Rodičovský bonus Nechceme zaťať veľkú sekeru. Koľko peňazí sa nájde, o toľko si rodičia prilepšia

Pôsobí ako odborný poradca na ministerstve práce a jeho úloha je jasná: pripraviť rodičovský bonus, vďaka ktorému by deti mohli prispievať rodičom na ich dôchodok. Bývalý minister vnútra sa o tému dôchodkového systému zaujíma už dlhodobo. Funguje v ňom totiž podľa neho zvrátený paradox: ľudia, ktorí majú deti a zabezpečujú tak, že systém bude fungovať ďalej, majú v konečnom dôsledku menšie dôchodky ako tí, ktorí deti nemajú. 

Vladimír Palko v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, že tento paradox sa dá vyriešiť tak, že deti budú časť svojich odvodov posielať priamo rodičom. Podľa odborníkov to spôsobí viaceré nové problémy, Palko však v rozhovore vysvetľuje, že všetky sú riešiteľné a na vážny problém, ktorý by prijatiu zákona bránil, zatiaľ nenarazil.

Ste členom pracovnej komisie pre prípravu dôchodkovej reformy. Kto ju vedie a aké je jej zloženie?

Vedie ju Boris Ažaltovič, štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Skladá sa zo štyroch nominantov za ministerstvo práce, medzi ktorými som aj ja, a zo štyroch nominantov za ministerstvo financií.

Ako často sa stretávate?

Raz za dva týždne.

Vašou dlhoročnou témou je rodičovský bonus, ktorý chcete v rámci reformy presadiť ako súčasť dôchodkového systému. Skúste vysvetliť, o čo pri ňom ide.

Ak budem považovať za potrebné, určite sa v rámci komisie vyjadrím aj k iným aspektom dôchodkovej reformy. No v komisii som práve preto, že som kedysi prišiel s návrhom rodičovského dôchodkového bonusu. Začal som s tým ešte pred štrnástimi rokmi. Súčasný minister práce Milan Krajniak bol vtedy môj spolupracovník v rámci KDH. Vtedy bol prvým človekom, ktorému som o tejto myšlienke povedal. Tiež sa mu to zapáčilo. Teraz ako minister mal v pamäti, o čom sme vtedy hútali, a pozval ma do spomenutej komisie.

Rodičovský bonus je založený na myšlienke, že je nedostatočné, ak sa výška starobného dôchodku jednotlivca odvíja len od toho, koľko sám odpracoval rokov a odviedol do štátneho dôchodkového systému peňazí. Malo by byť zohľadnené aj, koľko detí vychoval a ako aj ony prispievajú do systému.

To je dosť široko povedané.

Presne tak. Nepleťme si tento široký princíp s konkrétnymi variantmi, ako môže byť realizovaný. Za tých štrnásť rokov som premýšľal o veľkom množstve variantov. Dnes je tá situácia taká, že nemám úplne rozviazané ruky. V programovom vyhlásení vlády je totiž zakotvený jeden konkrétny variant. To je asignačný model.

Čo to presne znamená?

Vo všeobecnosti, že rodičovský bonus, teda ďalšia časť dôchodku rodiča, je rovná istému počtu percent zo sociálnych odvodov jeho dieťaťa.

Jedným z argumentov v prospech rodičovského bonusu je, že súčasný systém je nespravodlivý, lebo čím viac detí žena vychovala, tým má nižší dôchodok. Naozaj platí takáto úmera?

Je to vec, o ktorej sa príliš nehovorí. Veľa sa diskutuje napríklad, koľko v priemere zarábajú muži a ženy. Celé tie roky som si hovoril, že mňa by veľmi zaujímali štatistiky, aký je priemerný dôchodok bezdetných žien, žien s jedným dieťaťom, dvomi a tak ďalej. Bolo mi jasné, že poradie bude: Čím viac detí, tým nižší dôchodok.

Videl som to aj okolo seba. Pred dvomi rokmi som si to číslo iniciatívne zohnal. Ako pedagóg Paneurópskej vysokej školy som navštívil riaditeľa Sociálnej poisťovne, pána Vážneho. Bol láskavý a umožnil mi, aby som hovoril s niekoľkými jeho podriadenými, a informáciu som dostal. Čísla som publikoval v rámci série článkov pre Postoj pred dvomi rokmi (pozri TU, pozn. red.).

