Keď neurobiť nič je jediným správnym riešením

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď neurobiť nič je jediným správnym riešením

John Finnis v Bratislave na Hanusových dňoch.

John Finnis, Elizabeth Anscombeová a ľudský úmysel: prečo na ich debate o našich úmysloch záleží.

Existuje nespočetné množstvo sporov. Menšie, väčšie, triviálne či závažné. Niektoré sú dokonca zábavné až komické a niektoré sú nielen závažné, ale aj nadmieru zaujímavé.

Spor, ktorý rámcuje túto esej, má práve túto vzácnu kombináciu vlastností. Je závažný, pretože je v stávke nebezpečenstvo úmyselného spáchania veľkého zla (ako napríklad úmyselné zabitie) a na druhej strane je hodný záujmu a štúdia, pretože jeho korene siahajú do najpodnetnejšej oblasti filozofického bádania, ktorým je metafyzika.

Spor je medzi dvomi velikánmi katolíckeho myslenia minulého a súčasného storočia a gro ich sporu je v otázke zdanlivo jednoduchej: Čo to znamená konať úmyselne? Ak si ju rozmeníme na drobné, táto otázka sa pýta: Čo musíme zobrať do úvahy, keď formujeme náš úmysel niečo vykonať? Ide o veľmi dôležitú otázku, pretože úmyselnosť je jedna z troch klasických podmienok morálneho usudzovania, teda úmyselnosť, dobrovoľnosť a závažnosť.

Poviete si „Čo to znamená konať úmyselne?“; jednoduché: „Úmyselne robím to, čo chcem spraviť. To, čo si ja sám vo svojej mysli vyberám ako dobré. A naopak, neúmyselné je to, čo som si sám nevybral.“

Gertrude Elizabeth Margaret Anscombe (1919 – 2001) a John Finnis (1940 – ) majú k sebe myšlienkovo veľmi blízko. Finnis tvrdí, že vo svojom uvažovaní o úmyselnosti ľudského skutku vychádza z jej prelomovej monografie Intention (pozn.1), ktoré je „knihou, ktorej prístup rigorózne nasledujeme“ (2). Ich spor nastal po tom, ako Finnis Anscombe obvinil z toho, že sa vo svojich neskorších dielach spreneverila vlastnému skoršiemu uvažovaniu a že Finnis iba pokračuje v jej pôvodnom chápaní úmyselnosti. (3)

Aká je Anscombeovej východisková pozícia v Intention a v čom sa podľa Finnisa od nej odklonila, bude dôkladne vysvetlené a v tejto eseji budem argumentovať v prospech tvrdenia, že je to práve Finnis, ktorý od samotného začiatku z Intention nevychádza, iba z nej čerpá. V eseji sa budem snažiť ukázať, že i keď sa obaja odkazujú na Akvinského chápanie ľudského skutku, predsa len sa v jadre ich sporu jasnejšie ukazujú ďalšie myšlienkové prúdy, ku ktorým sa priamo či nepriamo hlásia. Ako to bude zrejmejšie počas samotnej expozície a analýzy ich myšlienok, Anscombeovej myšlienkové pozadie je neoblomne ovplyvnené Aristotelom a Ludwigom Wittgensteinom a Finnisovo nadväzuje na myšlienky Reného Descartesa.

Túto úvodnú časť zakončím odpoveďou na dôležitú rámcovú otázku: Prečo na tomto spore vlastne záleží? Bolo už naznačené, že úmyselnosť nášho konania je jedným z uholných kameňov morálky – teda nášho snaženia sa o žitie dobrého života v spoločnosti s druhými. Život nás však často skúša a na tieto skúšky treba byť pripravený – a nie vždy ide o ľahké rozhodnutie, či si dať na obed tresku s jedným alebo dvomi rožkami.

Blažení tí, ktorí neboli postavení pred rozhodnutia, od ktorých závisí život iných. Od konca druhej svetovej vojny však neprešlo ani 80 rokov, mnohí ľudia majú jej hrôzu stále v živej pamäti a tá nepramenila z ničoho iného ako zo zlých, veľmi zlých rozhodnutí. Ak patríte k tým, ktorí si v mysli hovoria, že by sa vtedy zachovali inak a hájili právo a spravodlivosť, na vyvrátenie tejto naivnej predstavy sa stačí začítať napríklad do experimentov amerického psychológa Stanleyho Milgrama týkajúcich sa poslušnosti voči autoritám (4) alebo do výsledkov experimentu zo stanfordskej väznice vo veci ľudskej náklonnosti zneužívať moc.(5)

Spoločným záverom je tu fakt, že ako ľudia sme náchylnejší na oveľa horšie (až hrôzostrašnejšie) konanie, ako si myslíme, a významným faktorom je aj vplyv vonkajšieho prostredia, ktoré chápem ako náhle ocitnutie sa v extrémnych, neočakávaných podmienkach.

Tieto experimenty boli tak simuláciou istého druhu životných skúšok, cez ktoré museli ani nie pred storočím prejsť tisícky ľudí, a o tom, ako sme ako ľudstvo (ne)obstáli, nás učia dejiny. A či sa dejiny nebudú opakovať? „Ani tí najmúdrejší nedovidia do všetkých následkov,“ povedal by Gandalf.

Na spore medzi Anscombe a Finnisom tak záleží aj z tohto uhla pohľadu (6), keďže cez pochopenie jeho nuáns lepšie chápeme, či si v istej chvíli vyberáme niečiu smrť – teda zamýšľame ju, je naším úmyslom – alebo či poslúchanie niečích príkazov neznamená priame podieľanie sa na smrti niekoho iného.

