Ticho po pochode

Bratislavský Pochod za život bol skvelou manifestáciou. Mal však jednu chybičku krásy: chýbala mu politická koncovka.


Začnime prirovnaním. Keby sa pred dvomi týždňami konal v Bratislave Dúhový pochod a prišla by naň aspoň desatina počtu účastníkov Pochodu za život, ešte aj v tieto dni by sa viedla horúca verejná debata o požiadavkách LGBT hnutia. Premiér Robert Fico by opäť musel na svojich tlačovkách opakovať, že na tieto témy ešte nedozrel čas, predseda Siete Radoslav Procházka by bol zase raz pod tlakom, ako nestratiť liberálnejších voličov a nenahnevať tých konzervatívnejších, prezident Andrej Kiska by politickú scénu nabádal, aby prehodnotila svoj negatívny postoj k registrovaným partnerstvám, na okne kancelárie ombudsmanky Jany Dubovcovej by ešte stále viala dúhová vlajka, a takmer všetky noviny, SME, Pravda, Denník N či .týždeň by privolávali zmenu zákonov v prospech LGBT.

Prečo si Robert Fico vydýchol

Bratislavský Pochod za život mal však mimoriadne krátky život. Vlastne sa skončil už pred dvomi týždňami v nedeľu podvečer – krátko po tom, čo sa z námestia SNP vytratili posledné hlúčiky pochodujúcich. V zákulisí boli z toho zaskočení aj politici, ktorí krútili hlavou nad tým, ako je možné, že 70-tisícový dav priamo v hlavnom meste ich nedostal pod žiaden tlak. Vydýchli si najmä v Smere, ktorý si už pred dvomi rokmi v Košiciach, ale aj teraz v Bratislave dal extra záležať na pozícii mŕtveho chrobáka: Robert Fico sa s ohľadom na svojich katolíckych voličov nechce od pro life hnutia explicitne dištancovať, no ani sa k nemu nemôže implicitne priblížiť. Má to logiku, nemalú časť voličov Smeru tvoria bývalí voliči SDĽ aj nostalgici za časmi socializmu, nielen pre nich je právo na interrupcie samozrejmosťou. Premiérovi to napokon aj teraz vyšlo, stačilo mu samotný pochod aj nasledujúce dni premlčať a odignorovať.

K téme:
Nechceli sme z pochodu politickú manifestáciu (rozhovor)
Čo navrhol pochod politikom a čo s tým urobia Zdieľať

Za liberálnych kritikov vystihol pocity z pro life pochodu bloger Samuel Marec, ktorý sa na svojom facebooku opýtal: „Som divný, keď ma Pochod za život síce nenadchýna, ale ani nerozčuľuje?“ Otázku treba jemne preformulovať: prečo najväčšia ponovembrová manifestácia v Bratislave vzbudzovala vo zvyšku spoločnosti toľko ľahostajnosti?

Prečo sa pochod rozplynul

Jedna z možných odpovedí by mohla znieť, že problém bol v médiách, ktoré na rozdiel od dúhových pochodov túto tému ďalej neťahali a nenútili politikov k vyjadreniam. Lenže poukazovanie na neprajné médiá obstojí len sčasti. Ani priemerný účastník pochodu, dokonca ani nadpriemerne informovaný novinár by nevedel okrem všeobecných hesiel pochodu vymenovať aspoň jednu jasnú programovú požiadavku. Ak k tomu prirátame prívetivú komunikáciu organizátorov, výsledkom je dojem, že Pochod za život bol iba veľký radostný happening.

V skutočnosti to tak nie je: tých 70-tisíc účastníkov síce intuitívne spájal radostný pocit, že prišli v takomto počte, ale rovnako ich spájal aj protest voči legalizovanému porušovaniu najzákladnejšieho ľudského práva. Napokon, aj samotní organizátori vypracovali kvalitný dokument s 30 návrhmi na zlepšenie legislatívy, ale nič z toho sa im nepodarilo dostať do verejného povedomia. Kým na dúhových pochodoch sa stále opakujú dve-tri jasné „ľudskoprávne“ požiadavky, tu takéto dva-tri jasné programové body chýbali – nezazneli z tribúny pred desaťtisícovými davmi ani v nasledujúce dni. Aj preto sa pochod tak rekordne rýchlo mediálne aj politicky rozplynul.

Slovenské pro life hnutie ukázalo za posledné dva roky svoju obrovskú silu. Na to, aby ju bolo celospoločensky cítiť, však ešte potrebuje napnúť svaly.

Foto - Anton Frič

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo