Pohľad zvonka Ako oxfordskí študenti „travestovali“ názory Johna Finnisa

Minulý rok v apríli vzbudilo pozornosť médií publikovanie účelovo zostrihaného rozhovoru Rogera Scrutona pre ľavicový denník New Statesman, ktoré nakoniec viedlo k jeho odvolaniu z vládnej komisie pre urbanizáciu (aj keď tlak na vládu v prípade jeho osoby pretrvával už dlhšie).

Ešte v januári minulého roku zase spísala dvojica postgraduálnych študentov práva na Oxforde petíciu za odvolanie Johna Finnisa, emeritného profesora morálnej a právnej filozofie, ktorý stále vyučuje niektoré voliteľné postgraduálne semináre.

V oboch prípadoch ide o mysliteľov nejakým spôsobom previazaných s Českom a Slovenskom, predovšetkým tým, že sa obaja rôznou mierou podieľali na fungovaní podzemnej univerzity v 80. rokoch.

Minulý rok môžeme aj preto tak trochu označiť, minimálne zo slovenskej a českej konzervatívnej perspektívy, za rok Johna Finnisa a Rogera Scrutona. Jednak sa písalo o ich kauzách (hlavne tu na Postoji) a zastali sa ich viaceré slovenské a české konzervatívne osobnosti.

Scruton dostal od českého senátu vyznamenanie, ktoré si už ako ťažko chorý prišiel prevziať do Prahy na vozíčku (ďakovnú reč predniesol v češtine). Scruton navštívil Prahu poslednýkrát. Nie dlho po tom, na začiatku tohto roka, skonal po boji s rakovinou.

Finnisovi jednak vyšiel dlho očakávaný slovenský preklad jeho pilotného a hlavného diela k prirodzenému právu Natural Law and Natural Rights (1980) a zároveň opäť navštívil Slovensko. Prednášal na Bratislavských Hanusových dňoch a na Právnickej fakulte UK.

Keďže som nikde v médiách (ani v našich, ani v zahraničných) nezachytil podrobnejšiu analýzu kritizovaných, údajne homofóbnych a transfóbnych, Finnisových názorov, ako absolvent doktorátu filozofie, v rámci ktorého som sa prioritne venoval Finnisovej morálnej a právnej filozofii, som sa rozhodol pozrieť na tieto obvinenia trochu hlbšie a dodatočne sa aspoň týmto spôsobom zastať jeho diela a pokúsiť sa urobiť malú bodku za týmto rokom Sira Rogera Scrutona a Johna Finnisa, ktorý je nám slovenským a českým (a vôbec východoeurópskym) konzervatívcom mementom ohrozenia (nielen akademickej) slobody prejavu.

Toto memento je znovu veľmi aktuálne v súvislosti s hnutím Black Lives Matter v USA a v Európe, kde pod tlakom progresívnych aktivistov, politikov a médií prichádzajú niektorí ľudia o svoje pozície po obvinení z rasizmu napr. aj preto, že tvrdia, že záleží na všetkých životoch. Alebo v súvislosti s ktorým bol za rasistu obvinený už aj Winston Churchill či belošské zobrazenia Ježiša, ale aj vážna hudba, americké národné parky (pretože ich navštevujú väčšinou belosi) alebo dokonca aj Andersenova malá morská víla v Kodani.

Nenávistný Finnis?

Štúdium Finnisových prác ma osobne aj intelektuálno-filozoficky veľmi obohatilo. Pochopiteľne, že nesúhlasím (aj ako protestant) s každým jedným jeho názorom, na druhej strane ako konzervatívec plne stojím za jeho zásadnými stanoviskami týkajúcimi sa ochrany života, manželstva a slobody vyznania a prejavu.

Tie by mali byť vlastné každému plnokrvnému konzervatívcovi bez ohľadu na jeho vierovyznanie, čo nakoniec ukazuje aj názorová blízkosť so sudcom amerického najvyššieho súdu Neilom Gorsuchom, ktorý je tiež protestant (práve vďaka Gorsuchovi bol Finnis nechcene mediálne zviditeľnený už v roku 2017, keď Gorsuchovi kritici tvrdili, že Gorsuch nie je spôsobilým kandidátom, pretože mal na doktoráte v Oxforde kontroverzného školiteľa – Finnisa).

Ja sám s vďačnosťou a rešpektom voči Finnisovi uznávam, že patrí medzi najvýznamnejších katolíckych a konzervatívnych právnych filozofov 20. storočia (a nielen konzervatívnych – bol žiakom právneho pozitivistu H. L. A. Harta na Oxforde a spolu s ďalšími Hartovými študentmi, J. Razom, R. Dworkinom či J. Rawlsom, na ktorého mal Hart tiež veľký vplyv, patrí medzi najvýznamnejších právnych filozofov 20. storočia vôbec).

Autori petície Alex Benn a Daniel Taylor tvrdia, že Finnis „má dlhý zoznam extrémne diskriminačných názorov voči mnohým znevýhodneným skupinám“. Benn tiež uviedol, že Finnis založil údajne svoju kariéru na „démonizovaní“ a že jeho „takzvané argumenty o znevýhodnených ľuďoch sú nenávistné“.

Rozhovor s Johnom Finnisom
Univerzita sa v mojom prípade zastala akademickej slobodyZdieľať

Finnis na to reagoval s tým, že si za svojimi textami stojí a že sa v nich nenachádza žiadne „fóbne“ tvrdenie. Dodáva, že autori „travestovali jeho pozície“ a chybne vzali jeho argumenty voči ich pozíciám a voľbám ako ofenzívne voči nim ako osobám. A celé to je podľa neho zhoršené nepresnými citáciami a parafrázami. Pritom, ako vysvetľuje, predkladá striktne filozofickú kritiku všetkých ne-manželských sexuálnych aktov. Sloboda prejavu je podľa neho ohrozovaná súčasným chápaním nenávistných prejavov a fóbie.

Univerzita a fakulta práva sa ho našťastie zastali s odôvodnením, že presadzujú na univerzite inkluzívnu kultúru s rešpektom k dôstojnosti a právam všetkých učiteľov a študentov a netolerujú žiadne prejavy násilia voči žiadnym osobám ani skupinám na základe žiadneho kritéria vrátane sexuálnej orientácie.

Rovnako však podľa nich univerzitné predpisy proti násiliu chránia akademickú slobodu slova a je zjavné, že ani rázna akademická debata nespadá pod násilie, pokiaľ je vedená s rešpektom a bez útoku na dôstojnosť iných.

Alex Benn na to ešte uviedol, že „kampane ako táto často dostávajú zjednodušené odpovede volajúce po tolerancii a akademickej slobode. Ale zákon, zamestnanie a vzdelávanie formujú hranice toho, čo už nesmie byť tolerované. Ľudskosť znevýhodnených ľudí vrátane LGBTQ+ osôb, nesmie byť predmetom debaty... Začal som túto kampaň nielen preto, aby som sa dotkol tejto konkrétnej záležitosti ohľadom Finnisovho postu na Oxforde, ale aj aby som primäl Oxford ujasniť si myseľ – buď to je o podpore rovnosti, alebo nie“.

Zoznam (údajne) sporných tvrdení

V tomto texte sa chcem pozrieť na to, či je niečo „-fóbne“, či porušujúce rovnosť a ľudskosť LGBTQ+ osôb vo Finnisových textoch a tvrdeniach. Podrobím preto údajné „-fóbne“ Finnisove tvrdenia v súvislosti s homosexualitou kritizované v študentskej petícii analýze, aby sme zistili, čo sa v nich skutočne píše a čo už nie.

Finnisovým tvrdeniam o demografických a civilizačných zmenách sa nebudem venovať, pretože sú v petícii skôr okrajové a vyžadovali by si ešte ďalšie rozšírenie už aj tak pomerne rozsiahleho textu. Iniciátori petície uvádzajú nasledujúcich šesť tvrdení:

1. Homosexualita je ako sodomia – sex so zvieratami (anglický originál uvádza pojem „bestiality“, čo sa ale štandardne v slovenčine prekladá pojmom „sodomia“, ktorým sa v minulosti zvykla označovať aj homosexuálna aktivita; 1992; 1994; 2011).
2. Byť gayom je „zlé“ a „deštruktívne“ (1994; 2011).
3. Schvaľovanie homosexuálneho styku je ako schvaľovanie zabíjania nevinných ľudí pri teroristickom masakri (2011).
4. Vlády a spoločnosti by mali odrádzať a nepodporovať ľudí, aby boli homosexuálmi, a mali by podporovať anti-homosexuálne edukačné programy (ako napr. terapia na podporu zmeny sexuálnej orientácie; 1994; 2011).
5. Byť homosexuálom by malo byť brané „prinajmenšom ako negatívny faktor, ak nie ako diskvalifikácia“ pri schvaľovaní adopcie detí (2011).
6. Môže existovať súvislosť medzi homosexualitou a zneužívaním detí (2011).

Bodu 4 a 5 sa venovať nebudem, pretože z konzervatívneho hľadiska nie je kontroverzný a v konzervatívnom prostredí existuje silný konsenzus pre tieto pozície. Sú pochopiteľné z pozície, že homosexuálna aktivita je nemorálna, ktorá je dôležitou súčasťou Finnisových postojov. Samozrejme, vo vzťahu k liberálnym postojom by si toto stanovisko vyžadovalo rozsiahlu argumentáciu, ktorá by si zaslúžila samostatný text, ale z dôvodu obmedzeného rozsahu sa jej na tomto mieste nebudem venovať.

V súvislosti s bodom 6 je, domnievam sa, minimálne legitímne si klásť otázku, či je alebo môže existovať nejaká kauzalita, alebo aspoň korelácia medzi homosexualitou a zneužívaním detí. Problém je však, že tvrdenia uvedené v petícii sú veľmi nepresné parafrázy vytrhnuté z kontextu, ktoré zásadným spôsobom menia význam Finnisových vyjadrení.

Na stránkach petície je našťastie odkaz na konkrétne citácie z jeho prác, vďaka ktorým môžeme zistiť, čo Finnis skutočne tvrdí a čo je už nepodarenou parafrázou jeho názorov.

Finnis si v predmetnej pasáži (Equality and Differencies, 2011: 42) totiž dokonca vôbec túto otázku nekladie, len sa sťažuje na to, že existujú „zintenzívňujúce sa obmedzenia... diskutovateľnosti dôležitých otázok faktu ako napr. reverzibilnosť sexuálnej orientácie, vzťah, ak nejaký existuje, medzi sexuálnou orientáciou a zneužívaním detí alebo medzi zlými vedľajšími následkami širokospektrálnej imigrácie do krajín ako Británia zo strany ľudí niektorých špecifických národností alebo náboženstiev. Tieto limitácie vytvárajú veľmi citeľné a náhle obmedzenie slobody“.

Aká je toto homofóbia či xenofóbia? Finnis tu netvrdí, že medzi homosexualitou a zneužívaním detí je súvislosť (aj keď ani takéto tvrdenie ešte nie je, resp. nutne nemusí byť, prejavom homofóbie), ale len že by mala byť bez obmedzení možná vecná diskusia o tejto otázke. Resp. že sa sťažuje, že existujú „zintenzívňujúce sa obmedzenia“ v diskusii (v neskoršej úprave tohto článku dokonca píše o „nediskutovateľnosti“) o týchto témach.

Manželstvo ako jedno zo siedmich základných dobier

Čo sa týka prvých troch bodov – tie na prvý dojem skutočne pôsobia kontroverzne. Ako konzervatívci môžeme hodnotiť homosexuálnu aktivitu ako nemorálnu, ale je predsa prehnané ju dávať na jednu úroveň so stykom so zvieraťom, bombovým teroristickým útokom alebo tvrdiť, že gayovia sú zlé a deštruktívne osoby. Otázkou ale je, či je toto Finnisovou pozíciou.

Poďme najprv k bodu 1. Skutočne Finnis dáva do jednej rady sodomiu so zvieratami a homosexualitu? Petícia na podporu tohto tvrdenia uvádza dva jeho texty. V prvom z nich (Law, Morality, and „Sexual Orientation“, 1995 (1994): 30, pozn. 49) uvádza:

„Post-kresťanská morálna filozofia Kanta identifikovala nesprávnosť masturbácie a homosexuálneho (a sodomického = angl. bestial) správania pozostávajúceho v inštrumentalizácii vlastného tela, a tak (,keďže osoba je absolútna jednota‘) v ,nespravodlivosti (wrong) voči ľudskosti vo vlastnej osobe‘. Ale Kant, i keď zdôrazňoval rovnosť manžela a manželky (čo je nemožné v prípade konkubinátu alebo ešte viac v príležitostnej prostitúcii), neintegroval tento pohľad s porozumením manželstva ako jedného (základného) dvojzložkového dobra, obsahujúceho neoddeliteľné dobro priateľstva a dobro prokreácie zároveň.“

V druhom texte (Law, Morality, and „Sexual Orientation“, 1995 (1994): 31-32) píše Finnis toto:

„Kopulácia ľudí so zvieratami je zavrhovaná, pretože narába s ľudskou sexuálnou aktivitou a uspokojením ako s niečím, čo je primerane nasledované spôsobom, ktorým, podobne ako párenie sa zvierat, je oddelený od vyjadrenia uchopiteľného spoločného dobra – a tak narába s telesným životom človeka v jeho jednej z najintenzívnejších aktivít, ako s čisto zvieracím. Slobodný genitálny styk osôb rovnakého pohlavia je zavrhovaný pre veľmi podobný dôvod.“

Pre lepšie pochopenie textu treba uviesť ešte aj jeho pokračovanie:

„Nie je to len preto, že je neplodný a vystavuje zúčastnených zrieknutia sa zodpovednosti za budúcnosť ľudstva. Tiež to nie je len preto, že nie je schopný skutočne aktualizovať vzájomnú oddanosť, v ktorú homosexuálne osoby dúfajú, že manifestujú a zakúšajú. Tiež to nie je len preto, že ubližuje osobnosti zúčastnených jeho dezintegrujúcou manipuláciou rozličných zložiek ich celistvej osobnostnej (personálnej) reality. Je to tiež preto, že zaobchádza s ľudskými sexuálnymi schopnosťami spôsobom, ktorý je hlboko nepriateľský k sebapochopeniu tých členov komunity, ktorí majú túžbu uzavrieť skutočné manželstvo, ktoré vnímajú tak, že sexuálne potešenie, ktoré je jeho súčasťou, nie je holým nástrojom alebo sprievodným prvkom, alebo len kompenzáciou za splnenie manželských povinností, ale skôr uschopňuje manželov na realizácii a na zakúšanie ich rozumovo uchopiteľného záväzku podieľať sa na týchto zodpovednostiach, na tomto autentickom sebadarovaní.“

V prvom rade treba povedať pri prvom texte, že tu Finnis komentuje Kantov názor (s ktorým sa ale stotožňuje), no neformuluje celú myšlienku samostatne úplne od začiatku. To, že sa odráža od Kantovho stanoviska, v ktorom Kant stavia vedľa seba masturbáciu, homosexuálny styk a styk so zvieratami, v žiadnom prípade neznamená, že by ich staval na jednu úroveň.

Tvrdiť to znamená dopustiť sa ťažkej dezinterpretácie tejto pasáže a celej jeho sexuálnej etiky. Tvrdiť, že všetky tieto tri typy sexuálnych aktov sú nemorálne, že dôvod, prečo tomu tak je v jednotlivých týchto typoch, obsahuje zároveň aj nejaký spoločný argument a že teda tieto tri typy sexuálnej aktivity majú nejakú spoločnú črtu, neznamená ešte tvrdiť, že sú z morálneho a personálneho hľadiska na jednej úrovni alebo majú rovnakú podstatu.

To v zásade platí aj pre druhý uvedený text. Oba texty odrážajú celkovú výstavbu Finnisovej sexuálnej a manželskej etiky, ktorá sa pozitívne sústreďuje na dobro manželstva ako na jedno zo siedmich základných ľudských dobier (Natural Law and Natural Rights 2 2011: 446-448, ďalej už len NLNR).

Je potrebné si tiež uvedomiť, že svoje tvrdenia Finnis myslí dosť abstraktne. Napr. keď hovorí o tom, že homosexuálny akt je „hlboko nepriateľský voči sebapochopeniu“ niektorých členov spoločnosti, nemá na mysli nejaké osobné nepriateľstvo, ale ide mu o akési „nepriateľstvo ideí či identity“. T. j. že z hľadiska idey dobra manželstva (ako jedného zo siedmich základných dobier jeho morálnej teórie) je homosexuálny akt v hlbokom ideovom (ale nie osobnom), morálno-filozofickom rozpore (napr. NLNR 1980: 100-126, kde vysvetľuje tú časť svojej teórie, ktorá produkuje absolútne morálne zákazy, ktoré vyplývajú podľa neho zo zákazu aktu priamo útočiaceho na jednu zo základných hodnôt. Viac aj jeho monografia Moral Absolutes, 1991).

Finnis pôvodne manželstvo za jednu zo základných hodnôt nepovažoval. Napr. vo svojej najznámejšej monografii o prirodzenom práve Natural Law and Natural Rights (1980) ešte Finnis neuvádza manželstvo medzi sedem základných ľudských dobier, ale považuje ho za organické dobro vznikajúce spojením základného dobra priateľstva (sociability) a života (síce nie v zmysle dobra konkrétneho ľudského života, ale v zmysle umožnenia vzniku nového života, čiže prokreácie).

Foto – Postoj/Andrej Lojan

V 90. rokoch ale Finnis prehodnotil svoj pôvodný zoznam a vsunul medzi základnú sedmičku aj manželstvo (Commensuration and Public Reason 1997: 244 alebo NLNR2 2011: 448) s odôvodnením, že sa jedná o tak unikátne a tesné prepojenie dobra intímneho priateľstva a prokreácie, pretože ho nemožno redukovať len na spoluprácu týchto dvoch dobier, že je odôvodnené a potrebné považovať ho za jedno zo základných dobier.

V tomto zmysle je potrebné rozumieť aj Finnisovej poznámke o nepriateľstve homosexuálneho aktu k sebapochopeniu ľudí žijúcich v manželstve. Sexuálna rozkoš v manželstve podľa neho nie je len nástrojom alebo sprievodným prvkom splnenia si manželských povinností (tu by asi na Finnisovom mieste bolo vhodnejšie hovoriť o napĺňaní cieľov alebo významu manželstva), ale špecifickým a unikátnym spôsobom realizácie cieľov manželstva, ktorým je úplná jednota dvoch osôb – unikátny spôsob realizácie a posilňovania intímneho priateľstva a sebadarovania sa manželov, ktorým sa zároveň realizuje prokreácia. A ten je podľa Finnisa morálne možný len v trvalom a výlučnom vzťahu jednej ženy a jedného muža.

Oba tieto naposledy citované texty sa dotýkajú dôvodov, prečo sú podľa Finnisa ako masturbácia a styk so zvieratami, tak aj homosexualita, morálne nesprávne. A jedným z dôvodov, prečo tomu tak podľa Finnisa je, ktorý je spoločný pre všetky tieto tri typy sexuálnej aktivity (a zároveň je z hľadiska morálnej štruktúry reality podľa Finnisa kľúčovým), je skutočnosť, že všetky tri sú zároveň zamerané proti hodnote manželstva ako jednej zo základných hodnôt a tým pádom aj proti významu a cieľom sexuality a sexuálnej aktivity.

Toto zameranie proti hodnote manželstva sa deje prostredníctvom toho, že sexuálna aktivita, ktorú Finnis považuje za autentický spôsob realizácie dobier (čiže cieľov) manželstva, neprebieha v manželstve, t. j. v trvalom a výlučnom vzťahu jednej ženy a jedného muža otvorenom k založeniu si rodiny. To ale neznamená, že ak podľa Finnisa má masturbácia, homosexualita a styk so zvieraťom jeden spoločný kľúčový znak zameranosti proti manželstvu, že na druhej strane podľa neho nie je rozdiel medzi spôsobom, akým sú všetky tri aktivity proti manželstvu zamerané, a že by ich Finnis kládol na morálne rovnakú úroveň.

Kontroverzný, ale len trochu

Ďalej autori petície uvádzajú ešte ďalšie tri citáty, ale v nich Finnis len vyjadruje svoj názor, že homosexuálne správanie je morálne nesprávne a zlé rovnako ako kultúrne a politické požiadavky „hnutia za práva gayov“ (a to aj v prípade osôb, ktoré majú vrodené alebo kvázi vrodené homosexuálne sklony), a preto by ho nemali legislatíva ani štát podporovať, ba naopak, mali by od neho odrádzať, obzvlášť v prípade výchovy mládeže.

To súvisí s bodmi 5 a 6 v petícii, ktoré nie sú z hľadiska štandardnej konzervatívnej pozície kontroverzné, a vôbec sa tu nedá hovoriť o nejakej homofóbii autora. Pretože ide o odmietnutie politickej agendy, nie osoby a jej základných ľudských práv (medzi ktoré Finnis právo na homosexuálne manželstvo samozrejme neradí).

Jediný naozaj trochu kontroverzný citát je ten, ktorý uvádzajú autori petície hneď ako prvý v zozname Finnisových citátov. Kontroverzný je ale pri bližšom pohľade naozaj len trochu. Tu je jeho znenie (Sex and Marriage: Some Myths and Reasons, In: Collected Essays III: 355.377-378):

„Homosexuálne správanie nie je ,nikdy správnou a ľudsky akceptovateľnou voľbou a formou života a je správne ,zavrhované ako deštruktívne voči ľudskému charakteru a ľudským vzťahom‘... zaobchádza s ľudskou sexualitou spôsobom, ktorý je hlboko nepriateľský voči sebapochopeniu tých členov (komunity), ktorí majú túžbu uzavrieť skutočné manželstvo... Práve tak ako zbabelý slaboch, ktorý by sa nikdy nepokúsil nikoho zabiť, ale dobrovoľne schvaľuje zabíjanie nevinných ľudí v teroristickom masakri, má vôľu, ktorá porušuje dobro života, tak dokonca aj osoba s výhradne a nezmeniteľne homosexuálnymi sklonmi porušuje dobro manželstva súhlasom (a dobrovoľným schvaľovaním) s ne-manželským sexuálnym aktom, ako napr. s masturbáciou osamote. To je implikácia logiky praktického rozumu... Navyše, ,omyly myslenia‘ zbabelých slabochov, ktorí nikdy nikoho nezabijú (alebo homosexuálov – alebo heterosexuálov –, ktorí nikdy nevstúpia do manželstva), skôr zriedkavo ostávajú bez vplyvu na svoje vlastné správanie alebo na myslenie a správanie ostatných ľudí. Takéto schvaľovanie činí skutočné zabíjanie nevinných pravdepodobnejším a schvaľovanie nemanželských sexuálnych aktov prispieva ku kultúrnej klíme, v ktorej súčasné manželstvá stroskotávajú.“

No ani v tejto pasáži (ktorá je jeho vlastnou parafrázou niektorých pasáží staršieho, už vyššie citovaného článku Law, Morality and „Sexual Orientation“) sa nehovorí o homosexuálnych osobách, že by boli „zlé“. Hovorí sa len o ich skutkoch a forme ich intímneho života, že nikdy nie sú „ľudsky akceptovateľnou voľbou a formou života“ a že deštruujú ľudský charakter a vzťahy.

S tým sa však takisto dá z konzervatívneho hľadiska len súhlasiť (tým sa samozrejme netvrdí, že by iné aspekty ich života a životného štýlu neboli hodnotné alebo dokonca že by oni ako osoby nemali hodnotu a nezasluhovali si úctu, rešpekt a dôstojnosť; takéto tvrdenie by bolo rozhodne v protiklade s konzervatívnou pozíciou, rovnako ako aj s kresťanským pohľadom, nezávisle od toho, či katolíckym alebo protestantským, a tak ako ja čítam Finnisove texty, tak aj s jeho pozíciou).

Tým sa vyvracia druhá námietka, v ktorej autori petície Finnisovi vyčítajú, že údajne tvrdí, že byť gayom je „zlé“ a „deštruktívne.“ Finnis ale hovorí len o homosexuálnom správaní, nie o osobe alebo jej sklonoch. Táto námietka je teda chybnou skratkou (či už neúmyselnou, alebo úmyselnou, a teda falošnou).

Homosexualitu k teroristickému útoku neprirovnáva

Kontroverzne môže pôsobiť druhá časť citátu, kde dáva do istej paralely zbabelca, ktorý síce nikdy nevykoná žiaden násilný čin, ale súhlasí so zabíjaním nevinných ľudí napr. pri teroristickom útoku (v slovenskom prostredí by to možno mohla byť skôr napr. likvidácia Rómov), s osobou s „exkluzívne a nezvratne“ homosexuálnymi sklonmi, ktorá súhlasí a schvaľuje ne-manželský sexuálny akt (ale Finnis tu neuvádza homosexálny akt, ale ako príklad uvádza masturbáciu).

Čo sa nám tu Finnis snaží povedať? V prvom rade ide o spojenie dvoch citátov, ktoré spolu nesúvisia (druhá časť sa nachádza o 20 strán ďalej), a sú zrejme účelovo spojené dohromady (asi v zmysle vypichnúť čo najviac pasáží, kde sa Finnis vyjadruje nejakým spôsobom kriticky o homosexualite). Tento jeho článok, ktorý je reprintom članku The Good of Marriage and the Morality of Sexual Relations (1997), sa venuje téme cieľa a dobra manželstva a sexuality. Problému homosexuality sa venuje len okrajovo.

Pozornosť je venovaná zase jednému (podľa Finnisa) zo siedmich základných dobier ľudského života, dobru manželstva. Finnis sa zamýšľa nad typmi skutkov, ktoré predstavujú podľa neho útok na toto základné dobro. Ešte raz upozorňujem, že tým nemá na mysli útok voči nejakému konkrétnemu manželstvu (to by mohla predstavovať nevera alebo snaha rozbiť nejaké konkrétne manželstvo), ale voči manželstvu ako k akejsi základnej morálnej idei.

K téme
John Finnis, Elizabeth Anscombeová a ľudský úmysel: prečo na ich debate o našich úmysloch záležíZdieľať

Keďže cieľom sexuality ako podružného dobra voči manželstvu (ktorá je a má byť špecifickým a vrcholným vyjadrením manželskej jednoty ako absolútnej jednoty dvoch osôb vrátane ich tiel) je služba cieľom a dobrám manželstva, akýkoľvek styk (ako orgazmické sexuálne uspokojenie jednej alebo viacerých osôb, ako ho definuje Finnis), ktorý neslúži a nenapĺňa ciele manželstva, a teda každý taký styk, ktorý neprebieha v rámci manželstva, ide proti dobrám sexuality, ako aj proti dobru manželstva.

Finnis sa tu vôbec nesústreďuje na homosexuálnu aktivitu akoby bol nejako špeciálne („homofóbne“) zameraný len proti nej. Túto skutočnosť zamerania ne-manželského styku proti hodnote manželstva (alebo dokonca len jeho schvaľovania) dáva do súvisu so schvaľovaním nejakej formy úmyselného zabíjania ako útokom proti dobru života (ďalšieho zo siedmich základných ľudských dobier).

Tento súvis môže byť maximálne trochu diskutabilný a otázny (aj keď podľa môjho názoru je reálny a táto predstava je správna, len Finnis to v tejto pasáži dostatočne nevysvetľuje), ale určite nie útočný či urážlivý voči akejkoľvek skupine osôb. Text len porovnáva vzťah skutkov útočiacich na hodnotu života a hodnoty života samotnej na strane jednej so vzťahom sexuálnych skutkov nenapĺňajúcich hodnotu manželstva (a preto útočiacich na ňu) a hodnotou manželstva samotnou na strane druhej. V tom spočíva nepriama analógia. V žiadnom prípade neprirovnáva homosexualitu k teroristickému útoku. To je zase čítanie bez akéhokoľvek porozumenia (otázka, či úmyselné, alebo neúmyselné).

Ďalej treba povedať, že vo Finnisovom systéme sú jednotlivé základné dobrá úplne autonómne a nesúmerateľné, a preto nie je možné porušenie dobra manželstva nijako priamo porovnávať či vyvažovať s dobrom života. A preto vôbec ani nemôže platiť, že by ich Finnis porovnával a tvrdil, že predstavujú rovnako veľké zlá alebo že jedno je väčším zlom ako to druhé.

A preto je absolútne nepravdivým tvrdením petičná námietka, že podľa Finnisa schvaľovanie homosexuálneho styku je ako schvaľovanie zabíjania nevinných ľudí pri teroristickom masakri. Ide o úplne nepochopenie Finnisovho tvrdenia. Tieto dve veci podľa neho predstavujú nepriamu analógiu, každá vo vzťahu k základnému ľudskému dobru, ku ktorému sa vzťahujú, ale to vôbec neznamená, že sú v jeho očiach na rovnakej úrovni.

Finnis je asi takým homofóbom ako Malá morská víla rasistkou

Zbytočnou a jedinou problematickou časťou je poznámka o homosexuáloch a heterosexuáloch, ktorí nikdy nevstúpia do manželstva. Z textu nie je celkom jasné, na čo tým Finnis naráža, pretože v prvej časti citátu hovorí o ľuďoch, ktorí schvaľujú nejakú formu ne-manželského sexu, a v druhej hovorí o homosexuáloch či heterosexuáloch, ktorí sa rozhodli nevstúpiť do manželstva, a preto na prvý pohľad nie je jasné, na koho oboma označeniami naráža. Zrejme tým označuje tú istú skupinu ľudí.

Tým druhým označením zrejme naráža na ľudí, ktorí si z rôznych príčin vybrali namiesto manželského života životný štýl, ktorý je v protiklade s hodnotou manželstva, napr. homosexuálny alebo ne-manželský heterosexuálny. No to táto Finnisova narážka takýmto spôsobom nevysvetľuje. To, že sa ktokoľvek (či heterosexuál, alebo homosexuál) rozhodne nevstúpiť do manželstva, ešte vôbec nemusí znamenať, že by akýmkoľvek spôsobom konal proti hodnote manželstva.

Takýmto tvrdením si Finnis ako katolík argumentačne strieľa do vlastnej nohy, keďže katolícka tradícia veľmi oceňuje neženatý životný štýl kňazov a vníma ho ako obohatenie pre cirkev a spoločnosť. Takisto môžeme povedať, že je rozhodne správne, aby homosexuál (výlučný a nezvratný) alebo nepripravený heterosexuál nevstupovali do manželstva. A takéto osoby, neschopné alebo nepripravené viesť plnohodnotne manželský život, týmto nevstupovaním do manželstva nijako nevystupujú voči hodnote manželstva (ba práve naopak, predchádzajú potenciálnemu rozpadu nefungujúceho manželstva), čo protirečí Finnisovej narážke.

Takisto treba povedať, že aj človek žijúci v manželstve môže realizovať ne-manželskú sexuálnu aktivitu úplne rovnako ako človek, ktorý v manželstve nežije (a to rôznym spôsobom). Ak by sme túto narážku aj čítali veľkoryso s predpokladom, že Finnis ju myslel vo vyššie uvedenom zmysle, stále ostáva faktom, že samotná narážka tento obsah nevyjadruje, a je teda nešťastne a nevhodne formulovaná.

To je teda jediná pasáž zo všetkých citátov uvedených v petícii, o ktorej môžeme povedať, že je vecne problematická, no rozhodne z nej nevykukuje žiadna homofóbia či transfóbia, pokiaľ teda nechceme tieto fóbie definovať tak široko, že do nich spadá akákoľvek morálna kritika homosexuálnej aktivity a životného štýlu a tým pádom aj celá konzervatívna časť politického spektra a tradičné postoje všetkých kresťanských konfesií, islamu aj konzervatívneho judaizmu.

Záverom môžeme zhrnúť, že zo šiestich výčitiek obsiahnutých v petícii voči Finnisovým postojom je možné považovať len prvé tri za skutočne homofóbne a ani tie sa vďakabohu naozaj vo Finnisových textoch nevyskytujú.

Naopak, podobne ako v prípade zostrihaného rozhovoru s Rogerom Scrutonom, ani v tejto petícii proti Johnovi Finnisovi nejde o hľadanie pravdy, ale o jej travestovanie a o pravdepodobne úmyselný podpásový útok na vopred odsúdeného konzervatívneho „transfóbne-homofóbneho vinníka“.

V súvislosti s „Black Lives Matter“ môžeme snáď skonštatovať, že Finnis je asi takým homofóbom ako Malá morská víla rasistkou. Ale pre progresívnych ideológov je jednoducho ľahšie povedať: „Finnis je homofób a Malá morská víla rasistická ryba!“