zmenili životný štýl, stúpa bezdetnosť, ženy rodia čoraz častejšie po tridsiatke, pre všetky tieto dôvody vyzerá proces rýchleho starnutia a následného úbytku obyvateľstva ako nezvratný fyzikálny jav.

Túto tému, žiaľ, celkom zanedbali aj slovenskí konzervatívci: ako si ukážeme neskôr, sami nechtiac prispeli k tomu, že väčšina žien, ktorá trávila roky s deťmi na rodičovskej, bude mať nižšie dôchodky. Nedávno sa síce podarilo dostať do ústavy rodičovský bonus. Ale ten napriek potenciálne veľmi vysokej nákladnosti míňa cieľ, keďže nepomôže súčasným alebo budúcim rodinám, aby sa rozhodli pre viac detí.  

Čo nás už asi celkom neminie

Demografická kríza sa na nás valí plazivo už najmenej štvrťstoročie a zrejme je už neodvratná. Pred svojimi očami sledujeme len jej prvé záblesky, v porovnaní so západnou a južnou Európou, kde sa prepad pôrodnosti začal značne skôr, sme ešte stále relatívne mladou spoločnosťou. Navyše, po roku 1989 stále populačne rastieme, odvtedy pribudlo u nás asi 180-tisíc obyvateľov, a tak aj napriek nízkej pôrodnosti stále celkovo vyzeráme ako vitálna krajina.

No už dnešní štyridsiatnici a päťdesiatnici zažijú veľkú zmenu obrazu. Najskôr sa v našich štatistikách opatrne ohlási už o pár rokov, keď sa spustí postupný úbytok obyvateľstva. Tou skutočnou spoločenskou drámou však bude starnutie, tento proces bude u nás jeden z najrýchlejších v Európe, ak nie priamo najrýchlejší.

Prvé príznaky už cítiť teraz – v roku 2018 sme mali prvýkrát v histórii viac seniorov nad 65 rokov než detí do 14 rokov (874-tisíc seniorov verzus 858-tisíc detí), ale to je stále nič oproti tomu, čo je ešte pred nami.

Boris Kollár, Igor Matovič, Eduard Heger a Milan Krajniak prichádzajú na tlačovú konferenciu, 15. júl 2020, foto TASR – Martin Baumann 

Naplno to prepukne, keď dovŕši dôchodkový vek predvoj generácie takzvaných Husákových detí, teda populačne veľmi bohatých ročníkov. Veľké starnutie sa tak spustí niekedy okolo roku 2040, vyvrcholí o desaťročie neskôr, ale demografická kríza bude trvať dlhšie, keďže ďalej porastie aj priemerný vek dožitia.

Naši demografi na základe dlhodobejších trendov aj v porovnaní s inými krajinami odhadujú, že okolo roku 2060 by sa mali naši muži priemerne dožívať 83 rokov (dnes 74) a ženy 87 rokov (dnes 81).

Mnohí dnešní štyridsiatnici sa budú tešiť relatívnemu dôchodcovskému zdraviu ešte aj v 60. rokoch a potom príde prelom 60. a 70. rokov, keď v štatistikách zaznamenáme rekordné počty 90-tnikov.

Skúsme sa na to pozrieť cez peniaze, hoci ide, samozrejme, o hrubé odhady: v roku 2018 sa vyplácalo zo Sociálnej poisťovne niečo cez milión starobných dôchodkov, celkové kumulatívne výdavky na tieto dôchodky tvorili okolo 5,5 miliardy eur. V roku 2050 už bude treba vyplácať cez 1,6 milióna dôchodcov a o desať rokov neskôr asi až 1,7 milióna seniorov. Ak zachováme súčasnú výšku priemerného starobného dôchodku, ročné výdavky na dôchodky by stúpli z dnešných 5,5 miliardy na zhruba 9 miliárd eur.

Bremeno priebežného financovania tejto nadvlády seniorov budú na sebe niesť už dnešní dvadsiatnici a tínedžeri aj deti, ktoré sa v týchto rokoch rodia takmer v polovičných počtoch oproti generácii 70. a 80. rokov. 

Slovensko tak o pár desaťročí výrazne zostarne a neskôr sa zrejme prepadne hlbšie pod 5 miliónov obyvateľov.

Čo je dôležitejšie než čísla

Hoci pôjde o radikálnu spoločenskú premenu, neznamená to, že nás na jej vrchole čaká demografická a ekonomická kataklizma. Ako to všetko bude vyzerať, sa dnes ťažko odhaduje, mnohé ovplyvní aj ďalší medicínsky pokrok, napríklad to, ako dokážeme diagnostikovať a liečiť neurologické ochorenia typu Alzheimerovej choroby.

Je možné, že sedemdesiatnici z roku 2050 budú na tom lepšie, než si dnes vieme predstaviť, a mnohí z nich budú z dôchodkového systému nielen poberať, ale doň aj prispievať, keďže ostanú zapojení v produktívnej sfére.

Ak ani medicínsky pokrok príliš nezmierni demografickú bombu, útechou je, že problém prestarnutej populácie bude prechodný – najsilnejšie ročníky zo 70. rokov postupne odídu z tohto sveta a opäť sa obnoví demografická rovnováha.  

Tou najtristnejšou súčasťou demografickej zmeny je možno niečo, o čom sa nehovorí, a nie je to starnutie ani prechodný nápor na dôchodkový systém, ani úbytok obyvateľstva.

Sledujeme to už teraz, aj my sa postupne stávame národom jedináčikov, v priebehu krátkeho času došlo k ich strojnásobeniu, až 30 percent žien narodených v druhej polovici 70. rokov má jedno dieťa.

Zanikajú tak rodinné siete, ako sme ich poznali, čím sa vytráca tkanivo vzťahov medzi generáciami, ale aj v rámci jednej generácie. Kým dnes si starostlivosť starých rodičov, ktorí potrebujú pomoc aj pozornosť, často medzi sebou delia súrodenci, prarodičia budúcnosti sa musia v oveľa väčšej miere spoľahnúť na svoje jediné dieťa – samozrejme, to bude možné len v prípade, ak týchto jedináčikov nezaveje povedzme kariérna cesta ďaleko od nich.

Veľký český sociológ Ivo Možný na to upozorňoval ešte roky pred svojou smrťou, keď pre český Respekt napísal: „Medzigeneračná solidarita stráca sociálny základ a práve sa rozpadá pred našimi očami (...) v milióne gerontov bude asi veľký podiel hrozne osamelých ľudí, ktorých k tomuto svetu už absolútne nič nepúta.“ Možný práve v tejto sociálnej premene, ktorá sa odohráva pred našimi očami, videl aj tlak na legalizovanie eutanázie, v spoločnosti bez prirodzených väzieb sa tomu nebude dať dobre čeliť.

Ale postupne mizne aj časť vnútrogeneračných sietí. V národe jedináčikov, kde už nefungujú prirodzené putá medzi súrodencami, sa atomizuje spoločnosť a celkom sa mení aj spôsob výchovy.

Extrémnym predobrazom je Čína a jej mestá, v ktorých si komunistická strana vynútila cez politiku jedného dieťaťa zmenu skladby rodín. V Číne sa po vyše 30 rokoch tejto politiky hovorí o masívnom fenoméne „malých cisárov“, teda detí, ktoré rodičia zahŕňajú maximálnou pozornosťou, deti sú nadmieru rozmaznávané, a súčasne sa na ne kladú obrovské nároky vo vzdelaní a výkone. Sú to miláčikovia, ktorých chcú rodičia zároveň transformovať na malých géniov a svoje pýchy. V okolí týchto detí niet súrodencov, bratrancov či sesterníc, len všade číhajúci rodičia so svojimi predstavami a nárokmi. Ako pred rokmi vyskúmali tímy čínskych univerzitných výskumníkov, u týchto detí sa neskôr vyskytuje veľmi zvýšené riziko porúch správania či myšlienok na samovraždu.

Od tohto obrazu sme stále vzdialení, hoci fenomén jedináčikovstva významne rastie.

