Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
07. október 2020

Rozpad manželstva

Keď sa rozvedený katolík rozhodne žiť sviatostný život, je to hrdinstvo

Martina Bernátová je rozvedená katolíčka. Dnes pomáha ľuďom v podobnej situácii nájsť si svoje miesto v živote a Cirkvi. 

Keď sa rozvedený katolík rozhodne žiť sviatostný život, je to hrdinstvo

Foto: Andrej Lojan

Martina Bernátová si pred rokmi prešla civilným rozvodom. Dnes ako vedúca trnavského spoločenstva Nová Nádej pomáha iným rozvedeným na ich ceste viery. Bola by rada, keby aj s jej pomocou vznikla na Slovensku Cirkvou schválená jednotná platforma pomoci rozvedeným. 

V rozhovore pre Postoj hovorí o trápeniach, ktorými si dnes prechádzajú mnohé manželstvá, o zraneniach z rozvodu, manželskej nulite, ale aj pocitoch nepochopenia či opustenosti, ktoré trápia rozvedených v Cirkvi.

Ako ste sa dostali k službe rozvedeným katolíkom?

Sama som si prešla civilným rozvodom a v čase, keď som si prechádzala ťažkým obdobím, som nevedela, na koho sa mám obrátiť. Pripadala som si v tom sama. V tom čase som prešla aj obrátením. Tým, že som bývala v Trnave, obracala som sa na tamojšie spoločenstvá, kde som síce zažila prijatie, ale hľadala som niečo viac.

V Centre pomoci pre rodinu prichádzali na modlitby matiek taktiež zväčša rozvedené ženy. Aj ony mi hovorili o týchto pocitoch a potrebe založenia nejakého spoločenstva.

Dovtedy nebola pre rozvedených možnosť stretávať sa a podeliť sa so svojimi starosťami?

V tom čase začalo fungovať jedno spoločenstvo v Bratislave. Vnímali sme potrebu, aby vzniklo jedno aj priamo v Trnave. Pocítila som osobné volanie venovať sa na základe vlastnej skúsenosti práve ľuďom po civilnom rozvode. Odvtedy, keď sme niekoho stretli na chválach alebo len tak v kostole, mohli sme ho pozvať a povedať mu, že takéto spoločenstvo tu je a je preňho otvorené. Okrem Trnavy a Bratislavy boli podobné aktivity ešte v Trenčíne, Prešove a u saletínov v Chrenovci. Vzhľadom na veľkosť krajiny a počet rozpadnutých manželstiev to však stále nie je dostatočné.

Človek, ktorý uzatvára sviatostné manželstvo, v tom okamihu zrejme nepredpokladá, že mu jedného dňa stroskotá. Ako sa s týmto ľudia vyrovnávajú?

V tej chvíli akoby strácajú zmysel života. Teda ja sama som to takto prežila. Myslela som si, že samotná sviatosť manželstva je cieľom. Keď sa mi manželstvo rozpadalo, nemala som ani chuť žiť. Predstavte si, keď to, na čom staviate, sa vám začne rúcať. Máte bolesť v srdci a hľadáte pomoc a prijatie. Často býva v takomto vzťahu identita muža či ženy úplne pošliapaná. Posledné, čo človek v takej chvíli potrebuje, sú ďalšie výčitky či obviňovanie.

Človek, ktorému sa začína rozpadať manželstvo, robí spočiatku všetko pre to, aby zabojoval a vzťah zachránil?

Áno, toto je prvé. Keď sa vo vzťahu ozve alarm, tak zväčša chceme urobiť všetko pre to, aby sme to nejako vydržali a zvládli. Ja sama som vtedy hľadala pomoc kňaza, psychológa aj služby manželskej poradne. Snažíme sa totiž nájsť cestu, ako by sa to dalo zachrániť.

Zrejme však ani návšteva psychológa či poradne neslúži ako zázračný recept a liek na každý problém.

To nie. Sviatosť manželstva je totiž o mužovi, žene a Bohu, ktorý je uprostred. Keď sa toto vo vzťahu naruší alebo partner zaujme vo vzťahu prvé miesto ešte pred Bohom, pokriví sa tým celý rebríček hodnôt.

Čo ak jeden z partnerov má Boha na prvom mieste a druhý nie? Je možné, aby takéto sviatostné manželstvo zachránil len jeden z tých dvoch?

Je dôležité, aby to chceli obaja. Poznám však vzťahy, ktoré duchovne sprevádzam, a vidím, že ak je tam aspoň jeden, ktorý volá Boha o pomoc a prosí o milosť odpustenia a následného pokánia, tak Božia milosť pôsobí aj tam.

Ak to aspoň jeden v pokore prijme a snaží sa, je to vždy lepšie, ako keď sú vo vzťahu dvaja, ktorí sviatosť uzavreli len pre vonkajší efekt. Teda funguje to, ak vieru žije len jeden z páru a má v sebe postoj, že s Božou pomocou chce urobiť pre záchranu manželstva všetko. Ale je to náročné.

Ktoré dôvody páry uvádzajú pri rozvode najčastejšie?

Je to rôzne. Často sa stretávam s tým, že jeden z partnerov vstúpi do nového vzťahu. Potom to býva aj násilie, manipulácia či psychické týranie. Často je to jeden z partnerov, ktorý pod týmto nátlakom už nedokáže vo vzťahu vydržať. Odráža sa to aj vo fyzickej rovine v podobe choroby či psychických ťažkostí, ktoré ho skôr či neskôr donútia zo vzťahu odísť.

Ako sú na tom páry s prípravou pred manželstvom?

Aj snúbenecká príprava dosť zlyháva. Teda aspoň tak to bolo pred rokmi, keď som do manželstva vstupovala ja. Dnes už je tá situácia lepšia. U nás v spoločenstve máme ľudí po štyridsiatke, ktorí si prešli snúbeneckými prípravami pred dvadsiatimi rokmi. V tom čase to bolo úplne minimálne.

Teraz vidím rozdiel v tom, že ak chcú snúbenci vstúpiť do manželstva, tak týmto musia povinne prejsť. Je to dobrá vec. Nie je zlé, keď počas prípravy vyjdú najavo isté nezhody či chyby, pretože sa ešte dajú riešiť. Ale nechať to tak s postojom, že keď sa zoberieme, tak sa to zlepší, to je nesprávny prístup.

V čom vidíte vy hlavný problém v čase pred vstupom do manželstva?

Povedala by som, že je to nezrelosť a neujasnené motivácie. Manželstvo nie je o tom, aby som si egoisticky plnil svoje sny a potreby. Je to o sebadarovaní. Často sa stretávam s pármi, ktoré vstúpili do manželstva, ale sú stále veľmi zameraní na seba. Keď druhý prestáva plniť moje predstavy a očakávania, tak končíme. A tento postoj sa dnes v spoločnosti stupňuje.

Pri rozpade manželstva sme v spoločnosti zvyknutí hľadať vinníka. Zvykneme ním označiť osobu, ktorá podala žiadosť o rozvod. Ak ide povedzme o týranú ženu, ktorá k tomuto kroku dlho hľadala odvahu, ťažko viniť z rozpadu vzťahu práve ju. Nie sú za neúspech zodpovední vždy dvaja?

Vo vzťahu sú určite dvaja a nedá sa jednoznačne povedať, kto je vinný za jeho zlyhanie. Nemáme právo to posudzovať. Ale je pravda, že v očiach iných je žena, ktorá odíde od tyranského manžela, vnímaná ako vinná, pretože odišla. Jedine Boh vidí do srdca každého z manželov a vie, kde sa stali chyby. Dôležité je, aké ovocie následne vidno na živote tých ľudí. Každý môže padnúť a udrieť si kolená. Je dôležité vedieť, akou cestou sa chceme vybrať, keď vstaneme.

Hovoria vám ľudia o tom, či počas manželstva vnímali dostatočnú podporu zo strany Cirkvi?

