Manželstvo s neveriacim partnerom Dá sa to, no chce to zrelosť oboch a vzdať sa snahy meniť druhého. Riziko je najmä výchova

Katarína a jej manžel sú spolu skoro dvadsať rokov a vychovávajú šesť detí. Aj keď hovorí, že v manželstve je šťastná, to, že s neveriacim manželom nie sú nastavení rovnako v oblasti viery, vníma ako ťažkosť. Tvrdí, že sa to dotýka každej oblasti ich života.

Podľa slov Kataríny, ktorá si pre citlivosť témy nepriala zverejniť svoje pravé meno, s partnerom vhupli do manželstva rýchlo. Bolo im spolu dobre a aj keď mali dohodu na svadbe v kostole a krste detí, nerozmenili si na drobné, čo konkrétne pre nich budú znamenať rozdielne nastavenia. 

Katarínin manžel začal s rodinou postupne chodiť do kostola, aj keď to pôvodne neplánoval. Keďže do rodiny začali pribúdať deti jedno po druhom, postupne bolo nad sily Kataríny zvládať omše s malými deťmi. Umožnila mu tak niekoľkohodinový poobedný futbal výmenou za pomoc na omšiach.

Terapeuti o kríze vzťahovManželstvo najviac ovplyvňujú udalosti, ktoré sme v detstve nemohli spracovať

Martin HanusZuzana Hanusová

„Manžela veľmi obmedzujú pravidlá, ktoré máme my katolíci nastavené. Podľa neho nám nedeľná svätá omša narúša celú nedeľu, pričom to povie doma do éteru, problémom je pôst v určené dni, intimita v manželstve je samostatná kapitola,” menuje Katarína veci, ktoré pre manžela predstavujú obetu.

Najviac jej však chýba podpora vo vedení detí k duchovnému životu. Mrzí ju, že najmä synovia nevidia vzor otca v tejto oblasti. „Naozaj mám obavu, ako obstoja, keď vyletia z domu. Robím to, ako najlepšie viem, ale nikdy to nenahradí otca, ktorý by im bol vzorom vo viere,” priznáva svoje obavy Katarína. 

Hovorí, že dcéry inklinujú skôr k jej príkladu, synovia k manželovi. „Dcéra mi povedala, že si chce hľadať partnera, ktorý bude veriaci,” dodáva Katarína.

Ilustračné foto: Shutterstock.com

Na druhej strane si cení, že manžel v zásadných otázkach nejde proti nej, aj keď čelí otázkam detí, prečo to má on inak.

Katarína si na manželovi tiež váži, že deti prijal s otvorenou náručou, a to napriek tomu, že jeho rodina nemá pre veľký počet detí pochopenie. 

„Ja som stále túžila po veľkej rodine, v role matky som sa našla. Netúžila som po kariére, on áno. Ja som mu to umožnila a on mi zase umožnil byť v prvom rade matkou,” hovorí Katarína, ktorá s rodinou žije neďaleko Bratislavy.

Manžel je vlažný, trápi ma, že sa spolu nemodlíme

Počas chodenia a v prvých rokoch manželstva Júlia vôbec nevnímala ako problém, že jej manžel neprežíva vieru podobne ako ona. Rovnako ako Katarína nechcela byť citovaná pod svojím menom. 

Obaja sú síce katolíci, Júlia však postupne začala vieru žiť intenzívnejšie a vštepovať ju aj ich trom deťom. Manžel v nedele navštevuje bohoslužby, nezvykne však chodiť na spoveď a nezapája sa do rodinnej modlitby. 

„Trápi ma, že sa spoločne nemodlievame, či už spoločne ako rodina alebo vo dvojici,” hovorí pre Postoj Júlia zo západného Slovenska. Deti prichádzajú do veku, keď sa začínajú pýtať, prečo sa s nimi otec nemodlí a nechodí na prijímanie.

„Občas, keď niečo deťom vysvetľujem z Biblie, manžel sa zapojí do rozhovoru a povie, čo si o tom myslí. Často sú to nemiestne poznámky, a potom sa mi to ťažko vysvetľuje,” opisuje Júlia. S manželom sa nezhodnú ani na tom, aké filmy, knihy či oblečenie sú vhodné pre deti.

„Ako kresťanka by som sa rada zúčastňovala aj na podujatiach organizovaných cirkvou alebo by som rada s rodinou navštívila známe pútnické miesta. Avšak môj manžel by tam so mnou a s deťmi vo väčšine prípadov nešiel,” spomína Júlia ďalšie oblasti, ktoré ich s manželom rozdeľujú.

Podľa talianskych terapeutov Rina a Rity Ventrigliovcov môžu vytvoriť hlboké puto aj páry, ktoré sú v náboženskej oblasti inak nastavené, musí však ísť o veľmi otvorených a rešpektujúcich ľudí. 

V knihe Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť spomínajú prípad svojich priateľov, ktorí mali hlboký vzťah napriek tomu, že ona bola hlboko veriaca kresťanka a on neveriaci muž, ktorý si pred smrťou výslovne neprial, aby mal cirkevný pohreb. Manželku však úplne rešpektoval a z lásky k nej s ňou chodil aj do kostola. 

„Boli to dve veľmi silné a inteligentné osoby s veľkou vnútornou slobodou a zrelosťou. V takýchto prípadoch je spolužitie možné, ale musí to byť spoločná voľba, v ktorej si obaja uvedomujú všetky riziká,” hovoria manželia Ventrigliovci.

Keď sa niekto rozhodne vstúpiť do zmiešaného manželstva, musí druhého podľa terapeutov rešpektovať do hĺbky. „Láska, ktorá chce meniť druhého, nie je zrelou láskou. Zrelá láska prijíma druhého takého, aký je,” povedala v knižnom rozhovore Rita Ventrigliová.

Ja verím v lásku, manželka v Boha, veríme teda v to isté

Jej slová potvrdzuje aj skúsenosť manželov Viery a Ľubomíra Vlčkovcov z Bratislavy. Spoločne vychovali päť detí, ktoré sú dnes už dospelé. 

Aj keď jedno z pravidiel, ktoré si pred svadbou stanovili pre spoločný život bolo, že Viera ponechá manželovi osobnú slobodu a nebude ho do viery tlačiť, priznáva, že v prvých rokoch bolo ťažké nerobiť to. 

„Toto moje vnímanie zmenil moment, keď som sa dozvedela, že viera nie je nutnou podmienkou spásy, pokiaľ človek žije podľa svedomia a desatora. A odvtedy, keď prestal taký podmienený nátlak, začal môj manžel chodiť s nami do kostola a robí to dodnes. Sviatosti ani spoločná modlitba ho neláka, ale rešpektuje náš duchovný život,” povedala Viera Vlčková pre Postoj.

Aj keď tvrdí, že jej spočiatku chýbal spoločný duchovný život s manželom, naplnenie v tomto smere našla v spoločenstve, ktoré prijalo celú ich rodinu. Manžel sa stal súčasťou farnosti, kde ho rešpektujú a nikto ho do ničoho netlačí. 

„Postupne som sa naučila hovoriť slobodne pred manželom o svojom prežívaní, o mojom duchovnom vnímaní. On o svojom duchovnom vnímaní nerád hovorí, ale je dobrý poslucháč. A tak dnes vôbec nevnímam nejaký rozdiel,” dodáva Vlčková.

Nemusím uveriť, aby som bol dobrým človekom 

Zuzana Hanusová

Jej manžel Ľubomír sa v staršom rozhovore pre Postoj označil za hľadajúceho a hoci sa aj snažil, dar viery jednoducho nemá. Sú mu však blízke kresťanské hodnoty. Priznáva, že život v zmiešanom manželstve je o kompromisoch. 

„Treba sa vedieť vžiť do toho druhého. Keď viem, že moja partnerka verí, snažiť sa nájsť tie spoločné hodnoty, na ktorých sa zhodneme,” povedal v staršom rozhovore Ľubomír. Aj keď manželka podľa neho niekedy asi dúfala, že ho zmení, dnes nie je sklamaná. „Ona verí v Boha a ja verím v lásku. A keďže Boh je podľa Písma Láska, tak veríme vlastne v to isté,” zhodnotil Ľubomír.

Čo by manželia Vlčkovci a ďalší, ktorých sme v rámci témy oslovili, odkázali mladým ľuďom, ktorí vstupujú do zmiešaného manželstva?

Júlia z príbehu opísaného vyššie hovorí, že snúbenci by spolu mali otvorene o téme prežívania viery komunikovať a nečakať, že sa veci v manželstve vyriešia. „Treba byť k sebe samému úprimný, pretože neobjasnené záležitosti spred manželstva vstupujú s nami do manželstva. A kde nie je jednota, je pravdepodobné, že nejednota sa bude prehlbovať,” domnieva sa Júlia.

Zmiešané manželstvá sú výzvou aj pre farnosti a jej členov. Neveriaci partneri veriacich ľudí majú v cirkevných spoločenstvách často obavy, že nezapadnú, a tak sa niektorým akciám radšej vyhýbajú a s nimi aj ich rodiny. 

„Viem, že pre manžela je ťažké začleniť sa do cirkevného spoločenstva, lebo vie, že má iné názory a má obavy z neprijatia. Ja ho nechcem nútiť. Ale vidím, že je rád, ak ho príjmu. To sú maličkosti, ktoré sú pre ľudí iného vierovyznania dôležité, že sú prijatí takí, akí sú, bez úsilia ich hneď meniť,” opisuje svoju skúsenosť Katarína z úvodného príbehu.

Podľa Ľubomíra Vlčka by mali mať témy prežívania svojej viery a svoje očakávania dopredu dobre vydiskutované a treba si stanoviť jasné pravidlá. „Neveriaci pred oltárom neprisahá na kríž, len podpisuje zápisnicu, ale mal by si byť vedomý, že berie na seba záväzok na celý život,” hovorí Vlček.

Jeho manželka si myslí, že dvaja ľudia vstupujúci do manželstva si v prvom rade musia rozumieť na prirodzenej rovine, hovoriť o svojich predstavách, o hodnotách, ktoré sú pre nich dôležité, a tiež o tom, či dokážu vytvoriť bezpečný priestor jeden pre druhého, o svojich plánoch do budúcnosti a akú majú predstavu o hľadaní riešenia v krízach, ktoré prídu. 

„Vzájomný rešpekt, úcta a láska, ktorá nie je len citom, ale rozhodnutím, to sú základy dobrého manželstva. A duchovná sloboda oboch, otvorenosť, schopnosť pozerať sa na svet očami toho druhého, vzájomná dôvera,” opisuje, čo považuje za dôležité.