Kedy sa to zlomilo

Naším aktuálnym problémom je rastúca bezdetnosť, ako aj rastúci podiel rodín s jedným dieťaťom. Len niečo cez 11 percent žien, ktoré sa narodili v roku 1970, bolo bezdetných. Tento podiel však rástol, u žien, ktoré sa narodili v druhej polovici 70. rokov, sa bezdetnosť priblíži k 18 percentám, nedá sa vylúčiť, že onedlho dosiahne až 20 percent. Keď k tomu prirátame, že ďalšia veľká časť žien, zhruba 30 percent, bude mať jedno dieťa, veľký slovenský problém je zrejmý.

Tento zlom v správaní žien sa u nás udial veľmi rýchlo. Ešte dnešné päťdesiatničky, teda ženy narodené v roku 1970 a pred ním, mali na európske pomery vysokú pôrodnosť.

V tejto vekovej skupine slovenských žien bola konečná plodnosť tesne nad úrovňou záchovnej hodnoty 2,1 dieťaťa, to okrem nás dokázali z krajín OECD už len Islanďanky. 

Lenže Slovenky, ktoré sa narodili o pár rokov neskôr, naplno naštartovali radikálnu zmenu správania. Dnešné štyridsiatničky majú konečnú plodnosť zhruba na úrovni 1,6 dieťaťa, teda štatisticky vzaté o poldieťaťa menej než o desaťročie staršie ženy.

Tých 1,6 dieťaťa na ženu pripadne zrejme aj na dnešné tridsiatničky. Napokon to ani nie je také zlé číslo vzhľadom na paniku, ktorá zavládla na začiatku nultých rokov, keď sa prudko prepadla pôrodnosť.

V katastrofickom roku 2002 sa narodilo len čosi vyše 51-tisíc detí, čo bolo o celých 30-tisíc (!) detí menej, než sa ročne narodilo dekádu predtým. Ten pád pôsobil až neuveriteľne, Slovensko sa tak dostalo s hodnotou úhrnnej plodnosti pod 1,2 dieťaťa na ženu, čím sme sa zaradili medzi krajiny s najnižšou pôrodnosťou na svete.

Bolo to ako rútiaca sa demografická apokalypsa. Svoje deti mali totiž privádzať na svet mimoriadne silné ročníky žien z Husákovej generácie. Ale zrazu to vyzeralo, akoby sa pod vplyvom kariérnych vyhliadok a nových príležitostí rozhodli pre kolektívnu bezdetnosť.

Našťastie, tí najväčší pesimisti, ktorí už nevideli cestu späť, sa predsa len mýlili. Väčšina žien z tejto generácie nezanevrela na rodinu a deti, len si život zariadila inak než ich mamy.

Dovtedy mali ženy väčšinu svojich detí do tridsiatky – podľa sčítania obyvateľstva z roku 1991 mala takmer polovica žien vo veku 29 rokov dve deti, len 13 percent žien v tomto veku bolo bez dieťaťa.

O 20 rokov neskôr sa to všetko zmenilo, takmer polovica 29-ročných žien nemala ešte ani prvé dieťa.

Tento nárast bezdetných (takmer) tridsiatničiek vyzerá hrozivejšie než realita. Okolo onoho roku 2002 sa stalo najmä to, že ženy, ktoré mali podľa štatistických predpokladov začať s rodením, tento cyklus posunuli o niekoľko rokov. Potom prišli roky 2009 a 2010, v ktorých sa narodilo o desaťtisíc detí viac než okolo roku 2002, v médiách na chvíľu zavládla eufória z nového babyboomu. Demografi však hovorili o „rekuperácii“, teda doháňaní odložených pôrodov.

V skutočnosti sa tak v roku 2002 nekonala apokalypsa, rovnako ako sa v roku 2010 nedostavil blažený babyboom. To len dnešné štyridsiatničky prehodili reprodukčnú výhybku a začali sa správať podobne ako ich rovesníčky z bohatšieho Západu.

Odklad rodičovstva na čoraz neskorší vek je nezvratným trendom a zrejme sa ešte nezastavil. Slovenky, ktoré majú svoje prvé dieťa v štatistickom priemere ako 28-ročné, patria pritom stále medzi mladšie európske mamičky.

Práve s odkladom prvého dieťaťa je spojený problém, na ktorý musí nájsť rodinná politika dobrú odpoveď. Prv si väčšina žien zakladala rodinu krátko po 20. roku života, mali tak pred sebou dlhé obdobie plodnosti, keď bola veľká šanca, že po prvom dieťati príde ešte druhé a po tom druhom bolo ešte dosť času, aby sa pritrafilo tretie.

Ak sa teraz mnohým ženám narodí prvé dieťa po tridsiatke – a najplodnejšou skupinou žien sú práve tie vo veku od 30 do 34 rokov – oveľa častejšie než kedysi je prvé dieťa aj posledným.

Keď sa porovnáme v rámci Európy, je zjavné, že naša nízka pôrodnosť sa zďaleka nedá zvaliť na to, že ženy štartujú s materstvom príliš neskoro a ďalšie dieťa už biologicky zmeškajú či len nestihnú.

Francúzky, Švédky či Írky začínajú s prvým dieťaťom v priemere ešte neskôr než Slovenky a napriek tomu majú viac detí, pričom mnohé Francúzky majú tri deti. Aj preto je zjavné, že dôvody slovenskej nízkej pôrodnosti sú sčasti viac spoločenské než biologické.

Zaujímavé je preto pozrieť sa na to, aký je rozdiel medzi želaním a skutočnosťou, teda koľko detí považujú slovenské ženy za ideál.

Prieskum OECD z roku 2011 o tom, aký počet detí považujú za ideálny obyvatelia štátov v EÚ. V hornej tabuľke sú zobrazené preferencie mužov, nižšie sú údaje týkajúce sa žien. 

Žiaľ, aktuálne a hlbšie slovenské dáta k tejto téme chýbajú, sme tak odkázaní na prieskum Eurobarometra z roku 2011. Z prieskumu vyplýva, že slovenské ženy si vôbec neželajú bezdetnosť, spolu s Maďarkami, Češkami, Poľkami aj Rakúšankami nadpriemerne často (medzi 10 a 15 percentami) už síce vnímajú jedno dieťa ako ideál, ale na rozdiel od Češiek je stále viac Sloveniek, ktoré vidia väčší ideál v trojdetnej rodine než v jednodetnej. Samozrejme, jasne preferovaný je model rodiny s dvomi deťmi.

Inzercia

Rodinná politika má teda stále veľký priestor, aby pomohla časť individuálnych želaní a preferencií premeniť na realitu.

Slovenská pasca

Na Slovensku sa to však nedarí aj z dôvodu, že skupinou ľudí, ktorí sú najviac ohrození chudobou, sú rodiny s deťmi. Kým miera príjmovej chudoby celej populácie bola v roku 2014 na úrovni 13 percent, v domácnostiach s viacerými deťmi bola vyše 28 percent.

Ale ten problém sa bytostne týka aj lepšie zarábajúcich, ktorí nespadajú do kategórie štatistickej chudoby.

Predstavme si rodičov, čerstvých tridsiatnikov, ktorým sa narodí prvé dieťa, obaja chcú v priebehu najbližších rokov aj druhé dieťa, za istých okolností sa nebránia ani tretiemu dieťaťu.

Do príchodu prvého dieťaťa obaja pracovali, mali slušný štandard, kúpili si byt na hypotéku, no aj keď muž zarába viac, než je priemer jeho regiónu či mesta, po narodení dieťaťa sa sociálny status rodiny rýchlo zmení. Rodina sa najbližšie roky prepadne tak, že žije z ruky do úst a na konci každého mesiaca v strese čaká, kým manželovi nepípne na účte mesačná výplata. A keď má prvorodené dieťa dva alebo tri roky, teda ide o obdobie, keď rodičia najintenzívnejšie zvažujú druhé dieťa, celé sa im to prehrá v hlave: druhé dieťa znamená ďalšie tri roky bez príjmu manželky plus do toho príde správa, že najbližšie škôlky v okolí sú obsadené a nemôžu rátať ani s tým, že pre ich trojročné dieťa bude miesto.

Tu kdesi sa v slovenských podmienkach začína moment, keď si mnohé rodiny napriek pôvodným želaniam rozmyslia druhého alebo tretieho potomka, odložia ho načas a vzhľadom na už vyšší vek rodičov ide často o definitívny odklad.

