Rodina 20. marec 2019

V našom systéme idú mnohé mamy do úplného vyčerpania

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Rozhovor so psychologičkou Janou Bašnákovou o výchove detí do jedného roka.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

V našom systéme idú mnohé mamy do úplného vyčerpania
Rozhovor so psychologičkou Janou Bašnákovou o výchove detí do jedného roka.

Nemyslime si, že vo výchove do jedného roka dieťaťa nemôžeme ako rodičia nič pokaziť, tvrdí v rozhovore pre Postoj Jana Bašnáková, spoluautorka knihy Psychológia pre milujúcich rodičov

Rozprávali sme sa o mýtoch okolo vzťahovej väzby s bábätkami, či odmietanie spoločného spania s deťmi v posteli poškodzuje dieťa i o tom, či sú tri roky materskej dovolenky pre dieťa ideálom. 

Jana Bašnáková študovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a kognitívnu neurovedu v holandskom Nijmegene, kde sa aj venovala výskumu na Inštitúte Maxa Plancka pre psycholingvistiku. Momentálne pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie SAV a prednáša vývinovú psychológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. V novembri jej spolu s Janou Zemandl a Evou Vavrákovou vyšla kniha o výchove založená na výskumoch Psychológia pre milujúcich rodičov.

Ste spoluautorkou knihy Psychológia pre milujúcich rodičov, ktorú prezentujete ako publikáciu založenú na štúdiách. Rozumiem tomu, že ste chceli mať všetko založené na dôkazoch, psychológia však nie je celkom exaktná veda...

Tu si dovolím polemizovať. Pokiaľ ide o spôsob získavania dôkazov pre svoje tvrdenia, psychológia je exaktnou vedou. Tak ako je napríklad pre chémiu podstatné skúmanie chemických reakcií, pre psychológiu sú dôkazmi empirické štúdie.

Ale asi nie všetko, čo dnes vieme o vývine dieťaťa, ako v určitých fázach života reaguje, je len vecou vedeckých štúdií.

Aj tieto poznatky vznikli na základe pozorovaní veľkých skupín detí, pričom takéto  pozorovania sú empirickými poznatkami. Možno to tak vyzerá, že niektoré veci sme vždy vedeli, ale tak to nie je.

Aj naša predstava o tom, čo sa deje v jednotlivých vývinových štádiách, sa mení. Keď sa pozeráme na rozumový vývin bábätka, kedysi sa predpokladalo, že bábätko je len taký amorfný tvor, ktorý má len neurčité vnemy.

Lenže tým, že dnes máme presnejšie metódy na pozorovanie, vieme, že dieťa už krátko po narodení ovláda veľa vecí, že dokáže rozoznať hlas matky od iných hlasov alebo že veľmi skoro rozpoznáva tváre.

Rozumiem tomu, že niektorí ľudia majú problém s tým, prečo by výchova dieťaťa mala byť založená na vedeckých poznatkoch, keďže sa riadime inštinktom alebo skúsenosťou našich rodičov. Často počujem tézy, že veď predsa naše mamy a babky to vedeli aj bez štúdií.

A nie je to do istej miery pravda?

Súhlasím, že do veľkej miery prirodzene vieme, ako sa k bábätku správať. Na druhej strane to, čo považujeme za inštinkt, alebo niečo, čo je prirodzene v nás, je často len dôsledkom toho, ako sme boli vychovávaní.

Skúste povedať nejaký príklad, čo konkrétne si prenášame vo vzťahu k deťom do jedného roka a čo si zamieňame s inštinktom?

Dieťa do jedného roka je dobrý príklad, lebo mnohé z jeho prejavov sú neurčité, nepovie nám, čo chce, iba vydáva nejaké signály, ktoré musíme interpretovať. To, ako ich interpretujeme, záleží na mnohých veciach.

Niekoho ovplyvňujú vzory vo svojej rodine.

Kedysi sa predpokladalo, že bábätko je len taký amorfný tvor, ktorý má len neurčité vnemy.Zdieľať

V niektorých rodinách sa okolo bábätka chodilo po špičkách, všetko bolo tichučké, dieťa akoby bolo len tvorčekom, o ktorý sa treba telesne postarať, nechať ho v pokoji, príliš ho nestimulovať.

V iných rodinách sa s bábätkom hrali, vnímali jeho emócie. Tieto skúsenosti máme v pamäti, a aj preto rodičia inak interpretujú signály dieťaťa. Svoje v tom zohráva aj kultúra.

Ako to myslíte?

Robili sa napríklad medzikultúrne výskumy medzi holandskými a americkými rodičmi. V Amerike sa traduje názor, že bábätko potrebuje hlavne stimuláciu, aby sa rozvíjalo a bolo múdre. V Holandsku je zaužívaný názor, že dieťa potrebuje najmä oddych, pokoj, čistotu, hygienu.

Vedecké poznatky sú jedným zo zdrojov, odkiaľ čerpať odpovede.Zdieľať

Zistilo sa, že holandskí rodičia, keď je bábätko nepokojné, začnú ho uspávať, lebo si myslia, že je unavené.

Americkí rodičia ho, naopak, začnú zabávať, lebo si myslia, že sa nudí. Teda signál môže byť rovnaký, len v každej kultúre ho inak interpretujeme.

Vy tvrdíte, že na tento subjektívny kultúrny prístup, sú odpoveďou štúdie, ktoré nám pomôžu, ako správne reagovať pri malých deťoch?

Nehovorím, že každá mama si má čítať odborné knihy a podľa toho sa správať. Ale najmä keď je dieťa malé, máme ako rodičia mnohé dilemy, ktoré nevieme, ako vyriešiť.

