Čo nás o samote naučila pandémia Naša myseľ nám klame. Peklo nie sú druhí ľudia, ale naše predstavy o nich

Profesor psychológie na Stanfordovej univerzite Jamil Zaki a autor knihy War for Kindness (Vojna za láskavosť), ktorý sa venuje empatii, má za sebou stovky verejných vystúpení a prácu s veľkými skupinami si užíva.

Keď však išiel vystúpiť na pódium so svojou prvou prednáškou po osemnástich mesiacoch pandémie, myslel si, že odpadne, a musel sa pridržať rečníckeho pultu. Aj on po roku a pol izolácie, práce z domu a zrušených konferencií zažil, že naša schopnosť nadviazať spojenie s inými je otázkou tréningu a môžeme z nej „vypadnúť“, opisuje v podcaste The Happiness Lab.

Nejde však len o vystupovanie na pódiu, ale aj o bežné rozhovory, vzťahy v rodinách aj na pracovisku. Zažili sme mesiace samoty, ktorá nás hlboko ovplyvnila. „Je to ako dať si dole sadru, naše sociálne svaly skrátka atrofovali,“ hovorí Zaki. Opäť ich vytrénovať nám bude trvať. 

Napriek tomu, že žijeme natlačení jeden vedľa druhého, potrebujeme vlastne istý druh resocializácie – ale aj láskavosť voči sebe aj druhým, keď pochopíme, čo sa nám vlastne deje. 

Po lockdowne sme vo svojej samote zostali akoby uväznení. Obed si ideme radšej dať sami či naďalej preferujeme porady online, aby sme po nich nemuseli stráviť ďalších dvadsať minút s kolegami v kuchynke. No práve „sociálna interakcia s druhým človekom je jeden z najdostupnejších spôsobov, ako zažiť pozitívne emócie, mať lepšiu náladu a žiť šťastnejšie“, vysvetľuje autorka podcastu a kognitívna vedkyňa z Yalovej univerzity Laurie Santos.

A ako môžeme pomalými krokmi opäť vyraziť zo svojej samoty smerom k ľuďom aj k väčšej radosti?

Pomôcť nám môže súčasná veda – keď porozumieme tomu, ako nás naša vlastná myseľ pri premýšľaní o druhých zavádza, straší a odhovára, môžeme nabrať odvahu na prvé malé pozvanie či rozhovor. A práve tam môžeme zažiť „šok priateľstva a prijatia“, vďaka ktorému budeme chcieť vyjsť von zo samoty znova.

Foto: Flickr/Sima Dimitric

Ako nás vlastná hlava klame o ľuďoch okolo nás

Profesorka Laurie Santos skúma takzvané „protivné nastavenia mysle“, ktoré spôsobujú, že naše intuície o šťastí sú často úplne mylné. 

Naša myseľ nám však klame nielen o tom, že spokojnosť nám prinesú dobré známky, viac peňazí či atraktívnejší výzor, podsúva nám lži aj o druhých ľuďoch. „Navráva nám, že druhí nás viacej posudzujú, sú voči nám menej priateľskí a že sú sebeckejší, než tak v skutočnosti je,“ vysvetľuje profesor Zaki. Podľa neho neplatí Sartrov výrok, že peklo sú druhí ľudia – „peklo sú naše predstavy o druhých ľuďoch“.

Často vlastne nenadväzujeme kontakt s reálnymi ľuďmi, ale s tými, ktorí žijú v našej predstavivosti, a preto radšej pozvanie nenavrhneme či neprijmeme. Čo to však spôsobí? Ak zo svojej samoty nevyjdeme, nemáme ako svoje predstavy skonfrontovať s realitou a získať presvedčivé dôkazy o tom, že ľudia sú fajn, ale ani ako stretnúť nového priateľa, kolegu alebo novú lásku.

Zážitok odmietnutia, posudzovania a nepriateľského správania Zaki prirovnáva k napadnutiu žralokom či medveďom: sú mimoriadne vzácne. No preto, že nad nimi často uvažujeme, sa nám zdá, že sú všade okolo nás, a preto sa vyhýbame miestam aj skupinám. 

Intuícia nás klame, no naša vedomosť ju môže poraziť. Podľa Laurie Santosovej nie sme na samotu odkázaní. Ak sa týmto protivným nastaveniam svojej mysle podvolíme, budeme skôr odkázaní na to, aby sme sa obávali nového spojenia s druhými ľuďmi. A to je kľúč, ktorý nás v našej samote uzamkne. 

Uzavreté názorové skupiny a nepriateľské politické či hodnotové tábory

Tie sú podľa profesora Zakiho ďalším dôvodom, prečo radšej dobrovoľne zotrvávame v samote. No v skutočnosti sú opäť iba podvodom, ktorý na nás pácha naša myseľ. 

Podľa súčasných štúdií vidíme ľudí na druhej strane politickej či hodnotovej barikády ako extrémnych, zlých a môžeme pridať rôzne iné prídavné mená. Napríklad podľa tohto výskumu sa demokrati domnievali, že štyridsaťštyri percent republikánov zarába viac než štvrť milióna dolárov ročne. Nuž, túto sumu zarábajú len dve percentá republikánov. A naopak, republikáni si mysleli, že tridsaťosem percent demokratov sa identifikuje ako LGBTQ. V Amerike je to však približne šesť percent. 

Foto: Flickr/Marco Verch Professional​

Profesor Zaki toto fungovanie našej mysle prirovnáva k bejzbalovým či hokejovým kartičkám hráčov. Akoby si naša predstavivosť vyrobila pre každého človeka akúsi kartičku s číslami. Tá vytvára dojem, že o dotyčnom vieme všetko, čo potrebujeme, a komunikujeme z tohto miesta. 

Ako prestať vnímať ľudí ako športové kartičky a opraviť svoje mylné predstavy? Profesor Zaki nám radí odmyslieť si „štatistiku a sústrediť sa na príbeh druhého človeka“. Keď sa spýtame na jeho životné okolnosti, radosti aj starosti, tu máme šancu miesto nepriateľských čísel uvidieť, že naše príbehy majú spoločné prvky. A pri bližšom skúmaní vyjde najavo, že nie sme iní len od ľudí na druhej strane spektra – odlišujeme sa aj od ľudí v našej vlastnej bubline. 

Možno nás však odradí myšlienka, že naše otázky budú druhému nepríjemné. Aj tu však naša myseľ skresľuje. Dáta totiž ukazujú, že ľudia sa pomerne rýchlo a radi zveria o sebe – avšak s jednou podmienkou: ak cítia, že to, čo im povieme, nebude použité ako zbraň proti nim. 

A to isté platí aj opačne, ak túžime, aby ani nás nevnímali ako hokejovú kartičku a súbor štatistík. „Ľudia sú vysoko recipročný druh. Ak chcete, aby vás ľudia počúvali, jedna z najlepších vecí, ktoré môžete urobiť, je najprv si vypočuť ich. A keď budete druhých súdiť, odpoveďou bude súdenie,“ vysvetľuje odborník. 

Keď nás stretnutia s druhými vyčerpávajú 

Posledné dva roky na stretnutiach s druhými počúvame rôzne bolestné príbehy či o náročných emóciách našich blízkych. Pociťujeme z nich únavu, a preto sa im možno radšej vyhýbame.

Ako byť oporou pre druhých a nezažiť, že posledný kus našej sily a radosti sme bez vlastnej vôle odovzdali inde? Profesor Zaki dlhodobo študuje empatiu, ktorej súčasťou je prirodzená túžba zmierniť utrpenie druhého človeka. Výsledkom však býva dojem, že keď ľuďom nemôžeme v ich trápení uľaviť, tak sme zlyhali. Nastupuje bezmocnosť, únava a často aj koniec snahy či stretávania. 

No aj tu podľa Zakiho naša myseľ nesprávne predpokladá. Často totiž preceňujeme, do akej miery ľudia chcú, aby sme im s ich problémami pomohli. Z výskumov vyplýva, že podľa príjemcov pomoci je najdôležitejšou časťou podpory prítomnosť druhého človeka – nečakajú, že niekto ich ťažkosti vyrieši.

Foto: Flickr/keycmndr​

To, že na stretnutie ideme, je vlastne oveľa viac, než si myslíme. „Druhých ľudí nemáme pod kontrolou a nie sú našou zodpovednosťou,“ dopĺňa Zaki. „Jediné, čo máme pod kontrolou, je to, čo na stretnutie prinášame: svoju pozornosť, podporu a nehodnotiaci prístup. Ak sme ich prejavili, tak sme v empatii uspeli bez ohľadu na to, ako zareaguje druhá strana.“ 

Neuviaznuť v samote preto, že na seba berieme viac, ako vládzeme, nám pomôže ešte jedno uvedomenie: byť v blízkosti trpiaceho človeka je samo osebe istým druhom utrpenia. Aj preto je také dôležité dokázať súcit a empatiu otočiť aj smerom k sebe.

Ufrflaný kolega, negatívna suseda a náladový manžel či manželka

Aj keď sa niekedy cítime osamelí, možno sa nám samota zdá príjemnejšia ako hnevlivý príbuzný, negatívna spolubývajúca či životný partner s vybuchujúcimi emóciami. Ako zvládať náročné správanie druhých ľudí tak, aby nás neodradilo?

Uvoľniť napätie vo svojich vzťahoch nám podľa Zakiho pomôže toto poznanie: to, že je niekto nepríjemný, neznamená, že nechce byť príjemný. A z toho, keď niekto okolo seba neustále vidí len problémy, nevyplýva, že by nechcel žiť pozitívnejšie. 

Aj keď sa môže zdať, že sa naše postoje rozchádzajú, „ľudia vo všeobecnosti majú rovnaké životné ciele aj hodnoty; problém je, že sa od nich často cítia odpojení“, vyplýva z jeho výskumu.

Foto: Flickr/Claudio

Miesto toho, aby sme sa sústreďovali na nepríjemný vonkajší prejav, môžeme skúsiť pochopiť, čo sa deje vnútri nášho „náročného blížneho“. Kým úzkosť sa veľmi často prejavuje ako hnev alebo dokonca unudenosť, mnohí svoj smútok prejavujú ako frustráciu. Ak teda máme pocit, že sa niekto rozhodol, že bude nešťastný, príliš tomu neverme. 

Keď pôjdeme v rozhovoroch hlbšie, uvidíme, že väčšina ľudí túži po pokoji, dobrých vzťahoch a chce mať pozitívny vplyv na svoje okolie. Namiesto umelého optimizmu, že všetko je v poriadku, môže byť zdrojom našej sily to, že v snahe urobiť tento svet lepším nie sme sami. 

Nesúhlas a konflikt? Nie, radšej samotu

Prečo by sme mali túžiť po stretnutí, keď na ňom zažijeme nepochopenie a konflikt? Ako spolu môžeme nesúhlasiť, no chcieť spolupracovať?

Jedna z najužitočnejších stratégií, ako túto dilemu prekonať, je vysvetliť si hneď na začiatku nielen to, na čom sa nezhodneme, ale aj to, na čom sa zhodneme, vysvetľuje v podcaste odborník zo Stanfordovej univerzity. Spoza nášho obranného valu sa nám totiž zdá, že ak nesúhlasíme v tomto, potom nesúhlasíme v ničom a automaticky sa z nás stávajú nepriatelia. To však väčšinou nie je pravda. 

Keď teda na začiatku stretnutia pomenujeme, čo máme spoločné, podľa Zakiho zistíme, že „tie hlavné veci, ako ciele a hodnoty, nás naďalej spájajú. A konflikt uvidíme v správnej proporcii – často ako niečo malé a vo svetle celého vzťahu či vízie málo dôležité“.

Navyše svoj názor si často stotožňujeme s vlastnou sebahodnotou a nesúhlas preto považujeme za útok. Podľa Zakiho potrebujeme intelektuálnu pokoru prijať, že sa možno mýlime, a zároveň intelektuálnu odvahu povedať, čo si naozaj myslíme. 

Foto: Flickr/Koen Jacobs

Tie však môžeme rozvíjať až vtedy, ak sa cítime spoločensky v bezpečí. Až keď zažijeme prijatie, súcit, empatiu aj spoločné hodnoty, môžeme sa prestať báť a zažiť nesúhlas ako čosi pozitívne, nie ohrozujúce a s odvahou vstupovať do ďalších diskusií.

A práve odvahu budeme potrebovať na to, aby sme mohli vykročiť zo samoty, do ktorej nás možno uväznila pandémia. Odvahou je prekonať vlastné predstavy o druhých ľuďoch, prijať či vyjadriť pozvanie, prestať druhých zachraňovať, ale aj čeliť nesúhlasu a konfliktom, myslí si autorka podcastu Laurie Santos. 

Kolega Jamil Zaki ju dopĺňa: „Aj keď si odvahu predstavujeme ako snahu vyliezť na vysokú skalu, väčšina z nás posledné dva roky žila v údolí. Na to, aby sme sa dostali z údolia, takisto potrebujeme odvahu. Ale aj množstvo snahy, ktorá nám pomôže vyjsť z našej osamelosti a opäť zažiť spojenie s druhými a spolupatričnosť.“