Napríklad, predstavte si, že ste členom šesťčlenného jaskyniarskeho tímu a tesne pred východom z jaskyne sa z dôvodu zemetrasenia tento kamenný východ zrúti a jeden jaskyniar v ňom uviazne. Tento myšlienkový experiment ďalej hovorí, že jaskyňa sa začína plniť vodou a všetci v nej zomriete, ak sa nepokúsite východ spriechodniť. Ale váš kolega je v ňom zaseknutý tak nešťastne, že akýkoľvek pohyb kameňa pri jeho hlave, ktorým potrebujete pohnúť na uvoľnenie priechodu (a ktorý je ten jediný, ktorým môžete pohnúť vzhľadom na zadanie tohto experimentu) spôsobí jeho okamžitú a istú smrť. Jaskyňa sa tak napĺňa vodou a na morálnych váhach je nevyhnutne jeden život proti piatim. Buď, alebo. Pohli by ste kameňom?

Keď má skutok negatívny vedľajší efekt

Tento experiment pochádza z Anscombeovej eseje „Action, Intention and ,Double Effect‘,“ (7) ktorá bola pôvodne prednesená v 1982 ako jej príhovor z príležitosti, keď jej bola udelená tzv. Akvinského medaila zo strany American Catholic Philosophical Association. V duchu Finnisovej kritiky patria myšlienky tejto eseje medzi tzv. „neskoršiu Anscombe“ a sú údajne principiálne odlišné od „ranej Anscombe“ z Intention a tento experiment nám poslúži na načrtnutie ich sporu.

V rámci katolíckeho morálneho učenia existuje tzv. princíp (alebo doktrína) dvojitého efektu a pôvodom sa pripisuje Tomášovi Akvinskému, ktorý vo svojej Summa Theologiae (IIaIIae, Q.64, art.7) tento princíp spomína vzhľadom na zabitie v sebaobrane (i keď ani zďaleka ho nerozpracoval do takých detailov, ako vnímame túto doktrínu dnes). V skratke sa tento princíp odkazuje na bežnú intuíciu, podľa ktorej všetci vnímame, že naše konanie nemá len ten následok, ktorý sme chceli, aby náš skutok mal (napríklad keď píšem tieto slová, mojím úmyslom je, aby som vám niečo podnetné komunikoval), ale súčasne je tu jeho, aj keď predvídateľný, stále nezamýšľaný vedľajší efekt (napríklad že niekoho moje slová naštvú).

Dostávame sa tak do zaujímavej situácie: síce viem, že môj skutok bude mať aj takýto negatívny vedľajší efekt, ja som ho však nezamýšľal, úmyselne som si ho nevybral, a teda zaň nenesiem zodpovednosť. Nevyhnutná otázka, ktorá tak zostáva na stole, je táto: Čo určuje, či moja vedomosť nejakého následku má figurovať v mojom úmysle? Teda, inými slovami: Môžem vždy povedať, že vedomý negatívny vedľajší efekt nezamýšľam, alebo existujú aj okolnosti, keď aj tento vedomý negatívny vedľajší efekt môjho skutku musí nevyhnutne figurovať v mojom úmysle?

Aplikujme si tieto teoretické úvahy na náš experiment.

Povedzme, že existujú dve možné riešenia tejto dilemy. Áno, pohnutím kameňa síce zaseknutý jaskyniar určite zomrie, ale mojím prostriedkom nie je jeho smrť, ale pohnutie kameňom, a teda jeho smrť je vedomým negatívnym vedľajším efektom môjho úmyselného konania s cieľom dostať nás z jaskyne.

Kameň teda posúvam, on zomiera, ale úmyselne som ho nezabil. Nie, kameňom pohnúť nemôžem, pretože jeho posunutie = kolegova smrť a neexistuje alternatívny svet s našimi logickými a fyzikálnymi zákonmi, kde by som tieto dve veci za takýchto okolností vedel oddeliť. Ak úmyselne posúvam kameň, tým úmyselne kolegu zabíjam. Kameň preto neposúvam a keďže je pre mňa neprípustné úmyselne zabiť s vidinou vyššieho cieľa (teda účel svätí prostriedky) – a keďže vzhľadom na zadanie myšlienkového experimentu môžem pohnúť iba týmto kameňom alebo nič – rozhodujem sa nekonať. A čakať na zázrak.

Ako ešte lepšie vidieť z aplikácie vyššie spomínaných teoretických úvah, gro celej dilemy sa odvíja od otázky, aký prostriedok môže vystupovať v mojom akčnom pláne niečo vykonať. Inými slovami, podľa akých kritérií môžem nejaký prostriedok chápať (teda vyberať si ho) ako vedomý – úmyselný (A: pohýnam kameňom, aby som nás dostal z jaskyne) alebo ako vedomý – neúmyselný (B: pohýnam kameňom, aby som ho zabil, aby som nás dostal von z jaskyne). Ešte raz a inak: Čo určuje, že v prípade A chápem „pohnutie kameňom“ pod opisom „pohnutie kameňom, aby som nás zachránil“ a v prípade B ho chápem pod opisom „pohnutie kameňom, aby som ho zabil, aby som nás vyslobodil“. Čo teda určuje, pod akým opisom úmyselnosti si vyberám (teda môžem alebo musím si vybrať) daný prostriedok?(9)

V tomto bode začíname jasnejšie vnímať gro ich sporu a stačí povedať, že v rámci vyššie ponúknutých riešení by si Finnis volil (1) a Anscombe (2). Finnis vo svojej už spomínanej eseji „Intention and Side Effects“ voči Anscombeovej voľbe namieta a hovorí, že si protirečí, pretože v šesťdesiatych rokoch (Intention) by si aj ona vybrala (1). (pozn. 10)

