Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Liberáli verzus konzervatívci Spoločnosť
28. marec 2022

Dve ponaučenia

V prípade Päivi Räsänenovej sa nechali konzervatívci trochu zaskočiť

Je potrebné byť informovaný o detailoch medializovaného prípadu a prezentovať ich úplne pravdivo. Len tak si zachováme čistý štít.

V prípade Päivi Räsänenovej sa nechali konzervatívci trochu zaskočiť

Päivi Räsänenová počas súdneho pojednávania v januári 2022. Zdroj: Profimedia

V polovici februára vo Fínsku pokračoval proces s Päivi Räsänenovou a luteránskym biskupom Juhanom Pohjolom. Vynesenie rozsudku je plánované na 30. marca. O ich prípade už bolo na Slovensku povedané veľa. Toto je pokus o akýsi konzervatívny doslov k slovenskej recepcii prípadu.

Hneď v úvode zdôrazním dve dôležité veci, ktoré by sa mali konzervatívci naučiť zo slovenskej debaty: je potrebné byť informovaný o detailoch prípadu a prezentovať ich úplne pravdivo. Nepôsobí totiž úplne seriózne, keď informujeme neúplne a zároveň nás ako neúplne informovaných aj nachytajú. A pritom by sme poctivým informovaním nič nestratili a zároveň mali čistý štít za korektnú komunikáciu.

Nebyť povrchný, ale dôsledný

Príkladom, keď boli konzervatívci nachytaní ako neinformovaní, bol rozhovor Moniky Tódovej s predsedom KDH Milanom Majerským.

Tódová sa Majerského pýtala na tri konkrétne výroky Päivi Räsänenovej, pre ktoré je trestne stíhaná za homofóbny nenávistný prejav. Ten ich presné citácie evidentne počul prvýkrát (čo sám priznal), napriek tomu, že Räsänenovej v tejto súvislosti poslal podporný list. Ostal zaskočený a nedokázal veľmi presvedčivo reagovať (omnoho viac ako v písanom texte to vidno na videu).

Keďže KDH pod Majerského vedením si osobne stále viem predstaviť ako jednu z voliteľných konzervatívnych kresťanskodemokratických alternatív (rozhodne voliteľnejšiu, než bolo Hlinovo KDH), mrzí ma, že sa nechal redaktorkou nachytať a nedokázal adekvátnejšie reagovať.

Druhá vec je, že niekedy samotné konzervatívne médiá informovali o Räsänenovej prípade trochu zjednodušene ako o stíhaní za citovanie biblického textu (rozumiem, že môže ísť o pútavý mediálny nadpis).

Asi najlepším slovenským výstupom o jej prípade bol rozhovor Lukáša Krivošíka so samotnou Räsänenovou, ktorý jej kládol aj kritickejšie otázky. Z hľadiska právnej filozofie sa jej prípadu akademicky na Slovensku venoval Marián Kuna (s. 78 – 83) z Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Kritický progresívny pohľad zhrnul na svojom blogu člen predsedníctva Progresívneho Slovenska a progresívny teológ Ondrej Prostredník. Výnimočne mu musím dať trochu za pravdu, ale naozaj len trochu (úplne mimo témy je však jeho záver o tom, že Biblia sama je produktom cenzúry).

Prostredník konzervatívcom vyčíta, že o Räsänenovej prípade neinformujú úplne pravdivo. Podľa neho prezentujú jej prípad ako stíhanie za citovanie biblických pasáží. Prostredník však tvrdí, že Räsänenová nie je stíhaná za obyčajnú nekontextuálnu citáciu biblických pasáží, ale za ich homofóbnu a diskriminačnú interpretáciu.

Skutočne má pravdu v tom, že každá citácia biblického textu s nejakým komentárom (alebo dokonca aj bez komentára) a s konkrétnym úmyslom je už interpretáciou, čiže aktualizáciou biblického posolstva pre nejakú konkrétnu súčasnú situáciu. Je však pravdou, že človek bez teologického vzdelania si tieto hermeneutické nuansy nemusí uvedomovať, a preto je zjednodušenie do určitej miery pochopiteľné.

No predsa má Prostredník pravdu v tom, že je dobré si tento rozdiel uvedomiť a sprecízniť opis celého prípadu.

Tento rozdiel si v zásade uvedomuje aj sama Räsänenová (ju z toho Prostredník ani neobviňuje), pretože hovorí (v rozhovoroch pre Postoj aj pre Štandard) o stíhaní „presvedčenia založenom na tradičnom učení Biblie a kresťanských cirkví“. Ide teda podľa nej o presvedčenie, ktoré je „len“ založené na Biblii a určitým spôsobom ju interpretuje.

Prostredníkove priania

Určite by bolo neprijateľné a trestne stíhateľné citovanie biblických pasáží vyzývajúcich na zabíjanie tých, ktorí sa dopúšťajú veštenia alebo iných okultných praktík, s interpretáciou, že tak máme postupovať aj dnes. Podobne tak aj pri homosexuálnej aktivite (aj s takými kresťanmi som sa už, žiaľ, stretol), manželskej nevere či transvestitizme a ďalších skutkoch, kde Mojžišov zákon nariaďuje trest smrti.

No to je úplne iná situácia ako Räsänenovej výroky. Tie, pochopiteľne, neobsahujú žiadnu zmienku o násilí a predstavujú klasickú historickú interpretáciu všetkých kresťanských konfesií, judaizmu aj islamu k otázke homosexuálnej aktivity.

Predstavujú stále aktuálnu pozíciu väčšiny kresťanských cirkví – katolíckej, pravoslávnych, evanjelikálnych a aj veľkej časti evanjelických cirkví – a zároveň postoj, ktorý verejne po dve tisícročia nespochybnila žiadna teologická autorita do roku 1970 a do roku 1997 (United Church of Christ v USA, ktorej členom je napríklad aj Barack Obama) oficiálne nerevidovala žiadna kresťanská cirkev (následne aj Anglikánska cirkev v Kanade /2004/ a Episkopálna cirkev v USA /2005/).

Ide teda o postoj, ktorý oficiálne uznávala pred 15 rokmi ešte drvivá väčšina (aj protestantských) cirkví a dnes Prostredník chce, aby boli zaň kresťania stíhaní. Prostredník to praje aj hŕstke fínskych katolíkov, keď budú citovať katechizmus (čl. 2357), kde sa píše, že „Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť (grave depravity), vždy hlásala, ,že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené (disordered)‘. Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať“?

Alebo rovno emeritnému pápežovi Benediktovi, ktorý ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery napísal v liste o pastorácii homosexuálov (1986), že homosexuálna aktivita predstavuje „morálnu nezriadenosť“ (moral disorder), ako aj „zlo“ (evil), od ktorého sa treba odvrátiť, je „nemorálna,“ „sebauspokojujúca“ (self-indulgent) a že praktizovanie homosexuality „môže vážne poškodiť životy a dobro veľkého množstva ľudí“?

Áno, možno namietať, či sú tie vyjadrenia najcitlivejšie (tu zas treba prihliadnuť na to, že ide o dokumenty z 80. rokov a dnes by ich sám Benedikt a Vatikán azda naformulovali jemnejšie). Ale nemajú nič spoločné s trestnou stíhateľnosťou. A z hľadiska morálneho hodnotenia homosexuálnej aktivity sú to vyjadrenia podobného druhu ako Räsänenovej výroky.

Prvý výrok

Poďme sa teda pozrieť na tri výroky, za ktoré je Räsänenová stíhaná. Prostredník ich uvádza vo svojom blogu (úplne doslova ich rovnako prekladá aj Tódová v rozhovore).

Prvý výrok, kde zrovnoprávnenie zväzkov osôb rovnakého pohlavia Räsänenová údajne označuje za „otvorenie cesty pre zneužívanie chlapcov dospelými mužmi“, sa vraj nachádza v asi 20-stranovej brožúre o kresťanskom pohľade na homosexualitu s názvom Ako muža a ženu ich stvoril z roku 2004.

No v tejto podobe sa tam žiaden výrok nevyskytuje (zrejme si to Prostredník a Tódová celkom nedohľadali a nedezinterpretujú ju len oni, ale aj fínska prokurátorka). Na strane 9 je veta „To následne otvára priestor (anglické venue je miesto/priestor, nie cesta) na sexuálne zneužitie, v ktorom dospelí muži budú mať ľahší prístup k sexuálnym kontaktom s chlapcami“.

Inzercia

Räsänenová si rozhodne zaslúži verejnú podporu z hľadiska právnej ochrany slobody prejavu, aj keď z morálneho a ľudského hľadiska by sme mali urobiť poznámku, že je možné sa o homosexuálnom správaní vyjadrovať jemnejšie. Zdieľať

Najdôležitejší je však kontext, z ktorého Prostredník aj Tódová výrok vytrhli. Táto veta je poslednou vetou jednej úvahy, ktorá je rozvitá na celej predošlej strane. V nej Räsänenová svoj myšlienkový postup detailne vysvetľuje. V skratke: tvrdí, že mládež, u ktorej je podľa ňou citovanej štúdie prítomná vyššia miera osôb s neheterosexuálnou alebo neistou orientáciou ako u starších osôb (tzn. že ich sexuálna orientácia sa podľa jej interpretácie ešte vyvíja), je sexuálne zraniteľná skupina. A tá je z dôvodu sexuálne permisívnej a povrchnej verejnej morálky a sexuálnej výchovy povzbudzovaná do skorého sexuálneho experimentovania.

Teda podľa nej to nie je len problém homosexuálne orientovaných chlapcov. Räsänenová iba upozorňuje, že keď sa k tomu pridá fakt, že spoločnosť začne zrovnoprávňovať vzťahy a zväzky rovnakého a opačného pohlavia, zvyšuje sa riziko kontaktu neplnoletých chlapcov so staršími plnoletými.

Kritický podtón tohto jej upozornenia teda nesmeruje voči všetkým homosexuálom, ale len voči tým, ktorí sú ochotní začať pomer s neplnoletým partnerom. A že sa aj takí určite nájdu, o tom azda netreba pochybovať. Osobne poznám prípad jedného exhomosexuála, ktorého homosexuálna identita bola posilňovaná od 12 rokov pravidelnými sexuálnymi pomermi so staršími partnermi.

Iste, je možné debatovať, akého percenta mladých homosexuálov sa toto riziko týka a do akej miery za to môže právne a spoločenské uznanie homosexuálnych vzťahov (možno, naopak, špekulovať, že v istom percente akceptácia a odtabuizovanie homosexuálnych vzťahov povedie k otvorenejšej atmosfére v rodinách a mladí chlapci s homosexuálnymi sklonmi nebudú odkázaní na hľadanie si tajných sexuálnych kontaktov na internete), takže je to Räsänenovej trochu špekulatívna úvaha, ale nevidím na nej absolútne nič trestné.

Takto vysvetlený kontext jej výroku už vyznieva úplne inak ako nepresná parafráza Prostredníka a Tódovej.

Druhý výrok

Prostredník aj Tódová uvádzajú druhý výrok správne. Ide o Räsänenovej tweet, kde sa v kontexte podpory helsinského Pridu v roku 2019 zo strany jej domovskej Fínskej luteránskej cirkvi pýta: „Ako môže byť vieroučný základ cirkvi, Biblia, kompatibilný s vyzdvihovaním hanby a hriechu ako predmetom hrdosti?“

Zároveň cituje biblický text Listu Rimanom 1,24-26, ktorý skutočne veľmi ostro odsudzuje rovnakopohlavný styk ako „nehanebnosť“, „nečistotu“ či „hanobenie vlastného tela“.

Tu trochu súhlasím s Prostredníkom, že súčasná interpretácia pasáže by mala scitlivovať a tlmiť jej originálnu pejoratívnosť (takisto ako dnes nebudeme heterosexuálnemu páru, ktorý žije spolu nezosobášene, nadávať do smilníkov, aj keď s týmto spolužitím ako kresťania nesúhlasíme).

Nie všetko, čo sa zdalo ako vhodné vyjadrenie cirkvi v 1. storočí, je vhodné a citlivé aj dnes. No nesúhlasím s Prostredníkom, že táto biblická pasáž neodmieta všetky (aj tie trvalé a verné) rovnakopohlavné vzťahy, prípadne ak áno, tak je toto odsúdenie prekonané. Podľa mňa je jedným z teologických základov aj pre súčasné morálne odmietnutie homosexuálneho styku, no zároveň dnes vieme o homosexualite omnoho viac a snažíme sa komunikovať citlivo, preto je treba tie hanobiace výrazy vypustiť.

Räsänenová vypichla slovo „hriech“, čo je stále v poriadku, pretože keď niečo kresťanské učenie nepovažuje za morálne správne, tak to môžeme označiť za hriešne. Problematickým bolo „slovo“ hanba, ktoré je naozaj pejoratívne, to treba uznať (aj keď v biblickom texte je to myslené teologicky, nábožensky).

No na druhej strane, aj keď takýto výrok na adresu homosexuálneho styku možno považovať ľudsky za hranou, nevidím z právneho hľadiska dôvod považovať pejoratívnejšie odsúdenie nejakého správania za trestné.

Tretí výrok

Tretí výrok údajne zaznel v rozhlasovej diskusii na tému Čo by si Ježiš myslel o homosexuáloch? Räsänenová v nej vraj povedala, že „ak je homosexualita podmienená geneticky, tak je to genetická degenerácia a ide o gén, ktorý spôsobuje chorobu“.

Zase ide o výrok vytrhnutý z kontextu. Räsänenová práveže tvrdila, že homosexualita nie je geneticky podmienená, a tento výrok práve myslela v tom zmysle, že pokiaľ by to tak bolo, viedlo by to k pre ňu neprijateľnému záveru o genetickej degenerácii.

Znovu platí, že zasadený do kontextu vyznieva výrok inak ako jeho progresívne mediálna verzia. Na druhej strane, aj tento výrok je stále na hrane.

Aj keď to Räsänenová nepripúšťa ako reálnu možnosť, z výroku (pre ňu len hypoteticky) vyplýva, že ak by bola predsa homosexualita podmienená geneticky, predstavovala by spomínanú degeneráciu. A aj keď je to len hypotetická implikácia jej výroku, môže sa homosexuálov dotknúť. No aj keď sú tieto jej výroky o patológii homosexuality ľudsky trochu na hrane, názor, že niečo je poruchou, aj keď si to väčšina psychiatrickej obce nemyslí, predsa nemôže byť trestný.

Ja osobne by som sa určite vyjadril citlivejšie ako Räsänenová (čo nakoniec čiastočne priznáva aj ona sama v prípade brožúrky z roku 2004, že je to už dlhý čas a dnes by niektoré veci naformulovala inak) a aj ako spomenuté katolícke dokumenty.

No na druhej strane ešte raz, tie výroky nemajú absolútne nič spoločné s trestnou stíhateľnosťou, pretože ony nijako nehodnotia osobu homosexuála na základe jeho/jej orientácie (dokonca ani nie na základe jeho správania), ale hodnotia len homosexuálne správanie samotné (aj keď áno, aj to by šlo citlivejšie).

A preto si Räsänenová rozhodne zaslúži našu verejnú podporu z hľadiska právnej ochrany slobody prejavu, aj keď z morálneho a ľudského hľadiska by sme mali urobiť poznámku, že je možné sa o homosexuálnom správaní vyjadrovať jemnejšie.

A tým sa vraciam k Majerskému. Je dobré, že ten Räsänenovú podporil (aj že tak urobila Anna Záborská, biskup Jozef Haľko, slovenskí evanjelickí biskupi a v zahraničí EurópskaŠpanielska evanjelikálna aliancia, Medzinárodná luterská rada /nejde o Svetový luterský zväz/ aj skupina amerických kongresmanov a akademikov) aj že povedal, že niektoré tvrdenia boli naozaj ľudsky trochu na hrane, čo by mali podotknúť všetci slušní a citliví konzervatívci. 

No zároveň mal predseda KDH tie výroky vopred poznať, aby na kritiku a námietky vedel presvedčivo reagovať.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.