Reakcia na príspevky na Postoji Ako (ne)financovať kultúru a umenie v pluralitnej spoločnosti

To vyžaduje úprimné pomenovanie toho, čo v minulosti nefungovalo, a prinášanie návrhov, ako by napríklad inštitúcie, financovanie či vzťahy medzi aktérmi mohli v budúcnosti fungovať lepšie a odolnejšie. Po pridelení dotácie Fondu na podporu umenia pochodu za život a jeho sprievodnému programu sa táto diskusia opakovane dostala aj na stránky Postoja.

Ako bývalí vedúci zamestnanci FPU, ktorí v tejto inštitúcii pracovali takmer od začiatku, sa stále odborne zaujímame o problematiku kultúrnej politiky a financovania kultúry. Považujeme za nevyhnutné reagovať na viacero tvrdení, ktoré odzneli v komentári Borisa Ažaltoviča Chceme skutočne nezávislú kultúru? Zrušme fondy a povoľme sponzoring v kultúre tak, ako to už funguje v športe a v redakčnej debate medzi Jozefom Majchrákom a Michalom Magušinom, moderovanej Adamom Takáčom, pod názvom Mal dostať pochod za život peniaze od Šimkovičovej?

V prvom rade musíme reagovať na premisu, že organizácie poskytujúce financie na kultúru sa prirodzene orientujú na podporu liberálnejších alebo konzervatívnejších projektov podľa ideových preferencií svojho vedenia a obsadenia rozhodovacích orgánov. Tento naratív v skutočnosti pochádza priamo od súčasného vedenia ministerstva kultúry a FPU a jeho jediným cieľom je ospravedlňovať únos fondu a relativizovať nezákonnosť jeho rozhodnutí. Bohužiaľ, zľudovel a dnes sa bežne objavuje aj na stránkach liberálnych médií.

Boris Ažaltovič však zachádza ešte ďalej, keď na základe toho tvrdí, že najmä v dnešnej polarizovanej spoločnosti nie je možné zabezpečiť neideologické financovanie nezávislého umenia a kultúry z verejných zdrojov. Navrhuje preto, aby bol takýto systém financovania zrušený a nahradený jasne legislatívne upraveným systémom sponzoringu podľa vzoru športu. Ako uvádza, „benefitom takéhoto systému je, že by neexistovala žiadna komisia, výbor či minister, ktorí by podľa svojich subjektívnych preferencií rozhodovali o tom, čo má byť z verejných zdrojov podporené“.

Pohľad zvonkuChceme skutočne nezávislú kultúru? Zrušme fondy a povoľme sponzoring v kultúre tak, ako to už funguje v športe

Boris Ažaltovič

Problémom Ažaltovičovho textu je veľmi zjednodušené chápanie financovania športu a idealizácia súkromného sponzoringu. Samotný opis predchádzajúceho fungovania FPU a jeho súčasnej krízy je navyše značne skreslený a na jeho vyvrátenie je nevyhnutné ho vysvetliť.

V mene verejného záujmu

Pôvodné nastavenie fondu poskytovalo niekoľko vyvažovacích mechanizmov a možností, ako ovplyvňovať jeho chod pri zachovaní demokratického a transparentného fungovania. Fond na podporu umenia nevznikol iba ako nástroj na oddelenie politického vplyvu od poskytovania verejných prostriedkov, ale aj ako demokratický nástroj kultúrnej a umeleckej samosprávy, ktorý mal predísť tomu, aby bolo financovanie kultúry v rukách jednej osoby alebo malej skupiny. Fond bol do augusta 2024 postavený na komplexnom systéme bŕzd a protiváh, ktorý mal v čo najvyššej možnej miere zabezpečiť objektívne posúdenie predkladaných žiadostí.

Tento systém sa skladal zo štyroch hlavných pilierov, ktoré sa navzájom limitovali a kontrolovali: Rady FPU, odborných komisií, riaditeľa fondu a odbornej verejnosti. Rada mala pôvodne deväť členov a členiek menovaných ministerstvom kultúry, z toho päť na základe nominácií od umeleckých a kultúrnych organizácií. Odborná verejnosť bola kľúčovou najmä pri zložení odborných komisií – predkladala riaditeľovi fondu nominácie na členstvo v nich, ktoré mohol riaditeľ odmietnuť iba v obmedzených prípadoch (napríklad pri nesplnení zákonných podmienok). Nominácie, ktoré spĺňali podmienky, následne schvaľovala Rada FPU, ktorá ich zamietala len zriedkavo, spravidla pri vážnych pochybnostiach o odbornej spôsobilosti nominovanej osoby. Orgány fondu mali teda obmedzené možnosti ovplyvňovať to, kto sa stal členom alebo členkou zásobníka odborných komisií.

Zo zásobníka schváleného členstva sa tvorili jednorazové päť- až sedemčlenné komisie, ktorých zloženie sa vyberalo losom. Členstvo komisie sa prvýkrát spoznalo až na prvom zasadnutí (po odovzdaní individuálnych hodnotení) a po posúdení žiadostí komisie zanikali. Mali tak nezávislú pozíciu voči riaditeľovi aj Rade FPU. Keďže sa často obmieňali, pôsobili krátkodobo a väčšinu svojej existencie sa vzájomne ani nepoznali, znižovalo sa riziko vzájomných dohôd a ovplyvňovania zo strany žiadateľov. Naproti tomu Rada FPU mala v rukách nastavovanie podmienok podpornej činnosti fondu, teda definovanie programov podpory, alokovaných súm či oprávnených žiadateľov. Zároveň určovala (verejne dostupné) hodnotiace kritériá, ktorými sa odborné komisie museli riadiť. Riaditeľ zase zodpovedal za vyradenie žiadostí, ktoré nesplnili podmienky výzvy. Dohliadal na to, aby hodnotenie odborných komisií prebehlo v súlade s pravidlami, a mohol zasiahnuť v prípade, že došlo k ich preukázateľnému porušeniu.

Takto nastavený systém vytváral priestor na čo možno najnestrannejšie posúdenie predložených žiadostí. Naďalej sme ho rozvíjali – zaviedli sme napríklad automatizovanú kontrolu konfliktov záujmov a sprísnili ich riešenie; rovnako sme sprísnili pravidlá na zdôvodňovanie zamietnutia žiadostí tak, aby bola spätná väzba konštruktívnejšia a konkrétnejšia. Napriek tomu, že v ňom stále existoval značný priestor na zlepšovanie (napríklad kontinuálnou prácou a vzdelávaním členov a členiek odborných komisií), poskytoval transparentnosť a mechanizmy kontroly s jasnou zodpovednosťou, ktoré nie sú v našich verejných inštitúciách samozrejmosťou.

Jozef Majchrák hovorí o ideáli, keď by v „komisiách sedeli všeobecne rešpektovaní ľudia s nadhľadom, ktorí by podporovali rôzne prúdy spoločnosti“. Môžeme ho upokojiť výsledkami z prvých desiatich rokov pôsobenia fondu. Ideologická príslušnosť projektov ani členov a členiek odborných komisií nebola nikdy výberovým kritériom.

Majchrák a MagušinMal dostať pochod za život peniaze od Šimkovičovej?

Adam Takáč

Do roku 2025 prideľoval fond peniaze projektom zo všetkých častí politického spektra vrátane žiadateľov, ako sú Spolok slovenských spisovateľov alebo Matica slovenská. Odborné komisie zložené zo zástupcov najrôznejších častí odbornej verejnosti zvyčajne neboli ideologicky spriaznené a záväzné kritériá hodnotenia nebrali ohľad na ideologickú príslušnosť žiadateľa – rozhodovali na základe kvality predkladaných projektov a histórie výstupov. Bolo preto bežné, že tá istá odborná komisia pridelila podporu projektu Spoločenstva Ladislava Hanusa, Drama Queer, ale napríklad aj Centra pre religionistiku a historické štúdiá či Vydavateľstva Európa.

Zmenou zákona o fonde v roku 2024 však došlo k úplnému rozloženiu tohto systému a k centralizácii moci do rúk Rady FPU, ktorej väčšinu dnes tvoria priami nominanti ministerstva kultúry. Rada FPU po novom nastavuje pravidlá podpornej činnosti fondu, prevzala z kancelárie právomoci týkajúce sa vyraďovania žiadostí, zásadným spôsobom zasahuje do obsadenia odborných komisií a zároveň rozhoduje o podpore bez toho, aby bola viazaná akýmikoľvek kritériami. Vzhľadom na to, že o podpore rozhoduje stála skupina osôb, naplno sa otvorili dvere korupcii a klientelizmu, ktoré boli predtým maximálne limitované. Okrem toho sa súčasná rada vyznačuje autoritárskym prístupom – odmieta diskusiu s verejnosťou a nerešpektuje nielen zákon o fonde, ale ani pravidlá, ktoré si sama nastavila. Vznikol tak systém, ktorý sa absolútne vzdialil pôvodnej myšlienke a prestal plniť svoju demokratickú, verejnoprávnu funkciu.

Dnešný spor o fungovanie FPU teda nie je o tom, že došlo k zmene jeho ideologického smerovania. Podstatou kritiky súčasnej podoby fondu a ministerstva kultúry je práve strata funkčného a transparentného nástroja financovania kultúry a umenia. Pochybovať sa však dá aj o tom, či naozaj môžeme hovoriť o ideologickom posune v podpornej činnosti fondu tak, ako to vo svojom článku robí Ažaltovič.

Fond, ktorého ročný rozpočet bol do roku 2025 20 miliónov eur, podporoval celú škálu umeleckých a kultúrnych aktivít. Podpora nezávislej kultúry tvorila o niečo viac ako polovicu objemu poskytnutých prostriedkov. V rámci nej bolo možné podporu získať napríklad na program kultúrnych centier, ale aj na koncerty klasickej hudby alebo jazzu, na tradičnú kultúru, neprofesionálne umenie, prezentáciu umenia a kultúry v zahraničí, výskum a odbornú reflexiu, preklady umeleckej aj odbornej literatúry a podobne.

Hoci sa môže zdať, že súčasná Rada FPU podporou niektorých výrazných žiadateľov a aktivít stojí na konzervatívnej strane, strata transparentnosti a ohýbanie či otvorené porušovanie pravidiel v dlhodobom horizonte poškodia celý sektor naprieč ideologickým spektrom. Už dnes napríklad vidno na výraznom škrtaní podpory podujatiam tradičnej kultúry, ako rada využíva svoju moc na trestanie kohokoľvek, kto fond verejne kritizuje. Výrazne skresala podporu a obmedzila možnosť predkladať žiadosti knižniciam, múzeám, galériám, ale aj krajským organizáciám. Z podpornej činnosti fondu vymizla podpora podujatí neprofesionálneho umenia aj podpora individuálnych prekladateľov a prekladateliek. Podporu, naopak, získala kaviareň v obchodnom centre, ohňostroj na Malte a desiatky projektov, ktoré nesplnili základné parametre výziev, alebo projekty, pri ktorých sú členovia rady v konflikte záujmov.

Poučenia z financovania športu

Ako riešenie krízy verejnoprávnych fondov navrhuje Ažaltovič komplexnú zmenu financovania umenia a kultúry a inšpiráciu modelom financovania športu. Podľa neho treba zrušiť verejnoprávne fondy a „vytvoriť priestor na financovanie nezriaďovanej kultúry mimo zdrojov štátu a samosprávy. Jednou z možností je rovnaký prístup k sponzoringu v kultúre ako k sponzoringu v športe“.

Týmto návrhom sa čiastočne pridáva k dlhoročnej požiadavke kultúrneho sektora. Ten opakovane volá po zavedení zákona o kultúre a podpore sponzoringu podľa vzoru športu. Tieto návrhy sú aj súčasťou Plánu obnovy a odolnosti kultúry, v ktorom sa obaja angažujeme. Sponzoring je však vždy chápaný ako doplnkový zdroj k verejným prostriedkom, nie ich kompletná náhrada.

Šport je na Slovensku tiež v nezanedbateľnej miere financovaný z verejných zdrojov. Väčšinu verejných prostriedkov športu poskytujú miestne samosprávy. Podľa údajov zo Stratégie športu 2030 štátna správa a samospráva poskytli športu spolu 282 miliónov eur. Z toho 63 percent, teda 178 miliónov eur, zabezpečili práve samosprávy, štát poskytol 104 miliónov eur. V roku 2026 by mali podľa Slovenského olympijského a športového výboru štátne výdavky na šport dosiahnuť 170 miliónov eur. Údaje za samosprávy k roku 2026 zatiaľ nie sú k dispozícii.

Ide teda o kombináciu verejných a súkromných zdrojov, nie zabezpečovanie financovania prostredníctvom sponzorov. Napriek kvalitnému zákonu o sponzoringu však vo financovaní športu pretrvávajú problémy.

Dlhodobým problémom je financovanie športov, ktoré sú na Slovensku menej populárne, a teda nie sú atraktívne pre sponzorov. Problémy so získavaním financií má napríklad aj basketbal, nehovoriac o takých športoch, ako sú BMX alebo bejzbal. Asi netreba zdôrazňovať, že prenesenie tohto modelu na kultúrny sektor môže podobne znevýhodňovať menšinové, napríklad experimentálne, časti kultúrnej produkcie. V kultúre je však otázka mainstreamu značne posunutá. Prečo by štát mal masívne dotovať výsostne menšinový žáner baletu a výsostne menšinové zvukové umenie nechať na jeho vyznávačov? Hoci sú jeho priaznivci rovnako platcami daní, majú si platiť stovky eur navyše za kultúru, o ktorú majú záujem?

Mimoriadne náročné je získať súkromné zdroje na podporu mládežníckeho športu, ktorý je na 90 percent závislý od verejných zdrojov. Jednoduché to nie je ani pre mladé talenty, ktoré sa musia popri športe venovať aj sociálnym sieťam a fungovať ako influenceri, aby získali podporu zo súkromných zdrojov. Šport je poznačený aj obrovským množstvom reklamy a product placementu. Skúsme si predstaviť koncert klasickej hudby prerušovaný rovnakým počtom reklamných blokov ako pri prenose zápasov MS v hokeji. V neposlednom rade, ako konštatuje napríklad správa NKÚ z roku 2021, spôsob financovania športu z verejných zdrojov je výrazne netransparentný.

Financovanie športu by preto malo slúžiť skôr ako varovný príbeh. Okrem toho možno namietať základnú premisu nahradenia verejnoprávneho financovania súkromnými donormi.Vo fonde rozhodovali odborníci a odborníčky v danej problematike. Chceme, aby o umení, ktoré sa na Slovensku vytvorí a odprezentuje, rozhodovali ľudia, ktorých hlavnou kvalifikáciou je, že majú peniaze?

Dosah prijatia sponzorského zákona na kultúru nemôžeme preceňovať. Samotný fond dlhodobo motivoval žiadateľov, aby hľadali zdroje aj medzi súkromnými donormi. Práve preto vieme, že takéto snahy vyžadujú často omnoho viac energie s ešte neistejším výsledkom ako podávanie a administrovanie grantových žiadostí.

Na ilustráciu môžeme parafrázovať vyjadrenie z nedávnej diskusie venovanej súkromným zdrojom v kultúre, v ktorej zástupkyňa firemnej nadácie s históriou kultúrneho mecenášstva vysvetľovala, čo vyžaduje úspešný fundraising. Nie je to len o vyplnení a podaní žiadosti, treba urobiť niečo viac: udržiavať dlhodobé vzťahy so súkromným sektorom aj nad rámec fundraisingových aktivít, pozývať zástupcov nadácií či firiem na predstavenia a vzdelávať ich v danej oblasti. To však nie je vždy možné. Skúsme si predstaviť prekladateľa, ktorý chodí do firiem s tým, že chce preložiť zabudnuté dielo chorvátskej literatúry, a preto pozýva manažment na autorské čítania. Alebo etnomuzikologičku, ktorá oslovuje firmy s tým, že by potrebovala peniaze na terénny výskum a zachytenie zanikajúcich techník spevu na Gemeri. Bez podpory FPU by nevzniklo nielen množstvo výnimočných umeleckých diel, stratili by sme aj neviditeľné kultúrne podhubie, ktoré umožňuje výskum, experiment a výmenu skúseností.

O ľavicovo-progresívnom prúde slovenskej kultúry

Ažaltovič taktiež obviňuje fond z protežovania „tých istých festivalov, prehliadok či súťaží“. Toto tvrdenie je v rozpore s dátami: v porovnaní s dotačným systémom MK SR, ktorý predchádzal FPU, začali podporu v oveľa vyššej miere získavať nové projekty a subjekty. Samotní členovia a členky odborných komisií často zdôrazňovali potrebu podporovať nové iniciatívy a vo fonde sme dlhodobo pracovali na tom, ako túto podporu nastaviť ešte lepšie a systematickejšie. Výsledky tohto prístupu je možné vidieť aj voľným okom, napríklad na scéne súčasného tanca alebo v nezávislom divadle.

Samozrejme, niektoré subjekty, projekty a podujatia dostávali prostriedky každoročne – ale miesto akéhosi automatického preferovania šlo o rozhodnutia vychádzajúce z kvality. Medzinárodný folklórny festival Myjava získaval v programe veľkých podujatí podporu na každý rok, pretože je jedným z najprestížnejších európskych folklórnych festivalov a dlhodobo si udržiava vysokú kvalitu. Na druhej strane aj pri etablovaných podujatiach dochádzalo v prípade vysokej konkurencie k situáciám, keď dlhoročné projekty z kultúrnej sféry mohli v silných rokoch na každoročné aktivity dostať menej financií či dokonca zostať úplne nepodporené (ako sa stalo pri treťom ročníku festivalu, na ktorom sa podieľal zakladajúci člen Progresívneho Slovenska a dnes podpredseda parlamentu). Rovnako bez podpory ostávali viaceré projekty údajne ideologicky spriaznených subjektov ako Nová Cvernovka alebo Biela noc.

Všetky súčasti fondu živo diskutovali o tom, ako viesť podpornú činnosť tak, aby neskĺzla do akéhosi pokútneho automatického podporovania, ktoré by hraničilo so zriaďovaním, ale zároveň ponúkať možnosti kontinuálnej podpory, ktorá prispieva k rozvoju a profesionalizácii sektora.

Mimochodom, aj Komorný orchester Zoe, ktorý by mal vystúpiť na sprievodnom programe pochodu za život, bol fondom pravidelne podporovaný. Nie pre svoju politickú či ideologickú orientáciu, ale pre kvalitu predkladaných projektov a najmä výstupov. Pravdou, ktorú chce málokto počuť, je, že v drvivej väčšine prípadov odborná komisia projekty nepodporí pre nedostatočnú kvalitu. V žiadosti nie je dostatočne konkrétne uvedené, čo bude predmetom projektu, kto na ňom bude participovať alebo na čo budú požadované prostriedky použité, alebo je problémom nízka odbornosť, slabá prezentácia či jednoducho umenie, ktoré svojou kvalitou v konkurencii neobstojí. Kritizovaním tohto modelu a nekonkrétnym obviňovaním z údajnej zaujatosti mnohí preberajú naratív súčasného vedenia fondu, ktoré ním ospravedlňuje vlastné nesystémové prideľovanie verejných zdrojov.

V neposlednom rade obviňovanie úspešných žiadateľov z liberalizmu či ľavicovosti splošťuje politickú diverzitu kultúrnej sféry a poukazuje skôr na vlastné predsudky než na realitu. Politické preferencie kultúrnej obce sú pravdepodobne liberálnejšie, než je politický priemer krajiny, čo vôbec nevybočuje z celosvetového štandardu. Tento sektor však zahŕňa aj množstvo konzervatívnych, libertariánskych alebo dokonca pravicovo-anarchistických pracovníkov a pracovníčok, ako aj praktizujúcich kresťanov a kresťaniek, ktorí pracujú bok po boku.

Ak by slovenská konzervatívna občianska spoločnosť chcela zistiť, prečo jej pripadá súčasná umelecká produkcia cudzia, časť odpovede môže nájsť v kultúrnych sekciách svojich mienkotvorných médií. Tematická úzkosť konzervatívnych kultúrnych rubrík vyčnieva aj v kontexte chudoby slovenskej publicistiky a obchádza aj umelecké dianie, ktoré by mohlo byť pre jej čitateľstvo zaujímavé. Ako príklad môže poslúžiť renesancia folklórnych hudobných prvkov, pri ktorej celá generácia súčasných skladateľov a skladateliek za ostatných desať rokov prešla od dekoratívnosti k nadšeneckej etnomuzikológii slovenských mikroregiónov (často bez verejného financovania).

LGBTQIA+FPU?

Napriek partikularite tejto témy považujeme za dôležité vyjadriť sa aj k tvrdeniam o verejnom financovaní „dúhových projektov“. Na konci redakčnej správyo avizovanom pridelení podpory pochodu za život autor či autorka poukazuje na podporu, ktorú získali Nomantinels a Drama Queer. V oboch prípadoch ide o rešpektované divadelné projekty, ktorých dotovanie („desiatky tisíc eur“) stavia do kontrastu s prostriedkami pridelenými na sprievodný program pochodu za život. Zároveň ich spája so štátnymi dotáciami pre iných žiadateľov, ktorých FPU počas svojej existencie nepodporil, ako Iniciatíva Inakosť alebo Queer Leaders Forum. Týmto spôsobom vyvoláva dojem, akoby objem financií prideľovaných fondom pre LGBTQIA+ projekty predstavoval zásadné sumy, hoci v skutočnosti ide o zlomok peňazí konkrétnych programových výziev, nehovoriac o celkovom rozpočte podpory FPU.

Ak hovoríme o priamej podpore prideových podujatí, fond podporil iba týždňový festival PRIDE Košice, organizovaný združením Saplinq. Nosnou časťou oboch podporených ročníkov bol festival a samotný pochod bol sprievodným programom počas jedného z dní; festival v rokoch 2021 a 2023 získal podporu vo výške osemtisíc eur. Fond zároveň v rokoch 2021, 2023 a 2024 podporil program PRIDEme, ktorý však patril medzi medziodborové vzdelávacie aktivity a pozostával zo série kultúrno-vzdelávacích podujatí v krajských a okresných mestách s diskusiami a vystúpeniami lokálnych umelcov a umelkýň, a to sumami od 10- do 13-tisíc eur. Na iné aktivity, ako online časopis a festivaly súčasného umenia, bola žiadateľovi v rokoch 2016 až 2024 pridelená podpora spolu 13-tisíc eur. Za deväť rokov teda Fond na podporu umenia združeniu Saplinq pridelil podporu vo výške 64-tisíc eur.

Celkový objem tejto podpory je rovnako legitímny ako 379-tisíc eur pre Spolok slovenských spisovateľov, 39-tisíc eur pre Spoločenstvo Ladislava Hanusa či akékoľvek iné prostriedky pridelené v tom istom období podľa rovnakých férových pravidiel. Skutočným problémom je totiž to, že od roku 2025 ministerstvo kultúry pri prideľovaní dotácií otvorene diskriminuje sexuálne menšiny a podporu LGBTQIA+ projektov plošne odmieta. Projekty z konzervatívneho spektra pritom neboli nikdy vo Fonde vystavené podobnému zaobchádzaniu, ktorého podstatou je, že projekty síce formálne môžu súťažiť, no reálne nemôžu uspieť.

Verejné financie majú byť zo svojej podstaty a zo zákona prístupné pre všetkých. Paušálne odopieranie týchto zdrojov LGBTQIA+ projektom je v rozpore s ústavou a so zákonmi, nehovoriac o elementárnej slušnosti. Takúto diskrimináciu neodsudzujeme na základe vlastných ideologických preferencií, ale preto, že je jednoducho nesprávna, rovnako ako akékoľvek iné systémové znevýhodňovanie ľubovoľnej časti obyvateľstva. Konzervatívny diskurz sa dlhodobo odvoláva na excesy netolerantného ideologického aktivizmu, ktorý potláča slobodu vyjadrovania – časť konzervatívneho komentariátu pritom schvaľuje jednoznačnú diskrimináciu kultúrnych a umeleckých projektov, ktoré stavajú na otázke sexuálnej orientácie a rodovej identity.

Vzhľadom na takéto vábenie konzervatívnej občianskej spoločnosti ministerstvom kultúry vyjadrujeme pochybnosti o pridelení podpory pochodu za život. Dotácia sa nám javí ako politicky účelová. Problematickou nie je samotná ideologická príslušnosť projektu, ale revanšistický kontext pridelenia podpory, ktorý podčiarkuje výška 40-tisíc eur aj nezvyčajná dotačná duplicita, kde sú pochod aj koncert za život rámcované ako hudobné podujatia. Pri pochode za život je dôležitá aj otázka, či ide o podujatie, ktoré má kultúru a umenie na prvom mieste záujmu, a nie len ako sprievodnú kulisu. Kladná odpoveď bola v minulosti podmienkou podpory všetkých umeleckých a vzdelávacích projektov vrátane „dúhových“.

V súčasnosti však fond prideľuje podporu trhom, jarmokom či dožinkám, teda prevažne spoločenským akciám s kultúrnou kulisou, a to v čase škrtania podpory podujatiam tradičnej kultúry. Nekráča podpora pochodu za život práve v tejto línii?

Pred politickým ovládnutím sa Fond na podporu umenia vždy snažil zohľadňovať potreby dlhodobo podfinancovaného kultúrneho sektora, obmedzenosť vlastných zdrojov aj verejný záujem pluralitnej spoločnosti. Téma financovania umenia a kultúry z verejnoprávnych zdrojov je totiž komplexná a neexistujú na ňu jednoduché odpovede. Nemožno ju vyriešiť delegovaním na súkromných sponzorov a už vôbec nie paušálnym odmietaním podpory pre opakovane podporované projekty, otvorenou diskrimináciou žiadateľov ani politicky účelovým prideľovaním verejných financií. Posadnutosť marginálnymi objemami podpory pre projekty s LGBTQIA+ tematikou nehovorí až tak veľa o stave verejného financovania kultúry, ako skôr o tých, ktorí sa tejto témy nevedia vzdať ani v čase rozkladu celého systému.
 

Miriama Benková, bývalá manažérka oddelenia strategickej a výskumnej činnosti Fondu na podporu umenia, koordinátorka skupiny Fondy v Otvorenej Kultúre!

Róbert Špoták, bývalý riaditeľ Fondu na podporu umenia, gestor skupiny Regionálna kultúra, nezávislá kultúra a verejnoprávne fondy na ich podporu v Pláne obnovy a odolnosti kultúry

Editácia a mediácia textu: Adam Hrapko