Pre mnohých, najmä tých neskoršie narodených, je táto epidémia azda prvým dôvodom pocítiť ohrozenie. Počúvať nariadenia krízového štábu, strachovať sa o seba alebo o svojich blízkych. Zažiť rušenie podujatí, pokuty za vychádzanie z domu a obmedzenie „slobody“ robiť si, čo chcem a kedy chcem. Nevedieť, čo bude ani koľko to potrvá. Koronavírus prináša mnohé výzvy. Jednou z nich je naučiť sa pracovať s vlastným strachom. 

Niekedy stačí len titulok článku a cítime nervozitu. Pri večerných správach máme stiahnutý žalúdok. U niekoho sa zahniezdil trvalo prítomný nepokoj. V hlave sa nám odohrávajú strašidelné scenáre a pred spaním nevieme tento kolotoč myšlienok vypnúť. 

Pociťovať strach v súčasnej situácii je prirodzené. Niet sa za čo hanbiť. Ale to, čo platí pri všetkých emóciách, platí aj pri strachu: najhoršou stratégiou je tváriť sa, že neexistuje. Komunikuje nám niečo podstatné o nás samých a o situácii, v ktorej sa nachádzame. Tak ako pri hneve či smútku máme slobodu vybrať si, ako sa ku strachu postavíme. Či mu dovolíme, aby si z nás urobil svojich zajatcov, alebo ho pozveme, aby nás učil. Tento článok je určený tým, ktorí sa rozhodli pre druhú možnosť.

Tento pud dokázal zachrániť život našim predkom pri love mamutov. Pre dnešného človeka však môže byť paralyzujúci.  Zdieľať

Odkedy sme na svete, strach nám pomáha prežiť. Vie byť užitočný. Trénuje nás vyhýbať sa podnetom, ktoré sa ukázali ako ohrozujúce. Ukazuje nám, čo je pre nás dôležité. Môže nám pomôcť v tmavej nočnej uličke. Pocítiť nekontrolovaný príval strachu, keď nám v električke príde push notifikácia o zvýšenom počte nakazených, však nepomáha. Ani permanentne prítomná hladina úzkosti v týchto dňoch. 

Tento pud dokázal zachrániť život našim predkom pri love mamutov. Pre dnešného človeka však môže byť paralyzujúci. Na rozdiel od praľudí a zvierat máme totiž k dispozícii obrovskú kapacitu takzvaného neokortexu. Tento „nový mozog“ dokáže predstavovať si, plánovať, logicky uvažovať a prepájať. Dokážeme si živo vykresliť, čo sa stane našim blízkym. Vymyslíme scenáre, ktoré sa nikdy neudejú. Zvažujeme tisíce alternatív, chceme ďalšie dáta. Nový mozog sa dokáže stratiť vo vlastnom svete myšlienok. „Ruminovať“ je vedecký názov pre schopnosť mozgu bezcieľne sa v myšlienkach túlať.

Strach, ktorý v prípade lovca mamutov rýchlo prišiel a rýchlo odišiel, si my dokážeme veľmi dlho a veľmi nezdravo podržať. Táto primitívna emócia vie na dlhé hodiny zaujať a naplno využiť výpočtovú kapacitu predného mozgu a dostať sa mimo našej kontroly.

Levy naháňajú impalu. Kým táto antilopa na útok skoro zabudne, my dokážeme našimi strachmi stráviť hodiny, dni a mesiace. Foto: Profimedia

Ako strach funguje?

Strach je základným inštinktom starým niekoľko miliónov rokov. Je to reťazová reakcia v mozgu, ktorá na základe podnetu spustí sériu komplexných procesov v celom tele. Často sa nazýva reakcia „fight or flight“ – teda „útok alebo útek“. 

Nás hypotalamus, spodná časť medzimozgu, pri strachu aktivuje dva systémy. Prvým je sympatický nervový systém, ktorý na vytvorenie reakcie v tele využíva nervové dráhy. Druhým sú nadobličky, ktoré spustia tvorbu hormónov a využívajú krvné riečisko.

Pri strachu využíva mozog všetku svoju kapacitu na nájdenie a odstránenie hrozby. Tento proces je samovoľný a nekontrolovaný – je úplne podvedomý.  Zdieľať

Keď sa bojíme, zdvihne sa nám tlak a tep. Naše zreničky sa rozšíria, aby mohli prijímať viac svetla. Malé cievy v koži sa stiahnu, aby krv mohla zásobovať predovšetkým svaly – aj preto niekedy strach pociťujeme ako chlad. Kostrové svaly sa napnú, pumpuje v nich zvýšená glukóza a adrenalín. Hladké sa, naopak, uvoľnia, aby sme mohli lepšie dýchať. Vypínajú sa menej dôležité systémy ako trávenie či imunita, aby sa energia mohla sústrediť na núdzové funkcie. Vtedy máme problém sa sústrediť na malé veci. Pri strachu využíva mozog všetku svoju kapacitu na nájdenie a odstránenie hrozby. Tento proces je samovoľný a nekontrolovaný – je úplne podvedomý. 

