Pohľad zvonka Temné vízie „pápeža progresívcov“

Tento článok bude vo viacerých ohľadoch paradoxný. Píšem ho ako bývalý katolík, ktorý bol a je kritický ku katolíckej dogmatike, a preto som aj nakoniec katolícku cirkev opustil a stal som sa protestantom. Môj postoj voči katolíckej cirkvi (ďalej RKC) je teda z vieroučného hľadiska kritický a dal by sa tak s istou nadsádzkou označiť aj za „antikatolícky“.

Keďže v debate o Ondrejovi Prostredníkovi, Anne Polckovej a evanjelických biskupoch ide do veľkej miery o etický, resp. o teologicko-etický spor, dodám, že k učeniu RKC som do istej miery kritický aj z morálno-teologického hľadiska (konzervatívni protestanti napr. pripúšťajú neabortívnu umelú antikoncepciu či núdzovú sterilizáciu vo výnimočných zdravotných situáciách).

Z osobného hľadiska nemám teda ako „antikatolík“ veľa dôvodov sa nadmerne RKC a jej biskupov zastávať (okrem toho, že medzi katolíkmi mám veľa priateľov a poznám tam veľa skvelých ľudí, ale to platí aj pre iné cirkvi a aj pre moslimov, židov a neveriacich ľudí). No na druhej strane je pravda, že nemám nijako zvlášť potrebu na RKC ani útočiť. V každom prípade sa aj ako „antikatolík“ snažím veci hodnotiť poctivo a férovo, a preto ak sa mi javí nejaké obvinenie či kritika, hoc aj na adresu RKC, ako neférová, mám potrebu sa voči nej ohradiť.

A také, žiaľ, obvinenie Ondreja Prostredníka voči (nominálne, ale nie mentálne) svojim evanjelickým biskupom aj voči katolíckym biskupom je. Jeho blog útočí v prvom rade na zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) a v druhom rade aj na katolíckych biskupov. Pritom z neho vykukuje autorov úprimný antikatolicizmus.

Nie som členom ECAV, patrím do Evanjelickej cirkvi metodistickej, ale prostredie ECAV je mi blízke. Evanjelikom je môj otec, z ECAV prostredia pochádza moja manželka a som tak v kontakte s prostredím evanjelickej mládeže. Preto sa ma autorov útok na evanjelických biskupov dotýka aj osobne.

Zároveň je pre mňa ako protestanta dôležitý postoj biskupov najväčšej protestantskej cirkvi, ktorá navonok do určitej miery reprezentuje celú protestantskú menšinu na Slovensku. Je preto pomerne paradoxné, že ako „antikatolík“ a exkatolík sa musím zastať katolíckej cirkvi a jej biskupov a ohradiť sa voči „evanjelickému“ teológovi a jeho antikatolíckym tvrdeniam, ktorými útočí v prvom rade na svojich vlastných biskupov.

A zastať sa musím v prvom rade práve ich, pretože postoj vyjadrený v ich pastorálnom stanovisku považujem za múdry a správny.

Na úvod ešte jedna poznámka. Nepoznám osobne farárku Annu Polckovú, o ktorú v tomto súčasnom spore prednostne ide, ani jej pastoračnú prácu a nepociťujem voči nej žiadnu nevraživosť či antipatiu. Naopak, jej práca v cirkevnom zbore, ktorú sama popisuje, sa javí v mnohom ako sympatická.

Obzvlášť jej snaha, aby sa homosexuáli, praktizujúci či nepraktizujúci, cítili v jej zbore prijatí. To považujem za veľmi dôležitý cieľ, ktorý si musíme aj my konzervatívni kresťania osvojiť a viac na ňom pracovať, pretože ak sa homosexuáli cítia v konzervatívnych spoločenstvách neprijatí, je to aj naša vina. A môžeme ich tak nechtiac vyháňať ku progresívnym veriacim.

Potrebujeme to preto, aby sme ich nestratili pre živého Krista a pravé evanjelium. No na tento cieľ nemôžeme používať nesprávne prostriedky a schvaľovať, čo neschvaľujú biblické texty na základe ich nesprávnej, progresívnej exegézy a interpretácie. To by nemala akceptovať žiadna kresťanská cirkev. To je podľa mňa jadro tohto sporu. Či preto, aby sme získali homosexuálov a poskytli im prijatie, môžeme zrieďovať biblické posolstvo liberálnou exegézou, a či je to preto vôbec potrebné.

Preto viaceré postoje a vyhlásenia Anny Polckovej, obzvlášť jej vystúpenie na tohtoročnom Dúhovom pride, vnímam kriticky a nemôžem sa s nimi stotožniť. Zároveň ich považujem za zbytočne provokačné (kontraproduktívne vo vzťahu k internej cirkevnej diskusii), a preto ich nevnímam ako úprimnú snahu o internú diskusiu vo vnútri ECAV.

Inšpirovaný hanopismi

Poďme sa ale pozrieť, čo konkrétne Ondrej Prostredník evanjelickým biskupom vyčíta vo svojom blogu, v ktorom sa pomyselne zatemní jeho inak na fotke usmiata tvár. Jazyk tohto blogu sa výrazne líši od jeho predošlých článkov, v ktorých síce tiež často argumentuje zaujato a účelovo, ale jeho posledný text predstavuje iný level útočnosti, čo je dôkazom toho, že biskupi zaťali v prípade svojho stanoviska progresívnym veriacim do živého. Voči tejto jeho agresivite mám potrebu sa dôrazne ohradiť, preto tento blog bude tiež pomerne dôrazný.

