„John Finnis, profesor na Oxfordskej právnickej fakulte, má za sebou dlhý zoznam extrémne diskriminačných stanovísk voči mnohým skupinám znevýhodnených ľudí,“ píše sa v petícii, ktorú v čase písania tohto článku podpísalo už 482 ľudí. „Je známy za to, že je obzvlášť homofóbny a transfóbny.“
Informáciu priniesol portál The Oxford Student i veľké britské denníky ako Daily Mail či The Times.
Študentská petícia vyčíta 78-ročnému emeritnému profesorovi práva a právnej filozofie jeho články, ktoré vyšli v odborných právnických žurnáloch v rokoch 1994 až 2011, keď sa ešte o manželstvá osôb rovnakého pohlavia viedol v Spojenom kráľovstve politický zápas. Finnis v nich prinášal argumenty proti týmto zväzkom.
Pôvodcovia petície mu napríklad vyčítajú, že mal kedysi homosexuálny pohlavný styk porovnávať so sexom so zvieratami. „Petícia paroduje moju pozíciu a moju svedeckú výpoveď v americkom ústavnoprávnom procese,“ bráni sa profesor a za svojimi spismi si stojí. „Esej z roku 1994 podporuje klasickú a striktne filozofickú morálnu kritiku všetkých mimomanželských sexuálnych aktov a bola opakovane publikovaná mnohokrát, naposledy Oxfordským univerzitným vydateľstvom v treťom zväzku mojich Zozbieraných esejí.“
Študenti tiež Finnisovi vyčítajú, že je „rasista a xenofób“. Dôvodom má byť jeho názor z roku 2009, podľa ktorého kultúrna diverzita môže vyústiť do balkánskych pomerov podobným vojne v Bosne v 90. rokoch. Či prirovnanie modernej imigrácie k akejsi „obrátenej kolonizácii“.
Univerzita sa Finnisa zastala. Sloboda prejavu a čulá akademická debata neodmysliteľne k univerzitnému prostrediu patria.
Profesor Finnis je Austrálčan a popredný teoretik prirodzeného práva. Bol študentom H. L. A. Harta, jedného z najväčších právnych filozofov 20. storočia. K Finnisovým študentom zase patria významní právnici ako sudca Najvyššieho súdu USA Neil Gorsuch alebo americký právny a politický mysliteľ Robert P. George.
K študentom Johna Finnisa patril aj rektor slovenského Kolégia Antona Neuwirtha Martin Luterán. Profesor bol v rokoch 2004 až 2009 jeho doktorandským školiteľom v Oxforde.
„Pravidelne sme sa stretávali a keď som niečo napísal, diskutovali sme o tom,“ spomína Luterán. „Vtedy ešte učil na plný úväzok, kým dnes je Finnis emeritný profesor na dôchodku, ktorému zostalo na univerzite už len pár seminárov. No bola to pre mňa v každom prípade výnimočná skúsenosť s výnimočnou osobnosťou.“
Luterán si pamätá Finnisa ako distingvovaného, príjemného a ku všetkým veľmi láskavo pristupujúceho gentlemana, ktorý do práce chodil na bicykli. V kontakte sú stále.
Martin Luterán pozval tiež Johna Finnisa na Slovensko. Jeho kľúčová kniha o prirodzenom práve vyjde totiž čoskoro v slovenčine a oxfordský profesor by k nám mal zavítať koncom apríla pri príležitosti jej publikácie.
Pre iniciatívu časti oxfordských študentov, ktorí chcú petíciou dosiahnuť, aby sa univerzita dištancovala od Finnisa a ukončila s ním spoluprácu, Luterán pochopenie nemá: „Táto petícia je politicky motivovaným prejavom neúcty voči človeku, ktorý desaťročia zasvätil hľadaniu pravdy a práci so študentmi a ktorý vychoval niekoľko generácií právnikov a právnych mysliteľov.“
Z vlastnej skúsenosti si rektor Kolégia Antona Neuwirtha nepamätá, že by v jeho časoch na Oxforde chceli študenti dosiahnuť prepustenie nejakého profesora, lebo sa cítili dotknutí jeho názormi: „O Finnisových argumentoch sa normálne diskutovalo a viedla sa o nich štandardná akademická výmena názorov, vrátane ľudí, ktorí mali iný postoj než on.“
Podľa Luterána je snaha o ostrakizovanie profesora za jeho názory v priamom rozpore so zmyslom univerzity ako inštitúcie: „Profesori majú prinášať aj pohľady, ktoré sa niekomu môžu zdať nepohodlné, kým vysokoškolský študent musí byť pripravený, že na univerzite sa stretne s mnohorakými názormi a mal by strpieť, že nie všetci uvažujú rovnako.“
Finnisov prípad nie je prvým pokusom o verejné ostrakizovanie významného mysliteľa pre jeho konzervatívne názory. V novembri sme informovali o vlne pohoršenia, ktorá sa zdvihla proti aj u nás dobre známemu britskému filozofovi Rogerovi Scrutonovi.
Vládni toryovci ho vymenovali za predsedu poradnej komisie, ktorá má prispieť k lepšej a esteticky hodnotnejšej výstavbe v Spojenom kráľovstve. Estetika je totiž dôležitou Scrutonovou témou.
V médiách sa následne objavili niektoré Scrutonove výroky, ktoré predniesol počas desaťročí verejného pôsobenia a dnes už nevyhovujú progresívnemu jemnocitu. Niektorí poslanci opozičných labouristov a liberálnych demokratov sa začali ozývať, že nositeľ podobných názorov nemal nikdy byť vládou vymenovaný do akejkoľvek verejnej funkcie.
Konzervatívna vláda sa však postavila za Scrutona a ponechala ho vo funkcii napriek tlaku na jeho odvolanie.