Existujú spoločenstvá, ktoré majú v charizme starostlivosť o manželstvá, rodiny a deti. Čo sa však týka situácií, keď sú v manželstve prítomné veľké problémy, mnoho párov má blok a boja sa tieto veci pred niekým otvárať. Skôr hľadajú radu u niekoho, kto si tým už prešiel a vie pochopiť, čo prežívajú. Je to smutné, keď si niekto otvorí srdce a ten druhý vôbec nevie, o čom hovorí. Vtedy môže prísť k zraneniu či nepochopeniu, nestačí teda len snaha pomôcť.

Nie je to aj tým, že sa medzi veriacimi málo hovorí o tom, že manželstvá majú problémy? Budujeme istý ideál dokonalej rodiny a možno tí, ktorí sa v ňom nenachádzajú, nenájdu odvahu o svojich problémoch hovoriť.

Áno, hanbia sa. A majú aj strach dať bokom to pozlátko, ktoré navonok dobre vyzerá, a ukázať, čo naozaj prežívajú. To býva veľmi náročné.

Inzercia

Čo nastáva v prípade, keď sa sviatostné manželstvo civilne rozvedie a jeden z páru chce naďalej aktívne žiť svoju vieru a pristupovať k sviatostiam?

Keď stojím na križovatke a vyberám si, že chcem žiť sviatostným životom, tak Cirkev mi ponúka život v čistote. Ak sa s tým stotožňujem, tak je potrebné ísť za kňazom a podať si žiadosť o možnosť pristupovať k sviatostiam. Tam musí človek znova vypovedať celý svoj príbeh.

Do žiadosti o prístup k sviatostiam či do žaloby na platnosť manželstva je potrebné podrobne opísať vznik a priebeh manželstva. Nie je to zbytočné traumatizovanie?

Je to veľmi náročné. Môžem povedať, že keď má rozvedený človek týmto všetkým prejsť, tak naozaj bojuje o to, či bude žiť tú vieru. V závere žiadosti o prístup k sviatostiam musí napríklad napísať, že je ochotný prijať späť manželského partnera. Často je v tom čase ešte taký ubolený, že nevie, čo má urobiť. Ešte neprešiel tou fázou odpustenia. Preto týchto ľudí sprevádzame. Niekedy to trvá aj rok alebo dva, aby to všetko spracovali.

Zrejme po tom všetkom vnímajú sviatosti inak ako ostatní veriaci.

Ľudia, ktorí to nezažili, berú sviatosti automaticky. Ako niečo, čo tu bežne máme. Rozvedený, keď sa k nim rozhodne pristupovať a prejde týmto všetkým, tak vie, o čom to všetko je. Dokonca už v čase, keď len prebieha rozvodové konanie, nemôže pristupovať k sviatostiam. Vtedy, keď najviac potrebuje posilu, ju dostať nemôže. Stále sú tu však iné možnosti ako čítanie Božieho slova, duchovné príjmanie, adorácia a podobne. Viera a dôvera musia ísť počas tohto obdobia omnoho viac na hlbinu.

Stáva sa, že mnoho ľudí vtedy naopak od viery a Cirkvi odpadne?

Môže tam nastať taký zlom. Máme v spoločenstve ľudí, ktorí si ešte túto žiadosť o prístup k sviatostiam nepodali. V rámci formácie sme im hovorili o tom, aké sú možnosti, stáli sme pri nich a modlili sa za nich. Keď nadobudli určitý pokoj, mnohí do toho procesu išli. Sama mám dobrú skúsenosť, keď ma kňaz vypočul, stál pri mne a pomohol mi. Ale sú ľudia, ktorí takúto skúsenosť nemali. Dnes nám nechýba ani tak prijatie ako možnosť zdieľania s niekým, kto prežíva čosi podobné a našu situáciu chápe. Preto je veľmi dôležité, aby takéto spoločenstvá fungovali, aby sa tí ľudia necítili sami.

Ako sme dnes na tom v pastorácii rozvedených? Je nejaké takéto spoločenstvo v každom krajskom meste?