Zdá sa, že Prostredník sa inšpiroval Lutherovými hanopismi a ich používaním zo strany Michala Havrana ml. v slovenskom progresívnom prostredí. Prostredník píše:

„Tak ja vám teda poviem, čo vaše stanovisko pripomína mne. Úplne ste zradili dedičstvo evanjelikov na Slovensku. Vo svojej izolácii od zvyšku svetového luteranizmu ste sa stali autoritárskymi slabochmi, ktorí poškuľujú po moci katolíckych hierarchov. V záujme zachovania smradľavých stojatých vôd cirkvi z nej vyháňate šťuky a chránite kaprov rozvaľujúcich sa v bahne jalových tradícií. Štvete ľudí s víziou tak, ako našich predkov do exilu štvali inkvizítori v 17. storočí. Uzurpujete si právo robiť z evanjelickej cirkvi dogmatický monolit, pričom ona vznikla práve z protestu proti takým, ako ste vy.“ 

Je tu viacero zaujímavých momentov. Jednak je škoda, že Prostredník nerozvádza bližšie, čo má na mysli pod „smradľavými stojatými vodami“ a „v bahne sa rozvaľujúcimi kaprami“. Zrejme naráža na bratov farárov v službe. No považovať tých duchovných, ktorí trvajú na tradičnej biblickej sexuálnej morálke, za rozvaľujúcich sa kaprov (a zrejme seba, Annu Polckovú, Jakuba Pavlúsa a niekoľko málo ďalších progresívnych teológov a veriacich za „šťuky“) vypovedá v skutočnosti viac o autorovom ideologicky vyhranenom mentálnom svete, než o konzervatívnych duchovných.

„Poškuľovaním po moci katolíckych hierarchov“ má Prostredník zrejme na mysli to, že si biskupi dovolili vydať takéto stanovisko s odôvodnením, že postoje Anny Polckovej sú v rozpore s učením ECAV. Prostredník tvrdí, že evanjelickí biskupi nemajú také práva ako katolícki a že jednotlivé cirkevné zbory majú právo na vlastný názor v tejto otázke. Aj toto jeho tvrdenie je zavádzajúce.

Biskupi ničím neprekročili svoje kompetencie. Stanovisko, ktoré vydali, je pastorálne, ako ho aj sami označujú. Vydať takéto stanovisko je plne v ich kompetencii. Problém je len v tom, že Ondrejovi Prostredníkovi sa nepáči jeho obsah. Najvyšším (aj vieroučným) orgánom ECAV je synoda. A jej rozhodnutiam sa musia podriadiť všetky cirkevné zbory a všetci duchovní. Takže nie, cirkevný zbor nemôže hlásať niečo, čo je v rozpore so závermi synody. A tá sa v roku 2013 vyjadrila k otázkam manželstva a sexuality vo Vyhlásení o manželstve a rodine.

Aj keď toto vyhlásenie bolo vo svojom odmietnutí homosexuálnej aktivity pomerne zdržanlivé a jej explicitné označenie za hriešnu v ňom absentuje, z ostatných jeho bodov jasne vyplýva, že ju za takú považuje. Hovorí, že „manželstvo a rodina sú Božím zámerom pre svet a niet k nim alternatívy, na ktorej by spočívalo Božie zaľúbenie a zasľúbenie požehnania“ (bod 11). 

Ďalej sa popisujú rôzne nelegitímne formy sexuálnych vzťahov (bod 14), ktoré sú dôsledkom hriechu vo svete (napr. promiskuita, partnerské spolužitie, sobáš rozvedených) a ktoré „nie sú v súlade s Božou vôľou danou v stvoriteľskom poriadku a Kristovým vysvetlením“. Vyhlásenie dodáva, že „napriek hriechu a tvrdosti ľudského srdca Boh nezrušil stvoriteľský poriadok a zasľúbenie požehnania“ (bod 15). 

Homosexuálnemu správaniu sa venuje osobitne v bode 16: „V prípadoch, kde sa nedajú zvoliť životné formy manželstva (napr. vzťahy rovnakého pohlavia), nie je možné hovoriť o manželstve. Homosexuálne partnerstvá nie sú alternatívnou formou rovnakou s manželstvom (R 1, 26-27).“

Z vyhlásenia teda vyplýva, že pre sexuálne spojenie a plodenie detí považuje synoda za legitímny vzťah len manželstvo. Len na ňom spočíva Božie zaľúbenie a požehnanie. Všetky ostatné typy vzťahov mimo manželstva sú podľa vyhlásenia z biblického hľadiska nelegitímne (výnimku za určitých cirkvou stanovených podmienok robia protestantské a pravoslávne cirkvi pri sobáši rozvedených s odkazom na matúšovskú klauzulu o smilstve – „okrem prípadu smilstva“), a keďže v bode 16 vyhlásenie tvrdí, že pri vzťahoch osôb rovnakého pohlavia nejde o manželstvo, tak do tejto kategórie spadajú aj oni.

Navyše je pri nich odkaz na pasáž z R 1, 26-27, kde je homosexuálna aktivita označená ako protiprirodzená (para fysin) a hanebná. Výkladom tejto pasáže sa zaoberám v tejto štúdii. Preto je zavádzajúce a nepravdivé tvrdiť, že biskupi nemali kompetenciu sa k tejto téme vyjadrovať. Naopak, majú na to ako biskupi kompetenciu, mandát a dovolím si tvrdiť, že aj povinnosť, opierajúc sa o vyhlásenie najvyššieho orgánu cirkvi.

Ak sa ECAV Michalovi Havranovi či Ondrejovi Prostredníkovi nevidí, nerozumiem, prečo túto tmársku, spiatočnícku a inkvizítorskú organizáciu neopustia a nezaložia si vlastnú cirkev, kde by im nikto nekládol polená pod nohy a mohli by spolu s ostatnými progresívnymi luteránmi nerušene budovať cirkev podľa svojich predstáv.Zdieľať

Za nepravdivé tak považujem aj vyjadrenie Anny Polckovej pre Denník N, že jej postoje a vyhlásenia neodporujú učeniu cirkvi a že synoda zatiaľ nevydala záväzné stanovisko ohľadom partnerstiev LGBT ľudí, a preto nemôžu byť predmetom disciplinárneho stíhania. Sama na toto vyhlásenie z roku 2013 v rozhovore odkazuje. I keď je pravda, že vyhlásenie sa netýka špeciálne len homosexuálnych zväzkov, neznamená to, že sa ECAV zatiaľ záväzne nevyjadrila v tom zmysle, že homosexuálna aktivita je hriešna.

Polcková ho, naopak, komentuje s tým, že je z roku 2013 a podľa nej je „namieste pýtať sa, či sa situácia nemení“. Mne sa zdá, že za súčasného vedenia sa situácia nemení. Naopak, súčasní biskupi reagujú na túto tému ešte razantnejšie ako predošlí, čoho následkom sú aj pomerne agresívne reakcie Ondreja Prostredníka a Michala Havrana ml.

Absurdné je aj tvrdenie Michala Havrana ml., že biskupi sa nemajú čo vyjadrovať k sexuálnemu životu dvoch dospelých ľudí. Je to podľa neho dokonca neslušnosť. To je neudržateľné ešte aj z hľadiska ospevovanej švédskej cirkvi, kde je snáď aspoň manželská nevera či promiskuita ešte stále mimo normu.

Kresťanská teológia sa k „sexuálnemu životu dvoch dospelých ľudí“ vyjadruje už 2000 rokov. Ale ak sa ECAV Michalovi Havranovi či Ondrejovi Prostredníkovi nevidí, nerozumiem, prečo túto tmársku, spiatočnícku a inkvizítorskú organizáciu neopustia a nezaložia si vlastnú cirkev, kde by im nikto nekládol polená pod nohy a mohli by spolu s ostatnými progresívnymi luteránmi nerušene budovať cirkev podľa svojich predstáv.

Bolo by to tak férovejšie a pokojnejšie pre obe strany, než neustále bojovať proti vedeniu a zvyšku cirkvi. Myslím ale, že viem, prečo to tak nechcú urobiť. Takto majú možnosť vplyvu na veriacich, ktorí ešte nezdieľajú ich teológiu. Oddelením sa od ECAV by sa o tento vplyv a možnosti šíriť svoju teológiu pripravili a odstrihli by sa aj od štátnych príspevkov, pretože by už neboli registrovanou cirkvou. Stali by sa marginálnou komunitou niekoľkých progresívnych veriacich s len veľmi obmedzeným vplyvom. Navyše by prišli o značnú časť mediálnej pozornosti vytváranú neustálymi konfliktmi s vedením cirkvi.

Vyzerá to totiž tak, že ich cieľom nie je pokojná pastoračná činnosť (hoc aj v rozpore s učením cirkvi) a diskusia vo vnútri cirkvi (žiaľ, aj vrátane A. Polckovej), pretože to by ich verejné vystupovanie vyzeralo inak. Bola by tam snaha po výhradne slušnej a kultivovanej internej diskusii, a nie útočné a osočujúce propagandistické mediálne výstupy.

Zdá sa, že ich skutočným cieľom je pretvorenie ECAV na ich obraz, teda na liberálnu luteránsku denomináciu podľa švédskeho vzoru. Snaží sa o to malá skupinka progresívnych duchovných a teológov, čomu sa hovorí pokus o ideologickú kolonizáciu (Obianuju Ekeocha).

Liberálny luteranizmus je menšinou aj vo svete 

Prostredník ďalej kritizuje biskupov za to, že si údajne „uzurpujú právo robiť z evanjelickej cirkvi dogmatický monolit“. Ondrej Prostredník je vysoko inteligentný univerzitný pedagóg a vedecký pracovník, a preto neočakávam, že jeho mylné tvrdenia sú omyly, skôr sa domnievam, že ide zase o prejav jeho ideologickej vyhranenosti.

Určite dobre vie, že Luther pôvodne nezamýšľal vytvorenie novej cirkvi a došlo k tomu, až keď mal pocit, že to už inak nejde. Novú cirkev považoval za pravú katolícku cirkev (s inak definovanou katolicitou) a seba za pravého katolíka. Lutherovi nešlo o demokratizáciu cirkvi (resp. nie primárne), ale o podriadenie sa cirkvi Slovu Božiemu. A o to presne biskupom, do ktorých Prostredník bije, v ich stanovisku ide.

Práve Prostredník v luteránskej perspektíve vystupuje ako akýsi samozvaný „pápež progresívnych veriacich“, ktorý v rozpore s Písmom zavádza nové nebiblické učenie (hoc pravda pomerne dobre etablované v škandinávskom a západoeurópskom luteranizme), ktoré z hľadiska luteránskej ortodoxie nie je produktom poctivej biblickej exegézy, ale liberálnej progresívnej teológie, ktorá je len cirkevným výhonkom filozofického, kultúrneho a politického progresivizmu, ktorý sa na Západe udomácňuje posledných 50 rokov, tak ako bola svojho času dobovou módou marxistická teológia Kuttera a Ragaza či historistická teológia Troeltscha a Harnacka. 

Luther totiž nahradil jednu ortodoxiu druhou, alternatívnou. Aj preto sa hovorí v dejinách reformácie o luteránskej ortodoxii, ktorá sa vymedzovala jednak voči katolíckej a kalvínskej ortodoxii, novokrstencom, ale aj voči krypto-kalvinistom, philippistom a ďalším skupinám vo vnútri luteránskych cirkví.

Z tohto hľadiska sú luteráni tiež dogmatickým monolitom, ak to mám takto povedať, vymedzeným Knihou svornosti, čiže tzv. Symbolickými knihami, ktoré sú produktom tvrdých dogmatických bojov vo vnútri luteránskych cirkví. Aj keď áno, na rozdiel od monolitu RKC, v ďalšom vývoji si každá regionálna cirkev spravuje svoje záležitosti samostatne, ale je viazaná Knihou svornosti. Aj preto padá Prostredníkov argument, že by slovenskí luteráni nemohli rozhodovať svoje vnútorné spory nezávisle od postojov iných luteránskych cirkví.

Falošné je tiež Prostredníkovo tvrdenie, že biskupi sú izolovaní od zvyšku svetového luteranizmu. Podľa neho je totiž svetovým luteranizmom asi len škandinávsky, nemecký (áno, žiaľ ide o historické bašty luterstva) luteranizmus a ELCA (Evangelical Lutheran Church of America) v USA (o čosi väčšia a podstatne liberálnejšia z dvoch najväčších luteránskych cirkví v USA). Úplne zabúda na veľké luteránske cirkvi v Afrike a v Ázii.

Problém, je že kostoly zliberalizovanej štátnej švédskej cirkvi zívajú prázdnotou (neviem, či tak chce Prostredník vidieť budúcnosť ECAV) a je tam bežný názor, že Ježiš bol asi takým prorokom ako Mohammed. Za takýto postoj by Luther na daných „luteránov“ bez mihnutia oka vyhlásil anathéma, tak ako to urobil v prípade novokrstencov a schwenkfeldiánov.

Pritom aj v týchto regiónoch existujú menšie tzv. slobodné alebo vyznávajúce cirkvi, ktoré sa oddelili od liberálnej mainstreamovej luteránskej cirkvi. Niekde sú tieto cirkvi pomerne veľké. Napríklad konzervatívna (dokonca neordinuje ani ženy za farárky) americká LCMS (Lutheran Church – Missouri Synod). LCMS ani nie je členom Svetového luteránskeho zväzu (SLZ), ale alternatívneho konzervatívneho zoskupenia tzv. vyznávajúcich luteránskych cirkví. A aj samotný SLZ je len voľným zväzkom 148 regionálnych cirkví (75 miliónov veriacich), kde je každá regionálna cirkev samostatná, autonómna a rozhodnutia ostatných cirkví pre ňu nie sú nijako záväzné.

A ešte jedna ilustratívna poznámka. Najpočetnejšie dve cirkvi SLZ (a dve najpočetnejšie luteránske cirkvi na svete vôbec) sú cirkvi v Etiópii a Tanzánii. Spolu s cirkvou na Madagaskare (Malgaši) tvoria cca 30 % luteránov (cca 22,5 mil.) celého SLZ. Dnes je v Afrike takmer toľko luteránov ako v Nemecku a v Škandinávii (historické bašty luteránstva) dohromady a na rozdiel od nich stále prudko rastú. A to ešte nehovoríme o ázijských luteránoch (hlavne Indonézia a India). Dnes je teda baštou luteranizmu (ako aj celého kresťanstva) Afrika s Áziou (cca 50 % svetových luteránov). Pre porovnanie, ECAV má 316-tisíc veriacich (sčítanie z roku 2011).

Ak by Ondrej Prostredník skúsil svoje postoje o homosexuálnych manželstvách prezentovať týmto luteránom, som presvedčený, že by ho exkomunikovali hádam ešte rýchlejšie ako Luther novokrstencov. Čo sa v prípade iných „progresívcov“ už aj stalo, pretože etiópski (teda najväčšia a zrejme najrýchlejšie rastúca luteránska cirkev na svete, čo sa o švédskych, nemeckých a, žiaľ, ani o slovenských luteránoch rozhodne povedať nedá), tanzánski a malgašskí luteráni vypovedali pre akceptovanie homosexuality cirkevné spoločenstvo s ELCA a so švédskou cirkvou. Toľko poznámka o svetových luteránoch.

Ondrej Prostredník s výtvarníkom Ľubošom Lorenzom počas dúhového pochodu v Košiciach v roku 2018. Foto – FB

Svoju ničím nepodloženú poznámku o poškuľovaní evanjelických biskupov po moci katolíckych hierarchov Prostredník dopĺňa ďalším nepodloženým tvrdením: „Môžete sa tváriť ako strážcovia biblickej pravdy, koľko chcete. Nepomôže vám to. Vaším stanoviskom ste úplne na dreň odhalili svoju slabošskú stratégiu prežitia na katolíckom Slovensku, v ktorej sa zaliečate katolíckym biskupom.“

Kým prvá časť jeho textu by sa dala označiť za antikonzervatívnu a antibiblickú, tá druhá časť je už aj antikatolícka. Už v poznámkach o katolíckych biskupoch bolo cítiť dešpekt. Ten ale rozvíja ďalej: „Váš elaborát o sexuálnej etike sa svojou teológiou príliš ponáša na Ratzingerove tézy, že homosexualitu treba považovať za ,vnútorne nezriadenú‘. Blahoželám vám. Možno vás za to kooptujú do KBS.“

Je azda pre veľkého ekumenika Prostredníka problém, že niečo pripomína myšlienky autora inej konfesie či rovno pápeža? To si automaticky bez zdôvodnenia zasluhuje dešpekt? Pociťuje autor voči Ratzingerovi teologický dešpekt? Aký by mal byť problém, ak by sa tézy biskupov aj naozaj „ponášali na Ratzingerove tézy, že homosexualitu treba považovať za vnútorne nezriadenú“?

Luteránsky aj katolícky pohľad na homosexualitu má vyvierať z biblického pohľadu. Historicky sa katolícky a luteránsky pohľad na homosexualitu nemá prečo líšiť. Historicky majú obe konfesie v sexuálnej etike minimálne odchýlky, ak odhliadneme od právnych technikálií okolo manželstva a rozvodu. Otázka sviatostnosti manželstva je dogmatická a nemá nutne vplyv na otázku homosexuality.

Ondrej Prostredník zvykne tvrdiť (rovnako ďalší progresívni teológovia, napr. Michal Havran ml.), že heteronormatívny pohľad na manželstvo a sexualitu je katolíckou záležitosťou a vychádza zo stredovekého cirkevného práva, prípadne z teórie prirodzeného práva, a že teda nie sú relevantné pre luteránov, a tiež že z dôvodu, že Luther nepovažoval manželstvo za sviatosť, tak ono je výhradne záležitosťou svetskej moci. Ani jedno z toho nie je pravda.

Heteronormatívny pohľad na sexualitu je absolútne kontinuálne prítomný v kresťanskej tradícii od biblických textov (zdôvodnenie heteronormativity a striktného pohlavného dimorfizmu v biblických textoch je možné nájsť napr. tu, tu, tu alebo aj tu), cez patristiku a raný stredovek až po stredovekú cirkevnú kanonistiku. Kauzalita je opačná. Kanonistika preberá heteronormatívny pohľad z predošlej tradície a tematizuje ju nanovo (samozrejme, môžeme debatovať o tom, či vždy veľmi šťastne).

Takisto nie je pravda, že teória prirodzeného práva je cudzia protestantizmu. Dvaja prirodzeno-právni velikáni novoveku boli protestanti – Richard Hooker a Hugo Grotius. Prirodzeno-právna teória bola hojne využívaná aj v luteránskej a kalvínskej ortodoxii. To, že Luther nepovažoval manželstvo za sviatosť, nič nemení na tom, že ho považoval za Bohom ustanovený zväzok, ktorý je definovaný v Písme a aj luteránske cirkvi majú pravidlá a podmienky, na základe ktorých je manželstvo cirkevne platné. Preto nie je pravda, že by manželstvo bolo podľa Luthera a luteránskych cirkví len záležitosťou svetského práva.

Je absurdné tvrdiť, že cirkev by nemala do tak závažnej veci, ako je manželstvo a jeho definícia, nič hovoriť. A takisto je zavádzajúce tvrdiť, že definícia manželstva je „len etickou záležitosťou“ a nemá dogmatický význam a že jeho definícia nie je v luteránskej dogmatike explicitne zakotvená. Manželstvo je teologicko-antropologickou kategóriou, preto má jeho definícia zásadný dogmatický význam. A Ondrej Prostredník z dejín dogmy dobre vie, že dogmatické definície sa objavujú len v súvislosti s dogmatickými spormi.

A keďže v 16. storočí nikoho ani nenapadlo tvrdiť, že manželstvo by mohlo existovať nielen medzi mužom a ženou, jeho definícia nebola predmetom dogmatického sporu, a preto nie je ani súčasťou tradičnej luteránskej dogmatiky, pretože v tom čase nikoho ani len nenapadlo, že niekedy v budúcnosti bude raz prebiehať debata o definícii manželstva. Zrejme teraz už nastal čas, aby sa táto definícia stala explicitnou súčasťou luteránskej dogmatiky. A to sa vlastne v prípade mnohých luteránskych cirkví aj deje.

Pre progresívnych teológov je najväčším tŕňom v oku Vatikán a katolicizmus

Prostredníkovi evidentne vadia konzervatívne postoje. No vo svojom antikatolicizme ich chybne identifikuje s katolíckou ortodoxiou (typicky osvietenský a modernistický naratív). Zdá sa, že si neuvedomuje, že konzervatívne postoje napr. v USA presadzujú vo väčšej miere evanjelikáli, ktorí sú mnohí antikatolícki, ale v politike výdatne spolupracujú s ortodoxnými katolíkmi (napr. iniciatíva Evangelicals and Catholics Together). Alebo ostatné protestantské cirkvi na Slovensku. Existuje medzi nimi vzácna zhoda vzhľadom na pohľad na manželstvo, sexualitu a problém homosexuality.

Myslí si snáď Ondrej Prostredník, že Cirkev bratská či letničná Apoštolská cirkev tiež „poškuľuje po moci katolíckych hierarchov“, pretože zastáva biblický pohľad na sexualitu, v čom sa zhoduje s RKC? To je absurdné tvrdenie.

To, že v západnej a severnej Európe a v severnej Amerike väčšina mainstreamových (ne-vyznávajúcich) luteránskych cirkví (a dokonca už aj Česko-bratrská církev evangelická v ČR) akceptovala homosexuálne zväzky v cirkvi, vôbec neznamená, že by to bol historický definičný rys luteranizmu, ktorým sa líši od katolicizmu.