V nasledujúcej časti sa pokúsim bližšie (i keď stále zjednodušene) vysvetliť Anscombeovej a Finnisovo chápanie ľudskej úmyselnosti, ktoré mi v štvrtej časti umožní poukázať na mylnosť Finnisovho tvrdenia, že jeho koncepcia vychádza z Intention, a obhájiť konzistentnosť medzi jej ranými a neskoršími myšlienkami. (11)

Finnisov akčný plán

Anscombe v Intention formuluje novým spôsobom klasický aristotelovsko-tomistický pohľad na úmyselnosť ľudského skutku a na jeho identifikáciu ponúka heuristickú pomôcku vo forme špecifickej aplikácie otázky „prečo?“. „Prečo si to urobil?“ „Lebo som potreboval to-a-to.“ „Prečo si škriabeš bradu?“ „Ja? Ani neviem. Až teraz som si to uvedomil.“

Táto heuristická pomôcka pomáha poukázať na rozdiel medzi tzv. actushumanusactushominis, teda rozdiel medzi úmyselným (racionálnym) a neúmyselným (i keď stále dobrovoľným) konaním. Actushumanus pramení z rozumu a predchádza mu nejaké posudzovanie či usudzovanie, ktoré berie ohľad na nejaké dôvody, prečo konať, ako konať; a je to práve actushumanus, ako úmyselný skutok, ktorý je predmetom morálneho skúmania.  Otázka „prečo?“, ktorá demaskuje úmyselnosť nejakého skutku, je súčasne identifikátorom nejakého dôvodu môjho konania a tu má pôvod definícia úmyslu ako dôvodu pre isté konanie.

Touto prvoplánovou heuristikou síce vieme odizolovať zjavne neúmyselné konanie od úmyselného, sama osebe je ale nedostatočná (preto ide len o heuristiku), keďže nejaký skutok sa môže javiť ako úmyselný, ale po dôkladnejšom zvážení nie je.

Predstavte si človeka, ktorý chodí po dedine s cisternou vody a dopĺňa jednotlivým domom ich vlastné vodné nádrže – situácia, ktorú si môžete kontextualizovať do vojnového obdobia, kde boli vodovodné potrubia porušené leteckými útokmi. (12) Ako tak vidíme tohto človeka zobďaleč obsluhovať pumpu a tankovať vodu, vidíme a počujeme, že si pri tom vyťukáva melódiu „We will rock you“: ťuk ťuk... ťuk, ťuk ťuk... ťuk. Podídeme k nemu a oslovíme ho: „Máte dobrú prácu. Môžete si takto pri nej vyťukávať rôzne melódie. Ja pracujem v kancelárii a kolegovia mi to nedovolia.“ On na to: „Áno, keď pumpujem vodu, vyťukávam si pri tom všelijaké melódie. Robím to rád.“ Je však toto úmysel jeho skutku? Pumpuje vodu, aby sa mohol hudobne potešiť?

Z ďalších jeho odpovedí zisťujeme, že pumpu obsluhuje preto, aby doplnil zásoby vody a že to nerobí preto, lebo ľudia túto vodu potrebujú, ale preto, že potreboval peniaze a inú robotu ako vodič nákladných vozidiel nezohnal. „Pravda je taká, že túto prácu robím preto, aby som uživil rodinu. Žijeme ťažké časy.“ Povedané Anscombeovej terminológiou, jeho skutok „pumpovanie vody“ je úmyselný pod opisom „aby si zarobil peniaze“, ale nie pod opisom „aby vyťukával melódiu ‚We will rock you‘“.

Anscombeovej príklad obsahuje ešte zaujímavý zvrat: voda v cisterne obsahuje pomaly účinkujúci smrteľný jed. Kedy by bol jeho skutok „pumpovanie vody“ úmyselný pod opisom,„aby otrávil ľudí žijúcich v tom-a-tom dome, ktorých smrť bude viesť k rýchlemu ukončeniu vojny“? Alebo je možný aj scenár, keď si je tento človek síce vedomý prítomnosti jedu v cisterne a tiež skutočnosti, že postupne otravuje celú dedinu, ale stále by mohol prijať opis úmyselnosti jeho skutku „pumpuje vodu, aby si zarobil na živobytie“, a nie „pumpuje vodu, aby zneškodnil istých kľúčových nepriateľov“? Vraciame sa tak k už spomínanej doktríne dvojitého efektu a analyzujme situáciu takto: tento človek vie, že jeho akt pumpovania vody má okrem iného za následok aj to, že jedného dňa niekoľko ľudí umrie. Je možné, aby s týmto vedomím náš človek pumpoval ďalej, ale súčasne nebola ich smrť jeho úmyslom? Anscombeová (rovnako ako Finnis) túto možnosť pripúšťa.

Kto a ako teda určuje, pod akým opisom môžem (či musím) chápať nejaký môj skutok (= prostriedok k cieľu) ako úmyselný, od čoho závisí, či ho vzhľadom na chcený cieľ môžem vykonať?

Z pumpárskeho príkladu sa zdá, že každý človek má akoby privilegovaný prístup k poznaniu, či je nejaký jeho skutok úmyselný alebo nie – a toto poznanie, po opýtaní, komunikuje druhým. Ide o takzvané praktické poznanie: robím to, čo sa deje. To, čo som úmyselne spravil, je to, ako sa veci naozaj stali – aj z pohľadu iných. Zdá sa teda, že výber opisu, pod ktorým sa skutok chápe ako úmyselný, sa deje z perspektívy prvej osoby a tento pohľad je autoritatívny: okoloidúci nevie môj úmysel skôr, ako sa spýta.

Ak je toto jeden zo záverov plynúcich z Anscombeovej analýzy úmyselnosti v Intention, tak potom je Anscombe na jednej lodi s Finnisom. Konajúci človek si vyberá ten opis (pod ktorým je jeho prostriedok úmyselný), ktorý chápe ako dobrý a nevyhnutný na dosiahnutie svojho cieľa; a, naopak, ten, ktorý vníma ako zlý a nie nevyhnutný, odmieta.

