Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
11. október 2020

Historička Dvořáková

Stratu manžela by som bez viery neprekonala

S Danielou Dvořákovou hovoríme o vášni k histórii, o jej manželovi Pavlovi, o ich láske aj o jej vyrovnávaní sa s bolesťou.  

Stratu manžela by som bez viery neprekonala

Foto: Andrej Lojan

Spoločnou láskou vás a vášho manžela bola história. Čo vás na nej najviac fascinovalo? 

Od detstva som bola veľká čitateľka, viedol ma k tomu najmä môj starý otec, ktorý mi kupoval knihy a naučil ma ich milovať. Vyrastala som na rozprávkach a tie sú plné kráľov, princezien, rytierov, podobne ako stredoveké dejiny. Na gymnáziu ma história bavila najviac zo všetkých predmetov napriek tomu, že som študovala v čase socializmu a bola silne poznačená ideológiou. 

Neskôr som sa hlásila na štúdium histórie do Prahy na Karlovu univerzitu, kde ma však neprijali, pretože som nevedela, kedy sa narodil súdruh Lenin. To vyvolalo doslova zdesenie komisie, ktorá ma na mieste vyrazila z prijímacej skúšky. Tak som sa zamestnala ako asistentka produkcie v televízii, čo mi vybavil otec mojej spolužiačky Pavel Dvořák. Pomáhal mi pripraviť sa aj na prijímacie konanie ďalší rok na Univerzitu Komenského, kam ma aj prijali. 

Aké bolo to štúdium?

Bolo to kruté stretnutie s realitou. Dostala som sa do ročníka, kde sa študovala história v kombinácii s vedeckým komunizmom, čo bolo pre mňa utrpenie. Vydržala som to len rok. Vtedy sa mi podarilo prepadnúť sa o ročník nižšie, kde bola história spolu s archívnictvom, čo je pre historika stredoveku tá najdokonalejšia kombinácia. To bola radosť. Vyučovali tam totiž aj ľudia, ktorí neboli komunisti a boli aj v ostatných smeroch vynikajúci.

Ako sa z Pavla Dvořáka, kamarátkinho otca, stal váš manžel?

Zo začiatku to bolo skôr také trápne ľúbostné dobrodružstvo, s ktorým sme si nevedeli poradiť a snažili sa naň čím skôr zabudnúť. O rok neskôr sme sa náhodne stretli, išli sme na dlhú prechádzku, rozprávali sa a to bol asi moment, keď sa začal rodiť náš vzťah. Obaja sme cítili obrovský súzvuk, ale cesta k tomu, aby tento vzťah prerástol v skutočnú lásku, bola ešte dlhá. 

V čom bol váš vzťah výnimočný?

Ja si myslím, že nám to jednoducho bolo dané. Vyvíjalo sa to akoby mimo nás. My sme sa celej tej situácie dokonca aj báli. Čakalo nás mnoho nepríjemností: bolo potrebné povedať to mojej najlepšej priateľke, Pavlovej dcére, taktiež mojim rodičom, babičkám. Okolie, samozrejme, nereagovalo vždy pozitívne.

Bolo to ťažké. O to viac, že Pavel už mal deti z prvého manželstva, ktoré boli traumatizované predchádzajúcim rozpadom ich rodiny. Všetko bolo ešte bolestivé a citlivé. Napriek obavám sme odniekiaľ dostávali potrebnú silu a odvahu ísť do toho, hoci veľa vecí hovorilo proti nášmu manželstvu.

Medzi vami a Pavlom bol 28-ročný vekový rozdiel. S akými reakciami ste sa stretávali?

Dostávali sme najrozličnejšie rady a varovania, čo všetko sa môže stať. Napríklad to, že si časom nájdem mladšieho muža, že mu budem neverná, že ho opustím, že mu nebudem intelektuálne stačiť a tak podobne. Mňa zasa strašili, že predčasne zostarnem a že sa raz zničím starostlivosťou o bezvládneho manžela.

Pavel mal tendenciu brať varovania vážne, pretože už mal za sebou jedno rozpadnuté manželstvo. Chcel odo mňa napríklad písomné záruky, ale v tom čase som mu nevedela sľúbiť, čo bude o dvadsať-tridsať rokov. Ja som však bola doslova zaslepená láskou a nič okrem nej som nevidela. Vždy som sa riadila pravidlom, že problémy treba riešiť až vtedy, keď vzniknú. Strach z budúcnosti je totiž strašne paralyzujúci a môže nás vzdialiť od skutočného šťastia.