Tento trend je v týchto cirkvách prítomný len posledných pár desaťročí (a preniká už aj do katolicizmu v týchto oblastiach) a, naopak, odporuje historickému luteránskemu a všeobecne kresťanskému chápania manželstva a sexuality. V odmietaní homosexuálnych zväzkov boli všetky kresťanské cirkvi až do obdobia sexuálnej revolúcie absolútne zajedno. Ako som už uviedol, je to prejav filozofického a kultúrneho vplyvu postmoderny a jej progresívnej agendy na teológiu, ktorej, žiaľ, najrýchlejšie podliehajú mainstreamové protestantské cirkvi, o niečo neskôr regionálne diecézy katolíckej cirkvi a ako najrezistentnejší sa javia evanjelikáli, Vatikán a malé lokálne konzervatívne skupiny katolíkov aj evanjelikov.

Súčasná progresívna teológia je vlastne dedičom nemeckej liberálnej protestantskej teológie 19. storočia. Teológia sa v týchto kruhoch prispôsobuje sekulárnym filozofickým a politickým trendom. Bolo to tak v prípade racionalizmu, historizmu, marxizmu (dokonca aj v prípade nacizmu – teologicky liberálni nemeckí kresťania, nominálne luteráni, ktorí prisluhovali Hitlerovi) a je tomu tak aj v poslednom polstoročí pri rôznych oslobodeneckých hnutiach.

Preto súčasní škandinávski a nemeckí liberálni luteráni nie sú dedičmi historického protestantizmu a Lutherovej novej ortodoxie, ale dedičmi racionalistickej nemeckej liberálnej protestantskej teológie (tým ale vôbec netvrdím, že treba úplne odmietať napr. historicko-kritickú exegézu, ktorú táto liberálna teológia priniesla). A preto je progresívnym teológom najväčším tŕňom v oku Vatikán a katolicizmus, pretože ten je inštitučne najviac monolitický a kultúrno-politicky predstavuje najsilnejšieho konzervatívneho protivníka progresivizmu.

Preto tento progresívny anikatolicizmus je podľa môjho názoru v skutočnosti prejavom odporu voči prirodzenému zákonu a prejavom antibiblického postoja v oblasti sexuality a manželstva, ktorý odmieta heteronormatívnu novozákonnú predstavu vyhradzujúcu sexualitu pre monogamné manželstvo muža a ženy. Nehovorím to ako nejakú teologickú chválu katolicizmu, ale konštatujem holý fakt a zároveň jednoduchý politický kalkul.

Ako nekatolícki politickí konzervatívci (protestantskí aj sekulárni) potrebujeme, obzvlášť v dominantne katolíckych krajinách ako je Slovensko, v kultúrno-etických otázkach spolupracovať s katolíkmi, lebo inak nemáme šancu uspieť. To nie je zaliečanie sa katolíckym biskupom, ale snaha brániť prirodzeno-právne a biblické hodnoty. V tomto som našiel zhodu s mnohými konzervatívnymi protestantmi napr. aj vo Švajčiarsku či Nemecku.

Súčasní škandinávski a nemeckí liberálni luteráni nie sú dedičmi historického protestantizmu a Lutherovej novej ortodoxie, ale dedičmi racionalistickej nemeckej liberálnej protestantskej teológie.Zdieľať

Tu treba dodať ešte niekoľko dôležitých poznámok. Ako som už spomenul, Prostredník opakovane tvrdí, že otázky sexuality a manželstva nie sú dogmatickými otázkami, a preto by nemali biskupi kvôli nim nikoho z cirkvi vylučovať.

1. Skutočne by nemal či nemohol byť nikto vylúčený z cirkvi pre otázky etiky? Ani keby nejaký teológ obhajoval povedzme detské sobáše alebo zneužívanie detí či rasizmus? Samozrejme, to nikto z progresívnych veriacich nerobí, uvádzam to ako extrémny príklad na vyvrátenie Prostredníkovho tvrdenia.

2. Ako som sa snažil vysvetliť, nie je podľa mňa pravda ani to, že otázky sexuality a manželstva nie sú dogmatickými otázkami. Zmysel sexuality, ako aj definícia manželstva je a má byť predmetom teologickej antropológie, a teda dogmatickou otázkou (to, že to nebolo predmetom sporu v 16. storočí, na veci nič nemení).

3. Skúsme ale na chvíľu pracovne prijať Prostredníkovu premisu a prejdime teraz ešte k tým (aj podľa Prostredníka) dogmatickým otázkam. Progresívna teológia sa totiž neprejavuje len v etike, ale (a dokonca ešte omnoho výraznejšie) aj v dogmatike, ide až k samotným základom kresťanskej viery.

Liberálna exegéza a teológia, o ktorej som písal vyššie, spochybnila v minulosti už prakticky všetko, v čo kresťanstvo verí, a menej alebo aj viac to platí aj pre slovenských Progresívnych veriacich. Viacerých z nich poznám osobne, resp. som s nimi diskutoval na verejných diskusných fórach, takže názory viacerých z nich poznám.

Viacerí z nich neveria v Kristovu božskú prirodzenosť, koncept Trojice (pripomínam, že Níkajsko-konštantinopolské krédo je súčasťou luteránskych Symbolických kníh) ani vo fyzické Kristovo vzkriesenie či jeho obetnú smrť („verím vo vzkriesenie tela“ bolo do Apoštolského kréda zase pridané práve pre dokétistických gnostikov, ktorí ho popierali). Sú to názory rozšírené medzi škandinávskymi luteránskymi teológmi, ba i biskupmi.

Samuel Jezný (mimochodom, v diskusiách najútočnejší, i keď veľmi bystrý a vzdelaný progresívny teológ nemajúci problém dourážať a ponížiť hlavne menej erudovaných oponentov) dokonca v jednej diskusii, po tom, čo bol upozornený, že popretím týchto článkov viery ostane z kresťanstva len čistá etika, odpovedal, že v tom nevidí problém. Viacerí „luteráni“ z platformy Progresívni veriaci sa vyjadrili, že Symbolické knihy sú prekonané a sú dobovým vyjadrením viery. Tvrdenie sťaby od veľkého liberálneho historika dogmy Adolfa von Harnacka.

Ondrej Prostredník a Michal Havran ml. Foto – FB

Čo sa týka Ondreja Prostredníka, pýtal som sa ho na tieto veci v diskusiách viackrát (bolo to ešte v období referenda za rodinu). Jeho odpoveď bola vždy vyhýbavá, raz s dôvetkom zhruba v zmysle, že na takéto inkvizítorské otázky nebude odpovedať. Jeho vyhýbavosť sa dala chápať, keďže v tom čase ešte mal kanonickú misiu od ECAV a bol stále pedagógom na bohosloveckej fakulte. Prípadné verejné popretie týchto článkov viery by mu mohlo spôsobiť problémy s vedením cirkvi.

V poriadku, mne to vysvetľovať nemusí, ale pre cirkev by bolo užitočné to vedieť, keďže je stále ordinovaným duchovným a misijným pracovníkom cirkvi. Ale možno naozaj nemá dogmaticky až také radikálne názory. No vzhľadom na to, že dostáva veľký mediálny priestor a verejne sa identifikuje ako evanjelický teológ, nemal by mať problém tieto pochybnosti vyjasniť.

A čo sa týka samotnej Anny Polckovej, ju osobne nepoznám vôbec a jej názory sú mi známe len z jej mediálnych výstupov, takže jej dogmatické postoje hodnotiť nemôžem. Ale keďže tiež patrí medzi signatárov manifestu Progresívnych veriacich, kde píšu, že chcú veriť „otvorene a progresívne“, pochybnosti sú na mieste.

Späť ale k tým Progresívnym veriacim patriacim do ECAV, ktorí otvorene spochybňujú základné články kresťanskej viery. Akým právom chcú oni diktovať vedeniu cirkvi, čo má zmeniť vo svojom učení, keď oni sami spochybňujú základné vieroučné dokumenty luteranizmu (pokus o vysvetlenie, že im veria „quatenus“ a nie „quia“, by bol v tomto prípade veľmi chabý), inšpirovanosť Písma a základné dogmy kresťanstva?! 

Potom je naozaj poctivejšie ECAV opustiť, ako jej diktovať, čo má učiť. V tom prípade totiž z pohľadu Symbolických kníh budú „pravovernejšími luteránmi“ paradoxne katolíci, pretože s nimi sa vedenie ECAV zhodne aspoň na základných trinitárnych dogmách.

Preto je pre ECAV dôležité vedieť, čo si o týchto základných dogmách myslí A. Polcková, O. Prostredník a presbyterstvo Cirkevného zboru ECAV Bratislava-Staré Mesto.

Povedzte to nahlas, prosím

Prostredník píše tiež, že nová vláda dosadzuje do štátnych inštitúcií bigotných katolíkov. Ktorých? Heger, Krajniak, Joch či Brixová? Schválne som vynechal Krajčího, pretože ten je baptista, ale aj do toho si už stihol Prostredník kopnúť. A v čom sú títo bigotní? V tom, že sa riadia v otázke legislatívnej úpravy potratov a manželstiev prirodzeným rozumom, prirodzeným právom a učením svojej cirkvi?

Tieto požiadavky sú pre katolíkov záväzne určené napr. v encyklike Evangelium vitae Jána Pavla II. (1995) alebo v Ratzingerovej inštrukcii (2002) pre politicky aktívnych katolíkov (článok 4). Považuje teda Ondrej Prostredník pápežov Jána Pavla a Benedikta za bigotných katolíkov? Vyplýva mi z toho, že asi áno. Asi preto ten dešpekt voči „Ratzingerovým tézam“.

Len smelo, Ondrej Prostredník, povedzte to nahlas, prosím, nech ortodoxní katolíci na Slovensku vedia, čo si o nich a o ich pápežoch vy a Progresívni veriaci v skutočnosti myslíte. Budem rád, keď to vysvetlíte. Všetci menovaní nie sú o nič väčší fundamentalisti ako Ocilková, Kuzárová či Michalčík z KDH (ako to Marek Michalčík už pred voľbami dával pravdivo na pravú mieru), ktorých ste pred voľbami vychvaľovali a s ktorým ste uzavreli pakt o neútočení. Logika pokrivkáva už po niekoľkýkrát.

Vy tvrdíte, že slovenskí kresťania sú homofóbni a ich výroky urážajú a zraňujú LGBT komunitu. A Vaše výroky sú potom katolíkofóbne a urážajú (nielen) slovenských katolíkov. Podsúvate predstavu, podľa ktorej katolík, ako napr. Zuzana Brixová, nemôže pracovať pre štátne inštitúcie, obzvlášť preto, že pracoval pre KBS. Pán Prostredník, práca pre KBS niekoho diskvalifikuje z práce pre štátne inštitúcie? Vy pracujete pre ECAV. Keď jej biskupi prisluhujú katolíckym, tak potom to diskvalifikuje zo štátnej služby aj Vás? To mi vyplýva z Vašej logiky. Navyše Vy ste duchovný a misijný pracovník. Či diskvalifikuje len práca pre RKC? Alebo špeciálne len pre KBS? Asi tak ste to mysleli.

Vy tvrdíte, že slovenskí kresťania sú homofóbni a ich výroky urážajú a zraňujú LGBT komunitu. A Vaše výroky sú potom katolíkofóbne a urážajú (nielen) slovenských katolíkov.Zdieľať

Myslím, že by ste to mali vysvetliť alebo sa ospravedlniť slovenským biskupom a katolíkom držiacim sa učenia svojej cirkvi, lebo to, čo prezentujete, je buď návrh nehoráznej hrubozrnnej diskriminácie katolíkov, alebo maľovanie nactiutŕhačského obrazu katolíckych biskupov ako nepriateľov sekulárneho zriadenia SR a ako „hnutia potláčajúce základné práva a slobody“, čo považujem za nezmysel (prípady biskupa Korca a Sokola, ktorí chválili Tisov režim, ani prešľapy súčasného biskupa Oroscha či farára Kuffu na tom nič nemenia). Pretože len v tom prípade by niekoho práca pre KBS diskvalifikovala zo služby v inštitúciách štátu.

V podstate robíte z katolíckych biskupov nepriateľov štátu. A teraz už aj z evanjelických, ale v podstate sa to týka všetkých cirkví na Slovensku, keďže sú v tom zajedno. Nič nové. To sa už dialo pred rokom 1989. Dnes to robíte vy progresívci a vaša strana, ktorej predsedníctva ste členom. V tej podobnosti súčasného progresivizmu s komunistickým pokrokárstvom sa podľa môjho názoru biskupi tiež nemýlia. Ide len o iný výhonok antikresťanskej moderny (marxizmus ako jedna z foriem moderny a postmoderna ako reakcia na modernu či skôr jej ďalšia forma).

Takisto nijako nedokazujete Vaše tvrdenie, že katolícki biskupi v tichosti podporujú Mariána Kuffu. Práve naopak, zakázali mu verejne vyjadrovať sa. Máte o tom nejaké dôkazy, ktoré ešte nestihli preniknúť na verejnosť a do médií?

Záverečné riadky Prostredníkovho textu mi prídu najzavádzajúcejšie. Vytvára v nich falošnú predstavu, že zo Slovenska sa stáva Katolibanistan a nový Slovak štát a že menšinovým cirkvám hrozí perzekúcia ako za oného štátu (na to trefne upozorňuje aj Juraj Šúst vo svojom poslednom blogu).

K tomu Prostredník uvádza svedectvo svojej mamy: „Moja mama toho už veľa nenahovorí, ale jedna z vecí, na ktorú z detstva spomína, je to, ako od svojich spolužiačok za vojnového Slovenského štátu počúvala: ,Najprv pôjdu Žida páni a za nimi luteráni!‘“ Výroky spolužiačok autorovej mamy sú určite nelichotivé pre ne samotné a istý segment slovenskej katolíckej populácie spred 80 rokov, ktorá bola ochotná aktívne prijímať a podporovať militantný klerikálny katolicizmus niektorých príslušníkov vojnového režimu.

K tomu však treba povedať dve veci. Jednak luteráni neboli nikdy ani za Slovenského štátu prenasledovaní (evanjelik bol ministrom obrany a ďalší evanjelici boli na iných vysokých postoch v štátnej správe, napr. Peter Zaťko, vďaka čomu potom mohli obaja podporiť SNP), aj keď bola snaha ich vplyv čiastočne oslabiť a vytesniť, a jednak (a to Prostredník nechce vidieť) žijeme o 80 rokov neskôr a katolicizmus na Slovensku sa zmenil.

Prostredník sa snaží vsugerovať predstavu, že vačšina praktizujúcich katolíkov na Slovensku dnes sú pohrobkovia a sympatizanti ľudáckeho režimu. Nejakí sa tu síce nájdu medzi kotlebovcami a inými neoľudákmi (ale ani tí nie sú väčšinou žiadni neonacisti, len naivne veria, že Tiso jednal výhradne pod tlakom), ale rozhodne netvoria jadro praktizujúcich katolíkov.

Argument Kotlebových 8 % takisto neplatí, pretože ako vieme z prieskumov, väčšina jeho voličov sú protestní voliči, len malá časť z nich sa identifikuje ako praktizujúci veriaci a ani z nich rozhodne nie všetci sympatizujú s ľudáckym režimom. Dokonca osobne, žiaľ, poznám niekoľko praktizujúcich protestantov, ktorí opakovane protestne volili ĽSNS.

No a aby toho nebolo málo, podľa Prostredníka v tejto katolibanizácii Slovenska nevedomky asistujú katolíckym biskupom aj evanjelickí (a všetky ostatné registrované kresťanské cirkvi) a podporujú hon na duchom mladé šťuky, ktoré „sú jediným svetielkom nádeje pre veľkú časť evanjelikov na Slovensku“.

Čo k tomu dodať? „Pápež progresívcov“ nám odkrýva (gr. apokalyptei) temné, priam apokalyptické vízie Slovenska. Takto vyzerá progresívna apokalyptika na Slovensku v roku 2020. Uvidíme, čo z týchto temných vízií a predpovedí sa reálne naplní.