Práve imunitu a schopnosť sústrediť sa, aby sme videli veci jasne, v tieto dni veľmi potrebujeme. 

Čo so strachom, keď je už tu?

Dobrá správa je, že so strachom sa dá pracovať. Svet neurovedy, psychológie aj viery ponúka viaceré spôsoby, ktoré nám môžu pomôcť.

Posaďme strach vedľa seba. Prvou reakciou mnohých z nás je vyhnať strach von. No potlačené emócie sa hromadia a vrátia ešte silnejšie. Využime svoju schopnosť vizualizácie inak. Nájdime si čas v tichu a predstavme si, že strach je priateľ, ktorý nám chce niečo povedať. Pozvime ho sadnúť si k nám na lavičku, spýtajme sa ho a počúvajme. Často bude hovoriť o miestach, kde sa cítime zraniteľní. A najmä o ľuďoch či situáciách, na ktorých nám záleží. Psychológia preto ponúka ako odpoveď na náš strach vďačnosť. 

Pozvime strach posadiť sa bližšie a spýtajme sa, čo nám chce povedať. Foto: Pexels/Serkan Göktay 

Keď nás prepadne obava, že prídeme o svojich rodičov či starých rodičov, môžeme sa zamerať na to, akí sme vďační, že ich v živote máme. Strach nám často naznačuje, aký dar sme už dostali a nechceme ho stratiť. Výskumy hovoria, že je dôležité vďačnosť aktívne praktizovať. Napríklad si to, za čo sme vďační, pravidelne zapisovať alebo za to každý deň v modlitbe ďakovať. Alebo vďačnosť vyjadriť slovne, návštevou či listom. Menší prieskum ukázal, že ľudia, ktorí písali vďačné odkazy, vykazovali menej symptómov strachu zo smrti ako tí, čo to nerobili. „Na neurobiologickej úrovni vďačnosť reguluje sympatický nervový systém, ktorý aktivuje naše reakcie na úzkosť. Na psychologickej úrovni podmieňuje mozog tým, že znižuje negatívne potulovanie mysle a zameriava našu pozornosť na pozitívne myšlienky.“

Keď si uvedomíte, že vaše myšlienky opäť nechcene zabehli ku katastrofickým scenárom, máte možnosť nezaoberať sa nimi.  Zdieľať

Myšlienky sú len udalosti v našej hlave. Mnohí ľudia berú každú svoju myšlienku ako príkaz na spracovanie. Oveľa užitočnejšie je vnímať našu myseľ ako obrovský generátor nápadov, obrazov a ideí. S trochou humoru si môžeme predstaviť losovanie Šťastných 10. Je na našom rozhodnutí, či sa rozhodneme myšlienku, ktorú náš generátor vypľul, ďalej rozvíjať.

Takáto vedomá práca s myšlienkami si vyžaduje tréning. Pre mnohých z nás je ťažké uvedomiť si, že „nechcene“ premýšľame. Pri tomto jave môžu veľmi pomôcť cvičenia všímavosti, takzvaného mindfulness. Vo verzii Mindfulness based stress reduction (označované ako MBSR) je to čisto sekulárna technika zameraná na sústredenie sa a uvedomenie si vlastného prežívania. Vyvinutá neurológmi má preukázateľný pozitívny dosah napríklad pri liečení depresií či úzkostí. 

Po anglicky hovoriaci čitatelia si môžu vyskúšať napríklad toto cvičenie. Pomáha uvedomiť si zvuky okolo nás a potom podľa toho istého princípu pracovať s myšlienkami. Každá myšlienka je oblak na oblohe: môžem sa rozhodnúť, že ho nechám odplávať a počkám si na ďalší. Z vlastnej skúsenosti odporúčam napríklad tento osemtýždňový program alebo the Catholic mindfulness, ktorý dáva vedeckú metódu všímavosti do kontextu katolíckej viery. 

Keď si uvedomíte, že vaše myšlienky opäť nechcene zabehli ku katastrofickým scenárom, máte možnosť nezaoberať sa nimi. Môžete si bez hodnotenia uvedomiť, že vám napadla myšlienka na koronavírus, nechať ju odplávať a prejsť na inú myšlienku, pre ktorú sa rozhodnete. 

Tak ako čísla v osudí, ktoré sa roztočia, aj naša myseľ víri myšlienkami. Je na nás, ktorej sa rozhodneme venovať. Foto: Profimedia

Túlavá myseľ je nešťastná myseľ. Výskum vraví, že viac ako 45 percent času sa naša myseľ zaoberá vecami, ktoré nesúvisia s momentom, v ktorom sa práve nachádzame. Čísla z tejto štúdie ukazujú, že keď sa naša myseľ potuluje, sme menej šťastní, ako keď sa sústredíme na to, čo práve robíme. To platí aj vtedy, keď naša súčasná práca nie je práve príjemná. 

Neuroveda vypátrala, že iba niekoľko milisekúnd po tom, čo sa prestaneme sústrediť, sa pravdepodobne zapne takzvaný „default brain network“. Je to oblasť mozgu, ktorá pustí naše myšlienky na potulky. V týchto dňoch po nie úplne príjemných scenároch. Aj tu máme na výber. Sústreďme sa na prítomný okamih. Ak sme v domácej karanténe, zamerajme sa na aktivity, ktoré nám v týchto dňoch pomôžu prepnúť sa na užitočnejšie či príjemnejšie veci. A najlepšie mimo obrazovky. Zorganizujme rodinný turnaj v stolných hrách. Konečne si urobme poriadok v pivnici, opravme poličku, starajme sa o kvety alebo začnime háčkovať. 

Ak po zobudení okamžite siahneme po mobile, hneď od rána naplníme svoje „losovacie osudie“ znepokojujúcimi myšlienkami. Zdieľať

Sociálne siete a médiá pod kontrolou. Neustále sledovanie nových správ o pandémii nám v týchto dňoch neprospieva. Ako vysvetľuje profesorka psychológie Laurie Santos, naša myseľ sa nedokáže riadiť absolútnymi hodnotami, ale neustále porovnáva. Riadi sa referenčnými hodnotami, ktoré jej dodáme. Keď sa väčšina správ týka pandémie, zdá sa, akoby sa celý život zúžil len na túto jednu tému. A na strach, ktorý z nej pre mnohých plynie. Tým si realitu skresľujeme a zameriavame sa na malý tmavý bod. Nedokážeme tak vnímať plnosť života, ktorý sa deje okolo nás. A v ňom je mnoho dôvodov na radosť aj vďačnosť. 

Správy, samozrejme, sledovať potrebujeme. Aj tu však máme pod kontrolou, kedy sa im vystavíme. Ak po zobudení okamžite siahneme po mobile, hneď od rána naplníme svoje „losovacie osudie“ znepokojujúcimi myšlienkami. Dať si k jedlu polhodinu scrollovania facebooku nie je dobrý nápad. Pravdepodobne tak oberieme svoje brucho o možnosť v pokoji spracovať raňajky či obed a zarobíme si na celodennú nervozitu. Podobne fungujú mimoriadne správy na dobrú noc. Znemožňujeme svojej mysli, aby sa upokojila a pripravila na spánok. Potom spíme horšie, ráno sa zobudíme nervóznejší a úzkostný kruh radostne pokračuje.

Keď sa bojíme, naše zrenice sa rozšíria. Pri médiách a sociálnych sieťach však máme na výber, na čo a kedy sa pozeráme. Foto: Pexels/Mathias Celis

Prinesme svoj strach v modlitbe. Mnohí poznajú, že prostriedkom psychológie a neurovedy dokáže dať krídla dar viery. Momenty, keď prežívame strach, sú príležitosťou obrátiť sa k Bohu. Sú pozvaním spojiť sa s ním častejšie a viac ako inokedy. Môže to byť krátka modlitba v električke. Alebo dlhšia tichá modlitba, kde len necháme, aby sme so svojím strachom spočívali pred Pánom. Môžeme ho poprosiť, aby k nám cez neho hovoril. Aj aby si ho od nás vzal. Ako hovorí Pete Greig, autor knihy Keď Boh mlčí, možno bude našou odpoveďou najmä Jeho prítomnosť.

Naučiť sa pracovať so svojím strachom je dôležité. Aj preto, že keď sa dáme ovládnuť týmto emočným programom, nezostáva našej mysli a mozgu miesto pre súcit. A ten je v týchto nadchádzajúcich dňoch obzvlášť dôležitý. 

Naše správanie bude vyzerať inak, keď ho nebude motivovať náš strach, ale starostlivosť o našich starších či tých, ktorí už zápasia s inými chorobami. Alebo súcit s našimi zdravotníkmi a všetkými ostatnými, ktorí s touto situáciou aj za nás bojujú.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo