Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol.Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Ona aj manžel sú právnici, prešli si fázou bezdetnosti a dnes vedú víkendové kurzy pre bezdetné páry. Katarína Svitanová v rozhovore tvrdí, že je úplne v poriadku, ak bezdetné páry nechcú ísť cestou adopcie, a tiež hovorí, že systém ponuky umelého oplodnenia ničí medicínu okolo liečby neplodnosti. 

Dnes sa venujete stretnutiam pre bezdetné páry, táto iniciatíva sa však začala vaším osobným príbehom. Čo sa udialo?

Sme štrnásť rokov manželmi a už krátko po sobáši sme zistili, že je nejaký problém s plodnosťou. Vyhľadali sme lekársku pomoc a ako jediné riešenie nám každý hneď ponúkal umelé oplodnenie. Keď sme s manželom povedali, že to pre nás nie je cesta, jeden doktor nám odkázal, že vlastne dieťa ani nechceme, lebo odmietame medicínske riešenie. Bolo to pre mňa veľmi ťažké.

Čo iné okrem umelého oplodnenia sa vám ešte ponúkalo?

Keďže vo svojom okruhu známych máme veľa kňazov, logicky sme sa pýtali, aké máme možnosti a v tom čase sa nám nedostala žiadna informácia o možných medicínskych riešeniach.

Až zhruba pred desiatimi rokmi sa začala na Slovensku rozbiehať metóda Napro technology.

Niektorí kňazi nám dali odporúčanie, aby sme si adoptovali dieťa. Zdieľať

Dovtedy nám len odporúčali, aby sme išli do Írska alebo do Ríma na kliniku Gemelli, kde sa snažia ponúkať aj iné riešenia ako umelé oplodnenie.

Skončili ste teda so svojím problémom v zahraničí?

Nie, nakoniec sme nešli. Dlho sme si vraveli, že predsa nie je možné, aby na Slovensku nič nebolo. Niektorí kňazi nám dali odporúčanie, aby sme si adoptovali dieťa.

To bola asi aj najprirodzenejšia reakcia na váš problém...

Áno, ľudia často bezdetným radia, adoptujte si dieťa, keď nemôžete mať vlastné. A potvrdzujú nám to z vlastnej skúsenosti aj bezdetní manželia, ktorí sa zúčastňujú na našich víkendových stretnutiach, tieto reakcie okolia sa opakujú ako cez kopirák.

Prečo je reakcia – veď si adoptujte dieťa pre takéto páry zraňujúca?

Plodnosť alebo neplodnosť manželského páru zasahuje tú najintímnejšiu oblasť manželov.  

Dnes sa o tom hovorí viac, no keď sme to riešili my, tak som mala pocit, že ma nikto nechápe.

Chodia k nám viaceré páry, ktoré už sú v adopčnom procese, určite aj to je riešenie, ale nie pre každého. A je to dlhý proces, ku ktorému treba dospieť.

Ak jeden z manželov nie je stopercentne presvedčený, že chce adopciu, tak by to nemali robiť, lebo ich to môže zničiť. Zdieľať

Najprv musia prijať svoju bezdetnosť, hľadať hranicu, dokedy ešte majú riešiť ten svoj problém medicínsky a odkedy to prijať a brať ako fakt, že sme bezdetný pár. A potom uplatniť svoju plodnosť niekde inde, nie biologicky, ale v službe pre iných alebo v adopcii.

Dokonca jeden psychiater u nás párom hovoril, že ak jeden z manželov nie je stopercentne presvedčený, že chce adopciu, tak by to nemali robiť, lebo ich to môže zničiť.

Je v poriadku, ak veriaci pár necíti, že adopcia je ich cesta?

Určite je to v poriadku. Bezdetné páry by to nemali vnímať tak, že nie sú dosť dobrí kresťania, pokiaľ si nechcú adoptovať dieťa. Ale ono je to úplne v poriadku, ak to necítia tak, že majú ísť do adopcie.

To, aby sa bezdetní dostali k adopcii, je veľmi dlhý proces a musia si byť vedomí aj toho, že adopcia nemusí vždy dopadnúť dobre.

Otázky typu „kedy príde bocian?“ by si mali ľudia v každom prípade odpustiť.   Zdieľať

Mali by to vidieť v realite. Preto táto voľba musí byť veľmi slobodná aj vedomá.

My sme na naše víkendové stretnutia pozvali psychologičku, ktorá vravela, ako sa deti potrebujú dostať do rodín, ale aj psychiatra, ktorý uvádzal príklady zo svojej praxe, ako sa adopcia aj nemusí skončiť dobre vzhľadom na neľahkú minulosť mnohých detí.

Na čo by si malo dať pozor okolie bezdetného páru, aké reakcie zraňujú týchto ľudí?

V prvom rade by sme sa vo veriacom prostredí mali prestať pozerať žene po bruchu s otázkou, či už niečo bude alebo nebude. (Smiech.)

Veľakrát sa stáva, že ak pár neotehotnie do dvoch rokov, ostáva akoby izolovaný, pretože priatelia, spolužiaci, stretkáči, partia zrazu majú deti, a oni nemajú. Rozhovory sa točia chtiac-nechtiac už len okolo detí a bezdetní manželia majú pocit, že nemajú k tomu čo povedať. Alebo keď aj povedia, čo sa stalo aj mne, keď som sa vyjadrila k nejakému výchovnému problému, tak mi naznačili, veď ty nemáš deti, takže tomu nemôžeš rozumieť. Tak som sa už radšej zdržala akéhokoľvek komentára.

Často sme sa stretávali s dobre mienenými radami typu, či sme už boli na púti v jaskyni mlieka v Betleheme alebo na hrobe pátra Pia, či máme prúžok svätého Dominika, či sa dosť modlíme a podobne.

Keď mi niekto doniesol štvrté vrecko z betlehemskej jaskyne, mala som chuť ho poslať niekam… Zdieľať

Brala som to tak, že tí ľudia to myslia dobre, oni nám chceli pomôcť. Po čase som však už bola na tieto rady alergická a keď mi niekto doniesol štvrté vrecko z betlehemskej jaskyne, tak som síce slušne poďakovala, ale mala som chuť ho poslať niekam… (Úsmev.)

Preto radím okoliu bezdetného páru, aby situáciu radšej nekomentovali, pokiaľ takýto pár nezačne o tom sám rozprávať, ak je v prostredí, kde má dôveru. Otázky typu „kedy príde bocian?“ by si mali ľudia v každom prípade odpustiť.  

Malo by spoločenstvo naďalej pozývať a zapájať bezdetný pár, hoci tam napríklad už všetci ostatní majú deti?

Je to o miere citlivosti. Ak ide o spoločenstvo alebo partiu, kde ich majú úprimne radi, oni sa radi zapoja. Len treba byť opatrní, aby sa nestávalo, čo sa dialo aj nám, že kamarátky s deťmi sa snažili si zo mňa urobiť aupairku. Ony si neuvedomovali, ako ma to zraňuje. Nejaký čas som im aj chodila pomáhať s deťmi, ale vždy som sa domov vrátila s plačom.

Aj keď má spoločenstvo pocit, však keď nemáte deti, máte veľa času, netreba to zneužívať.

Čo, naopak, hrozí bezdetným párom, ak dlho neriešia svoju situáciu?

Tým, že máte veľa voľného času, človek sa zahrnie prácou, nič iné mu ani neostáva. Buď sa vrhnete do dobrovoľníckej činnosti, alebo si budujete kariéru, máte jednu prácu, druhú prácu. Veľké riziko pre bezdetných je to, že vás potom okolie začne označovať ako karieristov.

Aj keď má spoločenstvo pocit, však keď nemáte deti, máte veľa času, netreba to zneužívať. Zdieľať

Mnohí si mysleli, že nemáme deti, lebo sa naplno venujeme kariére. S manželom sme obaja právnikmi, takže si nás mnohí takto zaškatuľkovali.

Mali by páry radšej oboznamovať svoje okolie, že nemôžu mať deti?

