Poznámka zo Západu k Podozrivej Sekte Pravda o slovenskom progresivizme je asi ešte horšia

Kým sa môjmu kolegovi Lukášovi Krivošíkovi darí pre­uká­zať, že progresivizmus treba skúmať cez metodiku religionistiky, môj niek­dajší šéfredaktor Štefan Hríb tvrdí niečo úplne iné.

Ho­vorí, že „na­ši progresívci nie sú ako tí ame­ric­kí“, sú vraj ro­zum­nej­ší a za­ti­aľ neimportujú nejaké woke šia­len­s­t­vá na Slovens­ko.

V živote to občas býva tak, že pravda je v strede. V našom prípade to však tak nie je.

Krivošík má pravdu aj Hríb má v niečom pravdu, ale ja sa raz za čas oci­tnem medzi slovenskými progresívcami (na ktorých by bolo mimochodom pri­me­rané za­viesť generické feminínum „medzi bra­tislavskými pro­gre­sív­kami“) a musím skonštatovať toto: Pravda o slovenskom progresivizme je podľa mňa ešte horšia.

Tam, kde by vaši progresívci mali poľaviť, sú neúprosní ako fa­na­tic­ký vodca flo­rentskej teokracie Savonarola.

A tam, kde by mohli našej zbitej pla­néte priniesť aspoň mi­ni­mál­nu úľa­vu, sú slabí ako čaj.

Nech sa súdružky nehnevajú

Môj úsudok vychádza ako vždy z geografickej polohy, v ktorej žijem, zopár kilometrov západne od Slovenska.

Už 40 kilometrov odo mňa, vo Viedni, ale aj v mnohých iných met­ro­polách západne a severne od vás je v akcii počas takmer každej rannej dopravnej špičky ra­di­kálna a po­ten­ciá­l­ne te­ro­ris­tic­ká mládež.

Tieto dievčatá a chlapci si dali názov „Posledná ge­ne­rácia“, le­pia sa na neuralgické križovatky a blokujú v záujme ochrany klímy pre­máv­ku.

Neraz blokovali už aj sanitky, aj veľké európske letiská a je asi otáz­ka ča­su, kým blokády za spásu planéty zabijú prvého človeka.

V presadzovaní nadpráv sexuálnych menšín sú špič­kou, v pro­pa­gácii húlenia sú dobrým európskym priemerom, v aplikovanej ochrane klímy však vyznievajú biedne.Zdieľať

Na svojich cestách po Európe stretávam všelijakých ľudí, napríklad (les­bickú) umelkyňu, ktorá už zásadne nelieta a na protest proti rus­kému plynu už v nie príliš mediteránnom Berlíne ani nekúri, ale­bo (rodovo nedefinovateľného) IT-čkara z londýnskych bánk, ktorý už desať rokov (s rodovo rovnako nedefinovateľným synom) cestuje už len vlakom.

Nech sa vaše súdružky nehnevajú, ale na slovenských progresívcov, u kto­rých ide teória a prax eko­logickej životosprávy dokopy, som eš­te ne­natrafil.

V presadzovaní nadpráv sexuálnych menšín sú špič­kou, v pro­pa­gácii húlenia sú dobrým európskym priemerom, v aplikovanej ochrane klímy však vyznievajú biedne.

Česť výnimkám, možno niekomu aj krivdím, ale u vás poznám iba jed­nu zelenú rodinu, ktorá aspoň nemá au­to, no na dovolenku lie­ta. Zatiaľ čo iní majú auto a aj lie­tajú nízkonákladnými spoločnosťami na predĺže­né víkendy.

Slovom, ekologická stopa vašich progresívcov sa veľ­mi neodlišuje od zvyšku populácie.

Koniec srandy, ko­ni­ec de­baty

O to tvrdší je ich prístup k jazyku. Naplno sa potvrdzuje iro­nic­ké pri­z­na­nie bývalej predsedníčky Podozrivej Sekty Ireny Bi­ha­rio­vej, že „naše vo­lanie po rodovo korektnom jazyku znie ako evan­je­li­začná matéria pre rehoľné sestry“.

Mediálna hygiena slovenských progresívcov je hermetická, nič iné ako červené denníky nečítajú, s politicky ne­ko­rekt­ným jazykom sa stretávajú iba sprostredkovane cez rozhorčené statusy o tom, akej údaj­nej ne­ho­ráznosti sa dopustilo nejaké konzervatívnejšie médium.

Stačí v ich prítomnosti vysloviť slovo, ktoré sa dostalo na index, a kys­losť tvárí v miestnosti oznámi, že je koniec srandy a ko­ni­ec de­baty.

Uzná­vam, že niektorí z nich sa stali vegetariánmi alebo dokonca ve­gánmi. To je v ich hodnotovom systéme chvályhodné, ale pri tom sa to už aj končí.

Možno sa ešte nejaká progresívka vyhýba palmovému oleju, lebo dáv­nej­šie niekde čítala, že to ničí tropický prales.

Na to, aby sa ob­medzili na produkty z lokálnej alebo aspoň stredoeu­róp­skej produk­cie, sú však prí­liš zapálenými globalistkami.

Dokonca som zistil, že ony sa často ani nepozerajú na to, z akej kra­ji­ny ich exotické doplnky pochádzajú.

Komentár

Politické náboženstvá Na Slovensku pôsobí podozrivá sekta. Oslovuje mladých a má politické ambície

Lukáš Krivošík

Nie je sekta ako pohár sektu.

Pred­stavte si: Ja ako mäsožravý a na die­sel jaz­diaci zápecnícky starý bie­ly muž za­každým po­zerám na pô­vod mne ne­zná­mych potravín, veď ne­ch­cem omylom pod­porovať ne­jaký zlo­či­nec­ký re­žim.

A vaše progresívky? Nič.

Vezmite si napríklad to vtáčie krmivo, čo si progresívky po­ma­ly už sypú na každé jedlo s výnimkou viedenského rezňa – „chia semienka“.

Netušia alebo nechcú vedieť, že ich zbožňované semienka sú zväčša z na­čisto darebáckeho štátu?

Z krajiny na druhom konci sveta, ktorá podľa mainstreamových médií je „skúšobným la­bo­ra­tó­riom pre myšlienky extrémistickej náboženskej pravice“, „pochmúrnym snom anti­femi­ni­stic­kých fundamen­ta­lis­tov“, ba ža­lárom pre že­ny, v ktorom je po­tra­t striktne zakázaný, se­xuálne zne­užívanie detí na de­n­nom poriadku, „znovu a znovu zo­mie­rajú mladé dievčatá pri pô­ro­de“ a v ktorom štát napriek tomu všet­kému núti masy maloletých znásilnených dievčat vy­no­siť dieťa?

Z takej krajiny pochádzajú chia se­mien­ka. Z Paraguaja.

Rasa, od ktorej sa seg­re­gujú, je vlastný ná­rod

Časť vysvetlenia asi spočíva v tom, že vaše progresívky na roz­diel od tých západných ešte nie sú autentickými post­ma­te­ria­list­kami.

Už na krst­ných menách napríklad tých nemeckých vidno, že ich ro­di­ny sú niekoľ­ko generácií za vodou. Nosia mená ako „Aimée“ a následky vypnutia celého nemeckého priemyslu im môžu byť ukradnuté.

Vaše sa však stále definujú cez konzum. Tvoria si svoje komerčné „sa­fe space“ enklávy, v ktorých im už nič nepripomína kamenné ne­praj­né tvá­r­e zo slovens­kých kos­to­lov alebo nasraté nadávajúce ksich­ty zo slo­vens­kých krčiem.

Nie že by boli rasistky. Odstránili síce jedinú Rómku zo sku­pi­no­vých fotografií na bilbordoch Po­dozrivej Sekty a na­hra­di­li ju bie­ly­mi tetami v širokých mužských sa­kách.

Všeobecne však pla­tí, že sa pre ľudské práva potmavších bijú.

To najhoršie na slovenských progresívkach pritom je, že v kaž­do­den­nej pra­xi aplikujú niečo ta­ké ako rasovú segregáciu.

S rozdielom, že rasa, od ktorej sa seg­re­gujú, je vlastný ná­rod.

Mediálna hygiena slovenských progresívcov je hermetická, nič iné ako červené denníky nečítajú.Zdieľať

Osud nedávno chcel, že som v jednej takej progresívnej bra­tis­lav­s­kej enkláve raňajkoval. Podnik je označený ako pekáreň, ale funguje aj ako kaviareň.

Croissanty boli čerstvé a stáli toľko ako na zürišskom le­tis­ku. Majú tam dokonca koláčiky, ktoré sú základom mojej stravy na por­tugalských ces­tách, „pas­téis de Nata“. Síce do nich pri­miešavajú niečo, čo im dáva jemnú citrónovú príchuť, no bratislavské „pas­téis de Nata“ sú fajn.

Predávajú ich za troj­násobnú cenu portugalského priemeru a za dvaapolnásobok ce­ny historického centra Lisabonu.

Nachádzal som sa v zaujímavom biotope, podiel voličov Podozrivej Sek­ty sa blížil asi k sto percentám.

V takzvanej „pekárni“ nakupovali progresívky, ktoré iný chlieb už ani nejedia, a zaznamenal som, ako celá jedna rodina po raňaj­kách mu­sela ďalšiu polhodinu ča­kať, lebo mama sa rozhodla, že si od­sto­jí rad na druhú kávu, ktorú si vezme na 400-kilometrovú ces­tu v die­selovom aute.

Inú kávu už neuznáva, inde už kávu nepije.

Ľudia sa tam k sebe správali mimoriadne slušne, trpezlivo čakali v ra­de, nezdvihli hlas, nenadávali.

Kultivovaná se­nior­ka s letným klobúkom – podobala sa na se­nior­ku, kto­rá na bilbordoch s bielym klo­bú­kom ve­lebí slo­venského expo­li­ti­ka Edu­arda He­gera – uvoľnila ro­dinke s ma­lý­mi deť­mi stôl.

Pochopil som, že segregované slovenské progresívky tam nájdu kúsok šťastia. Na chvíľu možno až absolútne šťastie. A že sú ochotné za to zaplatiť.

Lukáš Krivošík má pravdu, že Slovensko obchádza strašidlo ná­bo­žens­kej sekty. A Štefan Hríb má pravdu, že vaši sektári sú iní ako tí na Západe.

Žiaľ, neznamená to, že sú lepší.