Rozhovor s mladým pražiarom kávy Petrom Kováčom, ktorý pre svoj projekt Di Bosco kupuje zrná priamo od malých farmárov z celého sveta.
Rozhovor s mladým pražiarom kávy Petrom Kováčom, ktorý pre svoj projekt Di Bosco kupuje zrná priamo od malých farmárov z celého sveta.
Pražil a predával kvalitnú kávu, ale to mu nestačilo. Preto z úspešného podniku odišiel, v Trnave založil novú pražiareň s názvom Di Bosco a kávu začal kupovať priamo od malých farmárov z celého sveta, s ktorými ho spája príslušnosť k saleziánskej rodine.
S tridsaťjeden-ročným Petrom Kováčom sme sa rozprávali o jeho projekte, o medzikultúrnych nedorozumeniach, zážitkoch z kolumbijskej džungle, kávovej kultúre na Slovensku a príčinách, pre ktoré káva pripravená doma nechutí ako tá z kaviarne. Vysvetľoval, od čoho závisí chuť kávy a prečo je nakupovanie zŕn priamo od farmárov lepšie nielen po etickej, ale aj biznisovej stránke.
Návšteva farmy mi otvorila oči. Za jednou šálkou espressa je kopec driny, vedomostí a aj šťastia. Prvá farma, ktorú som si „ohmatal“, bola v Kolumbii. Malá farmička postavená v ohromne strmom kopci a nahusto vysadené kríky uprostred džungle. Strávili sme tam dve noci. Pred spaním sme nadvihli prikrývku a spod nej vybehlo tisíc chrobákov. Keď sme si ľahli, čakali sme, že bude ticho, ale džungľa hučí tak, že človek má problém zaspať. Alebo keď sme sa vybrali okúpať k potoku, tak sme sa museli poriadne obliecť a vyzbrojiť mačetami. Keď sme sa už asi dvadsať minút presekávali džungľou, spýtal som sa kamaráta Josého, ako dlho tou cestou nikto nešiel. Odpovedal, že tam bol minulý týždeň. Aj v takýchto húštinách sa oberá kvalitná káva.
Veru je. Napríklad oberač Libardo Señama na farme pracuje už pätnásť rokov. Šesť dní v týždni ide každé ráno štyridsať minút peši do roboty a každý večer štyridsať minút späť. Ráno príde, naoblieka sa, pretože v džungli je fúra chrobákov, pavúkov a škorpiónov, a ide oberať. Rukami neuveriteľne rýchlo preberá kávové čerešne a vyberá len poriadne zrelé.
Tá farma je organická, čiže nepoužívajú chémiu. Hnoja spracovaným biomateriálom. Staré kríky nahádžu do mokrej jamy a nechajú zhniť. O niekoľko rokov to vyberú, rozdelia do plachiet, tie si vyhodia na ramená a roznášajú hnojivo po plantáži. Vyskúšali sme si to, bola to fuška.
Je to dlhá cesta, poviem to zjednodušene. Nasadia sa kávovníkové sadeničky, z nich vyrastie krík, do dvoch-troch rokov začne rodiť a plnú výťažnosť dosiahne zhruba v piatich rokoch. Od kvetu po kávovú čerešňu to trvá deväť mesiacov. Najkvalitnejšia káva sa vyzbiera ručne, pretože stroj oberie všetko, aj nezrelé plody.
Kávovú čerešňu tvorí zrno a tenká dužina, ktorú treba ošúpať v mlynčeku. Nasleduje sušenie, to sa robí rôzne, často sa ešte predtým zrno nechá sfermentovať. Týmito procesmi sa dá vyladiť chuť kávy. Zrná sa môžu fermentovať a sušiť kratšie či dlhšie, alebo si dokonca môžu poležať v sudoch od alkoholu. No a potom sa výsledok zabalí a pošle do pražiarne.
Farmári často vôbec nerozumejú biznisu, nevedia, za koľko sa ich káva predáva. Príde za nimi nejaký výkupca, ktorý ovláda ich jazyk, vezme im všetku kávu, že „idem to predať na burzu“. Niekoľko mesiacov o ňom nemusia počuť, potom sa vráti a dá im nejaké peniaze. Keď sme im vraveli, že chceme kupovať priamo, boli prekvapení.
Napríklad v Keni za kilo kvalitnej zelenej kávy dostanú nejakých päťdesiat centov, ak vôbec, zatiaľ čo v Európe sa predáva za sedem až desať eur. Všetci priekupníci si pridajú maržu a cena sa zdvihne. Naša pražiareň je jediný prostredník medzi farmou a kaviarňou či zákazníkom, ale kávu nakupujeme v takej cene, za akú by sme ju dostali v talianskom sklade. Farmári teda dostanú oveľa viac peňazí.
Slovenský pražiar s predstaviteľmi družstva v Keni, kúsok od dediny Kabazi, a so saleziánskym koadjútorom bratom Johnom (vpravo). Foto: Archív PK.
To závisí od krajiny. Napríklad v Salvadore to je o tretinu až polovicu viac, zatiaľ čo v Thajsku päť až osemkrát viac. Nemôžeme to dvíhať umelo, lebo je to v prvom rade biznis, nie charita, ale vždy dostanú viac a zlepší im to život. Napríklad jeden chalan mi vravel, že predtým, než prišiel robiť do thajského Di Bosco, zarobil dvadsaťpäť eur za rok. Osem hodín chodieval s otcom z džungle, kde nazbierali ovocie, na trhovisko, aby ho za pár centov predali.
Keď vynecháme všetky burzy a medzičlánky, proces sa zbavuje anonymity. Ľudia na farmách sú hrdí na svoju prácu a aj majú byť na čo. Behať v strmom svahu v tridsaťpäť-stupňovej horúčave, stopercentnej vlhkosti, a ručne zbierať kávové čerešne, to nie je sranda. Sám si oveľa viac vážim kávu, keď viem, aká drina za ňou je. Ak farmári predajú kávu kdesi na lokálnom trhu, nevedia, kto v Európe ju vypil, ale nás sa môžu pýtať, ako ľuďom chutí a aj to robia. Posielame im fotky, napríklad, že týchto päť vriec sme upražili a predali tejto kaviarni. Oni vidia, že na druhej strane sveta niekto pije ich kávu a chutí im. Majú z toho veľkú radosť.
Áno, funguje to aj opačne. Našim konzumentom vieme povedať, že toto balenie kávy pochádza z Chiang Mai a títo konkrétni ľudia majú vďaka tomu reálne lepší život. Okrem toho, že si navzájom prehlbujeme príslušnosť k saleziánskej rodine a don Boscovi, majú lepšiu prácu, štúdium, zdravotnú starostlivosť.
Naviac môže dať producentom spätnú väzbu aj naša firma, takže produkt sa skvalitňuje a zvyšuje svoju konkurencieschopnosť. Vďaka spolupráci s nami sa farmár lepšie uplatní aj u iných odberateľov.
Ešte keď som začínal s prvou firmou, ľudia nás varovali, že nás kde-kto môže okašľať. Príde prázdny kontajner alebo potravina mizivej kvality a tisíce eur sú fuč. Pretože robíme s ľuďmi, s ktorými nás niečo spája, a dostávame sa k nim cez priame referencie saleziánov, môžeme si byť takmer istí, že sa nám toto nestane. Keď vás do dediny privedie domorodec, ktorý je napojený na saleziánov, a tých si tam ľudia vážia, oveľa ľahšie k vám získajú dôveru. A aj vy k nim.
Je to rôzne. Napríklad v Kostarike vlastní farmu manželský pár, ktorý chodieva k saleziánom. V Kongu zas majú saleziáni pozemky, kde sú nasadené kávové plantáže. Alebo na Filipínach majú školu, kde vzdelávajú farmárov, ako lepšie hospodáriť s rôznymi plodinami a snažia sa za nich vybojovať lepšie ceny a podmienky na trhu. Iní majitelia farmy majú syna u saleziánov alebo chodili do saleziánskej školy, do oratka alebo na krúžky. Všade je to iné, ale všetkých spája don Bosco. Koniec koncov, aj ja som saleziánsky odchovanec, dodnes aktívny vo všetkých možných štruktúrach.
Chceli by sme to, veď dokopy ich je šestnásťtisíc. Obhospodarujú saleziánske domy, školy, oratká a v každom takomto zariadení je aspoň jeden kávovar. V Maďarsku saleziáni idú otvárať kaviarne a majú tam saleziánske domy. Ekonóm maďarskej provincie chce, aby sa v nich pila iba naša káva. Podobne to napreduje aj v Írsku, Ríme, Austrálii, Thajsku…
Dnes je vo svete kávový boom, konzumácia kávy stúpa. Neviem, čím to je. Či sa rodí viacej ľudí, či ju pije čoraz viac ľudí, alebo ju ľudia pijú čoraz viac. Pred pár rokmi bol boom s vínom. Všetci chodili na vínne cesty a degustácie a dnes už každý chápe, že víno zo supermarketu za dve päťdesiat je niečo úplne iné ako desaťkrát drahšie víno priamo od pestovateľa. To sa deje teraz s kávou. Zdá sa, že ľudia majú peniaze, chuť a čas. Napríklad prvé, čo ľudia urobili po uvoľnení protiepidemiologických opatrení bolo, že si išli sadnúť na kávu.
Veľký záujem potvrdzuje aj to, ako sa darí našej franšíze. Di Bosco kaviarne sú už napríklad v Melbourne, Bangkoku, Leeds…
Zľava doprava: Peter Kováč, don Carlo Díaz, majiteľ organickej farmy v Kolumbii, José Paez a Maribel Paez, správcovia farmy a opäť oberač Libardo Señama. Foto: Archív PK.
Postupne. Kávu som najprv pil ako „nabudzovák“, ale počas vysokej školy sme s kamarátom na intráku začali na panvičke opekať vzorky zelených zŕn. Tam sa to začalo. Založil som si firmu, ktorá pražila a rozvážala kávu. No kvalitných pražiarní tu už máme kopu, preto som sa chcel nejako odlíšiť, priniesť niečo viac.
V roku 2015 mi kamarát z medzinárodného stretnutia saleziánskych odchovancov v Ríme doniesol balík pravej thajskej kávy. Nebola nič moc, vlastne na naše štandardy bola dosť zlá. Ale neskutočne ma oslovila tá myšlienka, že niekto na druhej strane sveta na malej farme pestuje kávu a spája nás príslušnosť k saleziánskej rodine. Spravil som si výskum a zistil, že zatiaľ nikomu nenapadlo využiť tento potenciál – pospájať milióny ľudí, ktorí majú spoločné zázemie.
Nakontaktoval som sa s tým farmárom z Thajska, dal som si poslať zopár vzoriek a rozhodil som siete. Postupne sa to rysovalo. Z predchádzajúceho projektu som odišiel. Pred spustením nového sme sa pripravovali tri-štyri roky.
Direct trade (priamy obchod, pozn. red.) je komplikovaná záležitosť. Na začiatku sme mali naivné predstavy, že kávu iba kúpime a dáme si ju poslať poštou. (Smiech.) Ale treba vybaviť kopu povolení. K tomu sme chceli zapájať ľudí zo saleziánskej rodiny, s ktorými zdieľame hodnoty. Takže ich v každej krajine bolo treba nájsť, ísť sa pozrieť na ich farmu, doniesť si nejaké vzorky… V prvotnom nadšení sme si mysleli, že do mesiaca-dvoch už budeme mať v regáli upraženú kávu a rozbehnutý veľký biznis a úspešný projekt. No trvalo rok a pol, kým zo Salvadoru prišla prvá káva. Začínali sme od nuly.
Asi medzikultúrna komunikácia. Aspoň v prípade Thajska. Títo ľudia majú iný prístup k životu. V Európe ráno sadneme do auta, stojíme v zápche, potom pracujeme, telefonujeme, a keď do večera neodpovieme na mail, je zle. Z Thajska nám mali poslať vzorky, ale akosi nič nechodilo. Tak sme im volali. Oni že: „jój, mrzí nás, že sme ti to nepovedali, ale máme tu taký budhistický sviatok, a dva týždne u nás nič nefunguje, všetko je zatvorené“. Keď sa sviatok skončil, hneď ráno zásielku odoslali. Nebabrú sa s tým, ale zato sú veselší.
Raz som bol pozrieť farmu v Keni. V tej krajine sú desiatky jazykov, takže ani ľudia v nej si navzájom nerozumejú. Boli sme v dedinke kdesi pod rovníkom, mali nasadených zopár kríkov, parádne miesto. Ale potrebovali sme troch tlmočníkov. Z angličtiny to prekladali do svahilčiny, z nej do nejakého kmeňového jazyka a z toho ešte do čohosi ďalšieho. Neviem, čo farmári nakoniec z našich slov porozumeli, ale vyzerali prívetivo a usmievali sa. (Smiech.)
Býva to aj horšie. Napríklad v Afrike musíme byť opatrní. Okrem Kene komunikujeme s Rwandou a Kongom, ale miestni saleziáni nás vystríhali, že tam je veľký problém s korupciou. Kúpiť kávu je jedna vec, ale vyviesť ju z prístavu druhá. Môžu sa toho chytiť rôzne záujmové, ak nie rovno zločinecké skupiny a povedia, že váš tovar nedovolia vyviesť, ak nezaplatíte.
Ďalšia vec je, že tieto skupiny, často to sú miestni politici, farmárom hovoria, že za kávu dostávajú málo peňazí, lebo to nie je dobrý biznis. Tak to nie je, káva ide na odbyt! Ale v Afrike toto počúvajú posledných tridsať rokov. Frustrovaná mladá generácia potom radšej zničí dobre rozbehnutú kávovú plantáž a nasadí kukuricu.
Momentálne máme overených farmárov v Salvádore, Kolumbii, Thajsku. Tam to už funguje, rozrobenú máme Keňu. Potom sú krajiny ako Dominikánska republika, Haiti, Kostarika, Nikaragua, Brazília, Východný Timor, Filipíny. Pri nich čakáme na vzorky, vyhodnocujeme a komunikujeme s farmármi. Možno sa tento rok ešte pustíme do Vietnamu.
Nie, máme aj vlastnú zmes, do ktorej idú zrná z talianskych skladov. Zatiaľ nemáme dostatok rôznych odrôd kupovaných priamo, takže keď chceme dosiahnuť určitú chuť, musíme si takto vypomôcť. Mať za našou kávou príbeh je super, ale to samo nestačí. Náš produkt musí zákazníkom chutiť a v ponuke treba mať viac káv. V budúcnosti však chceme predávať len kávu priamo od farmárov.
Na konci by to celé mala zastrešovať jedna firma, ktorá bude vlastniť ochranné známky, know-how, ale aj poskytovať možnosť franšízy či distribúciu kávy. Do dvadsať-tridsať rokov sa chceme priblížiť takým firmám, ako je Starbucks či McDonald’s.
Zatiaľ to je klasická slovenská eseročka, ktorá zastrešuje medzinárodný projekt. Máme partnerov v Thajsku, Amerike, Afrike, ale aj v Česku a na Malte. Slovensko praží kávu pre Európu a Thajsko pre Áziu.
Na výslednú chuť má vplyv podnebie, nadmorská výška, ale aj to, vedľa akých rastlín káva rastie a akú má pôdu. Na spomínanej organickej farme v Kolumbii sú kávovníky v polotieni pod banánovníkmi, mandarínkovníkmi alebo pomarančovníkmi. Hlavne vďaka koreňovému systému sa do kávovníka dostávajú látky z okolitých stromov, preto v nej prevládajú ovocné tóny.
Napríklad na Kube sa pestuje veľa tabaku a kakaa, k tomu tam je určitý typ pôdy, takže vo výslednej káve „cítiť Kubu“. Teda, nie že by chutila ako ostrov, ale chuťou ladí s inými tamojšími produktami. Africké zrná zase bývajú acidné, čiže kyslé a brazílske kávy chutia čokoládovo-orieškovo.
Nie. Ak je káva kvalitná, je tam skutočný rozdiel. Aj zákazníci si vyberajú odrody podľa chute. Do jednej firmy sme dali na skúšku naše kávy. Povedali, že všetko im veľmi chutí, len Salvádor nie. Bol som z toho zdeptaný, lebo ja tú kávu mám veľmi rád, aj je dosť kvalitná, aj je priamo z farmy. O týždeň prišiel iný zákazník a všetko, čo sme zo Salvadoru mali, kúpil. Povedal, že to je preňho neskutočne dobrá káva.
Dá sa to zhrnúť tak, že priemerný Slovák chce niečo príjemne intenzívne, s plným telom, tabakovými alebo spomínanými čokoládovo-orieškovými tónmi. Káva je tmavá, má mať teda aj „tmavú chuť“, tak sme naučení. Veľa ľudí ei ešte stále myslí, že nemá byť kyslá a ovocná. Ale to závisí aj od spôsobu prípravy.
Áno, v kaviarňach a reštauráciách káva na báze espressa a doma často zalievaná, prípadne instantná. Ovocné a acidné odrody sa pritom najlepšie prejavia vo filtri.
Jeden čas sme pripravovali kávu na ulici. Veľký pomer z toho, čo si ľudia objednali, boli mliečne nápoje. Latte, cappuccino a podobne. S mliekom dobre ladí káva s plným telom a spomínanými orieškovo-čokoládovými tónmi. Tieto kávy bývajú horké a mlieko ich zjemní, ak majú nejaké chyby, dokáže ich zakryť. Keď sa mlieko naopak zmieša s veľmi acidnou ovocnou kávou, má tendenciu jej kyslosť zvýrazňovať. A u koho vzbudzuje kyslé mlieko príjemné pocity?
Zakrývanie chýb a zlej kvality je isto jeden z dôvodov. Ale na druhú stranu, vychádza to aj z histórie. Nie vždy bolo okolo kávy toľko teórie a rôznych postupov. Napríklad v Afrike sa dlhodobo káva pripravovala opražením na nejakej panvičke na ohni. Káva pri pražení začne voňať, až keď poriadne zhnedne a ak ju rýchlo neschladíme, praží sa vo vnútri ďalej. Preto sa niet čo diviť, že ju ľudia pripravovali takto. Pokiaľ sa dnes praží káva aj svetlejšie, je to preto, že ľudia majú čas, peniaze a možnosti experimentovať.
Veľmi zjednodušene – praženie spôsobuje rôzne chemické reakcie, napríklad karamelizáciu cukrov v zrne. Podpražená káva chutí ako nejaké obilie, nerozvinie sa jej „telo“ a má vyššiu aciditu. V prepraženej káve sa všetky cukry a voňavé záležitosti spália, zostane len horkosť. Závisí od pražiara, kde sa na tejto chuťovej palete medzi dvoma extrémami chce pohybovať.
Káva pracuje aj po upražení. Prvé tri dni by ešte nechutila dobre, nemá ešte rozvinutý potenciál. Minimál je týždeň, ideál dva až tri týždne, vtedy káva, poviem to tak laicky, dozrieva. Musí si oddýchnuť, uvoľní sa z nej oxid uhličitý a rozvinie chute. Aj perkelt alebo guľáš chutí najlepšie deň-dva po uvarení, toto je niečo podobné. (Smiech.) Prvé dni po pražení chuťový potenciál ešte stúpa, potom prichádza bod zlomu, pre každú kávu inokedy, od ktorého už chuť degraduje. Trojmesačná káva, pokiaľ sa dobre skladuje, síce nebude zdraviu nebezpečná, ale chuťovo oproti dvojtýždňovej nebude chutiť tak sviežo a ovocne. Preto, i keď sa káva dopestuje kdesi na farme za hranicami, upražiť sa musí lokálne.
Často majú nerealistické očakávania. Na kávovare za pár desiatok eur nespravím takú kávu ako barman, ktorý má niekoľkotisícové zariadenie, kurzy a skúsenosti.
Často je problémom zlá príprava. Napríklad zmes určenú na espresso dajú do filtra, z čoho nevznikne nič zaujímavé. Alebo použijú nekvalitnú vodu a tá pritom tvorí vyše deväťdesiat percent obsahu šálky.
Odporučil by som ľuďom, čo-to si okolo kávy naštudovať. Ak viem o veciach, ktoré na kávu vplývajú, budem očakávať reálny výsledok. Je lepšie sústrediť sa na kvalitný filter ako na espresso, pokiaľ do toho nechcem vraziť veľké peniaze. Za pár eur si kúpim prekvapkávač, za pár centov filtre, ak som fajnšmeker, tak aj poriadny ručný mlynček. Pekne to vyzerá, je to lacné a výsledok bude lepší, než keby som si kúpil nekvalitný espressovač.
Tiež treba ísť po kvalitnom zrne, čiže k malým lokálnym pražiarom. Tam máte väčšiu istotu, že káva bude naozaj dobrá, čerstvá, ale aj zdravá, čiže bez plesní alebo chorôb. Každý si musí nájsť, čo mu chutí, či už odrodu, zmes, alebo spôsob prípravy, a ten vypilovať do najvyššej možnej miery.
Káva je horúci nápoj, ale počas leta sa chceme skôr schladiť. Ako sa dá spraviť osviežujúca káva?
Najviac sa používajú dva spôsoby, ktoré si ľudia mýlia. Ľadová káva a cold brew. Na oba spôsoby sa hodia viac ovocné, acidné kávy z Afriky, napríklad Etiópia. Ľadová káva sa pripravuje za horúca, napríklad ako espresso a potom sa tam pridá ľad. Cold brew sa robí za studena, pomletá káva sa nechá dlhšiu dobu lúhovať vo vode, potom sa scedí a podáva. Uvoľnia sa tak úplne iné chute.
Jedna z noviniek, ktorá sa dá však ťažko zohnať, je čaj z cascary, čiže kávových šupiek. Keď sa olúpe kávové zrno, obal sa dá vysušiť a potom sa len zaleje vodou ako čaj. Keď sa to vychladí, dozdobí limetkou alebo citrónom, je to veľmi osviežujúce, také ovocné a trochu trpké. Má to v sebe aj kofeín, ale menej ako káva.
Ďalší hit je vychladený tonik s ľadom, do ktorého sa pridá espresso.
Mám veľmi rád sviežejšie espresso, ale v poslednej dobe mi zachutil filter. V sobotu ráno, keď sa netreba nikam ponáhľať, nezapínam kávovar a nemusím tam všetko nastavovať, ale v pokoji si ručne pomeliem kávu, prefiltrujem a s plným hrnčekom si sadnem na terasku.
Ale najlepší rozmer kávy je ten ľudský. To mi chýbalo v mojej predchádzajúcej firme. Pri káve sa navzájom spoznávame, robíme biznis, oddychujeme, píšeme diplomovky, trávime čas s ľuďmi, ktorých máme radi. Ale kde tu sú tí, čo pre nás kávu dopestovali? Ukrytí v anonymite.
Vďaka ľuďom z Di Bosco sa kruh uzatvára, pretože od kávovníka kdesi na farme až po lahodný nápoj v šálke sme všetci súčasťou jedného kávového príbehu.
FOTO - Juraj Valach