Podľa toho, ako to cítia, niekto má pocit, že keď o tom hovorí, tak bolesť je menšia. Iní sú zase uzavretí, mám známych, ktorí dokonca chodia do iného kostola, aby mali pokoj a nemuseli s nikým riešiť svoju situáciu. Každý by mal však mať okolo seba priateľov, ktorí ho pochopia a podržia. My sme mali navôkol, našťastie, takýchto ľudí, ktorí nás v ťažkých chvíľach dokázali potiahnuť. Ono to naozaj nie je ľahké, lebo bezdetné páry chtiac-nechtiac v určitej fáze zažijú veľkú izoláciu.

Vo fáze, keď páry svoju bezdetnosť prijmú, stotožnia sa s ňou a dokážu s ňou žiť, začnú sa otvárať vzťahom aj službe druhým. Ale to je dlhý proces, ktorý má svoje fázy.

Aké fázy?

Plač, hnev, nepochopenie, rezignácia, prijatie…

Patrí k tomu aj manželská kríza?

Áno, tou si prejde takmer každý bezdetný pár. Veľakrát je to spojené s tým, že jeden z manželov má zdravotný problém a je ťažké, aby to jeho partner prijal. Často počúvame, že ten partner, ktorý má problém, ponúka tomu druhému, že veď kvôli mne nemôžeš mať deti, tak sa rozíďme a nájdi si iného.

Veľké riziko pre bezdetných je to, že vás potom okolie začne označovať ako karieristov. Zdieľať

Veľmi obdivujem páry, ktoré k nám chodia, často sú to ľudsky také silné príbehy, keď vidíme, ako tí ľudia napriek všetkému žijú sviatosť manželstva, hoci aj prechádzajú krízami. Podstatné je, aby si navzájom odpustili a najmä aby sám sebe odpustil ten partner, ktorý má problém.

Má si odpustiť, že nemôže mať deti? Ako si má odpustiť niečo, na čom nenesie vinu?

Mali sme jeden prípad, keď mi po skončení víkendového stretnutia jeden pán písal, že bol rozhodnutý, že opustí manželku, lebo on mal zdravotný problém. Teda chcel jej dať slobodu, nech je šťastná s niekým iným, no po našom víkende si to rozmyslel. Prečo to tak bolo? Pretože počas toho víkendu otvorili spolu mnoho tém, ktoré si konečne vypovedali.

Ten partner si to totiž často vyčíta, že on je tou príčinou, prečo nemôžu mať deti. To sú prirodzené krízové reakcie partnerov, ktorí sú neraz zatlačení k múru okolím, ktoré očakáva, čo všetko ešte musia skúsiť, aby mali deti, hoci je to už dávno nad ich sily. Viem aj o manželoch, ktorí práve tento tlak neustáli a rozišli sa.

Medicínsky rozmer problému je zrejme úzko prepojený s tým psychologickým. Vy ste sa zo strany cirkvi cítili prijatí vo svojej bezdetnosti?

Mali sme šťastie, že sme boli medzi kňazmi, ktorí boli našimi osobnými priateľmi a tí nás veľmi podržali a aj nás viedli. Mali sme obdobie, keď som sa ja už ani nevedela modliť. Hovorila som si, že roky sa modlím a nič, viem, že modlitba nie je automat, ale ja už som ani necítila silu sa modliť. Tak mi jeden kamarát kňaz povedal, nech sa teda nemodlím. Ostala som zarazená, lenže on dodal, že ja sa budem modliť za teba, za vás.

A to ma naštartovalo. Tieto páry potrebujú blízkosť iného človeka vo chvíli, keď oni sami už nevládzu alebo ani nevedia odkomunikovať niektoré veci medzi sebou, lebo sa navzájom uzavrú a každý sa venuje len svojej práci. Až postupne zisťujú, že už fungujú len ako spolubývajúci.

To je zaujímavé, keďže aj manželské páry s deťmi mávajú pocit, že im chýba čas na komunikáciu, na rande, a preto idú do krízy. Dokonca sa hovorí, že sú to deti, ktoré zabíjajú manželstvo. Prečo majú bezdetné páry vzťahový problém, hoci majú pre seba oveľa viac času?

Aj ja si pamätám na to ticho, keď sme s manželom boli ešte sami doma. Ako bezdetní sme precestovali všetko možné, ja som si urobila druhú vysokú školu, mala som dve práce, navonok sme vyzerali ako perfektný a úspešný mladý pár.

Keď dnes manželia riešia tento problém u bežného gynekológa alebo urológa, automaticky ich odošlú do centra asistovanej reprodukcie. Zdieľať

Pamätám si, ako mi jedna kamarátka povedala, že mi závidí všetky tie moje tituly a ja som jej na to povedala, že ja ti závidím ten tvoj titul, to, že si mama.

Prešli ste si aj fázou hnevu na cirkevné učenie, ktoré vám bránilo vydať sa cestou umelého oplodnenia?

Nie. V tomto sme mali s manželom od začiatku jasno. Veľa vecí sme si naštudovali a uvedomovali sme si morálne problémy, najmä ten, ktorý súvisí so zamrazením plodov detí. Naozaj som si nevedela predstaviť, ako budú moje deti niekde zamrazené a ja raz budem stáť pred voľbou, čo s nimi.

Skôr ma trápilo, že keď sme sa stretávali s niektorými cirkevnými predstaviteľmi, oni nevnímali bezdetnosť ako problém. Stále to brali tak, že to je len nejaká malá skupinka ľudí, ktorá to rieši. Preto sme si povedali, že vyskúšame urobiť stretnutie bezdetných a uvidíme, či bude záujem.

Bezdetnosť štatisticky stúpa, už len kvôli odkladaniu rodičovstva do vyššieho veku, teda tento problém rieši stále viac párov...

Toto sme si však v cirkvi uvedomili až dnes, keď je zrejmé, že tých párov je veľa a potrebujú pomoc.

My sme prvé stretnutie zorganizovali v roku 2013 s malou dušičkou. Ale boli sme prekvapení ohlasom, toľkých záujemcov sme z kapacitných dôvodov ani nemohli zobrať. Tak sme urobili ešte jedno stretnutie o pár mesiacov neskôr. Odvtedy napĺňame tieto víkendové stretnutia každý rok a s mnohými pármi sme stále v kontakte.

Od začiatku sme vedeli, že stretnutia bezdetných manželov chceme robiť vždy pod autoritou cirkvi, aby sa páry nebáli prihlásiť sa do nejakej súkromnej aktivity nejakých manželov.

Boli sme prekvapení ohlasom, toľkých záujemcov sme z kapacitných dôvodov ani nemohli zobrať. Zdieľať

Našla som pochopenie u kňazov v Banskej Bystrici, kurz zobralo pod záštitu Centrum pre rodinu Jána Pavla II. Stretnutia organizujeme ja s manželom ako dobrovoľnícku iniciatívu. Na každé stretnutie sa snažíme pozývať odborníkov.

O akých odborníkov ide?

Pravidelne pozývame lekárov-gynekológov, urológov, psychológov, psychiatrov, preberáme aj tému adopcie.

Dnes ponúkame dva typy stretnutí. Jeden typ sú stretnutia pre páry, ktoré majú už definitívne diagnózy, prijali tento stav a týchto sa snažíme sprevádzať, byť im oporou, aby vnímali, že nie sú v tom sami.

Druhý typ je stretnutie s pro-life odborníkmi. Žiaľ stále ich je málo, ale dnes už máme na Slovensku lekárov, ktorí sa snažia hľadať príčiny a liečiť neplodnosť etickými metódami. Tu pripomínam, že umelé oplodnenie nie je liečenie. Máme teda niekoľko gynekológov, s ktorými spolupracujeme v rámci Slovenska. Oslovili sme lekárov aj v Česku, aby sme rozšírili ponuku.

Problém je však nájsť odborníkov na mužskú neplodnosť. Našli sme špičkového odborníka urológa v Prahe, ktorý chodí na naše stretnutia a už pomohol mnohým párom, ktoré dnes majú deti, lebo robí dôslednú urológiu v praxi. Takéhoto lekára by sme chceli nájsť aj na Slovensku.

Keď dnes manželia riešia tento problém u bežného gynekológa alebo urológa, automaticky ich odošlú do centra asistovanej reprodukcie, kde urológ urobí spermiogram. Je otázne, či takíto lekári vedia riešiť pár, ktorý povie, že nechce umelé oplodnenie.

Neničí systém ponuky umelého oplodnenia medicínu okolo liečby neplodnosti bezdetných párov?

V sedemdesiatych rokoch, keď prišlo k prvému úspešnému oplodneniu a vzniklo prvé dieťa zo skúmavky, sprevádzalo to obrovské nadšenie lekárov a celého medicínskeho prostredia. Zrazu mali všetci pocit, že už nemusia liečiť neplodnosť. A táto mentalita ostala doteraz. Už nehľadáme príčinu a nesnažíme sa neplodnosť liečiť, problém obídeme a vyrobíme dieťa. Láka nás byť ako Boh.

Ak sa nemýlim, na Slovensku dnes máme šestnásť centier asistovanej reprodukcie, čo je veľké číslo.

Rozumiem tomu, že túžba po dieťati je najmä pre ženu obrovská, sama som si tým prešla. Ale existujú hranice. Zdieľať

V prvom rade je to úžasný biznis. Mám právo na dieťa, takže si ho nechám vyrobiť? Rozumiem tomu, že túžba po dieťati je najmä pre ženu obrovská, sama som si tým prešla. Ale existujú hranice.

Ako som už naznačila, obrovský problém, o ktorom sa dnes málo hovorí, je v tom, že v týchto centrách sú celé generácie zamrazených embryí a o tom sa vôbec nehovorí. Riešime legislatívne len interrupcie, ale čo sa deje s týmito zmrazenými ľuďmi? Tvárime sa, že je to biologický materiál, ale ako poznamenal jeden kňaz v českej televízii, ťažko vysvetlíte žene, že je to biologický materiál, keď ona jeden taký materiál už doma dojčí…

Vo svete si už pritom kladú hlbšie otázky, aj v odbornej vedeckej obci sa otvorene hovorí o negatívach umelého oplodnenia, vychádzajú lekárske štúdie, ktoré upozorňujú na riziká.

Na začiatku sme sa rozprávali o tom, že ste sa dlho snažili prijať fakt bezdetnosti, odmietli ste adopciu aj umelé oplodnenie. Vy však dnes máte dieťa, ako je to možné?

Po desiatich rokoch skúšania všelijakých metód a vyrovnávania sa so svojím stavom sme si povedali, že asi máme ostať bezdetnými. Odložila som teda všetky tabuľky a sledovania, zastavili sme ďalšie vyšetrenia, prestali sme to riešiť a snažili sme sa to prijať. Vtedy som prvýkrát otehotnela. (Smiech.)

Ako si to vysvetľujete?

Dnes hovorím ostatným párom, aby sa otrocky nedržali rôznych metód. Svoje v tom určite zohráva aj psychika. Medzi našimi pármi máme prípady, že si adoptovali dieťa a vzápätí prirodzene počali svoje dieťa.

Ťažko vysvetlíte žene, že je to biologický materiál, keď ona jeden taký materiál už doma dojčí… Zdieľať

Mám neuveriteľnú oporu vo svojom manželovi, ktorý ma podržal v celom tom procese. Keď veľmi riešite všetky tie metódy a snažíte sa, aby ste niečo nezabudli alebo neurobili nesprávne, potom si uvedomíte, že to, čo my nazývame ako prirodzené metódy, môže skĺznuť do niečoho veľmi neprirodzeného.

Ako to myslíte?

Keď sa musíte napasovať do jedného-dvoch dní, keď je ten najväčší predpoklad, aby ste splodili dieťa, a práve vtedy máte ťažký deň v práci alebo ste v nepohode, no tabuľky vám povedia, že musíte byť spolu, tak to môže byť kontraproduktívne. Tieto situácie vyvolávajú stres, stráca sa akákoľvek spontánnosť. Ideálne by bolo nájsť nejakú zlatú strednú cestu, aby páry dostali dobrú diagnostiku a riešenie, ktoré je zladiteľné aj s naším svedomím.   

Ako pokračoval váš osobný príbeh?

O dieťatko, ktoré sme po desiatich rokoch počali, som po pár týždňoch prišla spontánnym potratom. Bol to pre mňa ešte väčší vnútorný zmätok, ako som mala predtým. Už som mala pocit, že to mám utriedené, prijali sme bezdetnosť, potom som nečakane otehotnela a zrazu prišla správa, že dieťa nežije.

Hovorila som Bohu, že nerozumiem. Pýtala som sa, prečo mi dal prísľub nového života, keď vzápätí mi ho zobral. Trvalo mi to veľmi dlho, kým som sa s tým vyrovnala. Opäť mi veľmi pomohli aj tie naše víkendovky s bezdetnými, lebo veľa párov má za sebou aj skúsenosť spontánneho potratu a nie jedného.

Mne veľmi pomohol aj kurz Ráchelina vinica, je to projekt pre páry po potrate, ktorý tiež robí Centrum pre rodinu v Banskej Bystrici. Ten víkend bol veľmi ťažký, lebo tá rana straty sa opäť otvorila.

Dnes však máte dieťa...

Krátko nato sme opäť otehotneli a dnes máme dcéru, ktorá je zdravá. Tehotenstvo však bolo veľmi náročné, v jednom momente mi povedali, že mám také výsledky, že sa asi budú musieť rozhodovať medzi mnou a dieťaťom.

Vtedy sa za nás modlilo veľa ľudí a lekári mi aj povedali, že mnoho vecí okolo toho tehotenstva sa ani nedá medicínsky vysvetliť.

O dieťatko, ktoré sme po desiatich rokoch počali, som po pár týždňoch prišla spontánnym potratom. Zdieľať

To, že máme dcéru, je jeden veľký zázrak.

Potom prišlo ďalšie tehotenstvo, ktoré sa skončilo opäť potratom. Každá táto skúsenosť ma však posunula ďalej. Bola som potom citlivejšia aj k iným ženám a párom, ktoré si niečím takým prešli.

Nemali ste problém predstúpiť pred bezdetné páry, keď vy ste už mali doma dieťa?

Bála som sa, ako to prijmú, lebo sama som sa pamätala, aký som mala blok, keď mi iní oznamovali tehotenstvá. Ale prijali to veľmi pekne, asi je to tým, že vedia, že sme si prešli tým istým.

Majú teda rodičia právo na dieťa?

S touto myšlienkou som ja dlho bojovala. Vždy som si hovorila, veď sme manželia, máme sviatostné manželstvo, som otvorená životu, tak teda?

V plnom rozmere som pochopila, že dieťa je dar, až keď sa narodila dcéra. Zdieľať

Mala som aj rozhovory s kamarátmi kňazmi o práve na dieťa, snažila som sa argumentovať o tomto svojom práve.

Ale v plnom rozmere som pochopila, že dieťa je dar, až keď sa narodila dcéra.

Vaše kurzy sú týmto nastavením akousi výnimkou uprostred sveta, ktorý opakuje, že mať dieťa je pomaly ľudským právom…

Snažíme sa to párom opakovať, aby prijali najprv oni seba ako manželia, lebo to je základ. Poznáme veľa prípadov, že manželia majú peknú rodinu a deti a rozvedú sa. Dieťa nie je ani náhodou zárukou pekného manželstva.

Opakujeme im, že keď aj raz budete mať dieťa a máte dnes veľké rozpory v manželstve, pokojne sa môže stať, že sa rozídete. Preto sa snažíme najprv uzdraviť zranené bezdetné manželstvo. Keď potom do takéhoto uzdraveného manželstva príde dieťa, je to úžasné.

Foto: Andrej Lojan

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám vašu podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo