Fascinujúca schopnosť „nového mozgu“ Ako naše správanie odráža spôsob, ktorým uvažujeme

Každý mesiac vám prinášame jednu knihu z nášho vydavateľstva, ktorá síce vyšla už dávnejšie, no stojí za to si ju pripomenúť. Na august sme zvolili knihu Menej konať, viac byť autorky Stanky Horváthovej (Gajdošovej) a prinášame vám z nej ukážku. Osobný príbeh autorky a jej skúsenosti z niekoľkoročného boja s vyhorením a jeho následkami je popretkávaný myšlienkami múdrych ľudí a kníh, výsledkami vedeckých štúdií, ale aj praktickými aktivitami a rozhovormi s odborníkmi. 

Vznikol tak knižný sprievodca, ktorý čitateľom pomôže zastaviť sa: učiť sa menej konať a viac byť. Knihu si môžete do konca augusta kúpiť v e-shope denníka Postoj so zľavou 40 %. 

Terapia zameraná na súcit

Paul Gilbert je anglický profesor a klinický psychológ, ktorý sa desaťročia venuje výskumu psychického zdravia na základe poznatkov biológie a neurovedy. Je autorom terapeutického smeru Compassionate Mind alebo Terapia zameraná na súcit. Používa sa v rámci kognitívno-behaviorálneho smeru psychoterapie, ktorý vychádza z princípu, že naše správanie (behaviorálna časť) je odrazom toho, ako v rôznych situáciách uvažujeme (kognitívna časť). A naopak, to, čo robíme, mení naše vnímanie aj uvažovanie.

Súčasťou tohto terapeutického smeru je aj práca s paradigmami, teda súbormi našich predpokladov, postojov, konceptov, hodnôt a postupov v rôznych oblastiach. Vďaka terapeutickému hľadaniu môžeme uvidieť, pomocou akých paradigiem hľadíme na svet a podľa akých paradigiem aj konáme. Ak zistíme, že niektoré z nich nie sú v súlade s tým, akým smerom sa chceme uberať, alebo sú príčinou našich ťažkostí, dokážeme si v rámci terapeutického procesu vytvoriť nové, z ktorých vychádza aj zmena správania. Na druhej strane si môžeme s pomocou terapeuta prostredníctvom cvičení a konkrétnych skúseností overiť, či sú naše paradigmy v súlade s realitou, a tak meniť aj spôsoby uvažovania. Paradigmy nám ovplyvňujú správanie a skúsenosti dokážu ovplyvniť naše paradigmy.

S mojou sprievodkyňou sme tak začali pátrať po okuliaroch, ktoré som nosila a ani o nich nevedela. Vyzerali približne takto:
Dobrý deň je únavný deň.
Keď budem robiť veci bezchybne, vyhnem sa nepríjemným reakciám a zažijem pocit prijatia.
Byť zaneprázdnená znamená dobre využívať svoj čas a talenty. Viac stretnutí a viac aktivít mi prinesie viac radosti.

Odkiaľ pochádzajú tieto paradigmy a kam ma vedú? A sú naozaj pravdivé? Spoločne sme skúmali, čo sa stane, keď odmietnem pozvanie na podujatie a návšteve ponúknem miesto trojchodovej večere len oriešky. Pozorovala som, aké budú reakcie okolia, keď kolegom poviem, že nevládzem, a na stretnutí s priateľmi vyjadrím aj tie menej pekné emócie. A veci sa začali hýbať.

Foto: Adam Rábara, Postoj

Paul Gilbert roky pracoval s pacientmi, ktorí trpeli depresiami, úzkosťami či pocitmi hanby, pričom mnohých z nich spájalo práve to, že boli k sebe a druhým mimoriadne kritickí. Skombinoval skúsenosti zo svojej praxe s najnovšími vedeckými poznatkami o ľudskom mozgu a vytvoril koncept, ktorý využíva našu schopnosť súcitu na to, aby sme zmiernili utrpenie druhých ľudí aj to vlastné. Po rokoch práce so smutnými, unavenými či vyhorenými ľuďmi je presvedčený o tom, že kľúčom k zmene mnohých nastavení, v ktorých sme sa ako jednotlivci aj spoločnosť ocitli, sú práve láskavosť a súcit.

Aj keď som nerozumela, ako súcit súvisí s mojím prehnaným zameraním na výkon a údolím, v ktorom som sa ocitla, inštinktívne som tušila, že tvrdosť voči sebe aj druhým je súčasťou nastavenia, ktoré ma sem doviedlo. A mäkkosť, ktorú som si so súcitom spájala, je predsa liekom na tvrdosť. Dala som teda Paulovi Gilbertovi a súcitu šancu. A až neskôr som pochopila, že súcit je oveľa viac ako mäkkosť a že je mojou radostnou cestou von z údolia.

Predtým než sa pozrieme na to, čo súcit je a ako ho môžeme mať v živote viac, potrebujeme pochopiť, ako funguje náš mozog a prečo nás niekedy k súcitu jednoducho nevie pustiť. V ďalšej časti si prejdeme tri typy emočných regulačných systémov a budeme sa pýtať, koľko času v každom z nich trávime.

Červená, modrá a zelená

Spracované podľa knihy The Compassionate Mind (Terapia zameraná na súcit) od Paula Gilberta. Priame citáty sú v úvodzovkách.

Červená, modrá a zelená – obyčajné základné farby. Nikdy by mi nenapadlo, že sa stanú predmetom toľkých rozhovorov a vyfarbia môj vnútorný svet.
Podľa výskumov a práce Paula Gilberta používa náš mozog minimálne tri veľké systémy na reguláciu emócií. Aj keď má každý z nich v našom tele inú úlohu, spolupracujú a vyvažujú sa. Keď sa jeden z týchto „emočných programov“ vďaka niektorej našej myšlienke, zážitku či emócii spustí, aktivuje sa celá sieť a špecifické zoskupenie mozgových buniek a my prežívame istý typ emočnej reakcie či túžby. Realita nášho mozgu a tela je oveľa komplikovanejšia a prepája mnohé ďalšie mechanizmy, no hovoriť zjednodušene o týchto troch základných emočných programoch nám môže pomôcť lepšie pochopiť, čo sa deje v mozgu a duši človeka, ktorý je naladený na výkon.

Otvorili ste mailovú schránku a stiahol sa vám žalúdok? Oblial vás hnev pri myšlienke na človeka, ktorý neurobil, čo sľúbil? Vitajte v červenej. Prvý, takzvaný červený emočný systém sa zaoberá nebezpečenstvom. Jeho úlohou je dať nám najavo, že sa blíži hrozba, tým, že spustí emócie strachu, hnevu či znechutenia. Núti nás chrániť sa aktivovaním mechanizmu úteku, útoku alebo úplnej strnulosti. Účinkuje veľmi rýchlo, spolupracuje najmä s tou časťou mozgu, ktorú voláme amygdala. Podľa Paula Gilberta nemáme zabúdať na to, že zmyslom tohto systému je sebaobrana. Preto je prirodzené, že mozog uprednostňuje reakciu na hrozby pred prežívaním niečoho príjemného. Hlavnými hormónmi tohto systému sú adrenalín a kortizol. Keď je tento systém nadmerne aktivovaný, výsledkom môže byť agresivita alebo, naopak, úzkosti či depresia.

Podľa knihy Menej konať, viac byť

Keď som si skúsila napísať do nakresleného kruhu, ktoré oblasti v mojom živote predstavujú tento červený systém, objavili sa slová ako stres, termíny, neistota, obavy o budúcnosť, hádky, nezmyselnosť, úzkosti, nevyjadrený hnev, vystupovanie na verejnosti, rodinné traumy, tragédie a choroby.

Vyškrtnutie dokončenej úlohy z môjho farebného lepiaceho papierika bolo vždy obľúbenou súčasťou mojich dní. Dnes sa mi spája s modrou farbou. Druhý, modrý emočný systém je zameraný na získavanie zdrojov a odmien, teda vecí, zážitkov a situácií, vďaka ktorým sa bude dariť nám aj všetkým okolo nás. Tento systém nás rôznymi pozitívnymi pocitmi ako vzrušenie či potešenie povzbudzuje, aby sme jedli, zarábali, vyhrali súťaž či dokončili úlohu, ktorá je pred nami. Núti nás „ísť a získať“, čo má z veľkej časti na starosti hormón dopamín.

Paul Gilbert vraví, že keď je tento systém v rovnováhe s ďalšími dvoma, pomáha nás nasmerovať k dôležitým životným cieľom. Bez neho by sme pravdepodobne len sedeli a zaháľali. Zle je, keď je stimulovaný nadmerne a naše úsilie stále niečo dosahovať nemá hranice. Na ceste za cieľmi a naplnenými túžbami sa často stretávame s prekážkami, ktoré mozog vyhodnotí ako hrozby, a spustí sa červený systém ohrozenia, ktorý so sebou prinesie úzkosť, frustráciu a hnev. Aj preto je také jednoduché zostať uväznený medzi modrým a červeným systémom.

Dokončenie zadania či úlohy nám robí dobre, no s pribúdajúcim množstvom práce sa pridávajú aj ďalšie termíny, zložitejšia komunikácia v tíme a prekážky, ktoré nás posielajú do červeného systému. A aby sme sa vyhli nepríjemným fyzickým pocitom, smútku, hnevu aj frustrácii, pustíme sa do ďalších (pracovných) úloh.

Do modrého kruhu u mňa patrili slová ako efektivita, zoznam úloh, mobil, počítač, emaily, ciele a méty, odmeny, uznania a pochvaly, únava, rýchlosť a prepínanie. Zapísala som si aj: výsledok, produkt, tréningy, sebazlepšovanie, premáhanie sa, meranie času, výkon a perfekcionizmus. A konkrétnejšie: vynikajúce vzdelanie, zmena Slovenska, zaujímaví ľudia, povolanie, služba a užitočnosť.

Zelená, to je sedieť večer s priateľmi pred horskou chatou a pozerať sa na Belianske Tatry. Tretí, zelený systém je utišujúci. Jeho stredobodom je spokojnosť a prijatie. Keď sme v zelenom systéme, máme všetkého dostatok, nepotrebujeme nič dosiahnuť ani robiť. Sme spokojní a pokojní, veci sú v rovnováhe. Cítime sa bezpečne a prijatí: stačí nám, že veci sú tak, ako sú, a že sme, akí sme. Ako vysvetľuje Paul Gilbert, tento pozitívny pocit sa zásadne líši od toho, keď sa nám niečo podarí v modrom systéme. Zelená však nie je nuda či pocit prázdnoty. Je to skôr, ako keď počúvame krásnu hudbu, cítime sa spojení s Bohom aj s ľuďmi a zažívame vnútorný pokoj.

Foto: Adam Rábara, Postoj

Podľa autora je tento systém priamo prepojený s láskavosťou a záujmom, ktoré dostávame od druhých. Tak ako sa dieťa upokojí pri matkinom dotyku, aj naše pocity bezpečia a stíšenia využívajú tie isté mozgové prepojenia ako pocity spolupatričnosti, láskavosti a prijatia. K týmto pokojným pocitom nám pomôžu endorfíny aj oxytocín a vďaka nim sa cítime milovaní, chcení, začlenení do spoločenstva a chránení.

Do zeleného kruhu mi slová pribúdali pomalšie: dôverný rozhovor, láskavosť, pozeranie na hviezdy, príroda, počúvanie hudby, spoločenstvo, objatie.
Farby boli pripravené, prišiel čas vyfarbovať.

Knihu Menej konať, viac byť kúpite do konca augusta v e-shope denníka Postoj so zľavou 40 %.