Je to pre roky strávené na materskej, pre ktoré má matka s deťmi nižší dôchodok?

Je to o investíciách ženy do jej ľudského kapitálu. Žena, ktorá sa rozhodne mať deti, rozdeľuje ľudský kapitál dvomi smermi: na jednej strane do pracovnej kariéry, na druhej strane do roly matky, manželky či gazdinej. Ženy, ktoré sú bezdetné alebo majú len jedno dieťa, logicky investujú menej do svojho ľudského kapitálu tým rodinným smerom.

Rodičovský dôchodkový bonus by mal trochu posunúť aj ľudské motivácie. Mal by slúžiť ako podnet, že ľuďom sa oplatí mať viac detí a dobre ich vychovať, lebo keď budú pracovať, zvýši to rodičom dôchodok. Je dosiahnutie tohto cieľa realistické?

Tých cieľov je viacero. Začnime tým, že štátne politiky by mali byť rozumné. Dôchodková politika je jeden veľmi veľký segment štátnej politiky. Priebežný dôchodkový systém sa masívne začal rozširovať po druhej svetovej vojne.

Spätne, keď si pozerám vtedajšie debaty, som prekvapený, aké jasnozrivé boli niektoré pripomienky vtedajších ekonómov. Viacerí medzi nimi varovali, že nie je automaticky dané, že ľudia budú mať deti, ktoré následne budú prispievať do systému. Napríklad nemecký ekonóm Wilfrid Schreiber varoval pred týmto, keď sa v 50. rokoch robila veľká dôchodková reforma za Adenauera. Upozorňoval, že zákon nemôže dať vágny prísľub: platíte, tak aj my budeme platiť vám.

Zákon musí zohľadňovať, či je ten prísľub krytý deťmi. A to ešte vtedy pripadali na jednu nemeckú ženu tri deti. 

Skúste teda definovať tie ciele rodičovského dôchodkového bonusu.

Prvým cieľom je dosiahnuť, aby bol systém rozumný. Aby tam nebol ten zvrátený paradox, že ak má rodina deti, čím pomáha systém udržať v chode, tak ona sama na tom bude tratiť a dosť výrazne. Toto je skrytá nerozumnosť, ktorú treba odstrániť.

Je tu aj ďalší cieľ. Keď sa totiž rodičovský bonus zavedie, tak, ako zvyknú ekonómovia drsne hovoriť, cena dieťaťa sa zníži. Nastaví sa návratnosť, lebo veď rodičov výchova detí stojí peniaze, no a vďaka bonusu sa im to v dôchodkovom veku vráti. No a tým, že sa cena dieťaťa zníži, zvýši sa motivácia mať deti.

Dnes na dôchodky odchádza 18 percent zo superhrubej mzdy. V minulosti ste navrhovali, aby išli na rodičovský bonus dve a dve percentá na každého rodiča.

To je systém, ktorý som navrhoval v roku 2010 a odvtedy sa mi hlavou premlelo toľko iných variantov, že nemá zmysel hovoriť o percentách z roku 2010. Je mi to ľúto, ale nemôžem vám povedať bližšie čísla rokovania komisie, som zaviazaný mlčanlivosťou.

V každom prípade však zdravý rozum velí, že budete musieť navýšiť penzijné odvody, aby mohli deti prispievať rodičom navyše na dôchodok, prípadne prerozdeliť iným spôsobom balík ostatných sociálnych odvodov.

Pozrite sa, samozrejme, že všetko niečo stojí. Keď sa na to získa väčší balík peňazí, bude rodičovský bonus väčší, keď bude balík menší, tak bude menší aj bonus. Bohužiaľ, nemôžem v tejto chvíli hovoriť viacej.

Ale reálne buď zoberiete z prvého, alebo druhého piliera, alebo z obidvoch, alebo zoberiete z nejakého iného balíka sociálneho poistenia.

Áno, možností je viacero. Je mi to ľúto, ale naozaj nemôžem hovoriť konkrétne.

Faktom je, že dôchodkový systém je už dnes deficitný a váš návrh by ten deficit ešte viac prehĺbil.

No dobre, ale tie dôchodky klesajú tak či tak. Priemerný dôchodok v pomere k priemernému platu klesá. To znamená, že treba urobiť nejaký prielom. Nechceme zaťať nejakú veľkú sekeru. Koľko peňazí sa nájde, taký ten rodičovský bonus bude.

Aj keby sme obišli tému prehlbujúcej sa deficitnosti systému, druhá vec je, že realizácia rodičovského bonusu prináša rôzne problémy. Ten prvý variant ráta s idealizovanou predstavou rodiny, kde dieťa prispieva aj mame, aj otcovi, no realita je mnohokrát komplikovanejšia. Rodičia sú rozvedení, niekedy sa jeden z rodičov o dieťa vôbec nestará, rodiny bývajú rozhádané...

Nie sú to žiadne neprekonateľné problémy, ktoré by bránili napísaniu zákona. Samotný fakt rozvedených rodičov nie je problém. Polovica bonusu ide jednému, polovica druhému. Zákon ľahko ošetrí aj také situácie, keď sa jeden rodič nestaral, neprispieval a tak podobne. Veď to sa dá. Keď je dieťa adoptované a vychoval ho niekto iný, je úplne logické, že prijímateľom toho bonusu by bol ten, čo sa o to dieťa staral.

Nemusí byť adoptované, ale o dieťa sa môže starať babka, otec je neprítomný a matka chodí pracovať do cudziny.

No ale tak keď ho živí, tak je to úplne v poriadku.

Odborníci poukazujú na to, že to spôsobí veľa nespravodlivostí. Napríklad že rodičia, ktorých deti možno vykonávajú pre spoločnosť veľmi prospešnú, ale zle platenú činnosť, dostanú menší príspevok k dôchodku ako tí, ktorých deti pracujú v súkromnom sektore. Nezdá sa vám to nespravodlivé?

Nie, najmä nerozumiem tomu slovu, že nespravodlivé. Nespravodlivosť súčasného systému sa týka miliónov ľudí, a keď navrhnem riešenie, ktoré ju odstráni v 90 percentách, to neznamená, že ja som zaviedol nejakú novú nespravodlivosť tým 10 percentám.

Takisto nerozumiem, v čom je problém, keď sa dieťa, ktoré viac zarába, postará viac o zvýšenie dôchodku svojim rodičom. Čo je na tom? Neviem, prečo by mali byť kvôli tomu problémové vzťahy medzi rodičom a dieťaťom.

Ide o tú argumentáciu. Aj Milan Krajniak hovoril, že rodičov stojí výchova dieťaťa 50- až 70-tisíc eur. Tá cena je rovnaká pre rodičov, ktorých dieťa neskôr zarába viac alebo menej, ale aj keď ich to stojí rovnako, tak potom budú dostávať rôzny príspevok od dieťaťa.

Neviem, prečo by to mal byť problém. Veď to je vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi aj teraz. Vždy platilo, že v obojstranných tokoch medzi deťmi a rodičmi bohatí dávajú viac, chudobní menej. Rodičovský bonus na tomto princípe nič nezmení.

Čo s rodičmi, ktorí sa museli celý život starať o postihnuté dieťa? Na jednej strane majú znížený príjem, lebo sa oň musia starať, na druhej strane to dieťa možno nikdy nebude ekonomicky samostatné a nebude rodičovi prispievať.

Predovšetkým treba povedať, že pomoc zo strany štátu pre takýchto rodičov nespadá do dôchodkovej politiky, ale do tej sociálnej. Ja hovorím o rodičovskom bonuse preto, že je to vec, ktorú treba urobiť, aby bol rozumný dôchodkový systém. Nehovorím o pomoci slabším. Samozrejme, jedna vec je zásluhovosť, druhá solidarita. A určite ich nemožno stavať proti sebe.

Čiže hovoríte, že to nie je otázka buď-alebo.

Hovorím, že to spadá do sociálnej oblasti. Môžeme to riešiť dvomi spôsobmi. Jedným je ošetriť to iným zákonom. Ale ak by sme chceli, existuje aj možnosť, ako to riešiť v rámci rodičovského bonusu. Viem si predstaviť kombinovaný systém. Čo mám na mysli? Ako som už povedal, je veľmi veľa variantov rodičovského bonusu. Jedna zo základných otázok je, čo pri ňom chceme zohľadňovať. – Iba počet detí alebo aj to, koľko deti odvádzajú na odvodoch a daniach?

V prípade, že je v krajine obyvateľstvo homogénne v tom, ako pristupuje k výchove svojich detí, tak pokojne by mohol byť bonus vykonávaný čisto podľa počtu detí.

Na Slovensku sa však prikláňam skôr k druhému spôsobu, lebo tá homogenita tu nie je. Viem si teda predstaviť aj ďalšiu možnosť, ale to už uvažujem čisto hypoteticky, netýka sa to práce, ktorú robím v rámci pracovnej komisie. Za jedno dieťa, nech je akékoľvek, by bol dôchodok zvýšený o nejakú pevnú čiastku automaticky a za všetky ostatné by sa dôchodok zvyšoval podľa toho, koľko odviedli do systému.

Čo bude s rodičmi detí, ktoré pracujú v zahraničí?

Keď tu bude milión detí, ktoré budú pracovať a rodičia z toho budú mať osoh a budú mať vyšší dôchodok, tak si to všimnú aj deti, ktoré pracujú v zahraničí. Tiež majú svedomie a milujú svojich rodičov a nič im nebude brániť, aby si nejakým spôsobom dohodli analogickú podporu.

Ale veď deťom nič nebráni prispievať svojim rodičom ani dnes. Nepotrebujú ísť cez štátny prerozdeľovací systém.

Nebráni, ale, bohužiaľ, celé národy sú už desaťročia, nezámerne, cez dôchodkový systém vychovávané tak, že keďže rodič má dôchodok, tak nepotrebuje ich podporu. V krajinách západu vidno, že finančné toky od detí k ich zostarnutým rodičom v porovnaní s minulosťou veľmi poklesli. No a o tom treba ľuďom hovoriť.

Nie je to spôsobené aj tým, že dôchodcovia v západných krajinách už nepotrebujú pomoc od svojich detí, keďže mali v porovnaní so svojimi predkami väčšie možnosti, ako si na dôchodok našetriť?

Isteže a deti to takto aj berú.

No ale nie je tam tá potreba.

To má potom za dôsledok, že ľudia majú menej detí. Tých príčin, pre ktoré je taký obrovský pokles fertility, je viacero, ale je množstvo ekonómov, ktorí jasne hovoria, že príčinou poklesu záujmu o deti sú aj štátne systémy dôchodkového a zdravotného zabezpečenia. Proste sociálny štát sľúbil tým ľuďom, že im dá v starobe všetko on.

Paradoxne, v posledných rokoch vidíme, že v západnej Európe či Spojených štátoch je situácia opačná a mladá generácia vstupuje do dospelého života zadlžená, zároveň má nižšie príjmy, ako mali ich rodičia v rovnakom veku, a vyššie náklady. A tak dochádza k tomu, že ešte na staré kolená rodičia podporujú deti. Ako sa pozeráte na túto situáciu?

To, čo hovoríte, je pravda, a nie je to v žiadnom rozpore s tým, čo hovorím ja. V každom prípade, pri rodičovskom bonuse v tej rodine zostane viacej peňazí. Raz deti podporujú rodičov, potom rodičia deti. Ale v každom prípade vďaka rodičovskému bonusu ponecháte rodičom väčšiu čiastku.

Keď vravíte, že povedzme šesťdesiatnici podporujú svoje deti, tak keď im zvýšite dôchodok, tak budú podporovať ešte viac. A ten dôchodok im zvýšite tak, že deti neodvedú peniaze do anonymného vreca, ale pôjdu priamo rodičovi.

Ako ste hovorili, rodičovský bonus by mal vytvárať motiváciu mať viac detí. No keď ľudia rozmýšľajú o tom, že by mali ďalšie dieťa, nezvyknú riešiť dôchodok. Riešia to, či tomu dieťaťu dokážu zabezpečiť materskú školu, či ho dokážu uživiť. Ak chceme ľudí motivovať, aby mali deti, nebolo by lepšie nastaviť štátnu intervenciu skôr?

Myslím si, že je chybné stavať proti sebe tieto dve veci. Vyplýva to z takého zakonzervovaného presvedčenia, že podpora štátu rodine je vlastne prejav solidarity so slabšími. To tak nie je. Štát musí dbať o to, aby bol každý segment sociálnej politiky rozumný. Nemôže povedať, že pri dôchodkoch je to síce nerozumné, ale veď vám to nahradíme niekde inde.

Je to tak, že keď si obujete topánky mladého rodiča, tak chápete, že chce podporu od štátu vtedy, keď má malé deti. No obujte si topánky dôchodcu a uvidíte. Teda som za podporu mladých rodín s deťmi i za rozumnú dôchodkovú politiku.

Keď však chceme zvýšiť pôrodnosť, tak by sme sa na to mali pozerať očami mladých rodín, nie?

Ale ja vám hovorím, čo je prvým cieľom. Odstrániť nerozumnosť systému, ktorý neberie do úvahy to, ktorí ľudia prispievajú k jeho udržateľnosti vďaka tomu, že majú deti. Garanciou prežitia systému sú deti.

Nezdá sa vám, že tam je príliš veľa kauzalít, ktoré to celé naštrbujú? Všetko sa dá podľa vás riešiť zákonom, len či výnimiek nie je príliš veľa. Nebude to problém?

Nevidím tam žiadne neprekonateľné problémy. Stačí sa pozrieť na zákon o sociálnom poistení. To je dlhý zákon, kde sa rieši množstvo detailov. Také sú už proste zákony.

Aj vy ste spomenuli, že keď sa dôchodkový systém zavádzal, tak zaviedol aj nezamýšľané dôsledky. Nebojíte sa, že možno aj váš systém bude mať nezamýšľané dôsledky?

To by ste mi museli najprv nejaké povedať. Aby bolo jasné, ten návrh, ktorý presadzujem už roky, odstraňuje nezamýšľané dôsledky prvopilierovej dôchodkovej politiky zavádzanej v rámci celého Západu. Snaží sa zmierniť absurditu toho, že čím viac detí vychovám a postarám sa o blahobyt iných občanov, tak tým viac budem škodný ja sám. Toto sa snažíme zmierniť. A ak sa nám podarí aj motivovať ľudí, aby mali viac detí, tak to bude fajn.

Aby to tak bolo, teda aby sa deti naozaj postarali o blahobyt ďalších ľudí v systéme, tak z toho systému musia vyčerpať menej, ako prispejú.

To je dobrá poznámka. Čítal som dve správy z nemeckého prostredia, ktoré riešili túto otázku. Jedna bola z roku 2005, druhá z roku 2014. Obe riešili to, či dieťa, ktoré sa narodí v 21. storočí, bude za svoj život pre financie štátu prínosom alebo skôr ťarchou. Výsledky oboch správ boli jednoznačné, a to, že ten občan zaplatí štátu podstatne viac, ako dostane.

Sú to síce nemecké reálie, ale u nás by to podľa mňa vyšlo podobne. Robíme takú politiku, že vyťahujeme od ľudí peniaze, a vieme, že im to nevrátime. A prečo? Lebo je taká demografia.

Toto je však závislé od predstavy, že ekonomika bude stále rásť. Problémom je, že na to, aby ekonomika rástla, musí pribúdať ľudí, či už pôrodnosťou, alebo imigráciou. Ale čo keď ekonomika rásť nebude? Vidíme, že sú krajiny ako Taliansko, úplne najtypickejším príkladom je Japonsko, ktoré starne, jeho ekonomika sa dokonca zmenšuje, a teda to vyvoláva deflačné tlaky a mzdy reálne nestúpajú.

No dobre, ale to sa pýtate mňa? To ja sa pýtam, ako chcete, aby to donekonečna fungovalo, keď systém motivuje ľudí, aby nemali deti.

Čo ak ani rodičovský bonus negatívny demografický vývoj nezmierni a bude to iba drahý program, ktorý napokon nebude mať účinok?

Drahý? Ako to môže byť drahé, keď to zmierni nespravodlivosť?

No prehĺbi to deficit Sociálnej poisťovne.

Asi najhoršie by bolo, že by sme videli, že tu je nejaký problém, ale húževnato ho nebudeme riešiť. Nechceme zadlžovanie, preto som pri výške bonusu zmierlivý. Ale raz treba začať.