Nenávidím ich! Spoločnosť u psychoanalytika alebo prečo sa liberáli s konzervatívcami prestali vedieť rozprávať

Dnešná verejná debata sa vyznačuje – miznutím debaty. Roztvárajúce sa nožnice polarizácie spôsobujú, že je pre členov jednotlivých táborov čoraz menej uveriteľné, že by niekto mohol zastávať opačný názor než oni.

Súboj ideí a argumentov je tak čoraz častejšie nahrádzaný hľadaním skrytých motivácií protivníkov. Tie môžu byť zištné („dal sa kúpiť“), konšpiračné („dezinformácie mu vymyli mozog“), sociálne („dezolát“, „XY nemôže za vaše posr… životy“).

Alebo takpovediac – psychiatrické.

Dlho sa zdalo, že tento posledný prístup automaticky zvýhodňuje tú „liberálnu“ stranu barikády. Bol súčasťou výbavy racionálnych nasledovníkov osvietenstva, ktorí „odčarúvajú svet“ a dekonštruujú nenávistné názory svojich oponentov založené na primitívnych pudoch, tabu, resentimentoch a nespracovaných traumách.

Výskumy z krajín, ktoré predstavujú „majstrov sveta v polarizácii“, ako sú USA či Poľsko, však vedú k prekvapivým záverom.

„Obe strany politickej barikády omnoho radšej pracujú s negatívnymi pocitmi, než by generovali tie pozitívne. Výskumy však potvrdzujú, že liberálni voliči svojich oponentov viac nenávidia a častejšie ich dehumanizujú,“ hovorí poľský sociológ Jarosław Flis.

A pokračuje: „Politicky motivovaná nenávisť bujnie oveľa viac u ľudí s vyšším vzdelaním, čo poznáme aj z amerických prieskumov. Takzvaný ľud sa o politiku väčšinou zaujíma podstatne menej a pristupuje k nej s väčším odstupom, neverí v takej miere čierno-bielym rozprávaniam.“

Démoni Adama MichnikaO smutných koncoch stredoeurópskeho liberalizmu

Maciej Ruczaj

Przemysław Sadura je sociológ spojený s ľavicovoliberálnym časopisom Krytyka Polityczna. Dlhodobo skúma populizmus a jeho vplyv na spoločnosť.

Pred pár rokmi presadzoval tézu o „cynickom provinčnom voličovi“, ktorý vo voľbách v rokoch 2015 a 2019 priniesol víťazstvo konzervatívcom zo strany Právo a spravodlivosť. Síce veľmi nesúznel s názormi konzervatívcov, no ocenil ich snahu o väčšiu redistribúciu ziskov z poľského ekonomického rastu.

Preto sociológ v roku 2023 opozícii na čele s Donaldom Tuskom odporúčal, aby si pre potreby kampane „obliekla populistickú masku“. Dnes Sadura upozorňuje, že táto maska „liberálom trvalo zrástla s tvárou“, a poukazuje na znepokojujúce javy, ktoré zasahujú túto stranu poľskej barikády.

„,Pisáka‘ (priaznivca konzervatívcov – pozn. autora) spoznáte podľa vzhľadu. Chodí zhrbený, má krvavé oči a chrapľavý hlas,“ cituje Sadura odpovede priaznivcov strany dnešného premiéra Donalda Tuska z výskumu.

„Strach a znechutenie“ z voličov druhej strany, spojené so silným pocitom „triednej nadradenosti“ (a silnou potrebou túto nadradenosť dávať najavo), sú hlavnými stavebnými kameňmi ich identity.

Sadura zdôrazňuje, že zatiaľ čo liberálny elektorát sa dlhé roky vyznačoval relatívne vlažným vzťahom k vlastným politickým reprezentantom („volím ich, pretože ostatné strany sú ešte horšie“), dnes práve tu nachádzame najviac „fanatických straníkov“.

„Mám na mysli ľudí, ktorí pociťujú autentickú lásku k lídrom a úplne sa stotožňujú so stranou,“ vysvetľuje. V prípade Tuskovej Občianskej koalície je to vraj dnes až päťdesiat percent jej voličov. V prípade Práva a spravodlivosti podľa jeho výskumu „len“ okolo tridsať percent.

Reportáž z rozdelenej krajiny

Poľská spoločnosť v zajatí psychiatricko-politických problémov sa stala témou knihy reportérky Karoliny Olejakovej. Názov je príznačný: Nenávidím ich! To hovoria Poliaci na terapiách. Reportáž z rozdelenej krajiny.

Podľa autorky ju k projektu priviedla posledná prezidentská kampaň z roku 2025 – na jednej strane ideovo nesmierne vyprázdnená, no zároveň emočne mimoriadne vypätá a zasahujúca celú spoločnosť.

Kniha je zložená z príbehov, ktoré jednotliví (anonymní) hrdinovia pacienti rozpovedali na psychoterapeutických sedeniach. Z týchto príbehov vzniká obraz sveta, v ktorom zdanlivo „politické“ spory zasahujú do každodenného života a často devastujú profesijné či osobné životy (niektorí z hrdinov preto opustia svoje povolanie, iní sa rozvedú, ďalší prerušia vzťahy s rodičmi).

Nie sú to spory „o názory“ – ich katalyzátorom sú skôr do podvedomia zatlačené traumy, obavy a túžby.

Obálka knihy Nienawidzę ich! To Polacy mówią na terapiach. Reportaż z podzielonego kraju. Foto: Facebook/Wydawnictwo Prześwity

„Politické štiepenia nevznikajú pre odlišné vízie rozvoja štátu, pre projekty, ktoré by sa dali opísať ako liberálne, ľavicové alebo pravicové. Konflikt stojí na delení my verzus oni. Oni sú tí, ktorých nenávidíme,“ pretože ich postoj „zasahuje naše citlivé miesta, prebúdza závisť alebo strach“, tvrdí autorka.

Karolina Olejaková vymenúva jednotlivé črty dnešného verejného diskurzu, ktoré vedú k súčasnému stavu. Z politiky mizne obsah, naopak, silnejú emócie: pre jednotlivých politických aktérov je cesta manipulácie s citmi voličov, vzbudzovania strachu alebo závisti nepochybne z krátkodobého hľadiska jednoduchšia.

Prepätý individualizmus spôsobuje neschopnosť oddeliť kritiku argumentov od kritiky osoby: „Všetko si berieme osobne, a preto nie sme schopní zniesť, že s nami niekto nesúhlasí,“ hovorí autorka.

„Preto aj vo verejnom priestore hľadáme safe space, miesta, kde nebudeme konfrontovaní s inými názormi“, a tým miznú miesta, „kde by sme sa mohli pohádať“. Výsledkom je, že sa oponent začína meniť na totálneho nepriateľa a stelesnenie zla, za ktorým už často nedokážeme vidieť človeka.

Kniha sa striktne drží „paritného“ modelu – príbehy z terapií „liberálov“ sa striedajú s prípadmi „pravičiarov“. Liberáli sa musia vyrovnať s tým, že za maskou tolerancie a lásky k demokracii v skutočnosti skrývajú rôzne formy pohŕdania odlišnosťou a presvedčenie o vlastnej nadradenosti.

Povzdych starého konzervatívcaO politike bez umiernenosti. Chýba v MAGA, ale rovnako aj medzi progresívcami

Maciej Ruczaj

Pravičiari musia zase nahliadnuť, že nekompromisné lipnutie na pravidlách často maskuje neistotu. Ich večný pocit prenasledovania zo strany „mainstreamu“ vyplýva len z neochoty opustiť pohodlnú pózu obete systému a konfrontovať sa s novou realitou, v ktorej je konzervatívny svetonázor na vzostupe.

Z politických udalostí sa v príbehoch z terapií opakovane vracajú dve.

Po prvé, takzvané čierne protesty z roku 2020 namierené proti rozhodnutiu Ústavného súdu, ktorý obmedzil možnosť takzvaných „eugenických interrupcií“ (z dôvodu postihnutia či inej poruchy plodu).

Po druhé, kríza na hraniciach s Bieloruskom, kde v roku 2021 poľská armáda a pohraničná stráž zablokovali vstup do krajiny tisícom nelegálnych migrantov, ktorí boli označení za bezpečnostnú hrozbu.

Tisíce ľudí vtedy protestovali proti údajnej brutalite armády a svetoznáma režisérka Agnieszka Hollandová dokonca o údajných zločinoch páchaných na hraniciach nakrútila film. Obe udalosti vyvolali v poľskej spoločnosti veľmi hlboké emocionálne spory. Nedotýkali sa len každodennej politiky, ale prostredníctvom postoja k tejto konkrétnej otázke definovali v očiach ich účastníkov aj to, „akým človekom si“.

Autorka poukazuje na to, že práve tieto kauzy rozdelili spoločnosť najbolestivejšie. Zároveň v nich vidí nádej na zmenu.

Tá spočíva v depolarizácii, ku ktorej vedie cesta cez pochopenie, že názorový či politický oponent môže byť – rovnako ako my – motivovaný dobrými úmyslami a svojím najlepším presvedčením.

Vo verejnom priestore sa jednoducho občas stretávajú „dve koncepcie dobra“ skôr než „dobro a zlo“ – dve odlišné predstavy ľudských práv (ako v prípade umelých potratov) alebo humanitárne a bezpečnostné hľadiská (ako v prípade blokády poľsko-bieloruskej hranice).

Rovnako ako v terapii (a napokon aj v náboženstve) – nápravu verejnej debaty treba začať pohľadom do vlastného vnútra.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.