Vôbec nie. Chystáme sa však na Slovensko priniesť inšpiráciu spoza hraníc. Ide o spoločenstvo, ktoré vzniklo v Kanade pred tridsiatimi rokmi – Family Solitude Myriam (Rodina Máriiných osamelých). Ich charizmou je ujímať sa rozvedených ľudí. Tí, ktorí si niečím takým prechádzajú, tam nájdu prijatie, pochopenie a sprevádzanie. Spolu so saletínom, otcom Matejom Trizuliakom sme boli s touto víziou za otcom biskupom Zvolenským a predložili sme mu našu žiadosť. Bolo by dobré, keby vznikla takáto Cirkvou schválená jednotná platforma pomoci rozvedeným na Slovensku. Teraz čakáme už len na vyjadrenie otcov biskupov.

Nemôžu byť dôvodom opatrnosti v tejto oblasti obavy, že by sa pomoc rozvedeným zamieňala so schvaľovaním ich situácie či samotného rozpadu manželstva?

To neviem. Je však dosť alarmujúce, koľko sviatostných manželstiev dnes padá. Myslím, že už je najvyšší čas ísť a pomáhať. Pretože dnešný svet ponúka ľuďom možnosť, aby vstupovali do nových vzťahov. Ak sú medzi nimi takí, ktorí chcú žiť tú sviatosť aj naďalej v čistote a vernosti, tak im chceme ponúknuť na tejto ceste podporu a spoločenstvo. 

Ani samotní rozvedení však k svojej situácii nepristupujú rovnako. Niektorí zostávajú verní bývalému manželskému partnerovi a iní si nájdu nových. Ako pristupujete v pastorácii k týmto dvom skupinám?

Otec Matej Trizuliak organizuje pre rozvedených duchovné obnovy. Tieto dve skupiny na ne pozývame zvlášť. Hľadali sme pre nich spoločnú formu, ale stávalo sa, že pre ľudí, ktorí zostali sami, to bolo zraňujúce. Keď človek ešte neprešiel procesom uzdravenia, ťažko znášal pohľad na pár prejavujúci si lásku. Závisí to vždy od toho, v akej fáze sa tí ľudia nachádzajú. U nás v spoločenstve máme aj ženu, ktorá je už v druhom vzťahu. Počas neho zažila obrátenie. Chodí medzi nás, chce žiť vieru a my jej ukazujeme, ako je to v jej situácii možné. Nefunguje to však tak, aby k nám prišiel niekto s tým, že si tu chce nájsť vzťah.

Vedia páry, ktoré riešia civilný rozvod, o možnosti preskúmania nulity manželstva? Vnímate isté napätie aj medzi pármi, ktoré majú len civilný rozvod, a tými, ktorých manželstvo bolo vyhlásené za neplatné?

Sama som si prešla procesom skúmania nulity manželstva a naše manželstvo bolo uznané za právoplatné. Bola som rada, že sa to prešetrilo. Keď sa preukázalo, že to manželstvo je platné, prijala som to s vďakou. Viem, že touto cestou vernosti môžem ďalej kráčať. Sú ľudia, ktorí majú pochybnosť o tom, či ich manželstvo bolo právoplatné. Tým hovoríme, aby sa nebáli vstúpiť do toho procesu. Keďže je tam potrebné nanovo otvoriť mnohé bolestivé veci, tak niektorí sú pripravení do toho ísť až po rokoch. Kánonické právo uvádza presné dôvody, ktoré vylučujú nejaké špekulácie či pochybnosti. Ja osobne som za tú možnosť vďačná, lebo mnohé páry, ktoré poznám, mali napokon nulitné manželstvá.

Líšia sa v niečom pocity rozvedeného človeka a niekoho, kto je v očiach Cirkvi slobodným?

Ak je manželstvo nulitné a človek sa opäť stáva slobodným, je dôležité pýtať sa, či ho Boh pozýva do nového vzťahu alebo skôr do prehĺbenia vzťahu s Ním. Máme v spoločenstve ľudí, ktorí aj po vyhlásení nulity zostávajú sami. Tí, ktorí si prešli touto ťažkou cestou, si s Bohom vybudovali omnoho hlbší vzťah. Častejšie je, keď po rozvode jeden z partnerov vstúpi do nového vzťahu a vtedy chce, aby sa jeho manželstvo prešetrilo. Samotný proces sa však nemusí skončiť nulitou. Potom prichádza na rad otázka, ako chce ten človek ďalej žiť. V hriechu alebo vernosti?

Prečo tento krok ohľadom preskúmania platnosti manželstva prichádza u mnohých až na záver? Často až vtedy, keď sú obaja partneri roky civilne rozvedení a majú už nové vzťahy?

Je to škoda. Dôvodom môže byť aj to, že sú málo informovaní a nevedia o tejto možnosti. Keď však naozaj žijú svoju vieru, skôr či neskôr tie možnosti hľadajú. My im potom už hovoríme konkrétne kroky a postupy, prípadne posunieme nejaké kontakty. Našou snahou je, aby preskúmali platnosť svojho manželstva ešte v tej fáze, kým v tom nie je nejaký druhý človek. Najprv je potrebné dať si do poriadku vlastný život a podľa toho sa potom rozhodnúť, ktorou cestou ďalej ísť. Je lepšie počkať a budovať najprv vzťah s Bohom a sám so sebou.

Každý z nás má zrejme v okolí niekoho, kto si rozpadom manželstva prešiel alebo prechádza. Ako im môžeme v tejto životnej situácii pomôcť?

Rozvod nie je choroba, ľudia sa od neho nenakazia. Veľakrát ten človek potrebuje len vypočuť a cítiť sa prijatý. Ani farnosť by človeka nemala odsúdiť. My nevieme, čo ten človek prežíva. Cíti ťažobu, samotu a bolesť srdca. Základom je možno len venovať mu čas a byť pri ňom. Potrebuje sa totiž vyrozprávať zo svojej bolesti bez toho, aby mu niekto dával nevyžiadané rady. Stačí teda mať chápavé, milosrdné a otvorené srdce.

Vo farnosti sa stáva, že rozvedený, hoci si vybavil prístup k sviatostiam, musí prijímať eucharistiu v tajnosti, aby spoločenstvo nepohoršoval. Vyzerá to tak, že iné hriechy nás natoľko nepohoršujú. Nehovoríme tu o prílišnom akcente na jeden typ zlyhania?

Toto je veľmi bolestivé, keď človek, aby nebol niekomu na pohoršenie, nemôže ísť ani vo vlastnej farnosti na prijímanie. Ja osobne som vďačná Bohu, že som takúto situáciu nezažila. Je paradoxom, že na mieste, kde dotyčného poznajú a kde by mal zažiť prijatie, sa mu dostane odmietnutia. Je to presne o tom, že hriechy máme všetci rôzne, ale na zlyhanie manželstva sa kladie zvláštny dôraz. Je to bolestivé, najmä ak má človek deti a musí s nimi každú nedeľu chodiť do inej farnosti, kde ho nikto nepozná, aby mohol normálne pristupovať k sviatostiam. Toto bolí mnohých. Preto hovorím, že keď sa už rozvedený rozhodne žiť sviatostný život, tak je to do veľkej miery hrdinstvo.

Ako týchto ľudí povzbudiť v tom, že majú v Cirkvi stále svoje miesto?

Boh miluje každého jedného z nás. Dvere sú pre každého otvorené. Nie je to ľahká cesta, ale je plná lásky a nádeje. Cirkev ponúka rozvedeným okrem sviatostí veľa ďalších možností. Hľadá spôsoby, ako im pomôcť. Aj vyjadrenia Svätého Otca sú v tom duchu, že pri nás stojí a nenecháva nás samých. Aj na Slovensku vidieť posun vpred. Dôležité je, aby sme sa vyhli posudzovaniu a mali milosrdné srdce.

Spomenuli ste vyjadrenia pápeža Františka. Ako vnímate jeho encykliku Amoris Laetitia či jeho kroky smerom k urýchleniu procesu skúmania nulity manželstva?

Som vďačná Bohu, že ho máme. Pápež urobil veľký krok v ústrety týmto ľuďom v neľahkej životnej situácii. Jeho vyjadrenia k nám sa vždy niesli v pozitívnom duchu. Tvrdil, že cesta svätosti je otvorená pre každého jedného z nás. Sviatosť manželstva je len prostriedkom, cieľom života je žiť každý deň Božiu vôľu, a tak postupne dosiahnuť svätosť.

 

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame