Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!
Redakcia Postoja
Austrálčan John Finnis (78) je známy svetový právny teoretik a filozof, špecializujúci sa na oblasť prirodzeného práva. Sám bol študentom H. L. A. Harta, jedného z najväčších právnych filozofov 20. storočia. K Finnisovým študentom zase patria významní právnici ako sudca Najvyššieho súdu USA Neil Gorsuch alebo politický mysliteľ Robert P. Goerge. Jeho slovenským žiakom je rektor Kolégia Antona Neuwirtha Martin Luterán.
Aj keď je už Finnis oficiálne na dôchodku, dobrovoľne pomáha s vyučovaním jedného seminára na Oxforde.
V januári sa na univerzite i v britských médiách strhla okolo neho búrka kontroverzií, o ktorej sme písali TU. Vznikla študentská petícia, aby už nemohol učiť na Oxforde.
Dôvodom mali byť údajne „nenávistné“ vyhlásenia z jeho filozofických prác, či verejných vyjadrení medzi rokmi 1992 až 2011, ktoré sa týkali homosexuality, prípadne multikulturalizmu.
Pôvodcovia petície mu napríklad vytkli, že mal kedysi pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia dávať na jednu úroveň so stykom so zvieratami. „Petícia paroduje moju pozíciu a moju svedeckú výpoveď v americkom ústavnoprávnom procese,“ bránil sa profesor vo svojom stanovisku. „Esej z roku 1994 podporuje klasickú a striktne filozofickú morálnu kritiku všetkých mimomanželských sexuálnych aktov a bola opakovane publikovaná mnohokrát, naposledy Oxfordským univerzitným vydavateľstvom v treťom zväzku mojich Zozbieraných esejí...“
Petíciu napokon podpísalo viac ako 650 ľudí. Univerzita v Oxforde sa však vo Finnisovom prípade zastala akademickej slobody.
Na začiatku mája John Finnis navštívil Slovensko v rámci Bratislavských Hanusových dní. Vystúpil tiež na pôde Právnickej fakulty Univerzity Komenského s prednáškou o ústavnoprávnych súvislostiach brexitu. Jeho najdôležitejšie dielo Natural Law and Natural Rights vyjde pod názvom Prirodzený zákon a prirodzené práva čoskoro v slovenskom preklade.
Rozprávali sme sa o tom, ako prežíval búrku, ktorá sa okolo neho na začiatku roka strhla.
Kedy ste sa dozvedeli, že na Oxfordskej univerzite sa spustila petícia za váš odchod?
Mohlo to byť okolo 8. januára, no na presný dátum sa už nepamätám.
Tušili ste, že sa k niečomu takému schyľuje?
Nepredstavoval som si niečo ako petíciu ani pohyb k tomu, aby som nesmel učiť. Akurát som už v novembri vedel, že jeden študent oslovil dekanku fakulty na začiatku akademického roka v októbri, aby sa sťažoval, že učím jeden z predmetov. Neviem, čo mu povedala, ale asi niečo v tom zmysle, že na môj seminár nemusí chodiť.
A ten študent sa angažoval v petícii proti vám?
Nie som si tým istý, no zdá sa mi, že išlo o rovnakého študenta, ktorý sa objavil na našom prvom seminári, ktorý učím spolu s profesorom Timothym Endicottom. Bolo to v malej miestnosti s asi tridsiatkou študentov. Zrazu sa zozadu ozvala otázka: „Naozaj musíme navštevovať semináre, ktoré sú urážlivé a zraňujúce?“ Profesor Endicott vyzval študenta, čo otázku položil, aby ju vysvetlil. Asi na tri minúty sa spustila diskusia. Bola to určite napínavá chvíľka. No nič poriadne nezaznelo. Po chvíli sa to celé upokojilo. Začali sme seminár a onen študent si musel vypočuť, ako hodinu a trištvrte rozprávam o metodológii. Na konci odišiel a už sa nikdy nevrátil.
O čom je seminár, ktorý učíte? Dotýkate sa na ňom témy homosexuality?
Seminár sa volá „Právna filozofia a politická teória“. K téme, na ktorú sa pýtate, sa nepribližujeme ani len z diaľky.
Kritici, požadujúci, aby ste už na Oxforde neučili, vám teda nevyčítali veci, ktoré ste povedali na seminári, ale ktoré ste napísali vo svojich dielach pred rokmi.
Išlo hlavne o záležitosti, ktoré som napísal v roku 1995 a niečo z roku 2011. Týkali sa najmä sexuality, ale tiež imigrácie.
Ako ste celú tú záležitosť s petíciou prežívali?
Išlo mi hlavne o to, aby som vysvetlil svoju pozíciu. Americké a britské médiá sa na mňa obracali ešte v súvislosti s nomináciou Neila Gorsucha, môjho niekdajšieho študenta, na post sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov v roku 2017. Hovorilo sa, že ako môj bývalý študent je nespôsobilý pre tento post. Odmietol som sa vtedy k čomukoľvek vyjadrovať. A rovnako by som sa zachoval aj v tomto prípade, no chcel som jasne komunikovať, že obvinenia z homofóbie alebo islamofóbie sú neodôvodnené. Tak som vypracoval vyhlásenie v spolupráci s pracovníkom Oxfordskej univerzity pre styk s verejnosťou. Išlo v ňom o to, že v mojich spisoch nie je nič „fóbne“.
Ako celú tú záležitosť brali vaši kolegovia – iní vyučujúci?
Už asi desať rokov som na dôchodku, takže iných vyučujúcich ani veľmi nestretávam. O záležitosti som si písal so svojím kolegom profesorom Endicottom, ktorý bol jednak predchádzajúcim dekanom, jednak s ním učím seminár. Okrem neho som komunikoval len s pracovníkom univerzity pre styk s verejnosťou. Napokon som však dostal niekoľko podporných listov od filozofov veľmi liberálno-ľavicového zamerania. Spomeniem napríklad veľmi známeho austrálskeho filozofa morálky Petra Singera, ktorého názory sú radikálne odlišné od mojich.
A čo študenti?
Od súčasných študentov nezaznelo nič. Od bývalých študentov prišli asi dve vyjadrenia podpory. No v skutočnosti nikto ma neoslovil priamo. Ani aby na mňa zaútočil, ani aby ma obhajoval.
Podobných prípadov, keď sú špičkoví a mnohorozmerní akademici zredukovaní na akési nálepky s cieľom vyštvať ich z verejného priestoru, bolo v poslednom období vo vašej krajine viac. V roku 2015 bol nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu Tim Hunt nútený dočasne sa stiahnuť z viacerých pozícií, lebo kvôli z kontextu vytrhnutým slovám bol označený za „sexistu“. Rogera Scrutona vláda odvolala z postu poradcu pre výstavbu po zmanipulovanom novinovom rozhovore, ako ukázal aj neskôr zverejnený audiozáznam. Jordan Peterson mal prísť na Cambridge, no univerzita po búrke nevôle pozvanie stiahla... Čo sa to s Britániou deje?
Zostaňme pri mojom prípade. Keď som sformuloval svoje stanovisko, ktoré publikoval denník Guardian, vznikla diskusia o mojich nesprávnych názoroch na BBC. Bol to ranný program, ktorý skoro každý sleduje. Počas asi siedmich minút sa moderátor pýta svojho hosťa veľmi asertívnym spôsobom. Všetko je to veľmi rýchle. Takže tam mali rozhovor s univerzitným študentom, angažujúcim sa v študentskej samospráve. A súčasne tam bol človek z organizácie, ktorá sa venuje obhajobe akademickej slobody.
Ten pozvaný študent bol nejaký váš študent?
Nie, nebol to ani môj študent, dokonca nebol ani študent práva. V podstate tam reprodukoval obvinenia voči mne z petície, no preberal ich nepresne a v podstate nevedel, čo hovorí. V každom prípade, ešte aj jeho vety boli nesprávne gramaticky vystavané. Myslím, že diváci museli byť ohromení, že oxfordský študent má také slabé vyjadrovacie schopnosti. BBC potom pozvala mňa, aby som prišiel krátko po siedmej na druhý deň ráno.
Prijali ste?
Rozhodol som sa prijať pozvanie kvôli mojej rodine. No nevedel som, čo sa budú pýtať. Bolo to šesťminútové interview, mohol som vyjadriť len niekoľko myšlienok. No zdá sa mi, že som presvedčil, že som vo svojich prácach neútočil na homosexuálov, ale obhajoval som manželstvo striktne filozofickou kritikou všetkej mimomanželskej sexuálnej aktivity. Potom sa celá vec uzavrela... Čiže nemusíte sa báť, že sa Británia potápa alebo niečo podobné. Aj keď vážne problémy existujú. Najmä mladší akademici, ktorí nemajú odučených 30-40 rokov a nezastávali v minulosti dôležité akademické funkcie, môžu pociťovať úzkosť, že budú vytypovaní ako tí, čo zastávajú názory údajne zraňujúce študentov.
A ako tým mladým akademikom pomôcť? Treba sa zmieriť s tým, že sú vydaní napospas vrtochom svojich študentov?
Domnievam sa, že väčšie nebezpečenstvo prichádza od univerzitnej administratívy. Aj demokraticky spravované univerzity ako Oxford majú tendenciu odovzdávať administratívnu zodpovednosť nie profesionálnym akademikom, ale profesionálnym úradníkom. Táto úradnícka trieda teraz dominuje mnohým univerzitným administratívam. Jej problém je, že len veľmi neochotne odoláva akýmkoľvek apelom na politickú korektnosť. Môže sa vám potom stať, že na spodku oficiálnych univerzitných dokumentov nájdete logo mimovládnej organizácie, ktorá sa angažuje v témach LGBT. To je rovnako pozoruhodné, ako keby tam bolo napríklad logo Labouristickej strany. Správa univerzity tak naznačuje, že podporuje istý program... Na druhej strane, mal by som byť zdržanlivý vo svojej kritike, keďže v mojom prípade sa moja univerzita zastala akademickej slobody.
Foto: Andrej Lojan
Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!