Keď sa pozeráte späť, čo ľuďom na vašom vzťahu najviac prekážalo?

Mladá žena a starší muž, ešte k tomu úspešný, to vždy zvádza k nálepkovaniu. Je mladá, ide po sláve a majetku. Muž je, naopak, vnímaný ako ten pobláznený, ktorý „stratil rozum“. S tým sme sa stretávali dosť často.

Pavel sa dokonca išiel poradiť o tejto situácii aj so psychologičkou, ktorá na ich sedení dostala záchvat zúrivosti. Kričala naňho, aby si našiel vekovo primeranú partnerku a neničil život mladému dievčaťu. Táto psychologička sa sama neskôr rozviedla a to Pavla len utvrdilo v tom, že nikto mu nedá návod na šťastný život. Ten si musí každý nájsť sám v sebe.

Ako si spomínate na váš svadobný deň?

Pavel používal diáre, kam si zapisoval povinnosti na každý deň. V deň, keď sme sa zobrali, si cez celú stranu napísal obrovský otáznik a výkričník. To som vôbec netušila, našla som to až teraz, keď som po jeho smrti triedila pozostalosť. Myslím, že to bolo znakom toho, že cítil veľkú zmenu, ale aj veľkú neistotu.

Bola to z jeho strany naozaj veľká odvaha, keď si zoberiem, koľko mal vtedy rokov. Neviem, či dnes, keď som vo veku, v ktorom bol vtedy on, by som našla toľko odvahy a sily. Založenie novej rodiny s malými deťmi bola síce obrovská radosť, ale súčasne aj obrovská záťaž a zodpovednosť.

Z vašej strany to asi tiež chcelo odvahu stať sa druhou „mamou“ pre dve deti približne vo vašom veku.

Manželov syn Jakub bol naozaj úžasný. Tým, že bol veľmi zranený rozpadom rodiny, tak preňho bol otcov sobáš nádejou, že bude opäť žiť v úplnej rodine. Správu o našom vzťahu prijal ako jeden z prvých s veľkým nadšením a vždy sme mali veľmi krásny vzťah. Keď dospel a doštudoval, stal sa vynikajúcim fotografom a dizajnérom. Vytvoril grafickú podobu všetkých mojich aj Pavlových kníh, ktoré sme vydali v našom rodinnom vydavateľstve.

Ako historička ste sa necítili byť v tieni známejšieho manžela?

Jedným z najväčších darov, ktoré mi manžel dal, je to, že mi vytváral priestor, aby som mohla profesionálne rásť. Povzbudzoval ma a odbremeňoval od mnohých povinností, aby som sa mohla naplno venovať práci. Viedol ma k samostatnosti, ale zároveň mi veľmi pomáhal. Napríklad mi redigoval texty. Vždy mi bolo do plaču, keď mi vrátil zoškrtaný rukopis, ktorý vyzeral ako červené more. Formoval ma a nechcel, aby som bola v jeho tieni. Keď sme robili nejaké spoločné projekty a mňa tam neuviedli, tak sa na to veľmi hneval.

Nevnímali ste to ako nevýhodu, že vaše manželstvo je zároveň aj pracovným vzťahom?

Naopak, bolo to úžasné. Ja som sa vybrala skôr vedeckou cestou, chodila som do archívov a pracovala s prameňmi. Pavel sa zasa viac venoval popularizácii. Občas som teda poučovala zasa ja jeho. Nebrali sme to ako vzájomnú kritiku, ale ako službu tomu druhému, v ktorej sme sa učili od seba navzájom.

Prežili ste v spoločnom manželstve krásnych 34 rokov. Máte nejaký recept na to, ako si vybudovať spokojný a dlhotrvajúci vzťah?

Je to asi o tej úplnej slobode, ktorú človek dáva tomu druhému. Je založená na láske a úplnej dôvere. Ani jeden z partnerov by nemal mať potrebu meniť toho druhého či prispôsobovať ho svojim predstavám. Vzájomne by si mali nechávať dostatok priestoru, aby mohli vedľa seba rásť. Dôležitá je podľa mňa aj občasná samota, obaja sme ju milovali. Zostať občas sám so sebou a so svojimi myšlienkami je podľa mňa veľmi dôležité.

Inzercia

Zažili ste v manželstve aj nejaké hádky či konflikty?

Samozrejme. Aj my sme mali hádky, ale boli vždy krátkodobé a končili sa často humorom, keď sme si uvedomili, kvôli čomu sa vlastne škriepime. Pomáhalo nám v tom aj to, že sme sa nehádali osobne, ale písomne. Mali sme na hádky založený zošit, kam sme si písali odkazy. A občas aj kreslili obrázky. Humor a smiech je v manželstve veľkým darom. Môj muž mal neuveriteľný zmysel pre humor. Aj dnes si viem predstaviť, čo by asi povedal na niektoré situácie, ktoré sa mi dejú. Niektoré podľa mňa aranžuje on sám.

Do vašej rodinnej idyly vtrhli vážne choroby. Začalo sa to rakovinou, ktorú diagnostikovali Jakubovi. Ako ste to prežívali?

Ja som v tom čase začala byť fascinovaná knihami o smrti a umieraní. Neviem si to vysvetliť. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Tie knihy ako keby ku mne prichádzali samy. Dodnes z toho čerpám a v mnohom na ne nadväzujem. Smrť je v našej spoločnosti naozaj vytesnená, skrytá, tvárime sa, akoby nejestvovala. V stredoveku to bolo úplne naopak: celý život bol prípravou na dobrú smrť. Aj preto dnes v Historickom ústave riešime s kolegami veľký viacročný projekt venovaný vnímaniu smrti v stredoveku. Uvedomili sme si, že táto téma absentuje.

Ako ste sa prvýkrát dozvedeli o Jakubovej chorobe?

Tá diagnóza nám vtrhla do života úplne nečakane a šokujúco. Chodievali sme každý rok na splavy Dunaja či Hrona a malo to tak byť aj v ten rok. V jeden júlový pondelok sme mali vyraziť a v piatok predtým nám zatelefonovali, že Jakuba odviezli s akútnou brušnou príhodou do nemocnice. V sobotu ho išla navštíviť jeho manželka a pýtala sa sestričky, v ktorej izbe leží. Tá jej povedala: „To je ktorý? Ten s tou rakovinou?“ Ona tú informáciu dostala ako ranu medzi oči. Nikto tomu vtedy ešte nechcel veriť, ale potom už prichádzali jedna strašnejšia správa za druhou. 

Spolu s manželom ste si prešli Jakubovým odchodom a vy ste zažili aj náhly odchod manžela. Ako sa možno vyrovnať so smútkom?

Čo mne najviac pomohlo a čo ma držalo pri živote, bola viera, ktorá navyše prišla úplne nečakane. Pochádzam z ateistickej rodiny, nebola som k viere vedená. Naopak, veriaci ma dosť dráždili, poukazovala som na to, čo robila Cirkev v stredoveku, na hrôzy inkvizície, akí sú kňazi či ako sa Cirkev mieša do politiky. V deň, keď Jakub zomrel, som pocítila, že chcem prijať sviatosť birmovania. Nebolo v tom nič racionálne, bol to iba mimoriadne silný pocit.

V tom čase som ani nevedela, či som pokrstená. Poznala som však rodinnú historku, ako si babička požičala moju mladšiu sestru na kočíkovanie a odviezla ju potajomky do kostola na krst. Tak som nejako predpokladala, že niečo podobné urobila aj so mnou. Museli sme detektívne pátrať, do ktorého kostola ma asi zaniesla. Napokon sme môj krstný list našli a ja som sa začala pripravovať na birmovku. 

Ako prijal váš manžel toto nové životné smerovanie?

Pavlov otec bol Čech a sociálny demokrat a v rodine mali silný protikatolícky postoj. V ňom to teda bolo veľmi silne zakorenené, hlásil sa k tomu, že patria do českobratskej cirkvi. Mal dosť predsudkov voči katolíckej cirkvi, napokon ja tiež. Raz išiel na prednášku do Košíc, kde sa stretol s jezuitmi, ktorí ho doviezli autom domov. Bol úplne šokovaný z toho, že sú to moderní ľudia v rifliach, navyše príjemní, inteligentní a vzdelaní. Takéto stretnutia postupne menili jeho názor.

Neskôr ste uzavreli aj cirkevný sobáš. Ani proti tomu manžel nič nenamietal?

Povedala som mu, že si ma musí zobrať. (Smiech.) Žartoval, že ak mu neurobím dobrú večeru, tak si ma nezoberie. Veľmi silné pre mňa bolo predsobášne stretnutie s pánom farárom. Potreboval od Pavla nejaké potvrdenie a začal svoju reč: „Prežili ste spolu už nejaký ten život...“ Môj manžel ho prerušil slovami: „Krásny život, pán farár, nádherný!" Keď si na to dnes spomínam, ako keby sa v tej chvíli naozaj niečo uzatváralo. Svadbu v kostole sme mali 21. septembra 2018 a presne o tri mesiace neskôr, 21. decembra Pavel zomrel. Prišlo to ako blesk z čistého neba.