Z posledných dvoch odsekov už čiastočne vyplýva Finnisovo chápanie fungovania ľudskej úmyselnosti, ktoré teraz trochu formalizujem. (13) Finnis používa slovné spojenie „action proposal“, teda „návrh/plán konania“ a zjednodušene ho budem prekladať ako „akčný plán“ – teda plán na moju akciu, dosiahnutie cieľa.

Tento akčný plán sa prirodzene skladá z nejakého dobrého cieľa a množstva prostriedkov, ktoré k nemu vedú, pričom celá táto reťaz sa dá vnímať nielen ako smerujúca ku konečnému cieľu, ale aj ako skladajúca sa z množstva „malých“ medzi-cieľov, ktoré sú súčasne prostriedkom k ďalšiemu medzi-cieľu, a tak ďalej. Z toho vyplýva, že je potrebné analyzovať úmyselnosť každého z týchto prostriedkov (teda každého skutku vykonaného vzhľadom na chcený cieľ).

Opäť sa dostávame ku kľúčovej otázke, čo určuje, pod akým opisom si vyberám daný prostriedok ako úmyselný, a Finnis bližšie vysvetľuje toto určujúce kritérium takto: Úmyselnosť nejakého konania „závisí od toho, čo si daný človek vyberá pod opisom, ktorý pre neho robí túto voľbu/výber príťažlivou“; a na druhej strane, pokračuje, jeho úmyselnosť nezáleží „na opise, ktorý je prijateľný pre okolostojaceho“. (14) Čo je teda tým kritériom, ktoré robí jeden opis príťažlivejším než druhý? Odpoveďou sa zdá byť to, že príťažlivejší mi je ten opis môjho prostriedku, ktorý má inštrumentálny vzťah k môjmu cieľu – a nielen k nemu vedie, ale tiež k nemu vedie rozumne, teda prijateľným spôsobom. Opäť sa tu potichu vraciame k téme praktickej rozumnosti.

Bezprostredné skutočnosti

V tomto bode sme sa dostali do pozície, kde vieme poukázať na rozdiely týchto naoko podobných prístupov k úmyselnosti a jej špecifikácie. Vráťme sa k príkladu so zaseknutým jaskyniarom a pripomeňme si, že Finnis aj v tomto prípade videl možnosť, že si môžem vybrať opis, pod ktorým neposúvam kameň, aby som rozmliaždil nešťastníkovi lebku, ale aby som zachránil naše životy. Jeho smrť je stále tragický, ale nezamýšľaný vedľajší efekt pohnutia kameňa, čo bolo nevyhnutné k môjmu cieľu. Keby sa jej dalo vyhnúť, hneď to spravím.

Spýtajme sa teraz starú známu otázku, čo určilo, že môžem prijať opis, ktorý navrhuje Finnis a odmieta Anscombe. Aké sú vlastne možnosti? Pod akými opismi môžem chápať posunutie kameňa? Napríklad: posúvam kameň, aby som uvoľnil priechod jaskyne, aby som zamedzil tomu, že sa utopíme, a aby som sme sa tým pádom zachránili. Cieľ dobrý, prostriedky dobré.

Druhá séria opisov môže byť takáto a začnime odzadu: chcem nás zachrániť, a preto potrebujem spriechodniť východ, a preto potrebujem pohnúť kameňom, a kameň, aby uvoľnil vchod, „sa potrebuje“ presunúť na miesto, kde je hlava nešťastníka, a tá, keďže sa nemá kde posunúť, musí zostať tam, kde je, a preto „potrebuje“ byť rozmliaždená. Samozrejme, v tomto prípade sa niektoré opisy prostriedku „pohnúť kameňom“ (a jeho efektov – ktoré sú v tejto kauzálnej reťazi opäť prostriedkami) nielen nejavia, ale nie sú príťažlivé na výber, a to preto, lebo i keď sú inštrumentálne vzhľadom na chcený cieľ, nie sú racionálne: teda protirečia rozumnému poznaniu, že úmyselné zabitie nevinného človeka je neprípustné. Takéto prostriedky (ktorých úmyselnosť by sme prijali pod spomínanými opismi) nemôžu byť súčasťou nášho „akčného plánu“, ale, keďže podľa Finnisa nie sú nevyhnutné, môžeme si ich nevybrať – teda nezamýšľať ich.

Ako však nemôže byť nevyhnuté niečo ako holý fakt, že vzhľadom na informácie o tomto experimente vieme (vzhľadom na to, že je situovaný v našom, a nie alternatívnom svete s inými fyzikálnymi a logickými zákonmi), že pohnutie kameňa = rozmliaždenie hlavy = smrť zaseknutého jaskyniara. Anscombe uvádza podobný príklad, kde nás pozýva predstaviť si, že strieľame lukom a vystrelený šíp prerazí nielen hrudný kôš nejakého okoloidúceho, ale prebodáva aj jeho srdce a usmrcuje ho.

Je možné povedať, že šíp prerazil hrudný kôš, ale odmietnuť opis, pod ktorým toto prerazenie znamená tiež prepichnutie srdca a usmrtenie človeka? (15)

Anscombe v už spomínanej neskoršej eseji píše, že „okolnosti a bezprostredné skutočnosti/fakty o tom, čo si vyberám vzhľadom na moje ciele, prikazujú [a teda určujú], ktoré opisy úmyslu musíme brať do úvahy [v rámci „akčného plánu“]. NB: ‚úmysel‘ sa tu vzťahuje na úmyselnosť skutku, ktorý je vykonávaný ako prostriedok.“ (16) Dáva tak váhu aj faktorom, ktoré sú mimo privilegovanej pozície z perspektívy prvej osoby, a tým pádom jej heuristická otázka „prečo?“ nebola myslená tak, aby ju položil človek, ktorý formuje svoj akčný plán sám sebe, ale bola určená pre okoloidúceho, ktorému slúži ako „reality check“, ak sa mu zdá, že človek, ktorého pozoruje, robí niečo iné od toho, čo vyzerá, že robí.

Inými slovami, otázka úmyselnosti je aj o uvažovaní o vzťahu medzi tým, čo človek robí (čo sa deje), a tým, čo si myslí, že robí – čo sám seba vníma, že robí (ale nemusí sa tak diať).

Finnisov pohľad je tu rozdielny a tvrdí, že „čokoľvek, čo (i keď neochotne) zarátaš – a iba to, čo zarátaš ty – v prospech správania sa tak, ako sa správaš, [tak iba to] bude súčasťou (pod opismi, ktoré si prijal do svojho skutočného praktického uvažovania) pravdivého chápania tvojich dôvodov = motívov = úmyslov = cieľov = prostriedkov (a tým pádom tvojho skutku).“ (17) Skrátene: „čokoľvek, čo [...] zarátaš – a iba to, čo zarátaš ty – v prospech správania sa tak, ako sa správaš, bude súčasťou [...] pravdivého chápania tvojich [...] úmyslov [...]. “

Finnis tiež na inom mieste hovorí a dopĺňa, že úmysel a ľudský skutok vo všeobecnosti „chápe úplne prostredníctvom otázok prečoako, ktoré si samotný rozhodujúci sa človek položil v procese rozhodovaní, ktoré boli zakončené voľbou a skutkom“. (18) Jeho koncepcia úmyslu je tak postavená na už spomínanej privilegovanej pozícii a Anscombeovej heuristickú otázku síce chápe ako určenú pre rozhodujúceho sa človeka, ale položiť si ju má on sám – podobne ako si Descartes položil svoje známe cogito.

Opätovne sa tak vraciame k otázke, ktorá leží v srdci ich sporu. Čo určuje, a tiež prikazuje, pod akým opisom môžem a mám chápať svoj prostriedok ako úmyselný? Podľa Finnisa je to už spomínané kritérium príťažlivosti (tu verím, že s ním vo všeobecnosti súhlasí aj Anscombe), ale pri bližšom pohľade na samotný pojem príťažlivosti vidíme, že napríklad povaha tzv. predmetu nášho skutku (v tomto prípade nášho prostriedku) nehrá vo Finnisovom zhodnocovaní príťažlivosti významnú rolu. Predmetom ľudského skutku sú už vyššie spomínané „bezprostredné skutočnosti/fakty o tom, čo si vyberám vzhľadom na svoje ciele“, o ktorých písala Anscombe. V prípade s jaskyniarom je to holý fakt, že kameň bezprostredne drví hlavu, čo (vzhľadom na fakty o našom svete) vedie k okamžitej smrti majiteľa tejto hlavy – a podobnou skutočnosťou je šíp prebodávajúci ako hrudný kôš, tak i srdce. (19)

Ak však Finnis v týchto prípadoch neberie v rámci akčného plánu „predmet skutku“ do úvahy, neznamenalo by to (veľmi zjednodušene povedané), že sa v tejto situácii podpisuje pod nejakú verziu nechceného princípu účel svätí prostriedky? Hoci nie priamo v súvislosti s Finnisom, Anscombe o takejto možnej verzii v Intention hovorí ako o tzv. „absurdnej téze“. „‚Všeobecne povedané, človek zamýšľa spraviť to, čo robí.‘ Ale, samozrejme, je to veľmi všeobecne povedané. I tak je ale správne formulovať toto tvrdenie ako protilátku voči istej absurdnej téze, ktorú niekedy ľudia zastávajú: a to, že úmyselný skutok človeka je opísaný iba opísaním jeho zámeru.“ (20,21) Inými slovami, pri formulovaní môjho akčného plánu by som ho chápal ako úmyselný (a teda som ochotný – a musím – zaň prevziať zodpovednosť) výhradne cez úmyselnosť jeho cieľa. Je však možné pripísať Finnisovi takúto absurdnú tézu?

Podľa Matthew O’Briena má Finnisova koncepcia úmyslu k tejto téze nebezpečne blízko, keďže stojí na predpoklade, že „skutok – ako jeho ciele, tak aj prostriedky – je úplne funkciou ‚plánu‘ konajúceho človeka“. (22) Súčasne tiež tvrdí, že táto nebezpečná blízkosť plynie aj z odlišnej filozofie mysle, ktorou Anscombe a Finnis ukotvujú svoju koncepciu úmyslu. O’Brien tak vidí gro ich sporu primárne v ich rozdielnych a protichodných koncepciách ľudského intelektu: Anscombe podľa neho chápe ľudský rozum ako „vtelenú kauzálnu silu v tomto svete“ a Finnis ako „samostatnú substanciu, ktorá (v dôležitom zmysle) koná len vo vnútri seba samej“. (23) Tieto rôzne koncepcie majú následne priamy dosah na ich odlišné chápanie toho, čo to znamená, keď si konajúci človek vzhľadom na svoj cieľ vyberá nejaký prostriedok a O’Brien tu poukazuje na problematickosť už spomínaného kritéria príťažlivosti, argumentujúc, že Finnisovo chápanie je až príliš flexibilné a plastické a dokáže ospravedlniť ako neúmyselné až príliš veľa. (24)

Čo inými slovami tento kľúčový rozdiel vo filozofii mysle znamená? (25) Anscombeovej výhradou je jednoduchá skutočnosť, že ako ľudia, žijúci a rozhodujúci sa v konkrétnom a špecifickom svete, nemôžeme konať bez toho, aby sme si vyberali a rozhodovali sa pre konkrétny a špecifický druh prostriedkov na dosiahnutie chcených cieľov.

Je to práve táto špecifická povaha nejakého prostriedku (teda predmet skutku), ktorá v niektorých prípadoch určuje, pod akým opisom musím chápať nielen jeho úmyselnosť, ale aj úmyselnosť celého môjho akčného plánu. Anscombe píše: „I keď existujú prípady, keď je to iba daný človek, ktorý môže povedať, či mal daný úmysel alebo nie... tieto prípady sú i tak ďalej obmedzené touto skutočnosťou: človek nemôže nepriznať, že mal úmysel spraviť práve tú vec, ktorá je prostriedkom k jeho cieľu.“ (26) Anscombe píše tieto slová vo svojej „ranej“ fáze a sú plne konzistentné s jej neskorším vyjadrením, že „okolnosti a bezprostredné skutočnosti/fakty o tom, čo si vyberám vzhľadom na svoje ciele [teda o mojich prostriedkoch], prikazujú, ktoré opisy úmyslu musíme brať do úvahy“. (27)

Neurobiť nič

Táto esej mala za cieľ ponúknuť čitateľovi zrozumiteľnú expozíciu nielen závažného, ale aj zaujímavého sporu v rámci stále pokračujúcej katolíckej filozofickej diskusie. Expozícia nezostala iba na deskriptívnej úrovni a cez vysvetlenie Anscombeovej a Finnisovej koncepcie úmyslu som lepšie zarámcoval Finnisovu výhradu, podľa ktorej síce (1a) jeho koncepcia stavia na Anscombeovej Intention, ale (2a) „neskoršia“ Anscombe jej protirečí. V štvrtej časti som následne ponúkol argument v prospech tvrdenia, že ako (1a), tak aj (2a) sú nepravdivé; a práve naopak, (1b) Finnisovou koncepciou úmyslu sa síce Anscombe inšpiruje a čerpá z nej, ale nie je postavená na tých istých východiskách a (2b) medzi ranou a neskoršou Anscombe nejde o konzistentnosť, ale skôr o re-formuláciu tých istých princípov vzhľadom na zmenu dôrazu jej filozofického zamerania. (28)

Jadro ich sporu je tam dvojvrstvové. Na povrchu ide o nesúhlas o tom, čo určuje („prikazuje“), pod akým opisom je prostriedok úmyselný, a na hlbšej úrovni skrytých predpokladov sa tu odzrkadľuje ich rozpor vo veci toho, čo (po metafyzickej stránke) je náš rozum/myseľ a ako následne „interaguje“ so svetom. Spor Anscombe vs. Finnis sa tu posunul do roviny ich filozofických patrónov ako Aristoteles-Akvinský-Wittgenstein vs. Descartes-Akvinský. (29)

Prečo je tento spor popri jeho zaujímavosti aj stále závažný? Myšlienkové experimenty, ktoré v tejto eseji zazneli, boli postavené na otázke života a smrti, a teda išlo o extrémne prípady, ktorým sa väčšine ľudí vo väčšine prípadov bežného dňa darí vyhnúť. Ale je na našej vlastnej zodpovednosti, aby sme boli pripravení aj na tie najťažšie životné skúšky a učili sa z prípadných zlyhaní a úspechov druhých.

Ako zareagovať zoči-voči extrémnej či tragickej situácii? Môžem vždy a za každých okolností konať s dobrým úmyslom? Je síce pravdou, že zachrániť môj život a ľudí okolo mňa je takmer vždy tým najlepším úmyslom, ale súčasne si musím byť vedomý, že pri tvorbe tohto úmyslu sú v hre mnohé ďalšie faktory, ktoré musím brať do úvahy. Jedným z nich je tradične aj povaha daného prostriedku, ktorá sa dá niekedy spoznať ľahšie, niekedy ťažšie a niekedy je to takmer nemožné.

Rozvážnosť by tu mala byť naším hlavným radcom a cieľom tejto eseje bolo tiež ponúknuť čitateľovi malé mentálne cvičenie na precvičenie vlastnej rozvážnosti; či už súhlasíte s Finnisom, alebo Anscombe.

Na záver treba povedať, že obaja, Anscombe a Finnis, majú k sebe ideovo bližšie a túto blízkosť (a priateľstvo) by tento špecifický spor nemal úplne zatieniť. Ak by sme rekonštruovali príklad s jaskyňou tak, že pohnutie kameňa spôsobí pohnutie ďalšieho kameňa a ten za istých okolností môže, ale nemusí zabiť zaseknutého nešťastníka, aj samotná Anscombe by tu bola otvorená aplikácii princípu dvojitého efektu.(30) Ale vzhľadom na pôvodné zadanie tohto experimentu sme pozvaní aspoň hypoteticky zvážiť, že ak by nám život priniesol podobnú a neočakávanú skúšku, správne a rozvážne rozhodnutie môže byť paradoxne to najťažšie: neurobiť nič. 

 

[1] G.E.M. Anscombe, Intention (Oxford: Blackwell, 1957); reprinted paperback edition by Cambridge: Harvard University Press, 2000. Uvedené strany v tejto eseji sú z publikácie z 2000.

[2] John Finnis, “‘Direct’ and ‘Indirect’ in Action,” (pôvodne vydaná v 2001)  in Intention and Identity (Oxford: Oxford University Press, 2011), 268.

[3] John Finnis, “‘Intention and Side Effects,“ (pôvodne vydaná v 1991) in Intention and Identity (Oxford: Oxford University Press, 2011) a tiež jeho „Anscombe on Spirit and Intention“ z tej istej zbierky, pôvodne vydaná v 2009.

[4]  https://www.simplypsychology.org/milgram.html

[5] https://www.simplypsychology.org/zimbardo.html

[6] Ďalšie relevantné miesta aplikácie tohto sporú sú najčastejšie bioetickej povahy.

[7] G.E.M. Anscombe, “Action, Intention and ‘Double Effect’”, in Proceedings of the American Catholic Philosophical Association (1982); reprinted in Human Life, Action and Ethics. Essays by G E M Anscombe, ed. M. Geach and L. Gormally (Exeter: Imprint Academic, 2005), 207–26. Uvedené strany v tejto eseji sú z publikácie z 2005.

[8] V tomto bode treba pripomenúť, že „gro dilemy“ nie je o tom, či Finnis je zástancom princípu/doktríny dvojitého efektu a Anscombe nie je, a tým pádom by bolo treba dokazovať relevantnosť tohto princípu/doktríny ako takého. Tu ich spor neleží a jeho relevantnosť sa berie ako samozrejmosť a obaja v svojich esejach argumentujú v jeho prospech. Ich rozdiel je v miere jeho použitia/použiteľnosti a ako ukáže zvyšok tejto eseje, Anscombe ho vníma oveľa obmedzenejšia ako Finnis; a píše napríklad: „I formarly understood the Doctrine of Double Effect, not as a package deal, but rathe as what I have called the ‚principle of side-effects‘, and I thought I was only doing a work of clarification in formulating it and remarking that it does not tell us what to allow and what to forbid when we have left the area of intentional killing. I have come to realise that the Doctrin of Double Effect comprises several things, merely inclusing this ‚principle of side-effects‘, and that we should split it up.“ (Cf. G.E.M. Anscombe, “Action, Intention and ‘Double Effect’”, 213–214.)

[9] Frázu „pod opisom“ alebo „pod akým opisom“ som zámerne zvýraznil, pretože je to práve Anscombe, ktorá v Intention túto frázu začala týmto analytickým spôsobom používať a neskôr dokonca o jej nesprávnom použití z pera iných napísala samotnú esej. Cf. G.E.M. Anscombe „Under a Description“, Metaphysics and the Philosophy of Mind (The Collected Philosophical Papers of G. E. M. Anscombe, Volume 2), Minneapolis, MN: University of Minnesota Press, 1981.

[10] Možnosť (2) sa zdá byť prejavom istého materialistického determinizmu, a síce ako ľudia svojou telesnosťou fyzikálnemu svetu podliehame (potrebujeme potravu, starneme, platí na nás gravitácia, atď.), naša ľudská podstata je duchovná a materiálna povaha sveta nemôže klásť prekážky „duchovnu“—teda našim rozumovým a vôľovým schopnostiam. Toto môže byť skeptická intuícia, s ktorou Finnis pristupuje k neskoršej Anscombe.

[11] Spor medzi Anscombe a Finnisom sa nie vždy rámcuje cez ich rozdielne chápanie toho, aké faktory vstupujú do špecifikácie úmyselnosti nášho konania a častejšie sa o tomto spore hovorí ako o konfrontácii medzi zástupcami tzv. novej teórie prirodzeného zákona (Finnis a spol.) a tzv. klasickej teórii prirodzeného zákona (Anscombe a spol.). Táto konfrontácia sa síce stále týka problematiky úmyselnosti, súčasne sa ale jej pohľad presúva k tzv. praktickej rozumnosti, teda aplikácii nášho rozumu na praktické rozhodovanie a jedna z kľúčových otázok je či rozum samotný (vzhľadom na svoju povahy a schopnosti) vie ukotviť a opodstatniť morálnosť našich rozhodnutí cez isté racionálne morálne princípy/zákony. Preto hovoríme o „prirodzenom“ v protiklade so „zjaveným“ morálnym zákonom. Takto rámcovaný spor nie je predmetom diskusie tejto eseje, ale isté načrtnutie dopadov ich rozdielneho chápania úmyselnosti na takýto koncepčný rámec spor—teda otázku praktickej rozumnosti—nájdete v jej štvrtej časti.

[12] Tento príklad nájdete v Intention, §23. Pre účely eseje som ho mierne parafrázoval.

[13] Celá zbierka esejí Intentiona and Identity. Obzvláš Intro, 8, 13, 14,

[14] Finnis, “Intention and Side Effects,” 191.

[15] Luke Gormally, “Intention and Side Effects: John Finnis and Elizabeth Anscombe,” in Reason, Morality, and Law: The Philosophy of John Finnis, ed. J. Keown and R. P. George (Oxford: Oxford University Press, 2013), 93–108.

[16] Anscombe,  “Action, Intention and ‘Double Effect’,” 223.

[17] John Finnis, “Intention in Direct Discrimination,” (pôvodne vydaná v 2010) in Intention and Identity, Collected Essays, vol. 2 (New York: Oxford University Press, 2011), 274.

[18] Finnis, “‘Direct’ and ‘Indirect’ in Action,” 268. Zvýraznenie kurzívou je moje.

[19] Ďalším klasickým príkladom prípadu, kde zohráva „predmet skutky“ esenciálnu rolu je tzv. kraniotomia (dnes už nepraktizovaná), pri ktorej bolo potrebné stlačiť hlavu dieťaťa natoľko, aby ho bolo možné vybrať z pôrodného kanálu ženy. Otázkou potom bolo, pod akým opisom má byť chápaný prostriedok „stlačenie hlavy“. Dobrú analýzu úmyselnosti v kraniotomii v porovnaní so zabitím v sebaobrane nájdete v Luke Murray, „Craniotomy versus Lethal Self-Defence), The National Catholic Bioethics Quarterly, Volume 13, Issue 4, Winter 2013, 611–616.

[20] Anscombe, Intention, 45.

[21] Anscombe tu poukazuje na trojité chápanie pojmu ‚úmysel‘, ktoré analyzuje v Intention: (1) úmysel, pre ktorý konám (zámer/cieľ/účel), (2) úmysel, s ktorým konám (prostriedok) a (3) úmysel ako celkový úmyselný skutok.

[22] Matthew O’Brien, „Elizabeth Anscombe and the New Natural Lawyers on Intentional Action“, National Catholic Bioethics Quarterly 13.1 (Spring 2013): 54.

[23] Ibid, 55.

[24] O’Brien tu hovorí o Finnisom ospravedlnení kraniotomie (Cf. Finnis, “‘Direct’ and ‘Indirect’ in Action,” 254, 257–58.) a pláne zneškodniť Hitlera (Cf. John Finnis, Aquinas: Moral, Political, and Legal Theory (New York: Oxford University Press, 1998), 290–291.)

[25] O’Brien o tejto metafyzickej úrovni daného sporu píše aj s metafyzikom Robertom Koonsom v eseji „Objects of Intention: A Hylomorphic Critique of the New Natural Law Theory“, American Catholic Philosophical Quarterly (Fall 2012) Vol. 86, Issue 4. Tvrdia, že po metafyzickej stránke zakladá Finnis svoju koncepciu úmyslu na tzv. karteziánskom modely, a tým pádom stojí na istých kontroverzných predpokladoch modálnej ontológii; napríklad, že prestaviteľnosť/koncipovateľnosť predpokladá (teda ontologicky vedie k) možnosť. Inými slovami, ak si viem niečo v mysli koncipovať/predstaviť si to, vzhľadom na karteziánsky model už táto samotná intelektuálna schopnosť predpokladá či vytvára možnosť existencie samotnej koncipovanej veci.

[26] Anscombe, Intention, §25.

[27] Anscombe “Action, Intention and ‘Double Effect’”, 223.

[28] Mohli by sme zjednodušene povedať, že neskoršia Anscombe, po tom ako prevzala po Wittgensteinovej smrti jeho pozíciu na Cambridgei, sa začala ešte intenzívnejšie zaoberaj otázkami kauzality a teda metafyziky, zatiaľ čo ranná Anscombe pôsobiaca na Oxforde bola viac zameraná na otázky aplikovanej etiky a filozofie jazyka.

[29] Wittgensteinov vplyv nebol v eseji explicitne spomenutý, ale jeho  silnú prítomnosť v Anscombevoj koncepciu úmyselnosti vidieť napríklad cez jeho tzv. argument o súkromnom jazyku. V princípe je namierený proti Descartesovi a snaží sa ukázať, že zmysluplnosť jazyka je nevyhnutne ukotvená v jeho zdieľanom, spoločnom a tým pádom verejnom používaný. To, že mi dáva zmysel o čom „súkromne“ myslím v mojej hlave
(napríklad pri tvorbe môjho úmysly konať istým spôsobom a s istým cieľom), tak zmysluplnosť mojich myšlienok je tu vždy overiteľná smerom z vonka-dna a nie z dnu-von. Cf. §§244–271 v Ludwig Wittgenstein, Philosophical Investigations, 2009, Philosophical Investigations, translated by G. E. M. Anscombe, P. M. S. Hacker and Joachim Schulte, Oxford: Blackwell, Revised 4th edition by P. M. S. Hacker and Joachim Schulte.

[30] Jedna z klasických námietok voči Anscombeovej experimentu s jaskyniarom je otázka toho, akú rolu má hrať v našom etickom uvažovaní faktor ‚okamžitosti‘ či ‚bezprostrednosti‘. Hovoríme teda o tom, že v rovnici kameň = hlava = smrť pod znamienkom „=“ myslíme niečo ako kauzálnu okamžitosť; okamžitosť medzi príčinou a následkom. Táto námietka je hodná pozornosti a to hlavne z toho dôvodu, že celú diskusiu o ľudskej úmyselnosti rámcuje nanovo a základným predpokladom je tu odpoveď na otázky: „Čo je to kauzalita?“, „Čo to znamená niečo zapríčiniť?“ (A následne: „Akým druhom kauzality je úmyselnosť?“). Samozrejme, bolo by krátkozraké uvažovať nad pojmom ‚okamžitosť‘ v Anscombeovom experimente výlučne v tom zmysle, že sa dve a viac vecí udialo veľmi rýchlo za sebou a táto rýchlosť akoby zliala dva a viac skutkov do jedného, podobne ako sme pre nedokonalosť nášho oka schopný vidieť plynulý obraz tam, kde sa iba v rýchlosti posúvajú rôzne oddelené obrázky. Hovoríme tu o istom „kauzálnom usporiadaní“ prostriedkov medzi sebou (ako aj súčasne prostriedkov voči cieľu) v Tomistickej terminológii sa tu rozlišuje tzv. per se a per accidens usporiadanie predmetu skutku (prostriedku) smerom k zamýšľanému cieľu. Viac o tomto rozlíšení (a prečo je dôležité aj vzhľadom na diskusiu Anscombe vs Finnis v otázke kraniotomiie alebo zabitia v sebaobrane) v už spomínanej eseji Murray (2013); cf. 19. poznámka. Viac o Anscombeovej komplexnejšom pohľade na kauzalitu a determinizmus v G.E.M. Anscombe, „Causality and Determination: An Inaugural Lecture“, Cambridge: Cambridge University Press, 1971; reprinted in Metaphysics and the Philosophy of Mind (The Collected Philosophical Papers of G. E. M. Anscombe, Volume 2), Minneapolis, MN: University of Minnesota Press, 1981, 133–47.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo