Kým sa môjmu kolegovi Lukášovi Krivošíkovi darí preukázať, že progresivizmus treba skúmať cez metodiku religionistiky, môj niekdajší šéfredaktor Štefan Hríb tvrdí niečo úplne iné.
Hovorí, že „naši progresívci nie sú ako tí americkí“, sú vraj rozumnejší a zatiaľ neimportujú nejaké woke šialenstvá na Slovensko.
V živote to občas býva tak, že pravda je v strede. V našom prípade to však tak nie je.
Krivošík má pravdu aj Hríb má v niečom pravdu, ale ja sa raz za čas ocitnem medzi slovenskými progresívcami (na ktorých by bolo mimochodom primerané zaviesť generické feminínum „medzi bratislavskými progresívkami“) a musím skonštatovať toto: Pravda o slovenskom progresivizme je podľa mňa ešte horšia.
Tam, kde by vaši progresívci mali poľaviť, sú neúprosní ako fanatický vodca florentskej teokracie Savonarola.
A tam, kde by mohli našej zbitej planéte priniesť aspoň minimálnu úľavu, sú slabí ako čaj.
Môj úsudok vychádza ako vždy z geografickej polohy, v ktorej žijem, zopár kilometrov západne od Slovenska.
Už 40 kilometrov odo mňa, vo Viedni, ale aj v mnohých iných metropolách západne a severne od vás je v akcii počas takmer každej rannej dopravnej špičky radikálna a potenciálne teroristická mládež.
Tieto dievčatá a chlapci si dali názov „Posledná generácia“, lepia sa na neuralgické križovatky a blokujú v záujme ochrany klímy premávku.
Neraz blokovali už aj sanitky, aj veľké európske letiská a je asi otázka času, kým blokády za spásu planéty zabijú prvého človeka.
V presadzovaní nadpráv sexuálnych menšín sú špičkou, v propagácii húlenia sú dobrým európskym priemerom, v aplikovanej ochrane klímy však vyznievajú biedne.Zdieľať
Na svojich cestách po Európe stretávam všelijakých ľudí, napríklad (lesbickú) umelkyňu, ktorá už zásadne nelieta a na protest proti ruskému plynu už v nie príliš mediteránnom Berlíne ani nekúri, alebo (rodovo nedefinovateľného) IT-čkara z londýnskych bánk, ktorý už desať rokov (s rodovo rovnako nedefinovateľným synom) cestuje už len vlakom.
Nech sa vaše súdružky nehnevajú, ale na slovenských progresívcov, u ktorých ide teória a prax ekologickej životosprávy dokopy, som ešte nenatrafil.
V presadzovaní nadpráv sexuálnych menšín sú špičkou, v propagácii húlenia sú dobrým európskym priemerom, v aplikovanej ochrane klímy však vyznievajú biedne.
Česť výnimkám, možno niekomu aj krivdím, ale u vás poznám iba jednu zelenú rodinu, ktorá aspoň nemá auto, no na dovolenku lieta. Zatiaľ čo iní majú auto a aj lietajú nízkonákladnými spoločnosťami na predĺžené víkendy.
Slovom, ekologická stopa vašich progresívcov sa veľmi neodlišuje od zvyšku populácie.
O to tvrdší je ich prístup k jazyku. Naplno sa potvrdzuje ironické priznanie bývalej predsedníčky Podozrivej Sekty Ireny Bihariovej, že „naše volanie po rodovo korektnom jazyku znie ako evanjelizačná matéria pre rehoľné sestry“.
Mediálna hygiena slovenských progresívcov je hermetická, nič iné ako červené denníky nečítajú, s politicky nekorektným jazykom sa stretávajú iba sprostredkovane cez rozhorčené statusy o tom, akej údajnej nehoráznosti sa dopustilo nejaké konzervatívnejšie médium.
Stačí v ich prítomnosti vysloviť slovo, ktoré sa dostalo na index, a kyslosť tvárí v miestnosti oznámi, že je koniec srandy a koniec debaty.
Uznávam, že niektorí z nich sa stali vegetariánmi alebo dokonca vegánmi. To je v ich hodnotovom systéme chvályhodné, ale pri tom sa to už aj končí.
Možno sa ešte nejaká progresívka vyhýba palmovému oleju, lebo dávnejšie niekde čítala, že to ničí tropický prales.
Na to, aby sa obmedzili na produkty z lokálnej alebo aspoň stredoeurópskej produkcie, sú však príliš zapálenými globalistkami.
Dokonca som zistil, že ony sa často ani nepozerajú na to, z akej krajiny ich exotické doplnky pochádzajú.

Nie je sekta ako pohár sektu.
Predstavte si: Ja ako mäsožravý a na diesel jazdiaci zápecnícky starý biely muž zakaždým pozerám na pôvod mne neznámych potravín, veď nechcem omylom podporovať nejaký zločinecký režim.
A vaše progresívky? Nič.
Vezmite si napríklad to vtáčie krmivo, čo si progresívky pomaly už sypú na každé jedlo s výnimkou viedenského rezňa – „chia semienka“.
Netušia alebo nechcú vedieť, že ich zbožňované semienka sú zväčša z načisto darebáckeho štátu?
Z krajiny na druhom konci sveta, ktorá podľa mainstreamových médií je „skúšobným laboratóriom pre myšlienky extrémistickej náboženskej pravice“, „pochmúrnym snom antifeministických fundamentalistov“, ba žalárom pre ženy, v ktorom je potrat striktne zakázaný, sexuálne zneužívanie detí na dennom poriadku, „znovu a znovu zomierajú mladé dievčatá pri pôrode“ a v ktorom štát napriek tomu všetkému núti masy maloletých znásilnených dievčat vynosiť dieťa?
Z takej krajiny pochádzajú chia semienka. Z Paraguaja.
Časť vysvetlenia asi spočíva v tom, že vaše progresívky na rozdiel od tých západných ešte nie sú autentickými postmaterialistkami.
Už na krstných menách napríklad tých nemeckých vidno, že ich rodiny sú niekoľko generácií za vodou. Nosia mená ako „Aimée“ a následky vypnutia celého nemeckého priemyslu im môžu byť ukradnuté.
Vaše sa však stále definujú cez konzum. Tvoria si svoje komerčné „safe space“ enklávy, v ktorých im už nič nepripomína kamenné neprajné tváre zo slovenských kostolov alebo nasraté nadávajúce ksichty zo slovenských krčiem.
Nie že by boli rasistky. Odstránili síce jedinú Rómku zo skupinových fotografií na bilbordoch Podozrivej Sekty a nahradili ju bielymi tetami v širokých mužských sakách.
Všeobecne však platí, že sa pre ľudské práva potmavších bijú.
To najhoršie na slovenských progresívkach pritom je, že v každodennej praxi aplikujú niečo také ako rasovú segregáciu.
S rozdielom, že rasa, od ktorej sa segregujú, je vlastný národ.
Mediálna hygiena slovenských progresívcov je hermetická, nič iné ako červené denníky nečítajú.Zdieľať
Osud nedávno chcel, že som v jednej takej progresívnej bratislavskej enkláve raňajkoval. Podnik je označený ako pekáreň, ale funguje aj ako kaviareň.
Croissanty boli čerstvé a stáli toľko ako na zürišskom letisku. Majú tam dokonca koláčiky, ktoré sú základom mojej stravy na portugalských cestách, „pastéis de Nata“. Síce do nich primiešavajú niečo, čo im dáva jemnú citrónovú príchuť, no bratislavské „pastéis de Nata“ sú fajn.
Predávajú ich za trojnásobnú cenu portugalského priemeru a za dvaapolnásobok ceny historického centra Lisabonu.
Nachádzal som sa v zaujímavom biotope, podiel voličov Podozrivej Sekty sa blížil asi k sto percentám.
V takzvanej „pekárni“ nakupovali progresívky, ktoré iný chlieb už ani nejedia, a zaznamenal som, ako celá jedna rodina po raňajkách musela ďalšiu polhodinu čakať, lebo mama sa rozhodla, že si odstojí rad na druhú kávu, ktorú si vezme na 400-kilometrovú cestu v dieselovom aute.
Inú kávu už neuznáva, inde už kávu nepije.
Ľudia sa tam k sebe správali mimoriadne slušne, trpezlivo čakali v rade, nezdvihli hlas, nenadávali.
Kultivovaná seniorka s letným klobúkom – podobala sa na seniorku, ktorá na bilbordoch s bielym klobúkom velebí slovenského expolitika Eduarda Hegera – uvoľnila rodinke s malými deťmi stôl.
Pochopil som, že segregované slovenské progresívky tam nájdu kúsok šťastia. Na chvíľu možno až absolútne šťastie. A že sú ochotné za to zaplatiť.
Lukáš Krivošík má pravdu, že Slovensko obchádza strašidlo náboženskej sekty. A Štefan Hríb má pravdu, že vaši sektári sú iní ako tí na Západe.
Žiaľ, neznamená to, že sú lepší.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.