Čo ste riešili ako prvé po tejto strate?

Tie prvé mesiace mám viac-menej zastreté. Väčšina mojich spomienok je, ako ležím na posteli a nedokážem sa pohnúť. Bolesť bola hrozná, ale oveľa strašnejšia bola prázdnota. Vtedy som pochopila, čo je peklo. Je to stav duše, kde nie je žiadna radosť, žiadna vôľa, nič, len nekonečná bezodná prázdnota. Bolo to o to ťažšie, že som v tom čase bola sama, lebo moje deti žijú v zahraničí.

V rodine sa veci tiež skomplikovali. Smrť je vlastne taký reflektor, ktorý zasvieti aj do tých zanedbaných, zatuchnutých kútov, ktoré v každej rodine sú. Mala som však mamu, sestry a priateľky, ktoré ma veľmi podržali. To bola obrovská pomoc. A potom aj kostol, kde som cítila obrovský, nevysvetliteľný pokoj.

Máte pocit, že bez viery v Boha a večný život by ste to zvládali inak?

Neviem si to ani predstaviť. Bez viery by som to asi riešila samovraždou alebo antidepresívami. Mne v tom ťažkom období veľmi pomáhali aj spovedníci, ktorí mi vedeli dať úžasné rady. Niekoľkokrát som bola aj u mníšok benediktínok v Horných Orešanoch, ktoré mám takmer za rohom. Ich pokoj, nadhľad, ale aj radosť, ktorá z nich vyžaruje, boli balzamom na dušu. Učili ma svoje pocity odžiť a odovzdávať.

Najviac mi však robila dobre samota. Emocionálne ma vyčerpávalo aj to, keď som mala napríklad telefonovať. Najstrašnejšia otázka, akú môžete položiť človeku po strate milovaného, je: „Ako sa máš?“ Odpovedala som na ňu vždy veľkým záchvatom plaču.

Bolo pre vás ťažké po smrti manžela pokračovať v práci, ktorá bola do veľkej miery vašou spoločnou?  

Smrť môjho muža ma práve vrátila k práci. Predtým som sa už dlhšie cítila vyhorená, pretože som pracovala roky v obrovskom tempe. Strašne sa mi to sprotivilo. Rozmýšľala som už aj nad tým, že zmením povolanie. Po Pavlovej smrti sa všetko zmenilo. Prestalo ma baviť všetko okrem práce. Do nej som dostala obrovskú chuť a pracovné ponuky prichádzali jedna za druhou. Prvý rok som sa liečila písaním knihy o našom manželstve. Dnes som sa už vrátila k svojej práci historičky stredoveku.

Desiaty diel knihy Stopy dávnej minulosti, ktorý ste dokončili na základe poznámok svojho manžela, je do veľkej miery aj osobným príbehom vašej lásky a spoločného života. Ako sa vám táto kniha písala?

Začala som ju písať v to ráno, keď som sa vrátila z nemocnice, kde Pavel zomrel. Úvod je teda napísaný len pár hodín po jeho smrti. Potom som sa ponorila do jeho korešpondencie, pretože som potrebovala znova prežiť a spracovať naše spoločné chvíle. Tá kniha bola terapiou. Písala som ju najmä pre seba. Až môj syn ma povzbudil, aby som do knihy zaradila aj historické kapitoly, ktorých autorom je Pavel. Spoločne sme z toho urobili desiaty zväzok. Bol to vlastne jeho nápad.

Ja som si nebola istá, či mám s natoľko intímnymi vecami  ísť na verejnosť. Reakcie, ktoré dostávam, sú však neuveriteľné. Prišli mi desiatky a desiatky nádherných listov a mailov. Píšu mi ľudia, ktorí prišli o deti či partnerov. Hovoria, ako im tá kniha pomáha v prekonávaní smútku. Beriem to opäť ako niečo, čo išlo mimo mňa. Tá kniha asi mala vzniknúť a je potrebná. Vložila som do nej všetko, čo som spoločne s Pavlom prežila, a už teraz sa teším, ako sa opäť stretneme vo večnosti a dostanem za ňu od neho pochvalu. 

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame