Na tlačovej konferencii v utorok oznámil, že na hlavnej stanici sa idú rekonštruovať toalety a do čakární sa nainštaluje klimatizácia.
Nie, to nie je vtip.
Táto ustanovizeň, v ktorej pre chýbajúce eskalátory ľudia musia ťažké kufre (mimo výťahov) vláčiť po schodoch, ktorej gastroprevádzky sú hlboko zaspaté v deväťdesiatych rokoch a ktorej dočasná prístavba už tridsaťsedem rokov slúži ako hlavný vestibul, dostane kozmetický facelift a my máme zrejme skákať od radosti.
Prepáčte, ale čo je to za nezmysel? Deväťdesiatdeväť celých deväťdesiatdeväť stotín percenta cestujúcich z hlavnej stanice ani nevie, že tam nejaké čakárne sú. Každý sa snaží cez „hlavnú šťanicu“ prejsť čo najrýchlejšie, aby sa dostal na vlak, respektíve z neho, a nemusel tu stráviť ani o sekundu dlhšie, ako je nevyhnutné.
A aj na toaletu všetci radšej pôjdu až do vlaku, než by mali navštíviť tie na stanici.
Hlavná stanica je jedno z najnevábnejších miest v celej Bratislave, je to skrátka odpudivé monštrum, ktorému minister Ráž akurát ide nalakovať nechty a ešte sa pri tom usmieva.
Bratislavčania o hlavnej stanici už tri desaťročia počúvajú stále dookola to isté. Tak od mesta, ako od štátu. Že sa hľadá pre ňu riešenie, vypracuje sa ideový zámer, štúdia, projekt. A vždy sa napokon nanajvýš spraví drobný retuš. Skrášlenie.
Raz sa dozvedáme, že z hlavnej stanice bude obchodné centrum, potom že sa historická budova zbúra a rozšíria sa koľajiská. Neskôr že sa vlastne nezbúra, ale bude to „len“ stanica pre centrum Bratislavy a do Prahy budeme jazdiť zo Stupavy.

Súčasný plán znie tak, že po dokončení stupavskej stanice sa „pravdepodobne“ zrekonštruuje filiálka, ktorá by mala dočasne slúžiť ako hlavná stanica, kým na tej súčasnej bude prebiehať komplexná rekonštrukcia koľajísk a nástupíšť. To slovo pravdepodobne je dôležité – nikto totiž, ani Ráž samotný, nevie, čo sa bude diať.
Prichádzame tak k tomu základnému problému. Ani štát, ani mesto v tridsiatom štvrtom roku trvania samostatného štátu nemajú žiadnu stabilnú víziu, ako by mala byť komplexne riešená železničná doprava v Bratislave.
Po voľbách príde nová vláda, plány tej predošlej zmetie zo stola a všetko sa začne odznova. A tak to môže byť „donekonečna“.
Občas sa niečo aj podarí – napríklad rekonštrukcia stanice Bratislava-predmestie, ktorá je úplne prázdna a čakáreň má pre istotu zatvorenú.
Láka to za tento stav obviniť striedajúce sa politické sily pri moci, no to by nesmelo platiť, že už takmer polovicu existencie samostatného Slovenska krajine vládne Smer.
V každom prípade verejná infraštruktúra by sa mala riešiť naprieč politickým spektrom a v spolupráci štátu s orgánmi samosprávy.
Problémom s tým spojeným je to, že aj keď predstavitelia orgánov verejnej moci niečo povedia, už tomu nikto neverí. Neverím, že ešte existuje niekto, kto z počúvania plánov o hlavnej stanici nie je unavený. Preto postaviť sa na tlačovku a oznámiť rekonštrukciu toaliet a namontovanie klimatizačných jednotiek je nehodné ako ministra dopravy, tak nádejného primátora.
Jozef Ráž povedal ešte jednu zaujímavú vetu: „Som veľmi veľký zástanca toho, čo sa udialo s autobusovou stanicou, lebo si myslím, že toto je presne ten model, ako to do budúcna robiť, teda spájať súkromné partnerstvo s verejným. Myslím si, že je to veľmi dobrý projekt.“
Minister Ráž by iba ťažko hľadal niečo, čím by dal jasnejšie najavo, že vôbec nerozumie nielen doprave, ale ani urbanizmu a najmä Bratislave a jej obyvateľom.
Autobusová stanica Nivy je ukážkovým príkladom toho, čo sa stane, keď partnerstvo verejnej moci a súkromného vlastníka zlyhá. Keďže autobusová stanica sa v minulosti sprivatizovala a nový majiteľ nie je zmluvne viazaný zabezpečovať žiadnu konkrétnu úroveň služieb, môže si ako monopolista na autobusovej stanici robiť, čo sa mu zachce.
A presne to robí – z cestujúcich, mesta a celého kraja si spravil rukojemníkov. Plochu stanice výrazne zmenšil, aby tam mohol vzniknúť ďalší hypermarket, a ľudí núti postojačky sa tlačiť v stiesnených priestoroch a smrade.
Jeho autobusová stanica bola od začiatku nadizajnovaná tak, aby maximalizovala utrácanie návštevníkov v obchodných prevádzkach na úkor komfortu cestujúcich a verejného priestoru.
Je preto úplne nepochopiteľné, ako môže minister zodpovedný za dopravu, ktorý sa navyše chce stať primátorom, dať ten najhorší príklad dopravnej infraštruktúry a urbanizmu za pozitívnu inšpiráciu, ktorú by chcel aj pre železničnú stanicu.
Vari nevie minister o tom, že v dôsledku správania majiteľa stanice viaceré autobusové linky nezačínajú a nekončia na stanici, ale na zastávkach rôzne v meste?
Bola to rečnícka otázka – samozrejme, že to nevie. Azda od ministra nikto nečaká, že by jazdil autobusom?