Štyri klamstvá v štyroch vetách Ako agentúra SITA informovala o Hrdí na rodinu

Bratislavou v sobotu prešli dva pochody, jeden volajúci po politických požiadavkách spoločenského hnutia reprezentujúceho homosexuálov a transsexuálov, druhý zdôrazňujúci hodnotu tradičného chápania manželstva a rodiny.

Je faktom, že požiadavky oboch prúdov sú v niečom nezlučiteľné – napríklad kým jedna skupina presadzuje predefinovanie manželstva tak, aby zahŕňalo aj páry rovnakého pohlavia, ktoré by si mohli aj adoptovať deti, druhá skupina hovorí, že súčasná definícia manželstva je správna a že každé dieťa si zaslúži otca aj mamu, lebo tak je to preň najlepšie.

To, že sa obe podujatia konajú v rovnaký deň, nie je náhoda. Hlavný organizátor Hrdí na rodinu Anton Chromík tento krok zdôvodňuje tým, že oni sú odpoveďou na otázky, ktoré pride kladie. Je však za tým zaiste i pragmatizmus v tom zmysle, že médiá, ktoré v daný deň informujú o dúhovom pochode, by v zmysle objektivity mali informovať aj o pochode zástancov rodiny.

Pochod Hrdí na rodinuDnes sa kládli rôzne otázky a toto je naša odpoveď, tvrdí Chromík

Jakub Lipták

Mnohé tak aj urobili, no spôsob, akým k tejto výzve niektoré pristúpili, sa rôznil. Pri progresívnych médiách nás neobjektívne spracovanie tejto témy – čo do rozsahu aj obsahu – azda už ani neprekvapuje, spozornieť však treba pri tom, ako o oboch podujatiach informovala tlačová agentúra SITA.

Odtiaľto totiž čerpali informácie aj iné portály a denníky, napríklad Sme, ktoré o Hrdí na rodinu informovalo iba prostredníctvom tejto agentúrnej správy.

Redaktorka regionálnej sekcie vo svojej správe uviedla, že na pride sa zúčastnilo „viac ako 16 500 ľudí“, že podujatie podporil bratislavský primátor Vallo, ambasády či Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Dosiaľ všetko v poriadku, hoci podľa firmy, ktorá dohliadala na bezpečnosť pride, na ňom bolo približne 14-tisíc účastníkov.

SITA následne uviedla citát aktivistu Petra Weisenbachera z Inštitútu ľudských práv (IĽP) o tom, že analýzou videa spočítali počet účastníkov a tak prišli k danému číslu. Redaktorka citovala Weisenbachera ako „spoluzakladateľa Dúhového Prideu“, no treba podotknúť, že Inštitút ľudských práv nielenže toto podujatie neorganizoval, ale nie je ani jeho partnerom.

Viac zaráža časť, ktorú redaktorka venovala pochodu Hrdí na rodinu. Uviedla v ňom, že „na Jakubovom námestí sa stretli odporcovia LGBTI práv“ a že „akciu organizovala Aliancia za rodinu a ďalšie konzervatívne a cirkevné organizácie“.

Pokračuje konštatovaním, že sa na nej zúčastnili „viacerí predstavitelia kresťanských cirkví a mimoparlamentní konzervatívni politici“ a odsek končí vetou: „Podľa IĽP sa na tejto akcii nachádzalo približne 600 až 800 ľudí.“

Správa sa končí informáciou od Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave o tom, že „všetci účastníci zhromaždení, ktorých počet policajti odhadujú na približne päťtisíc, sa správali disciplinovane“. Ako k tomuto číslu policajti prišli, je otázne, lebo matematicky zjavne nesedí a skutočná celková účasť oboch podujatí musela byť prinajmenšom trojnásobná.

O Hrdí na rodinu SITA napísala spolu štyri vety, v ktorých sa nachádzajú štyri nepravdivé informácie.

Po prvé, účastníkov Hrdí na rodinu označila za odporcov „LGBTI práv“, čo je ukážka veľmi subjektívneho rámcovania témy, ktorá predpokladá, že niečo ako „LGBTI práva“ objektívne existuje a títo ľudia sú ich odporcami.

Realita je taká, že kým jedna skupina sa snaží niektoré svoje požiadavky presadiť slovníkom o právach, druhá skupina tieto požiadavky za práva skrátka nepovažuje, čo mimochodom podkladá aj slovenská legislatíva.

Tvrdiť, že niekto je odporcom „LGBTI práv“, je jednoducho taktika, ako prívrženca štandardného chápania manželstva a rodiny vykresliť ako nenávistného, ako niekoho, kto chce druhým ľuďom upierať ich ľudské práva. To je v rozpore s realitou Hrdí na rodinu, akcie s pozitívnym odkazom zdravého rodinného modelu ako najlepšieho prostredia pre deti.

SITA ďalej píše, že podujatie organizovali „ďalšie konzervatívne a cirkevné organizácie“, no v skutočnosti žiadna z mimovládok a občianskych združení, ktoré Hrdí na rodinu organizovali, nie je cirkevnou organizáciou. Takéto rámcovanie je zas v súlade s taktikou označovania všetkého konzervatívneho za cirkevné, aby sa následne všetko cirkevné mohlo poslať za múry kostolov, lebo to vraj nemá čo hľadať nielen v politike, ale vo verejnom priestore ako takom.

Tvrdenie o „mimoparlamentných konzervatívnych politikoch“, ktorí sa na akcii zúčastnili, je taktiež nepravdivé. Na akcii síce boli aj bývalí politici i ľudia, ktorých by sme mohli označiť skôr za nádejných politikov, no boli tu aj aktívni poslanci.

Weisenbacherov inštitútCitovali neexistujúcu židovskú organizáciu aj profesorku. Stali sme sa obeťami podvodu, tvrdia

Jakub Lipták

Na záver, počet účastníkov „600 až 800“ ľudí je vysloveným klamstvom a je úplne zarážajúce, že túto informáciu SITA prebrala od Weisenbacherovho inštitútu. Skutočný počet účastníkov bol totiž troj- až štvornásobne vyšší, teda medzi dvomi a tromi tisíckami.

Dodajme, že Inštitút ľudských práv si v minulosti vymýšľal viackrát. Napríklad pred polrokom citoval neexistujúcu židovskú profesorku z neexistujúcej organizácie, pričom to nebol prvý takýto incident.

Voči tomuto občianskemu združeniu sa ohradil aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí. „Môže byť organizácia, ktorá používa klamstvo ako modus operandi, považovaná za serióznu a dôveryhodnú?“ uviedol v otvorenom liste z januára tohto roka.

Na to, že o Hrdí na rodinu neobjektívne informujú progresívne médiá, sme si už zvykli, hoci aj to je problém. Ale je veľmi neprofesionálne, ak k takémuto aktivizmu skĺzne aj tlačová agentúra SITA, ktorá by mala byť etalónom nestranného informovania.