Na jar v roku 2018 ponúkla Dr. Laurie Santos študentom na Yale nový predmet s názvom Psychológia a dobrý život, ktorý sľuboval, že pomôže účastníkom spoznať a prostredníctvom konkrétnych aktivít aplikovať vedecké poznatky o tom, čo robí ľudí spokojnými. 

Keď si v online systéme pozrela, koľko študentov sa chce prísť pozrieť na jej otvorenú ukážkovú hodinu, nevšimla si, že aj keď číslo bolo stále dvojciferné, systém prehodil jednotku miery na stovky. Prednášku tak museli rýchlo presunúť do koncertnej siene, do ktorej sa natlačilo takmer 1200 študentov a na kurz sa zapísala skoro štvrtina všetkých bakalárov na univerzite. 

Po úspešnom etablovaní predmetu na univerzite Yale nasledovala online verzia tohto kurzu pre širokú verejnosť s názvom Veda spokojnosti (The science of well-being) na platforme Coursera, na ktorý sa doteraz prihlásilo viac ako 433 000 ľudí z celého sveta. 

Prečo tento kurz vzbudil v taký záujem medzi vysokoškolákmi a nielen nimi? Ako to, že v takom krátkom čase prekročil hranice amerického publika, pre ktoré bol pôvodne určený? Na akej filozofii stavia? Aj tieto – občas skeptické – otázky, ktoré vyvolali termíny ako „happiness“ či „wellbeing“, boli dôvodom tohto pátrania. 

Dr. Laurie Santos, 44-ročná vedkyňa s doktorátom z Harvardskej univerzity, sa venuje výskumu kognitívnych schopností psov a opíc. Porovnávaním primátov s dojčatami ešte bez schopnosti reči zisťuje, v čom je ľudská myseľ unikátna. Zároveň skúma úlohu ľudskej skúsenosti porovnávaním domestifikovaných psov s inými druhmi. 

Okrem toho vedie Silliman College – jedno z rezidenčných kolégií univerzity Yale, kde dennodenne vidí, čím študenti žijú. Kurz o šťastí, teda prečo ho máme tak málo a ako ho dosiahnuť, vytvorila ako odpoveď na situáciu, ktorá podľa nej vôbec nie je ružová.

Laurie Santos pri preberaní ceny na Genius Gala 2018, ktorú udeľuje Liberty Science Center. Foto: Profimedia

Sama hovorí o „kríze mentálneho zdravia“ na univerzitách v USA. Kurz začína štatistikou o tom že, v roku 2013 (a to pred zvolením Trumpa) brali Američania 400x viac antidepresív než pred 20 rokmi. Podľa kurzu viaceré výskumy ukazujú, že ukazovatele spokojnosti v Amerike napriek „pokroku a blahobytu“ nestúpajú, skôr naopak a u niektorých skupín, ako sú napríklad mladí americkí vysokoškoláci, dokonca klesajú. 

Známa americká sociologička Brené Brown povedala v najpozeranejšom Ted videu všetkých čias o sile zraniteľnosti: „Sme najzadlženejšia, najobéznejšia, najzávislejšia a najviac liekov berúca generácia dospelých v USA.“

Podľa OECD prieskumu z roku 2015 na Slovensku takisto stúpa použitie liekov na tlak či diabetes a v spotrebe liekov na cholesterol sme trhli všetky krajiny OECD. Kým v roku 2000 na Slovensku bralo denne antidepresívum 9 ľudí z 1000, v roku 2015 to už bolo 40. Podľa iného prieskumu z roku 2018 sa približne 15 percent 11-ročných slovenských detí aspoň raz do týždňa „cíti smutne“, z 15-ročných toto o sebe povie viac ako 20 % detí. 

Naplnil by tento kurz Moyzesovu sieň na Univerzite Komenského? Zažívajú naši vysokoškoláci depresívne či úzkostné stavy? Potrebujú sa aj oni učiť, ako zažívať menej stresu a nájsť balans?

Podľa publikácie Psychiatrická starostlivosť v SR 2017 z Národného centra zdravotníckych informácií bolo v danom roku v psychiatrických ambulanciách vyšetrených približne 47 000 mladých ľudí vo veku od 15 do 29 rokov, teda približne každý 20. mladý človek navštívil psychiatra. Mladších pacientov od 15 do 19 rokov bolo viac ako tých starších. 

Najčastejším dôvodom ambulantnej liečby boli afektívne, neurotické a stresom podmienené poruchy (dohromady viac ako 50 %), kam patria aj depresívne či úzkostné stavy. V prepočte na počet obyvateľov najviac pacientov evidovali ambulancie Bratislavského kraja.

Pri dlhodobom pohľade sa počet liečených 15- až 19-ročných od roku 2009 zvýšil o 72,1 % a u 20- až 29-ročných nastalo v poslednom desaťročí mierne zvýšenie o 7%.

Tieto údaje však nezahŕňajú mladých ľudí v psychoterapeutickej starostlivosti – teda tých, ktorí psychiatra nevyhľadali či nepotrebovali a navštevujú s podobnými ťažkosťami niektorého z terapeutov.

„Pre mňa je náročné byť v spoločnosti, ktorá považuje výkon a úspech za výrazne dôležité hodnoty."  Zdieľať

Slovenskí vysokoškolskí študenti, ktorých sme sa opýtali na ich pohľad, hovoria o ťažkostiach tohto obdobia – ak aj nepotrebovali podporu sami, poznajú spolužiakov či kamarátov, ktorí vyhľadali odbornú pomoc.

„Čas na vysokej škole bol pre mňa mimoriadne duševne náročný,“ hovorí 24-ročná Júlia, študentka politológie a pritom projektová manažérka v neziskovke. „Na vysokej škole som prvýkrát pocítila, aké je to byť na veci sama, a často som sa cítila, že nie som súčasťou ničoho.“ 

Aj keď mala kamarátov a veľmi dobré študijné výsledky, ničila ju anonymita, porovnávanie s rodičmi, ktorí boli v tomto veku už „produktívni“ a prehnané predstavy o tom, aká by mala byť. „Mám skúsenosť s úzkosťami. Nebola som schopná vstať z postele, mala som aj depresívne stavy, dlho sa mi nechcelo robiť nič. Moje okolie o tom nevedelo, nechcela som zaťažovať svojich najbližších. V mysli sa mi vybavuje asi do 10 mojich priateľov, o ktorých viem, že terapeuta navštevujú.“

Michaela (23 r.), ktorá študuje pedagogiku a popri tom pracuje vo vzdelávacej inštitúcii, hovorí o tlaku na výkon, ktorý je dnes prítomný na vysokej škole: „Pre mňa je náročné byť v spoločnosti, ktorá považuje výkon a úspech za výrazne dôležité hodnoty – vidieť, ako spolužiaci v škole dosahujú skvelé výsledky, popritom majú dve brigády, stíhajú sa stretávať s kamarátmi a navyše každý deň cvičia. A na druhej strane ja, ktorá niekedy nedokáže vstať z postele. Celý ten kruh medzi tlakom úspešnosti, porovnávaním sa a psychikou sa mi zdá náročný.“

Ona sama má diagnostikovanú depresívnu epizódu, občas ju sprevádzajú aj úzkosti. Brala tiež lieky a prechádzala terapiou. „Vo svojom okolí mám viacerých známych – len teraz mi napadlo asi 15, ktorí trpia nejakou formou depresie. Sú medzi nimi študenti, mladší aj starší pracujúci. Niektorí z nich navštevujú psychológa, niektorí ho navštevovali v minulosti.“

Študentka Yale pred začiatkom promócie. Foto: Profimedia

Na Slovensku je väčší počet diagnostikovaných psychických porúch u žien, no nevyhýba sa ani mužom. „Keď som začal študovať na univerzite, mal som veľké úzkosti – najmä z toho, či sa mi vôbec podarí prejsť prvým ročníkom,“ hovorí 20-ročný študent informatiky Martin. Myslel si, že to možno bol len ťažký začiatok, no aj teraz uňho opäť začínajú narastať obavy, či zvládne svoje povinnosti – vstáva o piatej ráno a dúfa, že všetko stihne. „Myslím, že pocit, že ako študenti nedokážeme splniť očakávania okolia, je pomerne rozšírený, aj keď s depresiami v tejto súvislosti som sa nestretol.“ 

Gregor (21 r.) študuje v poslednom ročníku na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU: „Áno, sám som niekoľkokrát vyhľadal odbornú pomoc kvôli depresii, lebo som nenachádzal inú cestu.“ 22-ročný študent manažmentu Jakub si myslí, že sme na tom v širšom kontexte mentálneho zdravia lepšie ako na amerických školách. Aj u nás cíti tlak z vysokých požiadaviek či očakávaných výkonov študenta, no podľa neho u nás zohráva veľkú rolu aj viera či rodinné zázemie.

Kým v Amerike sú študenti často stovky kilometrov ďaleko od domu, platia vysoké školné a školy vyžadujú kvalitné výsledky, tak na Slovensku si študenti chodia nabíjať baterky do „tepla domova“. Nemajú stresy z toho, že si musia hľadať prácu, aby zaplatili školné, a mnohí sú aj zakorenení vo viere. Vraví, že naša kultúra na vysokej škole i na pracovisku nie je taká upätá na výkon, ako v Amerike.

Svoju predstavu šťastia spájame vo vysokoškolskom veku s dobrými známkami, neskôr s dobrou prácou, peniazmi a peknými vecami, aj keď dáta jasne ukazujú, že medzi týmito vecami a šťastím je spojitosť nízka. Zdieľať

Aj keď možno nezažívame priamo úzkosti či depresie, radi by sme vedeli, ako byť spokojnejší. Čo teda čakať od online kurzu „Veda spokojnosti”? Ten je v prvom rade meta-analýzou desiatok väčších aj menších štúdií z oblastí psychológie, sociológie či medicíny, ktorými Dr. Santos jednoduchým, skôr populárno-náučným jazykom podkladá svoje tvrdenia. 

Prvá časť kurzu tvrdí, že jednou z hlavných príčin našej nespokojnosti je, že „chceme nesprávne veci“. Svoju predstavu šťastia spájame vo vysokoškolskom veku s dobrými známkami, neskôr s dobrou prácou, peniazmi a peknými vecami, aj keď dáta jasne ukazujú, že medzi týmito vecami a šťastím je spojitosť nízka. Rovnako sa nám neoplatí dúfať, že spokojnosť príde so zmenou single statusu na zadaný či vydatá/ženatý alebo keď budeme konečne vyzerať, ako si predstavujeme. 

Kurz ponúka napríklad štúdiu tímu okolo autorky Lindy Levine, v ktorej študenti odhadujú, že sa po dobrej známke budú cítiť šťastní na 8 bodov z 10 a po zlej na 4 z 10. Reálny stav ich  „šťastia“ sa ale v oboch prípadoch pohyboval niekde okolo čísla 6.

Prieskum tímu Diener & Oishi zase vraví, že korelácia medzi príjmom a životnou spokojnosťou, teda či ak rastie príjem, rastie aj spokojnosť, je veľmi slabá – len asi 0,1. Je síce silnejšia v chudobnejších krajinách, kde zvyšujúci sa rodinný príjem môže mať naozaj veľký dosah, no v našich socioekonomických podmienkach toľko nezaváži. Van Praag a Frijters zase na európskych dátach zmerali, že približne na každé 1 euro, o ktoré sa zvýši náš súčasný príjem, narastie naše očakávanie toho, čo je dobrý plat – s ktorým už budeme spokojní – o 1,4 eura. Podľa týchto dát to vyzerá, že v hre na mačku a myš so svojím platom nebudeme spokojní nikdy.

V kurze sa dozvieme aj to, že R. Lucas a jeho tím 15 rokov skúmal skupinu 25 000 ľudí, z ktorých časť vstúpila do manželstva. Zistili, že vydaté ženy a ženatí muži boli spokojnejší ako nezadaní. Avšak len prvé dva roky. Potom sa miera ich životnej spokojnosti vrátila na úroveň nezadaných. 

Druhá časť kurzu popisuje takzvané „protivné nastavenia mysle”, ktoré spôsobujú, že zle odhadujeme, čo nás urobí spokojnými. Rovnako ako pri optických klamoch naše intuície o šťastí a spokojnosti sú často úplne mylné. 

Tzv. Ebbinghausova ilúzia – podľa toho, čím sú obklopené prostredné kruhy, vnímame aj ich veľkosť. Zdá sa, že svetlejší je menší, no v skutočnosti sú rovnaké. Foto: Flickr/Robson#

Dozvieme sa, že „hedonistická adaptácia“ je to, že na príjemné aj nepríjemné si postupne zvykneme. Aj náš najväčší sen – napríklad krásny dom so záhradou sa v pomerne krátkom čase dokáže stať novým štandardom alebo, naopak, zdrojom nespokojnosti – treba viac upratovať a zalievať. Aby sme si doplnili túto deravú nádobu pozitívnych pocitov, ideme si – nesprávne – kúpiť či dopriať niečo ďalšie. Napríklad nové auto. 

Vyšším levelom tohto protivného nastavenia je, že naň zabúdame. Preto nesprávne predpokladáme, že nové auto, práca, dovolenka či nedajbože partner to už konečne vyriešia. No tu zafunguje hedonistická adaptácia opäť. 

Ešte väčšiu chybu vraj robíme pri predpokladaní, ako sa budeme cítiť pri negatívnych udalostiach. Napríklad keď nás vyhodia z práce. Totiž podľa dát z kurzu Laurie Santos máme obrovskú silu adaptovať sa na ťažké udalosti a týmto nesprávnym predpokladaním sa tak zbytočne strachujeme či málo skúšame, alebo zdravo riskujeme. 

Ďalším protivným nastavením je, že sa pri uvažovaní o spokojnosti neriadime absolútnymi hodnotami, ale referenčnými bodmi, ktoré sú často náhodné: napríklad sused, televízia či facebook. Podľa holandskej štúdie z tímu Kuhn je pravdepodobnosť, že si susedia výhercu lotérie, ktorý dostal auto, tiež kúpia nové auto, dvojnásobná oproti kontrolnej skupine, ktorá takéhoto suseda nemá. Podobne funguje aj porovnávanie online. Medzi časom stráveným na sociálnych sieťach a sebavedomím je negatívna korelácia – 0,2. S humorom by sme tak mohli povedať, že facebook nám zníži spokojnosť dvakrát toľko, ako nám ju dokáže zvýšiť náš plat.

S hedonistickou adaptáciou môžeme bojovať napríklad aj tým, že uprednostníme zážitky pred materiálnymi vecami – na zážitky si totižto nezvykáme ako na veci. Zdieľať

Čo teda kurz odporúča, aby sme boli spokojnejší? Stratégie pre šťastnejší život by sme mohli zlúčiť do troch skupín. Prvou je bojovať s „protivnými nastaveniami mysle“. Napríklad tým, že zresetujeme svoje referenčné body. Keď prestaneme mať radosť z nášho nového krásneho domu, môžeme sa v mysli či na papieri vrátiť do situácie, keď sme bývali v garsónke v Petržalke. Vieme sa vedome vcítiť do situácie ľudí na ulici bez domova alebo začať dobrovoľníčiť. 

Dr. Santos radí študentom zbaviť sa televízie či sociálnych sietí a časopisov, kde majú ľudia, ako sa zdá, len lepšie známky, zaujímavejšie práce a väčšie domy, ako sú tie naše. S hedonistickou adaptáciou môžeme bojovať napríklad aj tým, že uprednostníme zážitky pred materiálnymi vecami – na zážitky si totižto nezvykáme ako na veci. Alebo takzvanou prerušovanou spotrebou – takto sme sa vďaka kurzu dozvedeli vedecké meno pre pôst. 

Druhou skupinou stratégií, ktoré kurz ponúka, je „lepšie chcieť“. Mnohé z tých vecí, ktoré chceme, nie sú samy osebe zlé, keď k nim pristúpime inak. Napríklad keď sa pri hľadaní práce prestaneme sústrediť na vyšší plat a začneme hľadať prácu podľa toho, či v nej využívame svoje silné stránky a či v nej máme flow. Rovnako tiež môžeme pri vzdelávaní seba aj svojich detí prestať využívať externú motiváciu – či skôr externú výstrahu – teda známky a sústrediť sa na tú vnútornú: radosť z učenia a takzvaný „growth mindset“. To znamená budovať v deťoch (vedecky overené) presvedčenie, že situácie, keď niečo pociťujeme ako ťažké, sú tie, keď sa náš mozog najviac rozvíja, a nie sú ukážkou hraníc našej inteligencie. 

Treťou veľkou skupinou odporúčaní sú veci, ktoré by sme „mali chcieť a nechceme“. Respektíve urobia nás oveľa viac spokojnými, ako si myslíme. Na zozname neprekvapil šport a spánok či čas s ľuďmi a naše sociálne väzby, no pribudol napríklad vedecky overený vplyv láskavosti či schopnosť uprednostniť čas pred peniazmi.

Okrem fungujúcich dlhodobých vzťahov kurz vyzdvihuje aktívne vyhľadávanie kontaktu s ľuďmi napríklad v autobuse či vo výťahu. Aj keď si to väčšina z nás nemyslí, vedci na veľkých vzorkách účastníkov overili, že tieto malé interakcie nás urobia spokojnejšími ako napríklad počúvanie hudby či čítanie Postoja. Podľa dát našu spokojnosť tiež zvýši, ak sa peniaze rozhodneme minúť na druhého namiesto na seba, čo podľa vyjadrení odborníkov v kurze platí pri akejkoľvek výške peňazí, socioekonomickej situácii či kultúre.

Okrem výskumov a dát je súčasťou kurzu o spokojnosti aj niekoľko praktických zadaní na každý týždeň, ktoré boli pri univerzitnej verzii podmienkou absolvovania predmetu. Povinne si tak vyskúšate spôsoby, ako spoznať a vedome využívať vaše štyri hlavné silné stránky; dokázať zastaviť a vychutnávať jednotlivé momenty; písať si denník vďačnosti či zlepšiť schopnosť kontrolovať svoje myšlienky a čo najmenej času stráviť takzvaným potulovaním sa mozgu, keď sa na nič nesústredíme. 

Univerzita Komenského v Bratislave. Foto: Flickr/Fred Romero

Otázkou je, či o týchto stratégiách vedia naši vysokoškoláci. Zdá sa, že viacerí z nich áno. 

Alžbeta má 24 rokov a študuje architektúru v zahraničí. Vraví, že jej pomáha rozhovor, príroda a určite šport. „Robím to preventívne a to je podľa mňa dôležitejšie, ako raz hasiť veľký požiar“. Zároveň hovorí o tom, ako sa snaží udržať si jasný rebríček hodnôt a dôležitých vecí v živote. Problém potom „zasadí tam, kam patrí“, a zrazu vidí, že možno nie je vôbec taký podstatný, ako sa javil. 

Keď sa veci zdajú ozaj ťažké, snaží sa stretnúť s niekým, kto jej pomôže urobiť si odstup a nadhľad – pokojne to môže byť psychológ alebo aj profesor. Študuje totiž na univerzite, kde sú profesori otvorení mentoringovým rozhovorom a kde funguje aj kancelária pre duševné zdravie študentov.

Sylvii depresie prepukli v maturitnom ročníku, no ťažkosti sa začali už skôr. Po gymnáziu na vysokú školu nenastúpila, najmä z dôvodu depresií a úzkostí. Strávila nejaký čas v duchovnej komunite a bola blízko hospitalizácie. Potom študovala prostredníctvom vzdelávacieho projektu, kde dnes aj stážuje. 

Vraví, že jej pomáha napríklad manuálna práca, vypnúť sa zo sociálnych sietí, modlitba či beh. Svoje myšlienky si píše na papier. „U mňa je to aj cirkev – to inštitucionalizované a sviatostné zároveň je to, kde patrím a v konečnom dôsledku nachádzam pocit domova. Tiež mi pomáha cestovanie, terapie, dobrý oddych a najmä dobrovoľníctvo – vtedy mi veci dávajú väčší zmysel.“

Aj podľa slovenských štatistík sú však mnohí, a to nielen vysokoškoláci, ktorí nevedia, čo pomáha, a spokojnosť hľadajú tam, kde ju nenájdu. Výsledkom absolvovania kurzu tak je okrem osobnej skúsenosti, že sa vďaka aplikovaniu týchto paradigiem a praktík dá naozaj cítiť lepšie, aj nádej, že sa podobný kurz a jeho obsah dostane aj na naše vzdelávacie inštitúcie a nielen tam. Tentokrát sa totiž oplatí nevyhodiť obsah kvôli príliš farebnému „happiness“ obalu.

(Pozn. mená študentov, s ktorými sme robili rozhovory, boli kvôli anonymite zmenené.)

Titulná foto - Flickr.com/Isabelle Gallino

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo