Pavel Hrica je spoluzakladateľom neziskovky Cesta von, ktorá si dala za cieľ pomáhať ľuďom z generačnej chudoby. Poskytujú tréning pre rómske ženy z osád, ktoré potom navštevujú svoje susedy a prostredníctvom hry rozvíjajú ich deti vo veku do nula do troch rokov.

Za rok a pol svojej existencie zamestnáva projekt Omama desať žien v siedmich komunitách a na týždennej báze pracuje s viac ako 170 deťmi. Získal 1. miesto medzinárodnej ceny SozialMarie, ktorá oceňuje najlepšie sociálne inovácie v strednej Európe.

 

Študovali ste novinárčinu, pomáhali ste tvoriť výchovný program Slovenského skautingu a neskôr programy Nadácie Pontis. Žijete v Bratislave. Ako ste sa dostali k téme chudoby, ktorá sa skôr spája s osadami a východným Slovenskom?

V štyridsiatke vraj príde na niektorých mužov melanchólia a rozmýšľanie o tom, čo dosiahli a či sú na tej správnej ceste. Majú pocit, že sú takpovediac v polovici života.

Mal som výbornú prácu, ktorá ma veľmi bavila, no povedal som si, že chcem druhú polku života venovať práci, ktorá mi bude dávať to najväčšie naplnenie. Nemusí dávať veľa peňazí, no chcem pri nej cítiť, že mení životy. Keď som sa pozeral na svoj doterajší život a pýtal sa, ktoré veci ma zasiahli, jednou z nich bol Rómsky skauting, ktorý som pomáhal rozbiehať. Kontakt s ľuďmi v chudobe vo mne rezonoval asi najviac, preto cesta venovať sa tejto téme bola logická.

Keď poviete, že kontakt s ľuďmi v chudobe vo vás rezonoval, čo to znamená? Čo ste pri tom cítili?

Je to zmes ľútosti aj nahnevanosti z toho, čo sme ako spoločnosť urobili, respektíve neurobili.

Čo sme teda urobili alebo neurobili?

Niekedy máme tendenciu hovoriť, že títo ľudia si za svoju situáciu môžu sami. Nech idú robiť, nech sa učia, nech si zlepšia bývanie. Pravda je však taká, že to od nich reálne nechceme, len to deklarujeme. Podľa Eurobarometra patria Slováci k tým najviac hostilným národom v Európe, keď sa nás pýtajú, či by sme chceli mať za kolegu alebo zamestnanca Róma. Na jednej strane očakávame, že robiť budú, no na druhej strane s nimi robiť nechceme. Tým im neumožňujeme dostať sa zo začarovaného kruhu generačnej chudoby, práveže ho prehlbujeme.

Čo sa myslí pod pojmom generačná chudoba?

Cyklus generačnej chudoby je rovnaký všade vo svete: ľudia zažívajú toxický stres v ranom veku, zle prospievajú v škole, neskôr sú nezamestnateľní a prejavia sa na nich rôzne patologické prejavy chudoby. Pri Rómoch je to zhoršené o to viac, že ide o ľudí odlišných nielen sociálnym statusom, ale aj farbou pleti, národnosťou a jazykom. No odraziť sa z generačnej chudoby je bez pomoci zvonka strašne ťažké.

Foto: Andrej Lojan

Ako vyzerá taká pomoc zvonku, keď zafunguje?

Aj my, bežní Slováci, sme pred 150 rokmi žili veľmi podobne. Boli sme chudobné etnikum v rámci Uhorska, ktoré malo len veľmi úzku vrstvu vlastnej inteligencie. Ľudia žili v biednych chatrčiach s pieckami. Národ kváril alkoholizmus. No začala tu pôsobiť Živena a iné osvetové či abstinenčné spolky, neskôr prišli českí učitelia, začali šíriť vzdelanosť. Slováci húfne cestovali za obživou do zahraničia, boli sme imigranti, na ktorých sa tiež teraz poukazuje.

Keby tu neboli tie spolky, českí učitelia, ktorí nám pomohli, či zahraničné štáty, ktoré nás zamestnali, trápime sa ešte ďalšie generácie. Aj ľudia v našich osadách dnes potrebujú pomoc zvonka, ako sme dostávali my.

Prečo ste začali s programom, ktorý sa zameriava na deti v ranom veku? Nemal by projekt zamestnanosti či bývania väčší efekt?

Nositeľ Nobelovej ceny James Heckman na základe množstva výskumov vytvoril krivku, ktorá hovorí, že so zvyšujúcim sa vekom klesá efektivita investície, ktorú sme vynaložili do pomoci ľuďom v znevýhodnených komunitách.

Čím v skoršom veku sa začne, tým väčší potenciál do budúcna sa rozvíja. Najväčšia návratnosť investície je v ranom veku, od narodenia do troch rokov. Neuroveda to dnes vie už veľmi dobre, vtedy je náš mozog najplastickejší. Výskumníci z Karlovej univerzity odmerali, že deti z našich osád majú už pri nástupe do školy sklz viac než dva roky. Oproti svojim rovesníkom zo strednej vrstvy majú výrazne neférovo posunutú štartovaciu čiaru a toto zaostávanie sa časom len zväčšuje.

Jedna vec je výskumy čítať, druhá je aplikovať ich na konkrétny spoločenský problém. Ako ste vedeli, že to bude fungovať?

Mali sme skúsenosť s programom Mobilný pedagóg pre deti s poruchou sluchu. Tam sme pochopili zázrak, ktorý sa deje v ranom veku. Že keď sa dobre zaberie úplne po narodení, tak dieťa, ktoré má zdravotné znevýhodnenie, môže potom v dospelosti fungovať úplne integrovane. Nemusí byť na okraji, absolvovať špeciálnu školu, byť nezamestnané.

Čím v skoršom veku sa začne, tým väčší potenciál dieťaťa do budúcna sa rozvíja.  Zdieľať

Čo sa deje v mozgu dieťaťa vyrastajúceho v chudobnom prostredí?

Chudoba všade na svete prináša neustále situácie napätia, hladu, kriku, násilia či závislostí a snahy o únik.

Pri napätej situácii produkuje mozog stresové hormóny, ktoré pomáhajú dieťaťu tieto situácie zvládnuť. To je zdravé, no problém je, keď sú tieto situácie prítomné neustále. Vedci to nazývajú toxický stres. Vtedy stresové hormóny zablokujú zdravý vývin mozgových synapsií. Neurónové prepojenia dieťaťa v bežnom prostredí si môžeme predstaviť ako krásne rozvetvené stromčeky.

Dieťa, ktoré vyrastá v toxickom strese, má tieto prepojenia ako zakrpatené výhonky, čiže nemá neskôr na čom stavať, keď sa v škole začína učiť. Preto miesto, kde sa narodíme, fatálne ovplyvňuje smerovanie nášho života. Aby sme ho mohli zmeniť, potrebujeme zásah zvonku.

Keď si človek pozrie videá Omamy, tak sa mu zdá, že jediné, čo sa v projekte deje je, že sa rómske ženy učia hrať s deťmi.

Treba vedieť, že do troch rokov sa vyvinie asi 80 percent našich mozgových neurónových prepojení, to sú základy našej mozgovej architektúry. V osade ľudia riešia prežitie, nemajú na hru s deťmi čas, energiu ani know-how; často nevedia, že je to dôležité. V osade bežne hračky neexistujú, s knihou sa deti stretnú až na základnej škole. Deti z osád zaostávajú preto, lebo dostávajú iné stimuly, ktoré im pomáhajú prežiť v podmienkach chudoby, ale nie stimuly potrebné na úspech v živote strednej triedy. Keď im ich v ranom veku dáme, môžeme toto zaostávanie znížiť.

Ale chvíľkou hry asi situáciu, ktorú zažívajú deti doma, teda aj toxický stres, nezmeníme…

Stimulácia mozgu prostredníctvom hry je iba jedna z oblastí, ktorú program podporuje. Väčším cieľom lekcie je naučiť rodiča, spravidla mamičku, ako sa svojmu dieťaťu má venovať, keď je s ním doma. Omamy matkám ukazujú, že dieťaťu môže zatlieskať či ho pochváliť, čo sa bežne v osadách nerobí.

Po lekcii sa radia o výchovných veciach a mama môže povedať Omame, čo ju trápi doma. Poznáme to sami: keď sa vyrozprávame, je nám lepšie. Mamička je potom príjemnejšia na dieťa, viac sa mu venuje počas celého zvyšku týždňa. Tie neuveriteľné desiatky tisíc neurónových prepojení vznikajú v sekundách, keď dieťa cíti, že je milované a keď sa odpovedá na jeho potreby.

Omama Deniska z Keceroviec stimuluje pozornosť, výdrž a kognitívne schopnosti dieťaťa pomocou kariet Play Wisely (Múdre hranie). Foto – Cesta von

V čom funguje mamička v osade inak?

Päťročné dieťa v osade dokáže narúbať drevo a navariť polievku. Vedia veci, ktoré ich učí chudoba. Škola je ale klasická inštitúcia strednej vrstvy. Očakávame, že deti budú sedieť 45 minút v pokoji a budú počúvať.

No tieto deti až v škole prvýkrát držia pero a ceruzku. Majú písať a kresliť, pomenovávať zvieratká. Chýba im veľmi veľká slovná zásoba. My s predškolskými deťmi bežne staviame lego, čítame o hrochovi a žirafe, no deti z chudoby sa s nimi nemali kde stretnúť. Navyše, knihy sú v slovenčine, pre nich v cudzom jazyku. Ešte dôležitejšie sú takzvané exekutívne funkcie, že dieťa pozná hranice, pravidlá, učí sa svedomitosti, výdrži a húževnatosti, rozvíja pamäť a vie nové informácie rýchlo spracovať.

Čiže sa tieto deti učia pomalšie?

Aj tieto deti veľa nasávajú a učia sa, no oneskorenie oproti rovesníkom zo strednej vrstvy je veľmi veľké.

Čo presne bežná Omama s dieťaťom na lekcii robí? Je to konkrétna séria aktivít alebo sa hrá, akoby sa mamička mimo chudoby hrala prirodzene?

Predstavte si pyramídu, odspodu hore, v tomto poradí: sociálno-citový rozvoj, hrubá motorika, jemná motorika, kognitívne zručnosti a čítanie knižky. Toto je presne náplň lekcie.

Napríklad pre rozvoj mozgu je štvornožkovanie dôležitejšie ako chodenie. V osade ale mamičky deti nepoložia, pretože je tam špina a inštinktívne si deti držia na rukách. Aj to často len na jednej ruke a dieťa nemá obe končatiny voľné.

Tým sa jedna strana tela a jedna časť mozgu aj prepojenie hemisfér rozvíja pomalšie. Omama ukazuje mame, ako dieťa rozhýbať po štyroch, ako ho správne držať a ako všetko cvičiť na obe strany. Deti sa učia napríklad hodiť ryžu do soľničky.

Načo je to dobré?

To, či mám dobré úchopy: dlaňový, vidlicový, či štipcový, priamo súvisí s rozvojom prepojení, ktoré neskôr využívame na logické operácie, ale aj ako vieme chytiť pero a písať. Potom nasledujú aktivity zamerané na to, aby si deti vedeli veci zapamätať, rozlišovať, aby poznali farby, tvary. Aby vedeli udržať pozornosť.

Kedy príde na hrocha a žirafu?

Záverom lekcie je čítanie knižky, ktoré súvisí s rozumovými schopnosťami a zároveň rozširuje slovnú zásobu. Po veľkých diskusiách s Omamami i odborníkmi o tom, čo je správne, sme sa rozhodli, že Omamy hovoria na deti po slovensky, respektíve v jazyku, ktorý bude dieťa neskôr používať v škole. V Moldave, kde deti pôjdu do maďarskej školy, hovoria na deti po maďarsky. Vyzývajú však rodičov, aby s deťmi hovorili v ich materinskom jazyku, čiže spravidla rómskom. To je pre malé dieťa najzdravšie.

Túto schému hodiny ste vymysleli sami?

Veľká časť z toho, čo robíme, je program Play Wisely, čiže Múdre hranie. Ten využívajú mamičky v strednej vrstve a my sme ho do veľkej miery prispôsobili prostrediu chudoby.

Ako Omamy vedia, čo sa s deťmi majú hrať? Prispôsobujú lekciu konkrétnemu dieťaťu?

Omamy od nás dostávajú manuál, kde je asi 100 aktivít, z ktorých si na lekcii vyberajú aj podľa veku dieťaťa a jeho rozvoja. Dnes už vymýšľajú aj svoje vlastné, takže program sa neustále vyvíja aj na základe skúseností z terénu. Teraz už majú všetky aktivity aj v aplikácii.

Omama teda chodí do osady s tabletom?

Na aplikáciu používajú služobný mobil. V spolupráci s Accenture sme vybudovali jednoduchý systém a naučili sme Omamy, aby vyklikali, čo s deťmi robili na stretnutí. Zapisujú tiež, ako sa zapájajú rodičia aj čo robili predchádzajúci týždeň. Na základe toho zbierame unikátne dáta, kde môžeme na mikro- aj makroúrovni vidieť, čo sa tam deje. Sledujeme, čo funguje a kde treba zabrať viac. Sme príjemne prekvapení tým, že dochádzka na lekcie je veľmi vysoká.

Čomu to pripisujete?

Jedna z našich vypozorovaných interpretácií je, že lekcia s Omamou je zrazu v tomto ťažkom prostredí niečo veľmi pozitívne. Rómske mamičky milujú svoje deti a tešia sa, keď sa rozvíjajú. Táto hodina je tým pádom pre nich zázračný čas: majú radosť zo svojich detí, Omama ich tam učí niečo nové, môžu sa jej vyrozprávať a na hodinu vypnúť od riešenia existenčnej krízy.

A naučili sa rómske mamičky venovať deťom aj mimo týchto lekcií?

Mimo našich lekcií sa stále s deťmi nehrá asi polovica rodičov. Zo záznamov vieme, že 16 % chudobných rodičov v našom programe sa cielenej hre venuje už veľmi často a 34 % občas. Toto zapájanie sa chceme ďalej posilňovať, lebo v skutočnosti toto najviac napovedá, ako sa neskôr bude dieťaťu dariť.

Výskumy ukazujú, že rozvoj jemnej motoriky v ranom veku je základom pre neskoršie lepšie matematické schopnosti v škole. (Omama Ivetka v Muránskej Dlhej Lúke.) Foto: Cesta von

Podľa toho, čo hovoríte, Omamy asi nie sú bežné ženy z osád. Absolvujú tréning, plnia komplexné úlohy. Ako ich vyberáte?

Omamy väčšinou pracujú na polovičný úväzok, robia intenzívne s pätnástimi rodinami – majú každodenný kontakt s mamičkami. Pre nás sú naozaj výnimočné, no veríme tomu, že potenciál túto úlohu zvládnuť má veľa ľudí.

Prirodzene, táto téma viac ladí so ženami. Jedno z kritérií je, aby mala Omama rešpekt v danej komunite. Potom je tu vzťah k deťom alebo aj miernosť. Aby bola Omama pokojná sila, ktorá dokáže rodinu upokojiť. Každá Omama má zároveň svoju mentorku, ktorá jej pomáha. Momentálne máme desať Omám v siedmich komunitách: Kecerovce, Zborov, Chminianske Jakubovany, Rokycany, Muránska Dlhá Lúka, Sirk a Moldava nad Bodvou.

Aký má zatiaľ program dosah? Máte už deti, ktoré dobehli svojich vrstovníkov?

Náš program funguje necelý rok a pol a ešte je na takúto výpoveď skoro. Ale posun zaznamenávajú Omamy i rodičia detí. Hovoria nám napríklad, že „trojročná Jasmínka predbehla staršieho súrodenca“. Riaditeľka materskej školy v Kecerovciach vravela, že 18-mesačné dieťa, ktoré bolo rok v našom programe, bolo rovnako šikovné ako päťročné dieťa, ktoré jej chodí do škôlky. Sú to prvé dojmy. Chceme si tieto signály overiť na dátach.

Čo presne idete merať?

V našej aplikácii robíme s našimi rodičmi skríning vývinu detí. Postupne budeme vidieť, koľko detí je v zelenom či oranžovom pásme a koľko v červenom, kde sa vyžaduje už i odbornejší pohľad. S Oxfordskou univerzitou nastavujeme výskum, ktorý porovná dvojročné deti v našom programe s deťmi z osád mimo programu aj s deťmi z bežného prostredia. Nerobíme si ilúzie, že dokážeme štartovaciu čiaru úplne vyrovnať, pretože chudoba má veľa následkov, na ktoré dosah nemáme, no naším cieľom je niekoľkoročný sklz znižovať.

Omama musí mať vzťah k deťom alebo aj miernosť. Aby bola Omama pokojná sila, ktorá dokáže rodinu upokojiť. Zdieľať

Pred rokom a pol ste zanechali zabehnutú prácu. Kde ste na projekt zobrali peniaze?

Na začiatku sme mali nula peňazí, žiaden donor nás nezaložil, chceli sme peniaze zháňať prirodzene. Najprv malé dary od svojich známych a kamarátov. Tých sa i napriek ťažkej téme našlo prekvapivo dosť, spolu sme od nich vyzbierali niekoľko tisíc eur. Vďaka našim individuálnym darcom sme zamestnali prvé Omamy na polovičný úväzok za minimálnu mzdu. Na malej vzorke a za čo najmenší peniaz sme chceli zistiť, či to funguje.

Takže vaši priatelia zaplatili vaše platy?

My sme prvý rok pracovali zadarmo. Potom sme prešli na ďalších darcov, ktorých už osobne nepoznáme, ale veria, že treba niečo robiť a tento projekt im dáva zmysel. Vďaka facebookovej stránke sme v pomerne krátkom čase získali komunitu ľudí, ktorá nám fandí. Potom sme začali oslovovať ďalších: získali sme grant od americkej ambasády, viacerých firiem a nadácií, z tzv. Nórskych fondov aj od splnomocnenca pre rómske komunity. Podporu získavame z rôznych zdrojov.

Máte stabilnú bázu prispievateľov?

Bežne nám ľudia posielajú 20 eur mesačne ako trvalý príkaz. Jedna skvelá veriaca rodina nám napríklad posiela 250 eur mesačne. I vďaka nim vieme rozvíjať tých najzraniteľnejších a pripravovať ďalšie šírenie projektu. Takto sme vybudovali bázu, z ktorej po roku čiastočne dokážeme platiť i svoje náklady. Zo začiatku je to naozaj sebaobetovanie a dobrovoľníctvo, no časom aj my musíme platiť účty a živiť svoje deti. Našťastie, projekt dobre rastie. Máme už viac než dvadsať ľudí, zväčša na čiastočné úväzky, ktorých mesačne platíme. Desať Omám, päť mentoriek a náš malý staff, ktorý rieši projektový manažment, fundraising, administratívu, vzdelávanie Omám, ich supervízie, kontakt s odborníkmi či rozvoj aplikácie.

Čo je vaším snom?

Aby sme časom dokázali pomôcť každému dieťaťu narodenému do generačnej chudoby vytvoriť si lepšie základy do života. Asi z nich hneď nebudú prezidenti ani šéfovia firiem. Ale chceme, aby sa vymanili z bludného kruhu chudoby. Môžu z nich byť kuchári, lekári, učitelia, remeselníci, podnikatelia, ktokoľvek. Chceme dosiahnuť celospoločenskú zmenu, no udržať si pri tom dušu. A nevyhorieť, udržať si dobré i vlastné rodiny, robiť to udržateľne. V budúcnosti to chceme presadiť v nejakej forme do systému. V tom zmysle, že štát musí za niektoré z týchto vecí prevziať zodpovednosť.

Foto: Andrej Lojan

Prečo myslíte, že bude mať štát záujem o rozšírenie tohto projektu?

Už teraz nám štátni analytici z Útvaru hodnoty za peniaze hovoria, že takýto projekt má obrovskú návratnosť pre spoločnosť. Ak len časť detí bude mať lepšie výsledky v škole a neskôr sa im vďaka tomu podarí zamestnať sa, tak tu namiesto poberateľov dávok budeme mať prispievateľov do systému. Dáta zo zahraničia hovoria, že návratnosť investície do raného obdobia závisí od úspešnosti intervencie, no za každé jedno investované euro sa spoločnosti môže vrátiť 10 až 20 eur.

Za projektom je množstvo driny aj nadšenia. Zdá sa, že to je výborný recept na vyhorenie. Ako si vy dávate hranice?

Od začiatku sme museli často vstávať o pol štvrtej ráno a vyraziť na východné Slovensko, návrat večer či o niekoľko dní. Po víkendoch sme riešili administratívu, projekty, komunikáciu s darcami. Doplnili sme však tím a postupne sme na ceste k znormálneniu. Už to nestojí len na dvoch bláznoch.

A z čoho čerpáte?

Z toho, že vidíme efekt toho, čo robíme. Raný vek je v tomto úžasný, pokroky vidíte rýchlo. Osobne veľa čerpám i od mojej rodiny, z kníh, z mojej viery, od priateľov. Aj keď teraz už intervenciu v teréne robia viac kolegyne Oľga a Radka a ja riešim najmä fundraising, cítim, že musím často chodiť do komunít, aby som videl, čo sa deje, a zároveň od nich načerpal.

Nebojíte sa, že vás raz toto nadšenie prejde?

Výhoda toho, čo robím, je, že som si to sám vymyslel. Tak to hovoríme s Oľgou – hľadali sme tému, ktorej sa chceme venovať do konca života. Najzmysluplnejšiu prácu. Tú sme si našli a nadizajnovali. Preto sa nemôžeme sťažovať, že by nás nenapĺňala alebo by bola iná, než sme si mysleli. Neviem, či toto bude generácia, ktorá pretne bludný kruh chudoby, no budeme pre to robiť všetko. A keď nie, možno to budú deti týchto detí. My sme niečo naštartovali a to je pre mňa ok. Dúfam, že aj pre našich darcov, bez ktorých by to nešlo.

Na začiatku ste spomenuli krízu mužov po štyridsiatke a s humorom dodali, že niektorí ju riešia takzvaným 3M – motorka, maratón a milenka. Vy ste ju vyriešili „len polmaratónom a projektom Cesta Von“. Viacerí tridsiatnici aj štyridsiatnici sa dnes pýtajú otázky o zmysle svojej práce. Máme ísť na to ako vy? Spýtať sa, čo je téma, ktorej by som chcel venovať zvyšok života, nadizajnovať projekt a nebáť sa ísť to vyskúšať?

Skúste to. Niečo napomáhať je dôležitý prvok, no práca je len jedna z vecí. Verím v to, že existuje vyššia sila, Boh, prapodstata, ktorý nastavil správne princípy žitia. Keď žijeme v súlade s týmito princípmi, máme pocit zmyslu. Myslím, že to rovnako pociťujú aj tí, ktorí nie sú veriaci a nepoužívajú pojem Boh. Veľký zmysel prichádza zo žitia v spoločenstve. Tvoriť spoločenstvo, možno aj len v malej rodine či v práci, vedieť, že som tu pre niekoho. Zmysel nie je služba abstraktnej myšlienke, ale pomoc konkrétnym ľuďom.