Vedecké poznatky sú jedným zo zdrojov, odkiaľ čerpať odpovede. Môžeme sa porozprávať s mamou, kamarátkou a keď si nie sme isté, máme tu vedu, ktorá je založená na striktnom, objektívnom spôsobe získavania informácií a ktorá prekračuje individuálnu skúsenosť.

Je to akoby koncentrovaná skúsenosť mnohých ľudí, nie čiastkové, anekdotické pozorovania. Mnohé veci si nemôžeme odskúšať na vlastných deťoch, lebo dôsledky sa prejavia až o niekoľko rokov a to mnohí nechcú riskovať.

Môže byť dôvodom toho, prečo dôverujeme dnes viac štúdiám, aj fakt, že už nežijeme viacgeneračne, starí rodičia nám už nehovoria do výchovy? V prístupe k bábätkám zažívame dosť veľký posun v porovnaní s tým, ako vychovávali naše mamy či staré mamy...

Mne sa nezdá, že by tu bol nejaký dramatický posun.

Už len keď sa rozprávame o vzťahovej väzbe a jej aplikácii v praxi, vidíme reálny posun. Naše mamy nespali s deťmi v jednej posteli, nedojčili dlho ani deti nenosili.

My máme iný životný štýl ako naši rodičia už len v tom, že si vyhľadávame informácie. Informácie, ktoré máme od rodičov, sú jedným zo zdrojov, ale nie vždy to stačí.

Generácia našich mám nebola v dojčení podporovaná, typická mama si vtedy po treťom mesiaci povedala, že stratila mlieko. Pravda bola, že pri prvej kríze ich nikto nepodporil, aby pokračovali.

Dnes máme dostatok informácií, ktoré nás povzbudzujú, aby sme dojčili dlhšie. Napriek tomu nepociťujem nejaké zásadné napätie medzi generáciou našich mám a nami.

Ak sa dnešná mama obráti na vedeckú literatúru a konfrontuje tieto poznatky s praxou svojej mamy, tak k rozporom asi dochádza, nie?

To si musí každý rodič vyriešiť za seba. Našim mamám tiež autority hovorili, že majú dojčiť každé tri hodiny. Moja mama aj dnes spomína, že keď sa narodil môj brat, tak sa menil čas, preto jej ho priniesli až o hodinu neskôr, lebo tak sa to muselo. (Smiech.) Tento rozpor asi prežívala každá generácia, len sa o tom asi toľko nehovorilo.

Aj vy ako autorky knihy, kde ste svoje poznatky bábätkách zhromaždili a podložili štúdiami, v úvode priznávate, že s tým, ako vám ako autorkám pribúdali ďalšie deti, ste museli svoje výchovné žolíky v prístupe k deťom hľadať odznova, lebo tie zaručené vám už nefungovali...

Štúdie len zriedka povedia, že robte toto a toto. Ono to nie je tak, že vám štúdia povie, koľko hodín musíte byť so svojím dieťaťom v prvom roku, aby bolo dieťa k vám bezpečne pripútané.

Štúdia vám povie, že ak budete reagovať takýmto spôsobom, môže to mať takéto dôsledky. 

Štúdie len zriedka povedia, že robte toto a toto.Zdieľať

Alebo že k dieťaťu sa máte správať citlivo, ale čo presne znamená citlivo, sa môže líšiť od dieťaťa k dieťaťu.

Napríklad pri mojej dcére to bolo iné ako pri synovi. Môj syn mal ako bábätko veľmi nízku frustračnú toleranciu, teda kým dcéru som v pohode mohla nechať chvíľu mrnkať, kým som si dokončila nejakú robotu, syn nemal mrnkaciu fázu vôbec a od prvej sekundy mal fázu absolútnej paniky. Takže som si nemohla dovoliť ho nechať čakať. Oba prístupy boli citlivé vzhľadom na konkrétne dieťa.

V knihe ste na viacerých miestach tvrdili, že nejaký prístup je fajn alebo nie je fajn, hoci na to nemáme dôkaz. Napríklad v prípade kontroverznej metódy o vyplakaní bábätiek ste napísali, že tento prístup nie je správny, hoci ste priznali, že na to nemáme dôkaz...

Máte pravdu, že čo sa týka teórie nechať dieťa vyplakať, neexistuje priamy dôkaz, že keď necháme dieťa vyplakať, tak sa stane toto a toto. Niekedy tieto priame dôkazy chýbajú, lebo je neetické tieto veci v praxi overovať, nebudeme predsa robiť niečo, čo dieťaťu škodí.

Preto sme v tých prípadoch, kde nám chýbali dôkazy, napísali, že týmto smerom je to podľa nás lepšie, ale nemáme ešte definitívny dôkaz.

Teda niektoré veci vieme v psychológii predpokladať na základe aktuálnych poznatkov o vývine dieťaťa aj bez priamych dôkazov...

Napríklad pri uspávacej metóde – nechať dieťa vyplakať môžeme použiť viacero výskumov, ktoré potvrdzujú, že stres dieťaťu veľmi škodí na úrovni mozgových štruktúr, mení ich tak, že neskôr, keď vyrastie, nedokáže presne reagovať na veci, ktoré sú mu nepríjemné. Reaguje buď agresívne, alebo pasívne.

My dnes naozaj nevieme, koľko stresu mu spôsobuje vyplakanie. Predpokladáme, že keď dieťa plače dlhé minúty, vo veku, keď ešte nerozumie, prečo ho niekto nepríde „zachrániť“, spôsobuje mu to príliš veľký stres.

Teda máme dostatok dôkazov, aby sme neodporučili túto taktiku, najmä keď máme k dispozícii taktiky, ktoré dosiahnu to isté, len pomalšie.

Dnes máme rodičov, ktorí si volia chladnejší prístup k bábätkám, lebo si povedia, že aj oni majú svoje práva, chcú sa lepšie vyspať, potom máme rodičov, ktorí si volia spôsob vzťahovej výchovy. Ktorí to teda robia podľa posledných vedeckých výskumov dobre?

To, ako dieťa spí, je vecou celej rodiny. Teda rodina má svoju predstavu o tom, čo je to kvalitný spánok a čo jej vyhovuje. Niekomu vyhovuje spať spolu v jednej posteli, niekomu, naopak, to, že má dieťatko svoju postieľku alebo dokonca od určitého veku samostatnú izbu.

Povinnosťou rodinných členov je to, aby sa prispôsobili jeden druhému tak, aby to viac-menej vyhovovalo všetkým. Sú tam, samozrejme, obdobia, ako je čas po narodení dieťatka, keď sa rodičia skrátka nevyspia, ale dlhodobo majú smerovať k tomuto cieľu.

Ak sa rodičia rozhodnú spať s dieťaťom v jednej posteli, až kým trošku vyrastie a dá sa s ním dohodnúť, že pôjde do svojej izbičky, je to úplne v poriadku.

To, ako dieťa spí, je vecou celej rodiny.Zdieľať

Nemusia mať pocit, že robia niečo zlé.

Ak sa rodičia rozhodnú, aby dieťa samo zaspávalo a spalo čo najdlhšie celú noc, považujeme metódu vyplakania za príliš radikálny spôsob. Hoci nemáme priamy dôkaz toho, že keď ho necháme vyplakať, tak ho to priamo poškodí.

S trochou preháňania, niekedy mám pocit, že u nás sa ako jediná alternatíva stále rieši len to, že buď mám dieťa do dvanástich rokov v posteli, alebo ho musím nechať vyplakať. To pole možností je však oveľa širšie, my o nich píšeme vo svojej knihe.

Ďalšia vec je, že v spánku detí do jedného roka sú veľké rozdiely. Väčšinou sa do konca jedného roka spánok dieťaťa ustáli, ale stále existuje relatívne veľká skupina detí, ktoré to takto nemajú a z nášho pohľadu zle spia. To však neznamená, že tieto deti budú mať neskôr určite problémy so spánkom. Výskumy ukázali, že časom sa ustálilo aj veľké percento takýchto „problémových“ spáčov. Preto si treba určiť priority, prečo chceme tak vehementne riešiť uspávanie a samostatné spanie detí už v troch-štyroch mesiacoch, či nám to vôbec stojí za to. Často postačia malé úpravy, malé zásahy.

Vedecky sa ukázalo, že bezpečná vzťahová väzba je pre dieťatko to najlepšie. Čo však patrí do upevňovania tejto vzťahovej väzby? Je to dlhodobé spanie s dieťatkom v jednej posteli?

Poskytovanie blízkosti aj v noci je jedným zo stavebných kameňov vzťahovej väzby, ale neznamená to, že ak to nerobíme, dieťa si s nami bezpečnú vzťahovú väzbu nevybuduje.

Ak sa rozhodneme, že nám to ako rodine vyhovuje, súhlasia s tým mama aj otec, je to veľmi jednoduché. Ak to nerobíme, neznamená to, že mu odopierame šancu vybudovať si s nami vzťah. Dôležité je zaručiť, aby sa v noci cítilo bezpečne, čo nemusí nutne znamenať spoločnú posteľ. A potom, aj rodiny kde spoločné spanie jednoducho nefunguje, majú mnoho iných možností, ako na vzťahovej väzbe popracovať aj cez deň.

Vedie pevná vzťahová väzba k skoršiemu osamostatňovaniu detí?

Podstata vzťahovej väzby je v tom, že dieťa si vytvorí blízke vzťahy s ľuďmi vo svojom okolí a potom sa cíti istejšie. Vzťahové osoby sú pre neho čosi ako bezpečná základňa. Približne po roku, roku a pol vnímame, že ak má dieťa bezpečné puto so svojimi rodičmi, má menší problém skúmať okolie. Teda tým, že mu dáme bezpečné základy, dávame mu aj signál, že sa nemusí báť ísť do sveta a odpútavať sa od nás, keď je pripravené.

Niektorí ľudia sa boja, že keď dieťaťu poskytnú blízkosť, nedovolia mu byť samostatné a že budú mať dieťa, ktoré na nich stále visí. Tu sa však mýlime, lebo my môžeme dieťaťu poskytnúť blízkosť a istotu a zároveň ho môžeme viesť k samostatnosti od malička. To sú dve rôzne veci.

Napríklad už od prvých mesiacov mu môžeme v byte vytvoriť bezpečné miesta, kde sa môže samo pohybovať a hrať, zatiaľ čo ja si budem robiť, čo potrebujem, a občas ho prídem skontrolovať, či je všetko ok. 

Čo znamená zanedbaná vzťahová väzba z detstva? Ide len o deprivované deti zo sociálne slabšieho prostredia?

Nie je to celkom tak. Samozrejme, deti bez vzťahových osôb, napríklad z detských domovov, majú veľký problém. Čím neskôr sa to napraví, tým horšie. Štúdie na adoptovaných deťoch z domovov do rodín ukazujú, že deti, ktoré boli adoptované do rodín do pol roka od narodenia, ešte boli viac-menej v poriadku, ale čím neskôr si ich noví rodičia osvojili, tým ťažšie bolo pre nich vytvoriť si s adoptívnymi rodičmi bezpečnú väzbu.

Ale nemyslime si, že my ako rodičia nemôžeme nič pokaziť. Napríklad dlhodobé ignorovanie dieťaťa v rodine je veľkým problémom. Ak má aj dieťa stále okolo seba osoby, ale tie ho ignorujú, napríklad matka s ťažkou popôrodnou depresiou, ktorá nevie čítať signály svojho dieťaťa, tak platí, že ak by dieťa dlhodobo zostalo v takomto prostredí, môže mu to uškodiť. 

Dlhodobé ignorovanie dieťaťa v rodine je veľkým problémom.Zdieľať

Vtedy je dôležité, aby mama dostala čo najskôr pomoc a aby s bábätkom zatiaľ čo najviac pomáhal otec alebo starí rodičia.

Rovnako rodičia s psychickými problémami, citovo nestáli rodičia môžu dávať dieťaťu rozporuplné signály. Ak sú rodičia chvíľu vrúcni a potom vzápätí chladní a kričia, môže vzniknúť dezorganizovaná väzba tým, že dieťa potrebuje blízkosť rodiča a zároveň sa ho bojí.

Tieto deti majú neskôr problémy nadväzovať zdravé vzťahy, majú problémy so sústredením, lebo sú v stave permanentného napätia, majú pocit ohrozenia, zároveň idú za svojimi rodičmi, lebo potrebujú vzťah s nimi, ale nedostávajú ho.

U nás sa napĺňanie vzťahovej väzby spája najmä s dlhodobým dojčením, nosením a spoločným spaním. Medzi mnohými mamičkami prevažuje názor, že ak niečo z týchto veci nesplnia, tak nenaplnia bezpečnú vzťahovú väzbu.

Tieto tendencie vychádzajú z teórie Searsovcov, ktorá je u nás veľmi populárna. Len pre objasnenie, vzťahové rodičovstvo, ktorého hlavnými propagátormi sú práve Searsovci, nie je celkom totožné s tým, ako o vzťahovej väzbe uvažujú psychológovia. Sama som tú knihu čítala, je tam veľa pekných myšlienok, ale niektoré tvrdenia tam nie sú podložené výskumom, plus sú podané príliš striktne a radikálne, respektíve rodičia ich majú tendenciu tak interpretovať. 

Len jeden príklad za všetky – u nás sa často robí taká skratka, že na to, aby sme mali bezpečnú väzbu, musíme robiť tri veci – dieťa dojčiť, nosiť a spať s ním v jednej posteli. To je však príliš mechanický pohľad a ak ho chceme striktne dodržiavať, najmä mamy viacerých detí sú z toho vyčerpané.

Vzťahová väzba vznikne vtedy, ak vzťahové osoby napĺňajú potreby bábätka konzistentne.

To znamená čo?

Keď citlivo reagujú na svoje bábätko, upokojujú ho, ak je rozčúlené, stimulujú ho, dovolia mu skúmať okolie. Závisí tiež od toho, ako rodičia vnímajú svoje dieťa.

Niektorí rodičia vnímajú svoje bábätká skôr mechanicky, ako bytosti, ktoré treba nakŕmiť, dať ich vyspinkať a prebaliť. Nevedia si však predstaviť, že toto dieťa už má mentálny svet. Dieťa by sme však od prvých momentov mali vnímať ako osobu.

Ono nezáleží na tom, akými metódami zabezpečujem dieťaťu túto väzbu, nemusím mať šatku a nosiť ho. Ale keď vidím, že potrebuje telesný dotyk na upokojenie, tak mu ho poskytnem. Nemusím spať s dieťaťom v posteli, ale ak sa v noci zobudí s plačom, idem ho upokojiť.

Teda neznamená to, že keď nás naše mamy iba kočíkovali, tak s nimi nemáme vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu?

V generácii našich mám sa na vzťahovú väzbu nedbalo tak veľmi ako teraz. Nebola to téma. Či už preto, že mnohé boli nútené nás dať skoro do jasličiek, alebo sa propagovala výchova strachu pred rozmaznaním, preto sa báli bábätká brať na ruky. Teda tá generácia vo všeobecnosti viac ignorovala potreby detí.

Vychádzalo to aj z toho, že vtedy sa emócie detí nepovažovali za niečo, čím sa treba zaoberať.

Vzťahové rodičovstvo nie je celkom totožné s tým, ako o vzťahovej väzbe uvažujú psychológovia.Zdieľať

Bolo to myslené dobre, teda rodičia vtedy dúfali, že ak budú emócie dieťaťa ignorovať, problém zmizne. Ale tak to nefunguje. Emócie sa len schovajú, ale potom sa to niekde prejaví.

V psychológii to však nefunguje tak jednoducho, že keď nerobíš túto jednu činnosť, vyplynie z nej určite tento jednoznačný dôsledok. Takže to, že nás len kočíkovali, a nie nosili v šatke, nehovorí nič o vzťahovej väzbe našich mám. Skôr nás mohlo ovplyvniť to celkové nastavenie, nie konkrétne kroky, ktoré naši rodičia robili alebo nerobili.

Vo svojej knihe píšete, že vzťah medzi opatrovateľskou osobou a dieťaťom do jedného roka je kľúčový. Tam ma zaskočilo slovo opatrovateľská osoba, prečo ste nenapísali jednoducho mama?

Lebo to nemusí byť mama. V niektorých rodinách je to otec alebo babka, alebo adoptívny rodič. Sú to malé percentá ľudí, kde je vzťahová osoba inou osobou ako mama a títo ľudia sú na to veľmi citliví.

Zhodneme sa, že je ideálne, keď je vzťahovou osobou po pôrode mama?

V našej kultúre je to takmer výhradne mama, ale vo všeobecnosti to nemusí byť automaticky mama. Vzťahová väzba nie je závislá od biologickej príbuznosti. Vzťahová osoba je tá, ktorá je v živote dieťaťa najčastejšie emočne dostupná.

Nie je tam žiaden súvis s biologickou príbuznosťou? Keď matka bábätko porodí, zmenia sa jej hormóny, nabehne materské mlieko, to všetko ju predurčuje k tomu, aby mala k svojmu dieťaťu najbližší vzťah a vedela najlepšie čítať jeho emočné a telesné potreby. Alebo to tak nie je?

Nespochybňujem to, že vzťah k svojmu dieťaťu môže byť iný ako vzťah osoby, ktorá ho neporodila. Môže byť iný, ale ten vzťah môže byť rovnako dobrý.

Tvrdíte, že je jedno, kto sa po pôrode o dieťa stará, či otec alebo mama?

Myslíte, či to je jedno pre to dieťa alebo pre matku?

Pre dieťa. Ak povieme, že je úplne jedno, či starostlivosť po pôrode preberie napríklad otec, tak tým akoby popierame celých deväť mesiacov života dieťaťa v maminom brušku? Neprispôsobuje sa tu potom psychológia ideológii, kde sa relativizuje kľúčová úloha mamy v prvých mesiacoch života?

Nesúhlasím s tým, že je to ideologické. Áno, dieťa je zvyknuté napríklad na vôňu a hlas matky, teda mama mu je známa z prenatálneho obdobia. Ale ak mama po pôrode nie je z akéhokoľvek dôvodu prítomná a dieťa začne opatrovať otec od prvých dní, dieťa nebude z pohľadu vzťahovej väzby nijako ukrátené. Teda z tohto hľadiska tam nie je rozdiel. Citlivý otec má všetky predpoklady, aby dokázal poskytnúť dieťaťu všetko potrebné na vybudovanie väzby.

Nehovorím, že je úplne jedno, kto dieťa vychováva, ani že medzi pohlaviami neexistujú biologické rozdiely, napríklad v schopnosti dojčiť. Len tvrdím, že otec alebo adoptívni rodičia dokážu byť rovnako dobrými uspokojovateľmi emočných potrieb alebo potreby bezpečia ako biologická mama. Lebo toto sú piliere budovania vzťahovej väzby.

Ak sa rozprávame o ideálnej vzťahovej osobe, nie o výnimkách, neodpovedá matka citlivejšie na potreby dieťaťa už len tým, že má s dieťaťom vzťah z prenatálneho obdobia a hormonálna zmena ju na to predurčuje?

Áno, pre ženu, ktorá dieťa porodila, môže byť vďaka hormonálnym zmenám a skutočnosti, že si na prítomnosť bábätka zvykala dlhé mesiace, starostlivosť skutočne ľahšia.  

Z hľadiska vzťahovej väzby však existuje veľmi málo výskumov, ktoré by porovnávali otca a mamu ako prvotné vzťahové osoby. Sú rôzne kultúry, kde sa o dieťa starajú rovnako otec, mama i širšie príbuzenstvo. 

My sme tu kultúrne nastavení, že to musí byť mama a otcovi ani nedáme šancu, lebo ho hneď pošleme do roboty zarábať peniaze.

V generácii našich mám sa na vzťahovú väzbu nedbalo tak veľmi ako teraz. Zdieľať

Otec by to však často dokázal rovnako dobre, ak by sme mu tú šancu dali.

Mnoho žien má napríklad po pôrode skúsenosť, že aj ony potrebujú čas, aby sa do svojho dieťatka zamilovali, že to nepríde automaticky. Nie je to pre ne jednoduché, a ani niektoré ženy nie sú osobnostne nastavené na materstvo. Ten vzťah sa buduje časom, ktorý bábätku venujem. Hoci je pozitívne, že súčasná legislatíva začala tento trend podporovať, u nás otcovia strávia s bábätkom neporovnateľne menej času.

Nevidím však dôvod, aby bol otec principiálne horšou primárnou vzťahovou osobou ako matka.

To sa však trochu bije s podmienkami vzťahovej väzby, už len keď si zoberieme dojčenie…

Dojčenie nie je nevyhnutné. Podstatné pri vzťahovej väzbe pri dojčení nie je až tak samotné dojčenie, ale to, že dojčenie prebieha vo veľmi blízkom fyzickom kontakte. Ak mama nemôže dojčiť a dieťa je kŕmené umelým mliekom, tak si ho ideálne pri kŕmení tiež privinie, aby si boli blízko, dá mu fľašku, majú očný kontakt. To je tá dôležitá vec a toto mu môže poskytnúť aj otec.

Dojčenie má aj dôležitú výživovú, biologickú hodnotu. Nepopierame tú akési prirodzené nastavenie ženy, pre ktorú je neha k dieťaťu, ak je zdravá, jej prirodzenou výbavou? Už len mäkším telom, menším svalovým tonusom.

Nehovorím, že medzi mužmi a ženami nie sú žiadne rozdiely, samozrejme, že sú. Žena má istú výhodu tým, že svoje dieťa nosí vo svojom tele, cíti ho a teší sa naň, ale neviem si predstaviť, čo konkrétne by otca diskvalifikovalo, aby dokázal byť rovnako citlivým ako matka. Hoci, práve kvôli chýbajúcej „príprave“, pravdepodobne s oveľa väčším úsilím.

To, čo si myslíme, že sú typicky ženské prejavy k dieťaťu, je do veľkej miery výsledkom toho, čo si žena vybudovala s dieťaťom postupnými krôčikmi. To môže byť dopriate aj otcovi, čo sa však prakticky nedeje.

Dnes vidím trochu rozpor v tom, že mamičky sa hrdo hlásia k princípom vzťahovej väzby, snažia sa o dlhodobé dojčenie, nosenie, ale potom dajú svoje dieťatko skoro do jasieľ či škôlky. Nevidíte v tom rozpor?

Tu sa opýtam, čo vnímate pod slovom skoro?

Po jednom roku napríklad. Keď to zoberieme z pohľadu potrieb pre dieťa, tak aj viacerí psychológovia hovoria, že čím dlhšie je doma so vzťahovou osobou, tým je to preň asi lepšie.

Opäť len pripomeniem, že dlhé dojčenie a nosenie nie sú nevyhnutnou podmienkou dobrej vzťahovej väzby. Otázka by mala znieť, kedy je dieťa pripravené, aby bolo v nejakej inštitúcii. V tejto veci nie je odborný konsenzus kvôli tomu, že inštitúcie sa od seba veľmi odlišujú a aj samotné deti sa veľmi odlišujú.

Čo sa týka svetových výskumov, hovorí sa, že umiestnenie dieťaťa do jedného roka v inštitúcii môže byť naozaj problém. Prvý rok je veľmi dôležitý pre budovanie väzby s rodinou.

Tiež je zhoda, že čím menej času trávi dieťa v druhom a treťom roku v inštitúcii a čím je táto inštitúcia komornejšia, tým lepšie pre dieťa. Teda ťažko porovnávať inštitúcie rodinného typu, kde má jedna pani dve-tri deti vo svojom dome, s typickými jasličkami, kde je veľa detí v rovnakom veku a kde sa pri nich striedajú rôzne opatrovateľky.

Ale nepovedala by som, že je tam taká rozhodná hranica v troch rokoch veku dieťaťa.

Je zhoda, že čím menej času trávi dieťa v druhom a treťom roku v inštitúcii a čím je táto inštitúcia komornejšia, tým lepšie pre dieťa.Zdieľať

Na Slovensku máme špecifickú situáciu, že môžeme mať deti doma do troch rokov, čo je super, úplne luxusná situácia, ale potom ich dáme do škôlky, ktorá je zrazu extrémne odlišná od toho, ako to vyzerá v rodine.

Teda keď uvažujem z hľadiska, čo by bolo pre dieťa ideálne, malo by byť rozhodujúce, či je na to dieťa už pripravené. Niektoré môžu byť pripravené už v roku a pol, len ich treba zvykať postupne a mali by sme vyberať vhodné inštitúcie. Tým vymizne ten rozpor, že buď rodina, alebo škôlka. Prikláňam sa skôr k realistickým riešeniam.

Napríklad moja dcéra bola pripravená v dvoch rokoch, bola nadšená, že ide do kolektívu. Išlo o maličký kolektív a bola tam len pár hodín do týždňa. Ale syn bol pripravený doslova až „úderom“ tretieho roka. On to skôr jednoducho nezvládol, aj keď sme to skúsili.

Teda princíp je, že treba prihliadať na individuálnosť dieťaťa a vyberať rodinné škôlky či jasle?

Áno, napríklad aj preto, lebo dieťa v tomto veku ešte nevie vytvárať rovesnícke vzťahy a keď tam majú veľa detí v rovnakom veku, ktoré tiež nevedia, čo s rovesníckymi vzťahmi, a preto majú rovnaké konflikty, môže to byť pre dieťa naozaj ohrozujúce.

Keďže náš systém trojročnej materskej v podstate zohľadňuje tento princíp, ktorý kladie na prvé miesto reálne či domnelé dobro dieťaťa, je nastavený dobre alebo ste k nemu skôr kritická?

Je dobré, že žena si môže zvoliť byť doma s dieťaťom tak dlho, ako to dieťa potrebuje. Ale na druhej strane, pre niektoré ženy to môže byť nepríjemné, že nemajú inú možnosť, ako zostať tri roky doma, lebo neexistuje veľa zariadení pre mladšie deti, ktoré by boli kvalitné. A ak ich máme, tak je to pre rodiny extrémne drahé.

Sú deti, pre ktoré sú tri roky doma naozaj jediným riešením a ony nie sú pripravené ísť skôr do kolektívu. Pre mamy týchto detí je super, že môžu byť doma tri roky a nie sú za to penalizované a že im držia miesto v práci. Sú však aj deti, ktoré môžu ísť aj skôr a nie je to poškodzovanie ich dobra, keď ich dáme medzi deti skôr.

Je zhoda v tom, že rodičia by mali preto dôsledne zvážiť pripravenosť svojho dieťaťa a podľa toho sa orientovať?

Určite áno.

Dá sa to povedať tak, že potreby dieťaťa by mali stáť pred potrebou matky vrátiť sa skôr do práce alebo je to prehnaná požiadavka?

Rozprávala som sa s kamarátkou, ktorá má viac detí, ako je bežný priemer, a dospela k tomu, že tlak spoločnosti, že má ostať s každým dieťaťom doma do jeho troch rokov, ju odsúdil do roly, v ktorej ona už nevládze. Tieto ženy sú veľa rokov doma a je objektívne veľmi ťažké mať na starosti deti, starostlivosť o domácnosť.

Teda tri roky sú ideálom, ak to dieťa potrebuje a mama to zvláda. Ale ak je žena na konci svojich síl, čo sa stáva často, potom je to celé na zváženie. Je teda legitímne, ak je žena vyčerpaná, lebo ono je to naozaj ťažké. Ak si takáto žena zabezpečí nejakú formu starostlivosti, či už babku, alebo opatrovateľku, a venuje sa práci, hoci aj dieťa ešte nemá tri roky, je to úplne v poriadku, dieťa to nijako nepoškodí.

Je pravdou, že zvládnuť tri roky a viac s deťmi doma je náročné. No máme aj príklady zo zahraničia, napríklad Taliansko aj iné krajiny, kde mama nedostane žiadnu podporu od štátu a takmer všetky ženy si to prirodzene vysvetlia spôsobom, že je normou dať pármesačné dieťa do jaslí. Ženy, ktoré sa v tomto systéme rozhodnú byť doma, sú skôr výnimkou.

V ideálnom svete by to malo byť vyvážené. V našom systéme idú mnohé mamy do úplného vyčerpania a obetujú sa do krajnosti, pričom už nedokážu byť efektívne mamami či manželkami. Je tiež úplne v poriadku, ak žena má potrebu sa realizovať.

Ja som študovala v Holandsku a tam je možné dať dieťa už v troch mesiacoch do nejakej inštitúcie, čo je šialené. Na druhej strane, ak si tam rodičia starostlivosť o dieťa rozdelia, otec aj mama môžu dostať flexibilný pracovný úväzok a môže sa to skončiť tak, že s dieťaťom je každý deň niekto, otec alebo mama, pričom obaja aj pracujú od roka dieťaťa.

Toto vnímam ako fajn kompromis medzi potrebami dieťaťa a potrebami celej rodiny.

Teda tri roky sú ideálom, ak to dieťa potrebuje a mama to zvláda.Zdieľať

Dieťa netrpí, rodičia, ktorí sa chcú alebo potrebujú realizovať sa vo svojej kariére, tiež nemajú ujmu. Teda je to viac flexibilný systém s tým, že prvý rok je pre dieťa naozaj lepšie, ak je doma. To však neznamená, že úderom prvého roka ho treba šupnúť do jaslí.

Napríklad ja som skúšala pri synovi babysitterky na pár hodín týždenne a ukázalo sa, že on nezvládal ani toto. On naozaj potreboval, aby som bola s ním tri roky, takže som s ním naozaj zostala. Dcéra zvládala byť u babky raz do týždňa už oveľa skôr a ja som zatiaľ pracovala.

 

Vo svojej knihe píšete aj o téme hraníc. Sú hranice vôbec témou pri deťoch do jedného roka?

Áno, aj keď iným spôsobom, ako si to my predstavujeme. Ideálnou hranicou pri starších deťoch je to, aby sme ich naučili zodpovednosti a aby videli prirodzené dôsledky svojich činov. Bábätká na toto ešte „nemajú“, ale sú spôsoby, ako im dať hranice citlivým a rešpektujúcim spôsobom.

Mnoho rodičov sa bojí, že na to, aby poskytli svojmu bábätku pevnú vzťahovú väzbu, nemôžeme ich nikdy nijako obmedziť. Ale to nie je pravda, je mnoho spôsobov, ako môžeme dávať už bábätkám hranice. Ide o situácie, keď si ide bábätko ublížiť alebo ide niečo poškodiť, alebo ide ublížiť niekomu inému, keď ho musím nejakým spôsobom zastaviť. Toto je téma najmä v druhom polroku, keď je už bábätko mobilné.

Teda ako stanovím hranice polročnému bábätku?

Najprv pripravím prostredie, aby tam dieťa nemalo veci, s ktorými by si mohlo niečo urobiť. Vyhradím mu v byte miestečka, kde nie je nič, čo by mu mohlo poškodiť alebo čím by si mohlo ublížiť.

Ja som pomerne lenivý rodič, takže sa snažím ísť skôr pasívnou cestou. Keď boli moje deti malé, tak som napríklad všetky nebezpečné veci, na ktoré dočiahli, odstránila. Pre takéto malé dieťa je nemožné myslieť na to, že tieto veci nemá chytať a poškodiť. Môžem tu teda donekonečna hovoriť nerob to alebo ho odtiaľ brať preč, čo je však vyčerpávajúce alebo zbytočné.

Druhá metóda je nahrádzať jeho negatívne správanie inou činnosťou. Teda ak mi prekáža, že rozlieva vodu po stole, tak ho vezmem, dám ho do vane, kde sa môže hrať s vodou a prelievať si ju.

Deti v tomto veku sú ako keby otrokmi svojich pocitov a impulzov.

Mnoho rodičov sa bojí, že na to, aby poskytli svojmu bábätku pevnú vzťahovú väzbu, nemôžeme ich nikdy nijako obmedziť. Zdieľať

Takže keď viem, že dieťa je hladné alebo unavené, je zbytočné očakávať od neho, že pochopí, že nemá plakať alebo robiť niečo, čo sa nám nepáči.

Na konci prvého roka sa dajú klásť hranice už aj dôsledkami. Napríklad dieťa je vo vani a rozlieva vodu von. Vždy je potrebné stanovovať hranice tak, že sa na dieťa sústredím, aby pochopilo, že hovorím k nemu. Teda čupnem si k nemu, chytím ho za rúčky a poviem mu bez hnevu, vylievaš vodu, nepáči sa mi to, ak budeš ďalej vylievať, budem ťa musieť zobrať. Alebo mu ponúknem náhradu, ak chceš vylievať, vylievaj si to tu. Ak to nesplní, tak ho na tretíkrát zoberiem s úplným pokojom – nemôžem ti dovoliť vylievať, poď ideme von. Ono sa bude hnevať, ale zažije dôsledok svojej činnosti a po čase sa upokojí. Potom to v najbližších mesiacoch zopakujem ešte tak dvadsaťkrát (smiech). 

V prvom roku je stanovovanie hraníc často ťažké, ale deti sa postupne naučia, takže je výhodné s tým začať relatívne skoro. Aby sme sa nedostali do stavu úplného vytočenia, lebo sme nechali dieťa dlho robiť niečo, čo nám vážne prekáža. A potom keď zasiahneme, tak to už rozhodne nie je rešpektujúce, lebo sa neovládame a vrieskame.

Aby som to zhrnula, je naivné očakávať, že zrazu nastane deň, od ktorého začnem dieťaťu dávať hranice a ono ich okamžite pochopí a začne rešpektovať. Všetky sebaregulačné veci sa dejú postupne.

Môžem dieťaťu niečo vo veku do jedného roka zakázať?

Dieťa už približne v roku rozumie slovu nie a slovu stop, ale ešte nemá kapacitu to konzistentne splniť. Keď budem od neho očakávať, že sa podľa toho zariadi, lebo tomu rozumie, ďaleko sa nedostanem. Nie je to ešte v jeho silách. Preto vykríknutie slova stop alebo nie si rezervujem len na veci, kde je ohrozená jeho bezpečnosť. Lebo keď to budem robiť pri každej príležitosti, ono prestane rozlišovať, že sa to týka urgentných vecí, a počúvať.  

Malému dieťatku tiež musíme dávať jasné signály. Napríklad dieťa ma ťahá za vlasy a ja mu s úsmevom poviem, nie, nie, nerob mi to. Keďže v prvom roku rozumie hlavne mimike a tónu hlasu, ono síce počuje slovo nie, ale všetky ostatné signály mu dávajú najavo, že je to v poriadku, je to hra. Teda keď naozaj niečo chcem dosiahnuť, tak s vážnou tvárou povedať, že to nechcem.

Veľkou témou dnes sú už pri bábätkách mobily a tablety. Môže používanie obrazoviek naozaj ovplyvniť psychiku detí?

Asociácia amerických pediatrov neodporúča používanie obrazoviek do roka a pol, s výnimkou, keď napríklad skypujú s babkou. Treba to však brať orientačne, pretože stále neexistujú jasné dôkazy, kde presne je tá hranica. Jedným z dôvodov je, že obrazovky v tom veku im nič nedávajú, teda ony sa z nich veľa nenaučia, aj keď vám množstvo aplikácií sľubuje, že z vášho dieťaťa bude vďaka nim Einstein.

Deti sa učia fyzickou manipuláciou, ktorú smartfóny nenahradia. Deti sa tiež najlepšie učia v interakciách, teda ja ako rodič sledujem, kedy dieťa dáva pozor, a tú chvíľu využijem.

Dieťa už približne v roku rozumie slovu nie a slovu stop, ale ešte nemá kapacitu to konzistentne splniť.Zdieľať

Všetky tie detské aplikácie nedokážu byť prispôsobené detskej pozornosti. Ide teda len o babysitting, aby sa nám dieťa zabavilo. Nehovorím, že rodič občas takúto pauzu nepotrebuje, len je dôležité si ustrážiť to množstvo času.

Ďalšia vec je, že čím skôr dám do rúk dieťaťu niečo, čo viem, že potom do puberty budem obmedzovať, tým ťažšie pre mňa, lebo ja potom musím vytvoriť celý systém pravidiel, ktoré musím kontrolovať.

Hrozí aj závislosť už v takomto veku?

Na mobile sa všetko rýchlo mení, skáču obrazy, teda určite mu to ovplyvňuje schopnosť sústrediť sa, ak ho v detstve používa príliš často. Zároveň je to veľmi odmeňujúce a lákavé, teda dieťa bude chcieť pozerať stále viac a viac a bude protestovať, keď mu to zoberieme. Teda sami ako rodičia si tým vytvárame stresové situácie výmenou za to, že máme chvíľku pohody.

My doma napríklad nemáme ani televízor, lebo sme si povedali, že načo nám to je, keď budeme musieť len riešiť, ako to obmedzovať, keď dieťa nemá dostatočne silnú vôľu to obmedzovať samo. Dcéra má dnes deväť rokov a vôbec jej to nevadí, občas ide k babke si niečo pozrieť a je spokojná.

Závislosť od tabletov a smartfónov môže vzniknúť pri ich veľmi častom používaní. Presné hranice pre konkrétne dieťa nepoznáme, ale je zbytočné to riskovať. Čím viac sa bábätko venuje obrazovkám, tým menej sa venuje interakcii s ľuďmi. A práve z interakcií sa najlepšie učí hovoriť, teda si odoberá hodiny, keď mohlo nasávať slovíčka a komunikovať. To platí aj pre staršie deti v predškolskom veku.

Starším deťom už môžeme povoliť nejakú hru, ale môžeme to spraviť spôsobom, ktorý ich naučí niečo o tom, ako to vo svete funguje. Napríklad to, že tak ako v dospelom svete platí najprv práca potom zábava, tak aj ono dostane hru, až keď si splní svoje povinnosti. 

Foto: František Múčka

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0