Na Slovensku sa síce tvárime ako konzervatívny, prorodinný štát, kde matky venujú intenzívny čas svojim deťom, ale nastražili sme si pascu, z ktorej niet dobrého východiska. Na jednej strane, ak to zrátame dokopy, ponúkame ženám na materskej a rodičovskej vcelku slušný štátny transfer, ale keďže sa tie príspevky vyplácajú počas veľmi dlhého obdobia do tretieho veku dieťaťa, vo vnímaní rodiny je to len almužna.

Začiatok je pritom veľkorysý, až 34 týždňov dostáva matka (alebo otec, ak si vymenia roly), ktorá predtým pracovala, materskú vo výške 75 percent predošlého hrubého príjmu. Až potom príde onen prepad, uplynulé desaťročie dostávali matky zhruba dva a pol roka rodičovský príspevok na úrovni okolo 200 eur.

Ak sa chce rodina z tohto obrovského prepadu dostať, nemá veľa možností. Na starostlivosť o menšie deti u nás chýba kultúra a najmä infraštruktúra, okrem toho máme minimálny podiel čiastočných pracovných úväzkov – kým v členských štátoch EÚ pracuje na čiastočný úväzok 30 percent žien, my sme v tejto flexibilite tretí odspodu, takýto úväzok má len 6,5 percent Sloveniek.

Takmer 60 percent Francúzok má svoje dvojročné deti v jasliach alebo využíva iné opatrovateľské služby, Slovensko je v EÚ podľa tohto kritéria úplne na chvoste, pretože je blízko nule – keď si vezmeme krajiny OECD, z nich je bližšie nule než my už len Turecko.

Hanba so škôlkami

Samozrejme, na Slovensku aj v Česku sa na to pozeráme celkom inou optikou než Francúzi či Škandinávci a na túto štatistiku sme vlastne hrdí: fenomén trojročnej rodičovskej dovolenky sa vo vtedajšom Československu ideovo rozvinul najmä vďaka prácam českého psychológa Zdeňka Matějčka, ktorý presvedčivo ukázal, aká dôležitá je väzba matky a dieťaťa a jeho potreba prvotného pripútania.

Pokiaľ nechceme ísť francúzskou ani švédskou cestou, kde tamojšie ženy zverujú svoje najmenšie deti verejnej inštitúcii alebo opatrovateľke, aby mohli ďalej pracovať, je nevyhnutné radikálne zvýšiť rodičovskú. Vlani došlo po nekonečne dlhých rokoch odriekania k väčšiemu skoku, príspevok pre ženy, ktoré pred materstvom pracovali, sa zvýšil z 220 na 370 eur. Ale ak by sa mal ďalšie desaťročie valorizovať len o infláciu, významne sa nepohneme.

Keby sme začali o rodičovskej dovolenke rozmýšľať ako o rodičovskej práci, za ktorú má byť matka (prípadne otec) patrične ohodnotená, stále sme veľmi ďaleko od minimálnej mzdy vo výške 620 eur. Len zvýšenie príspevku o tieto stovky eur by stálo rozpočet ročne okolo 200 miliónov eur.

Celkom prirodzene sa otvorí aj debata, či časti rodín, ktoré o to stoja, neponúknuť širšiu voľbu, aby mali možnosť pracovať oveľa skôr a umiestniť svoje menšie dieťa vo verejných jasliach alebo motivovať k iným formám starostlivosti.

Konzervatívci by sa nemali zľaknúť ani tejto diskusie, lebo inak sa bude ťažko presadzovať veľké zvýšenie podpory pre matky, ktoré chcú ostať s deťmi doma.

Lenže my ešte nemáme vyriešený ani len problém so škôlkami, ktorý je našou pretrvávajúcou hanbou: aj podľa tohto kritéria patríme medzi najhorších v Európe, v našich škôlkach je len čosi vyše 60 percent trojročných detí, kým Francúzky, Britky či Izraelčanky majú v tomto veku už takmer stopercentnú zaškolenosť.

Niežeby boli Slovenky také úzkostlivé a nechceli svoje deti pustiť z domu, tie škôlky jednoducho napriek záujmu chýbajú. Posledný rok odmietli škôlky z kapacitných dôvodov prihlášku až 13-tisíc deťom (skutočné číslo bude asi o trochu nižšie, pretože niektoré deti mohli byť odmietnuté viackrát).

V tabuľke je znázornené, aký je v jednotlivých štátoch OECD podiel zaškolenosti troj- až päťročných detí v rámci škôlok či iných služieb starostlivosti.

Táto téma dokonale ilustruje naše ignoranstvo voči rodinám. Na rozdiel od jaslí nie je téma škôlok nijako ideologicky kontroverzná, dobudovanie chýbajúcich kapacít nie je ani žiadnou enormnou položkou, ktorú sme si uplynulé roky nemohli dovoliť. Vybudovanie miesta pre jedno dieťa stojí zhruba 10-tisíc, ak teda chceme tento problém jednorazovo vyriešiť a postaviť nové škôlky, rozpočet by to stálo niečo cez 100 miliónov eur. To je dobrou správou, že sa to v najbližších rokoch podarí, keďže sme si na to vypýtali peniaze z európskeho Plánu obnovy.

Dokončenie siete škôlok je len povinným začiatkom. Jedna vec je postaviť budovy, celkom iná je zabezpečiť, aby v škôlkach mal kto učiť, keďže v niektorých regiónoch sú kolektívy učiteliek vzhľadom na veľmi nízke platy prestarnuté. V mnohých prípadoch berú rodičia verejné škôlky len ako odkladisko detí a s ich úrovňou nie sú spokojní – ale nemajú ani motiváciu sa sťažovať, keďže za to miesto pre svoje dieťa sú vlastne vďační. Zmeniť vnímanie predškolskej starostlivosti tak, aby s ňou mali rodičia spojené pozitívne asociácie, je ďalšou úlohou minimálne desaťročia.

Investícia, ktorá sa môže podariť

Keď Boris Kollár ohlasuje, že nové prorodinné opatrenia budú stáť „veľmi veľa peňazí“, vôbec nemusí ísť o nezodpovedné míňanie.

Z nášho HDP vynakladáme na takzvané rodinné benefity, teda finančné transfery, služby a daňové úľavy v prospech rodín, menej, než je priemer Európskej únie. Najviac podporujú rodiny Francúzi, Maďari a Škandinávci, tí všetci dávajú na rodinu okolo 3,5 percenta svojho HDP, kým Slovensko je niekde pod úrovňou 2,5 percenta. Ďaleko pred nami sú Maďari aj Poliaci, štedrejší sú i Česi.

Najmä Orbánova vláda si urobila z pronatálnej politiky kľúčovú agendu, ktorá po rokoch veľmi nízkej pôrodnosti prináša prvé plody. Oživenie maďarskej pôrodnosti v posledných rokoch je pomerne zjavné. Preto bude ešte napínavé sledovať, či sa trend udrží a Maďari sa vďaka aktívnej štátnej politike priblížia k Francúzom.  

Maďarská vláda pumpuje veľa peňazí do motivačných schém, aby najmä rodinám s tromi deťmi kompenzovala straty, ktoré prináša starostlivosť o deti. Štát napríklad ponúka čerstvým manželským párom pôžičku v hodnote 31-tisíc eur, pričom tretinu z nich nemusia splatiť, ak sa im narodí druhé dieťa, a v prípade, že sa im narodí tretie dieťa, nemusia splatiť nič a z pôžičky sa vlastne stane štátny dar.

Veľkorysé výdavky na rodinu nemusia fungovať vždy, čo ukazuje prípad Nemecka, kde sa okrem iného etablovala vysoká bezdetnosť žien. V Európe však máme dva dlhodobo rozvíjané modely pronatálnej politiky, škandinávsky aj francúzsky, ktoré sú úspešné v tom, že prinášajú viac detí.   

Tieto modely bližšie rozobral český ekonóm Lubomir Mlčoch vo svojej pozoruhodnej knihe Ekonomie rodiny v proměnách času, institutici a hodnot (rok vydania 2014). Optikou tohto ekonóma, ktorý sa priamo inšpiruje katolíckou sociálnou náukou – Mlčocha svojho času menoval pápež Benedikt XVI. do Pápežskej akadémie spoločenských vied – nejde len o samotnú vyššiu pôrodnosť, ale celkovú stabilitu inštitúcie rodiny.

Mlčoch je pomerne kritický k škandinávskemu modelu, kde je síce málo bezdetných žien a na európske pomery vyššia pôrodnosť, ale to všetko sa deje za cenu kopenia sa iných problémov.

Tamojšie ženy dosahujú veľmi vysokú mieru zamestnanosti, rodinná politika im zaisťuje taký prístup k platenej práci a príjmu, ktorý umožňuje spravovať vlastnú domácnosť nezávisle od príjmov partnera. Rodina tu však podľa Mlčocha vystupuje už len ako štatisticky definovaná jednotka a je jedno, či jej členov spája alebo nespája legálny zväzok. Z pohľadu ekonóma tak ide o škandinávsky defamilizmus, teda postupnú eróziu inštitúcie rodiny.

Ekonóm odporúča, aby sme sa viac inšpirovali francúzskym prístupom, ktorý má tiež svoje tienisté stránky, ale štát tu podporuje rodinu ako inštitúciu.

Dnes to síce môže pôsobiť aj tak, že Francúzi majú jednoducho celkom inú kultúru, ktorá sa na rozdiel od Nemcov či Stredoeurópanov teší z pobehujúcich kŕdľov detí. Faktom však je, že ešte krátko po druhej svetovej vojne mali Francúzi jednu z najnižších pôrodností na svete.

Obrat prišiel s prezidentom de Gaullom, ktorý zastával názor, že „zvyšovanie počtu obyvateľov je bezpochyby najdôležitejšou zo všetkých investícií“. De Gaulle položil robustné základy francúzskej rodinnej politiky, ktoré v ďalších desaťročiach ďalej rozvíjali pravicové aj ľavicové vlády.

V tabuľke je znázornený podiel verejných výdavkov na rodinu (na HDP), tmavomodrý stĺpec označuje priamu finančnú podporu, žltý služby v prospech rodiny a bledomodrý daňové úľavy pre rodiny.

Ako vyzdvihuje Mlčoch, Francúzom sa dokonca podarilo, že začiatkom milénia sa plodnosť tamojších žien dostala na vyššiu úroveň, než bola v európskych časoch demografickej revolúcie.

Tamojší štátny familizmus vynakladá veľké zdroje, aby sa rodina odhodlala na tri až viac detí. To ovplyvňuje atmosféru v spoločnosti natoľko, že až polovica rodín si praje mať tri deti. Mlčoch oceňuje, že podpora rodín sa deje trhovo konformným spôsobom, keď si rodiny vyberajú z plejády možností, aký typ podpory si želajú, v tomto je zachovaná suverenita rodín. Francúzi boli známi masívnou podporou jasieľ, to však mnohým rodinám nevyhovovalo, štát podporuje aj iné formy starostlivosti, napríklad opatrovateľky či licencované pestúnky, ktoré majú na starosti jedno či zopár detí.  

Mlčoch upozorňuje ešte na jeden možný prorodinný faktor, ktorým bolo skrátenie pracovného času na 35 hodín. Francúzi tak podporujú rodinu nielen peniazmi a službami, ale aj „zvýšeným“ časom.

Nemôžeme mať všetko naraz

Nová rodinná politika tak môže byť akýmsi mixom konzervatívneho, liberálneho aj ľavicového prístupu, ktorý je v niečom trhovo konformný a v niečom zas obmedzuje tlak kapitalizmu na rodinu.

Len si treba dobre premyslieť, ktorým opatreniam dáme väčšiu váhu a ako ich rozložíme v čase.

Na konci minulého roka sa ministrovi Krajniakovi podarilo v ústave zakotviť rodičovský bonus. Princíp tohto bonusu spočíva v tom, aby každý pracujúci človek mohol odviesť časť odvodov pre svojich rodičov. Výchova detí a roky strávené na rodičovskej dovolenke by nemali rodiny penalizovať a ženám znižovať  dôchodok.

K tomuto cieľu vedú viaceré cesty, autor filozofie bonusu Vladimír Palko presadzuje, aby sa dôchodok seniora odvíjal od toho, koľko odpracovali a odviedli jeho deti. Ak by sa cez nový pilier odviedla predpokladaná pätina odvodov pracujúceho dieťaťa, ktoré plynú na starobné dôchodkové poistenie, išlo by o veľmi masívny transfer. Podľa niektorých expertov by nás to stálo vysoko cez jednu miliardu, Palko namieta, že by to bolo značne menej, niekde okolo 600 či 700 miliónov eur.

Nech by platil vyšší alebo nižší odhad, úskalím tejto prorodinnej dôchodkovej politiky je, že aj keby sme ju uviedli rýchlo do praxe, nijako nám nepohne s nízkou pôrodnosťou. Ťažko by sme hľadali pár tridsiatnikov, ktorí sa rozhodnú pre druhé alebo tretie dieťa s vidinou, že raz okolo sedemdesiatky dostanú lepší dôchodok. Jednak tomu prísľubu ani celkom neuveria, lebo už počas svojho života zažili, ako politici rôznymi smermi čachrovali s dôchodkovým systémom, a tušia, že tak budú robiť aj v ďalších desaťročiach. No najmä, rodiny s malými deťmi potrebujú prežiť najbližšie roky, vyžiť z rodičovskej, hľadať možnosť vedľajšieho zdroja príjmov, keď to muž nevie utiahnuť, či triasť sa o miesto v škôlke.

Ak chceme zmeniť demografickú krivku, má zmysel vložiť oveľa viac energie aj peňazí na dnešných tridsiatnikov než budúcich sedemdesiatnikov. Platí to aj s tým, že zavedenie rodičovského piliera je veľkou vecou a filozoficky správnou. 

Naozaj je nevyhnutné nastoliť dôchodkovú spravodlivosť, aby štát za ženy, ktoré trávia roky na rodičovskej dovolenke, odvádzal odvody do dôchodkového poistenia tak, akoby ďalej pracovali. Je to možno historický paradox, ale bolo to KDH, ktoré pred takmer 20 rokmi nechcene spôsobilo, že matky na rodičovskej dovolenke významne strácali.

Miroslav Beblavý, vtedajší štátny tajomník na ministerstve práce, nedávno upozornil, že Dzurindova vláda pôvodne navrhovala, aby štát platil matkám počas rodičovskej odvody z priemernej mzdy – to by vo výsledku znamenalo pre väčšinu žien dokonca garanciu o niečo lepšieho dôchodku, než keby namiesto rodičovskej pracovali a poberali nižšiu než priemernú mzdu.

KDH s návrhom nesúhlasilo, keďže sa vzťahoval len na tri roky rodičovskej, kresťanskí demokrati chceli prikryť aj ženy, ktoré zostávajú s dieťaťom doma až do šiestich rokov. Dohodol sa tak kompromis, že štát bude všetkým ženám, aj tým, ktoré sú doma do troch rokov, aj tým, ktoré ostanú dlhšie, prispievať len 60 percentami z priemernej mzdy. Vládni poslanci však nedomysleli dosah tejto zmeny.

V KDH to mysleli síce dobre, ale výsledok väčšinu matiek, ktoré sú s dieťaťom doma do jeho troch rokov, značne poškodil, zo 100 percent bolo 60 percent, čím ich budúci dôchodok ukrátil.

Tento problém dôchodkovej nespravodlivosti sa dá zmeniť jednoducho a nestojí veľa.

Ak by sa však prijala téza, že demografickú krízu začneme riešiť dôchodkovým systémom cez rodičovský pilier, na čo by sme ročne vydali 700 až viac miliónov eur, len ťažko si predstaviť, že tu zostane balík na štedré pronatálne opatrenia na spôsob Francúzov alebo Maďarov.  

Nemôžeme mať všetko naraz, pokiaľ nechceme vyhodiť rozpočet do povetria a vydať sa gréckou či talianskou dlhovou cestou.

Oveľa väčšou výzvou nielen pre konzervatívnych politikov je rozmýšľať, čo všetko sa dá urobiť v najbližších rokoch, aby sa viac párov mohlo rozhodnúť pre toľko detí, koľko si na začiatku spoločnej cesty samy želali.

Odporúčame