Terapeutka o traumách z detstva Spánok, bolesť aj emócie hovoria, že v našom živote zostalo niečo nespracované

Pod traumou si väčšina z nás predstaví vojnu, znásilnenie či stratu blízkeho. Lekár Gabor Maté však vraví: „Trauma nie je to, čo sa vám stalo. Trauma je to, čo sa deje vo vás v dôsledku toho, čo sa vám stalo.“ Znamená to, že traumou môže byť vlastne akákoľvek skúsenosť, ak ju tak vnímame?

Trauma je nesmierne zaťažujúca a zraňujúca skúsenosť. Niečo, čo nám skutočne ublížilo. Zažívame pri nej intenzívne pocity strachu a bezmocnosti. 

Pri diagnostike hľadáme v prvom rade udalosti, ktoré sú život ohrozujúce a narušili našu integritu. Zdalo by sa, že sem patria len zážitky, ktoré ste spomenuli. No traumou sú aj situácie, ktoré sme nemali možnosť spracovať vhodným spôsobom a telo nemalo kapacitu, aby túto záťaž zvládlo. Patrí sem vývojová či transgeneračná trauma alebo aj to, ak sme nemali s rodičmi zdravú vzťahovú väzbu a nedostali sme, čo sme potrebovali. A takisto to, ak sme zažili sériu opakovaných zážitkov, ktoré boli zraňujúce. 

Platí, že trauma nie je udalosť, ktorá sa nám stala, ale jej dosah na psychiku. To, ako reagujeme na udalosti, je úplne jedinečné.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Môže byť tá istá situácia pre jedného človeka traumatická a pre druhého nie?

Mala som klientku, ktorá prišla o prácu, rozišla sa s priateľom a musela sa sťahovať. Z pohľadu psychotraumatológie je to mimoriadne veľká záťaž. No ona povedala: Nebojím sa, že si prácu nenájdem, som rada, že sa tento vzťah skončil, a teším sa na nové bývanie. Niekto iný by aj len jednu z týchto zmien právom mohol vnímať ako veľmi zaťažujúcu.

A keď stratíme prácu v dvadsaťpäťke, vnímame to inak, než keď ju stratíme v päťdesiatke. Otázka je, čo človek vnímal ako zaťažujúce a v akých okolnostiach to zažil. 

Nemali by sme teda predpokladať, čo pre niekoho bolo či nebolo traumou, aj keď sa nám daná situácia zdala veľmi náročná alebo, naopak, bežná?

Dlho som si myslela, že náhla smrť je oveľa zraňujúcejšia, ako keď sa máme možnosť s blízkym rozlúčiť. Mala som klientku, ktorá mi povedala, že si nevie predstaviť vidieť bolesť a zomieranie človeka, ktorého miluje. A že aj keď to znie zvláštne, tak zvládnuť náhlu stratu je pre ňu v niečom jednoduchšie, aj keď si mnoho vecí nestihli povedať. Nie je to čierno-biele, bolesť sa nedá porovnávať.

Aj preto platí, že najviac, čo môžeme urobiť pre človeka, ktorý sedí pred nami, je byť tam preňho. Pýtať sa a počúvať, čo prežíva, čo bolí a čo pomáha. Kým si to nevypočujeme, tak nevieme. 

Je možné, že sme možno zažili traumu v detstve, no my si ju nepamätáme?

Jedným zo znakov traumy je práve to, že si ju nemusíme vôbec pamätať. Je to mechanizmus, ktorý nás pred jej následkami chráni.

Máme dva druhy pamäti, explicitnú a implicitnú. Málokto si pamätá zážitok pôrodu, naše telo však áno. Mama a dieťa možno zažívali oddelenie či úkony, ktoré narúšali ich integritu. Aj keď sme ako dieťa ešte nemali slová, aby sme túto traumu pomenovali, ona žije v nás. A máme symptómy, ktoré o nej hovoria. 

Najviac, čo môžeme urobiť, je pýtať sa a počúvať, čo človek oproti nám prežíva, čo bolí a čo pomáha. Kým si to nevypočujeme, tak nevieme. Zdieľať

Ktoré sú to?

Je to napríklad fyzická bolesť, problémy so spánkom, úzkosť či depresia. Ale aj častá prítomnosť hnevu alebo ďalších emócií, ktoré nás zaplavujú. Ak ich zažívame, s veľkou pravdepodobnosťou v našom živote zostalo niečo nespracované. 

Uviazlo to v nervovom systéme ako niečo, čo nemalo možnosť prepojiť sa s adaptívnymi sieťami. A keď príde spúšťač, my ani nemusíme vedome rozumieť, že sme niečo podobné zažili, no naše telo na to reaguje. 

Symptómy, o ktorých hovoríte, sú však veľmi bežné. Má tridsaťročný človek, ktorý má problémy so spánkom, začať pátrať po traume v detstve?

Klienti väčšinou prichádzajú s tým, že im nie je dobre. Potrebujú niečo, čo im v každodennom živote pomôže. To je začiatok hľadania. Na to, aby sme mohli fungovať, sa potrebujeme vyspať, najesť a zažívať bezpečie. Keď sa toto podarí zastabilizovať, môžeme pátrať ďalej. 

Možno zažívame úzkosť a nemôžeme spať v dôsledku zmeny práce. A spolu zistíme, že niekde v minulosti sme zažili veľkú neistotu a táto situácia nám to pripomína. Potom môžeme oddeliť súčasný živý zážitok od toho, čo nás ťaží z minulosti.

Mohli by ste dať príklad?

Kričí na nás šéf a my pri tom prežívame úzkosť. Môžeme ošetriť problém so šéfom tu a teraz, no keď sa dostaneme do podobnej situácie, budeme úzkosť pravdepodobne prežívať znova. Ak budeme pátrať do minulosti, možno zistíme, že na nás v detstve kričal tréner či otec. Môžeme tieto dve situácie odpojiť a zároveň doplniť to, čo v tej situácii z mladosti nebolo a malo byť, napríklad súcit, pochopenie, blízkosť či hľadanie riešenia.

Mali by sme k sebe aj k druhým pristupovať s vedomím, že sme si nejakým typom traumy v detstve prešli všetci?

Áno, to pravdepodobne platí. No zároveň mnohí z nás mohli mať dostatok podpory na to, aby sa cez ňu dostali, a dnes už ich život neovplyvňuje tak, že by ich zaťažovala. 

Deti neochránime od toho, aby zažili niečo ťažké – tak ako nevieme uchrániť sami seba. Trauma je jednoducho neočakávaná udalosť. Stáva sa, že za ňu nie je nikto zodpovedný, a niekedy, naopak, vieme vinníka označiť.

Nejde o to, či dieťa malo oboch rodičov, ale ako to prežívalo. A ak sa dieťa cítilo samo, tak toto je to, čo ho ovplyvnilo. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo môže byť zdrojom bolesti pre dieťa, aj keď sú obaja rodičia prítomní?

Rodičia možno boli prítomní fyzicky, no boli odpojení emočne. Dali nám najesť a prebalili nás, bez toho by sme tu neboli. No z rôznych dôvodov nemohli naplniť naše emočné potreby. Možno sme cítili, že nie sme dosť dobrí, dosť milovaní, alebo sme sa im pokúšali vyhovieť, aby boli spokojnejší. Naučili sme sa túto stratégiu, ktorá nám pomáhala prežiť. No ak sa aj dnes snažíme vyhovieť každému a nevieme povedať nie, iní budú naše hranice prekračovať a my budeme zažívať utrpenie aj v prítomnosti.

Deti neustále hľadajú mechanizmus, aby to bolo v rodine dobré. A milujú svojich rodičov tak, že často hľadajú vinu skôr u seba než u nich. Aj sama vidím, že niekedy sa ma dcéra snaží rozosmiať, keď sa jej zdám smutná. Je dôležité, aby dieťa rozumelo, že nie je jeho zodpovednosť postarať sa o rodiča. 

Hovorili ste o medzigeneračnej traume. Ako funguje?

V jednom pokuse dávali myšiam vôňu čerešňových kvetov, po ktorých prišiel elektrošok. Samozrejme, spojilo sa im to a prežívali úzkosť, aj keď neskôr už len zacítili vôňu čerešní. Vedci zistili, že čerešňová vôňa bola spúšťačom úzkosti aj pri ich mláďatách až do piatej generácie, hoci mláďatá elektrošok nikdy nezažili. Medzigeneračná trauma funguje aj na genetickom princípe, aj keď ju ešte stále len skúmame. 

Len ťažko môžeme svojim deťom darovať rešpekt, podporu a bezpečie, ak sme ich sami nedostali. No na druhej strane často sa stretávam s rodičmi, ktorí preto, že tieto veci nezažili, tu chcú byť pre svoje deti iným spôsobom, ako to mali sami. Iní rodičia to nedokážu, nevedia a nemôžu, no nehľadajme vinníka. 

Prečo niektorí dospelí v tomto prenose pokračujú a iní nie?

Dvaja súrodenci mohli zažiť tú istú závislosť či stratu rodiča, no každý z nich ju prežíval jedinečným spôsobom. Aj keď to zvonka vyzerá ako rovnaké prostredie, samotný rodič sa k druhorodenému dieťaťu správa inak ako k staršiemu a inak pristupuje k dievčaťu či k chlapcovi. Možno prvé tehotenstvo bolo chcené a druhé nie. Jeden súrodenec možno mal v škole priateľov či pani učiteľku, ktorá bola podporná, a druhý nie.

Je tu obrovské množstvo faktorov, ktoré ovplyvňuje, ako sa dieťa cíti milované alebo nie, aj keď má rovnakých rodičov a históriu. Každý z tejto skúsenosti jednoducho vyšiel inak a s inými nastaveniami. 

Deti neustále hľadajú mechanizmus, aby to bolo v rodine dobré. Zdieľať

Čo vplýva na to, že niekto dokáže urobiť rozhodnutie a tento dominový efekt zastaviť?

Ak nemáme vhľad do toho, čo sa nám dialo a ako nás to ovplyvnilo, tak s tým len ťažko niečo urobíme. Možno to budeme počuť od iných, no je otázka, či budeme mať silu a chuť to robiť inak. Ak máme pocit, že to, ako sa správame dnes, je v poriadku, nič iné sme nezažili a toto sa nám zdá normálne, tak je zmena ťažká.

No ak tento vhľad máme, môžeme urobiť rozhodnutie, že chceme byť láskaví a empatickí, a naozaj takými byť.

S akým nastavením máme ísť do rodičovstva, ak vieme, že svoje traumy na deti pravdepodobne prenesieme a pred mnohými ďalšími ich neochránime?

Tak ako hovoríte. S prijatím toho, že aj keď túžime, aby sme sa veľkým veciam vyhli, tak vieme, že mnohé nemáme v rukách. A zároveň s dôverou, že to zvládneme my aj naše dieťa. Že sa budeme vedieť o seba postarať a rásť. 

Môžeme deťom dať zažiť rešpekt, blízkosť, podporu a bezpečie. Uznať sebe aj im, že toto bolo nesmierne ťažké. Deti majú schopnosť zvládnuť to, keď vidia a cítia našu lásku. Rozumejú, že niekedy sa necítime dobre, že tam pre ne teraz nemôžeme byť, pretože sa potrebujeme postarať o seba, aby sme sa mohli postarať o ne. 

Nie je ani tak dôležité, čo sme ako rodič urobili, než to, čo sme urobili potom.

Čo tým myslíte?

Možno v istej situácii zareagujeme tak, že si neskôr povieme, že sme to prešvihli. To už nezmeníme, no môžeme k dieťaťu prísť a povedať mu: Je mi to ľúto, skúsim to nabudúce urobiť inak. Tým mu dávame najavo, že nám na ňom záleží. Dieťa vidí, že aj rodič robí chyby. A že to, že niekoho zraníme, nie je koniec lásky. Môžeme povedať prepáč a naozaj sa snažiť meniť veci. 

Samozrejme, to neznamená, že je jedno, ako konáme, lebo to vždy potom urovnáme. Ale keď sa naučíme, že vždy je tu šanca niečo urobiť s tým, čo sa stalo, naše vzťahy môžu byť lepšie. 

My ako rodičia nedokážeme byť neustále prítomní pre deti dobrým spôsobom. Ale to ani nie je cieľom. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nie je?

Je dôležité, aby deti mohli zažívať istú mieru frustrácie a naučili sa zvládať prekážky. Ak všetky odstránime, nepôjdu do života s dôverou, že dokážu zdolať veci, ktoré sú náročné. Primerane frustrovať dieťa je dobrý spôsob, ako mu môžeme v ďalšom živote pomôcť. 

Čo znamená primerane frustrovať vlastné dieťa?

Byť dieťaťu k dispozícii väčšinu času dobrým spôsobom a zároveň nechať ho postaviť sa pred výzvy, ktoré ho v jednotlivých vývojových obdobiach stretnú. Ak sa hnevá, pretože si nevie zaviazať šnúrky, neurobím to zaň. No ako mama môžem byť podporná, keď znesiem jeho frustráciu aj nepokoj a pomôžem mu to prekonať. Tu sa naučí hneď niekoľko vecí: že situáciu zvládne, že sa môže hnevať a že rodič je tu preň.

Aká reakcia rodiča by podporná nebola?

Tá, pri ktorej sa dieťa cíti opustené a samo, keď naň rodič kričí, zhadzuje ho a keď dieťa počuje, že je neschopné, pretože si šnúrky zaviazať nevie. To je nad rámec toho, čo dokáže zvládnuť. Dieťa sa o sebe učí z reakcií okolia. Keď k nemu niekto pristupuje spôsobom, že je nemožné, bude sa tak aj vnímať. 

Terapeut Ivan Vyskočil v rozhovore o traume spomínal, že to, prečo dnes neobľubujeme veľké davy, nemusí byť znakom našej introvertnosti, ale môže existuovať zážitok, ktorý túto reakciu spustil. Ako rozlíšime, čo je vrodená dispozícia a čo následok traumatickej skúsenosti?

Môžeme sa pýtať, či si vieme spomenúť na zážitok, ktorý nás oddelil od iných, alebo v čom spočíva naša potreba vzdialiť sa. Je to strach z blízkosti, zo zranenia, z odmietnutia? Je tu niečo, čo mi v dnešnom nastavení spôsobuje utrpenie a chcel by som to mať inak? Alebo skrátka takto som naladený, toto som ja? 

Niekedy sa udeje traumatická skúsenosť a všetko dlho vyzerá v poriadku. Potom zrazu po nejakom čase príde niečo, čo si s pôvodnou udalosťou ani nespájame. S klientom preto hľadáme, čo bolo ťažké v minulosti, čo je zaťažujúce v prítomnosti a aké má obavy z budúcnosti. Možno tam budeme vedieť nájsť prepojenia a možno nie, aj to je v poriadku. 

Gabor Maté tvrdí, že trauma formuje spôsob, akým žijeme, spôsob, akým milujeme, a spôsob, akým dávame zmysel svetu. Čo to znamená?

Napríklad sa ukazuje, že v rodine, kde zomrel jeden z rodičov, dieťa rovnakého pohlavia na seba často preberie časť úloh, ktoré zastával rodič, ktorého stratilo. Najstaršia dcéra sa začne starať o domácnosť, o súrodencov aj o otca. Zároveň má strach, že môže stratiť aj jeho, už má túto skúsenosť. 

To ovplyvňuje jej premýšľanie, ako prežíva emócie aj ako vstupuje do vzťahov. Tieto deti bývajú často zrelšie, a preto môže byť pre ne ťažšie zapadnúť do kolektívu – skrátka, riešia iné veci. A, samozrejme, inak vnímajú budúcnosť. V dôsledku traumy sme na mnohých úrovniach iní, ako keby sme ju nezažili.

Nie je ani tak dôležité, čo sme ako rodič urobili, než to, čo sme urobili potom. Zdieľať

Následky traumy vlastne už nikdy neodstránime?

Niektoré veci ani odstrániť nechceme. Vplyvom traumatického zážitku v detstve možno máme tendenciu viac sa starať o druhých, sme empatickejší a prikladáme hodnotu iným veciam. Samozrejme, môže sa stať, že pri pomáhaní druhým ideme za hranicu. Možno doteraz bolo pre nás v poriadku nehľadieť na seba, no môžeme sa pozrieť na to, či to takto v živote naozaj chceme aj teraz. 

Ľudia, ktorí zažili traumu, často potrebujú mať nad vecami kontrolu, pretože je to opak toho, čo zažívali. Možno sa neskôr budú potrebovať naučiť túto kontrolu čiastočne pustiť. Je veľmi individuálne, čo z týchto nastavení človeka v terajšom živote obťažuje. No práve v terapii môžeme hľadať rovnováhu, ako si ponechať tie dobré veci, no neubližovať sebe ani druhým.

Spomínali ste, že náročné emócie bývajú znakom, že v našom živote zostalo niečo nespracované. Môžeme sa do tohto pátrania pustiť aj sami alebo na to potrebujeme podporu terapeuta? 

Pomoc terapeuta môže byť užitočná, verím však, že na mnohé veci môžeme prísť aj sami, prípadne s našimi blízkymi alebo priateľmi.

S klientmi niekedy využívam techniku, ktorá sa volá afektívny most. Cieľom je poodstúpiť od silnej emócie, ktorú človek v prítomnosti zažíva, a skúsiť sa vrátiť do minulosti, keď sa cítil podobne. Niekedy povie: Spomínam si, že som sa takto cítil, keď… Možno si na tú situáciu doteraz nikdy nespomenul, no zrazu to prišlo a môžeme s tým pracovať. 

Ak spolu s klientom urobíme dobrú stabilizáciu, niekedy ani nie je potrebné, aby sme sa k traumatickému zážitku vrátili. Môže nám byť v našom živote ľahšie. Ak sa rozhodneme, že toto je život, ktorý by sme chceli žiť, to stačí. Zároveň je dobré poznať svoje okno tolerancie.

Okno tolerancie?

Ak sme sa dobre vyspali, máme dobré životné obdobie, tešíme sa na dovolenku a niekto nás v aute vytrúbi, zabudneme na to rýchlo. No ak máme bolesti, trápime sa v práci či vo vzťahu alebo rodičovstve, tak nás emócia, ktorú nejaká udalosť vyvolala, dokáže úplne zaplaviť alebo sa od nej odpájame, pretože je príliš ťažká. 

To, čo môžeme pre seba urobiť, je rozširovať svoje okno tolerancie. Dať si v každodennom živote záležať, aby sme sa o seba postarali. Ísť skôr spať, keď sa cítime unavení, stretnúť sa s ľuďmi, ktorých máme radi, dopriať si veci, ktoré sú nám príjemné. Mnohé z týchto veci idú cez telo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Máte na mysli masáž či kúpeľ?

Klientov sa zvyknem pýtať, čo sú veci, na ktoré sa radi pozerajú, čo radi voňajú a čoho sa radi dotýkajú. Keď si doprajeme veľa vecí, ktoré nám robia dobre, lepšie zvládneme obdobie, ktoré možno nie je jednoduché. 

Zdravá emocionalita je dôležitá, pokojne sa hnevajme. Zažívajme ju však v okne tolerancie, kde neubližujeme druhým ani sebe. 

Odborníci, ktorí sa venujú traume, ju spájajú s nárastom chronických bolestí, závislostí či úzkostí, ktoré pozorujeme aj na Slovensku. Ktoré nastavenia našej spoločnosti sú živnou pôdou pre traumu?

Je pre mňa ťažké hodnotiť to zo spoločenského hľadiska. Aj v minulosti ľudia zažívali pandémie, vojnu, vysťahovanie a stratu blízkych, majetku či zamestnania. Nemyslím, že v tomto zmysle žijeme inú dobu, skôr máme možnosť viac sa dozvedieť o tom, čo sa vo svete deje. Ale aj spoznať, kde môžeme dostať pomoc a byť v spojení s druhými. 

To, čo sa určite zmenilo, je, že rodiny kedysi žili viac spolu a mohli si poskytnúť viac opory. Dnes žijeme viac oddelene. Zároveň vieme vďaka vede veci lepšie pomenovať aj liečiť. 

Závislosť či úzkosť sú podľa Gabora Matého zdravou a prirodzenou reakciou na to, čo sa deje. Ako môžu byť zdravé?

Závislosť je vlastne kreatívny mechanizmus. Keď prežívame neznesiteľnú bolesť, potrebujeme sa vydať na miesto, kde zažijeme aspoň čiastočnú úľavu. Závislosť nie je zdravá, ale pomáha nám na chvíľu sa cítiť lepšie. To, čo môžeme urobiť, je pokúšať sa s bolesťou, od ktorej prirodzene unikáme, zostať a vydržať ju.

Cítiť sa „úzko“ je zase vyjadrenie pocitu, že nemáme kam utiecť – úzkosť nám dáva najavo, že potrebujeme niečo urobiť inak, zmeniť prácu či spôsob fungovania. Keby sme ju necítili, zraňovali by sme sa ešte viac, tak ako nám bolesť nohy zabraňuje, aby sme na ňu ďalej stúpali. To, že cítime utrpenie, nám pomáha uvedomiť si, čo potrebujeme, a dáva nám príležitosť, aby sme boli k sebe vnímavejší a láskavejší. No ak sa tieto signály snažíme nepočuť, začnú prichádzať s väčšou silou.

Vďaka traume sme na mnohých úrovniach iní, ako keby sme ju nezažili. Zdieľať

Závislosť aj úzkosť sú však dlhodobo zničujúce. Ako odlíšiť dve deci vína, ktoré sú krátkodobou úľavou, od začiatku šikmej plochy? 

Dať si pohár vína, pretože naň máme chuť, je v poriadku. Ak si ho však dáme preto, že cítime napätie a potrebujeme sa uvoľniť, môže to byť výkričník. A pozvánka hľadať v spojení so sebou i s druhými aj iné spôsoby, ktoré nám pomôžu uvoľniť napätie. Vytvoriť si paletu možností na zvládanie napätia: ísť si zacvičiť, zavolať niekomu, pohladkať svojho psa. Ak vždy siahnem iba po pohári vína, idem do rizika. 

Závislosť často vychádza z pocitu samoty, beznádeje a prázdnoty. To, čo prežívame, je také ťažké, že sa od svojho prežívania odpojíme. Prestaneme vnímať vlastné pocity či túžby. Aj preto je liekom na závislosť, ale aj traumu vo všeobecnosti práve spojenie. Spojenie so sebou aj s druhými. 

Ako môžeme rozpoznať, kedy naša bolesť hlavy či chrbta súvisí so sedavou prácou a kedy s traumou?

S klientmi často najprv riešime ich fyzický stav, a ak trpia bolesťami, odporúčam im absolvovať aj vyšetrenia, ktoré nám pomôžu zistiť, či za ich bolesťou nie je somatické ochorenie. 

Môže sa zdať, že mi ide vybuchnúť hlava – možno je to od mojich myšlienok, no možno ma bolí hlava, pretože potrebujem okuliare. Nie som zástancom hádzania vecí len na jednu stranu, psychickú či fyzickú. Niekedy objavíme, že popri okuliaroch si potrebujeme v živote aj nejaké veci nastaviť inak. Naša telo a myseľ sú prepojené.

V čom spočíva uzdravenie traumy? 

Ak sa porežeme, nemusíme myslieť na to, aby sa nám rana zahojila. Podobne je to aj so psychickou traumou. Ak má dobré podmienky, začne sa hojiť. Keď máme okolo seba empatických ľudí, v ktorých máme oporu, keď zažívame rešpekt, bezpečie a prijatie, vtedy má šancu zaceliť sa dobre. 

Niekedy sa stane, že ak rodina zažije stratu dieťaťa, okolie od rodičov očakáva, že by mali byť veľmi rýchlo v poriadku – odkazujú na druhé dieťa a hovoria im, že veď majú prečo žiť. No takto im smútenie a hojenie traumy iba sťažujú. Často pridávame k existujúcej bolesti ďalšiu tým, že očakávame, že by veci mali prebiehať inak. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak je začiatkom liečenia traumy zážitok bezpečia či prijatia, čo tieto slová znamenajú dnes, v čase vojny, pandémie, polarizácie či inflácie?

Následkom traumy sa nám často zdá, že to, čo sme zažili v minulosti, sa deje aj tu a teraz. Pri liečení traumy je našou snahou priniesť pravdu v tom zmysle, že danému zážitku dáme príbeh: začiatok aj koniec. Môžeme vnímať, že na Ukrajine je vojna a zároveň aj to, že keď robíme tento rozhovor, sme v tejto miestnosti v bezpečí. Samozrejme, ak človek nie je aktuálne v bezpečí, ubezpečovať ho, že to tak je, by bolo klamstvo. 

To isté platí aj o prijatí. Niekedy je súčasťou pravdivého prijatia to, keď druhému povieme: Neviem si predstaviť, čím ste si prešli. No môžeme mu vyjadriť súcit, ale aj uznanie za to, že to zvládol, a spolu hľadať, ako sa mu to podarilo a čo ho ešte posilní. A vždy môžeme darovať druhému dôstojnosť: vnímať ho ako hodnotnú ľudskú bytosť so všetkými vecami, ktoré zažil. 

Podľa čoho spoznáme, že sme traumu zvládli?

Spracovaná trauma prináša rast. Ľudia, ktorí spracovali traumu, sú často nesmierne vnímaví, majú vhľad. Sú pravdiví k sebe aj k druhým. Vnímajú svoju hodnotu aj hodnotu druhých ľudí. Neutiekajú sa k závislosti od ľudí, obdivu a úspechu. Zažívajú slobodu a zároveň dokážu druhým veľa dávať dobrým spôsobom. Zvládnutá trauma sa často prejaví aj spiritualitou či schopnosťou vyrovnať sa so smrťou, človek ju skrátka vníma inak. 

Nezmeníme to, čo sa nám stalo, no môžeme hľadať, čo dnes potrebujeme pre to, aby sme mohli žiť naozaj dobrý život. Náš mozog je veľmi plastický, nemusíme zostať uväznení v bolesti z minulosti.