Včera na wuchanskom trhu Totalita, ktorú som zažil na svojej prvej čínskej ceste, je perfektnejšia, ako si myslíme

Ľuďom s nesprávnym covidovým certifikátom alebo so záporným sociálnym kreditom bolo vraj odopreté tankovanie pohonných hmôt alebo prístup do nákupných centier. Čínsky režim dokonca údajne odpočúval rozhovory v taxíkoch.

Som digitálne taký negramotný, že ani neviem, čo všetko neviem. Napríklad fakt netuším, či čínsky režim dokáže prečítať e-maily a s nimi odoslané wordové súbory.

To by bolo pre mňa dosť zlé, lebo som ešte z územia Čínskej ľudovej republiky odoslal kritický text o ich totalite v nemčine.

Neviem ani to, či naozaj majú všade umiestnené kamery na rozpoznávanie tváre.

Aj to by bolo zlé, pretože len včera dopoludnia som sa prechádzal po miestach vo Wu-chane, kde sa začala najničivejšia pandémia našich čias.

Napriek svojej negramotnosti píšem teraz o skúsenosti s čínskym sledovaním. Vraciam sa totiž z Číny. Desať dní som tam bol.

Šéf mi predpovedal, že „ti tam zabavia tento mobil a vykážu ťa z krajiny ako predpotopného západného agenta“ – pretože nemám smartfón.

Prišiel som so svojím starým tlačidlovým telefónom, ktorého tlačidlá sa po pätnástich rokoch stali nečitateľnými a ktorý sa už dávno prestal nabíjať. Nástupnícke modely a náhradné batérie kúpené pod saudskou horou Fajfa, na tbiliskom bazári a naposledy v Dušanbe zlyhali.

Musím najprv vzdávať hold Číňanom za to, čo sa im podarilo.

Preto, a aj preto, že môj mobil často nenašiel v Číne signál, nechal som ho zvyčajne vypnutý.

Napokon som svoj tlačidlový mobil uprostred čínskej cesty stratil.

Haha, súdruhovia, povedal som si, a teraz ma pekne prenasledujte!

Nádejal som sa, že im možno občas uniknem.

Bol to svojím spôsobom experiment Európana, ktorý je asi tak trochu nadpriemerne zamilovaný do slobody.

Svoj prvý týždeň som strávil v najväčšej mestskej aglomerácii sveta, v 75-miliónovej megacity v delte Perlovej rieky.

Aby ste si vedeli predstaviť tie rozmery: chýbajú len dva menšie úseky na to, aby človek približne od roku 2028 mohol precestovať tú megacity v dĺžke 200 kilometrov iba metrom, z letiska sedemapolmiliónového Hongkongu cez sedemnásťapolmiliónový Šen-čen a desaťapolmiliónový Tung-kuan až na juh desaťmiliónového „predmestia“ šestnásťmiliónového Kantona Fo-šan.

Musím najprv vzdávať hold Číňanom za to, čo sa im podarilo.

Postavili si niečo čisté, veľkolepé, nablýskané, superfunkčné, ba elegantné.

Paneláky sú novšie, vyššie, štíhlejšie a krajšie ako na Slovensku, dopravná infraštruktúra je desaťročia pred Nemeckom, všadeprítomné e-autá a e-mopedy dávajú veľkomestám fajnovú voňavú jemnosť, no a mladé čínske meštiačky vôbec nepodľahli našej „homosexualizácii módy“, ale vyvinuli si sympatický ženský štýl.

Aj keď čínska hospodárska kríza, ktorej sa už desaťročia obávame, raz s plnou silou udrie, nikto Číňanom túto kolosálnu materiálnu hodnotu už nevezme.

Na pôde starej civilizácie vznikla nová buržoázia plus-mínus 400 miliónov ľudí, ktorí sa nemusia obávať porovnávania s rovnakým počtom ľudí žijúcich v Severnej Amerike alebo v Európe.

Absolútnosť digitalizácie života v Číne ma trápila najmenej, s tým som rátal. Z dvadsiatich cestujúcich v metre, ktorí sedeli okolo mňa, v priemere 17 neprestajne pozeralo na smartfón, dvaja vyčerpane držali mobil v oboch rukách a jeden driemal.

Kreditku som ani raz nepotreboval a nikdy som nemusel ukázať svoj telefón.

Teda je to len trošku horšie ako u nás.

Keďže Čína je kultúra kolektivistická a konformistická, nebol som šokovaný.

Bolo to dokonca trošku inak, ako to našinec čaká.

Mohol som prakticky všade platiť v hotovosti, kreditku som ani raz nepotreboval a nikdy som nikomu nemusel ukázať svoj telefón.

Dobre, potreboval som pomoc recepčnej, ak som si chcel zavolať jeden z tých lacných webtaxíkov, a na pláži „čínskeho Havaja“ Hainan som si bez apky nemohol dať sprchu.

To sa dá vydržať. Tam, kde sa aj za kurací šalát v poslednom stánku platí prostredníctvom QR kódu a svätej trojice aplikácií WeChat, Alipay a Weibo, sa pozerajú na mňa ako na predivného mrzáka, ale viem v Číne fungovať.

Desivé je niečo iné.

Áno, čínska totalita funguje tak dokonale, lebo Číňania odovzdaní smartfónom kŕmia štátny leviatan dobrovoľne všetkými dátami svojho každodenného života.

No fičí to aj bez smartfónu.

Kontrolovali ma cez cestovný pas a tvár.

A nemohol som vedieť, koľko bezpečnostných kamier sledovalo moju cestu.

Ide to tak ďaleko, že sa v Číne zvyčajne nikto nepozeral na môj vlakový lístok alebo na boarding pass – všade skenovali môj pas a na jednom letisku som sa dostal k bráne iba vďaka rozpoznávaniu tváre.

Už na kantonskom letisku je wifina dostupná len pre tých, ktorí si naskenujú pas, a keďže nová úradníčka v pobočke Bank of China aplikovala celý bezpečnostný protokol, môj prvý nákup čínskych peňazí trval 55 minút.

Na druhýkrát to potom už ide rýchlo.

Tvoj pas a tvoja tvár sú už identifikované.

Si v systéme.

Hnaný pochybnosťami, či to môže byť pravda, že režim nielen blokuje Facebook a Instagram – to sa mňa ako nepoužívateľa sociálnych sietí netýka –, ale aj môj e-mailový account na Yahoo, celú Wikipédiu, Google plus všetky nemecké noviny, ktoré čítavam, som prvé noci zúfalo hľadal medzi najbazálnejšími informáciami vo wifine hotelov.

Už len zistiť, koľko má mesto, v ktorom som sa práve nachádzal, obyvateľov, aké ma národnostné zloženie a či existuje niečo také ako centrum, bolo náročnou výzvou.

V Číne funguje Bing od Microsoftu.

Teda vyhľadávač Billa Gatesa.

Toho Billa Gatesa, ktorý predpovedal v roku 2017 nový svetový poriadok čoskoro vytvorený takzvanými „agentmi umelej inteligencie“ – digitálnymi osobnými asistentmi, ktorí dokážu predvídať každé naše želanie a potrebu. Títo agenti by boli oveľa mocnejší ako Siri a Alexa, mali by božské znalosti a nadprirodzenú intuíciu.

Toho Billa Gatesa, ktorý pestuje priateľstvo s čínskym mocipánom Sim a pri poslednej návšteve ho chválil za „pozoruhodné úspechy Číny v oblasti znižovania chudoby a reakcie na covid-19, čím dala krajina svetu dobrý príklad“.

Na Bingu som našiel o čínskych témach samé prorežimové články.

Mal som z toho úzkosť.

Večer, keď sa vagóny metra vyprázdnili, ma vyrušovali neustále hliadkujúce stráže.

A nemohol som vedieť, koľko bezpečnostných kamier sledovalo moju cestu.

Prejavili sa príznaky paranoje. V jednom momente som si myslel, že divný muž v modrom obleku, s červenou šiltovkou a bielymi gumenými rukavicami ide po mne.

Vy nemáte WeChat? Vy nemáte Alipay? Vy NEMÁTE Weibo?

Jediné, čo zmierňovalo moju úzkosť, boli cigy – lebo jediné, čo je v Číne liberálne, to je podľa všetkého zákon o fajčení. Prestal som fajčiť pred narodením prvého dieťaťa a v Číne som znova začal. 

V Šen-čene som chcel otcovi urobiť radosť: ten si po fotovoltaike a tepelnom čerpadle splnil posledný zelený sen – kúpil si pred mesiacom čínske e-autíčko BYD Dolphin. Hľadal som továreň, z ktorej pochádza jeho nové auto.

Google Maps funguje aspoň v Hongkongu a Macau, aj keď nevie nájsť trať, železničné stanice a takmer nikdy ani stanice metra. S ťažkosťami som identifikoval blízku stanicu metra. Odtiaľ to vyzeralo ľahučko – doľava okolo jazera a rovno popri rieke.

Skončil som v hustej výškovej obytnej štvrti. Ak tam kedysi jestvovali jazero a rieka, tak boli upratané bez najmenších stôp.

Z továrne bol showroom BYD. Mali tam aspoň drevené paličky na jedenie s vygravírovaným nápisom BYD, perfektný vianočný darček pre otca.

No nechceli mi ich predať: „Môžete si to kúpiť cez apku.“

To som počul stále.

Vy nemáte WeChat? Vy nemáte Alipay? Vy NEMÁTE Weibo?

Vy ste človek?

Prešiel som k výrobcovi, do oploteného továrenského mestečka, kde 300 000 zamestnancov vyrába matku smartfónov – iPhony spoločnosti Apple.

Čím som bol bližšie, tým to bolo divokejšie. Robotníci uháňali na e-mopedoch, dovnútra ich vpúšťali pomocou rozpoznávania tváre. Roľník predával pred hlavnou bránou pomelo, ľudia sa prechádzali v špinavých gumených šľapkách, spolu vysedávali, grilovali, papkali, popíjali, fajčili, smiali sa.  

Jeden detail ma tam príjemne prekvapil: pouličné bufety pred závodom iPhonu – to bolo na mojej čínskej ceste jediné miesto, kde len menšina ľudí čumela do smartfónu.

O virologickom inštitúte nemôžem toho veľa povedať. 

Existuje nejaká hranica znesiteľnosti, od ktorej ľudská bytosť smartfón už nemôže vidieť?

Návštevu miest, z ktorých Čína podľa oficiálnych aj menej oficiálnych zdrojov obdarovala celý svet epidémiou – pričom tým uvrhla niekoľko stredo- a východoeurópskych spoločností do rozvratu, kým režim v samotnej domovine vírusu po prvotnej blamáži zosilnel –, som si nechal úplne na koniec cesty.

Prechádzku okolo dvoch najvirulentnejších miest z obdobia pandémie, ktoré sa zhodou okolností obe nachádzajú v stredočínskej metropole Wu-chan, som absolvoval v posledných hodinách svojho pobytu.

Včera dopoludnia.

Povedal som si: Ak ma už vyhostia, aspoň neprídem o krásy, ktoré som stihol dovtedy navštíviť.

Tie dve miesta sú: Wuchanský virologický inštitút, ktorý v minulosti aktívne spolupracoval s významnými výskumnými inštitúciami na Západe a ktorý vykonával výskum koronavírusov.

A wuchanský „mokrý trh“, na ktorom nový koronavírus mohol preskočiť z netopiera na človeka.

Obe miesta sú na tej istej línii metra, desať zastávok od seba.

O virologickom inštitúte nemôžem toho veľa povedať. Pravdepodobne som ho na vlastné oči nevidel. Nachádza sa zrejme v oplotenom areáli Akadémie vied, na križovatke tam bol nápadný kamerový systém a bola tam aj brána s esbéeskou.

Nevkročil som do areálu, aby som prípadným policajným výsluchom nezmarill svoj dôležitejší projekt – návštevu svetoznámeho trhoviska Huanan.

Zo slobodného internetu som mal precíznu mapu. Miesto na prízemí tohto malého dvojposchodového trhoviska, kde vraj predávali tie osudové netopiere, bol jasne označený.

Išiel som rovno na ten trh a mám pre vás prekvapenie.

Ale inak nič, žiadna kontrola, veľká čínska sloboda.

Rátal som so všeličím: že sa tam ani zďaleka nedostanem, lebo je to oplotené sofistikovaným bezpečnostným systémom, alebo že sa zrazu z ničoho nič objavia policajti alebo vojaci, ktorí ma spozorovali cez neviditeľný kamerový systém. Alebo že je to celé už zrovnané a nahradené nejakým mrakodrapom.

Ale nie.

V krajine, ktorej vláda je posadnutá všadeprenikajúcou kontrolou, je práve trh, ktorý tej istej vláde priniesol toľko hanby, jedným z najvoľnejšie prístupných miest.

Inkriminované prízemie je síce uzavreté, no cez okná vidieť do pomerne malých predajných miestností. Bolo tam tma, je tam bordel, prevrátený staromódny predajný pult, neuprataná špina.

Na prízemí stále fungujú malé pouličné potraviny.

No a prvé poschodie je celé v prevádzke. Jeden obchod sa prerába, ostatné fungujú. Dostal som sa tam po schodoch a dokonca aj cez rampu pre dodávateľov.

Stál tam dispečer v dobre viditeľnej veste, trochu sa usmial, keď uvidel cudzinca, ktorý sa valil s veľkým cestovným kufrom smerom hore.

Ale inak nič, žiadna kontrola, veľká čínska sloboda.

Názor si urobte sami, ja som len komentátor, viac k tomu nepoviem.

Inak, tam hore predávajú okuliare.