Jeden z redaktorov tohto výborného denníka mi už roky robí výčitky, pretože s nadšením cestujem po Európe, do niektorých oblastí sa vrátim aj desať-, jedenásť- i dvanásťkrát, no Poľsko celkom vynechávam a takmer nikdy nepíšem o Poľsku.

Tento nemenovaný redaktor má pravdu, z tohto hľadiska som naozaj ignorant. Poľsko nie je letoviskom, ktoré by ma lákalo. Majú síce more, no je ťažko dosiahnuteľné a sezóna je krátka. Nemajú víno a nikdy neviem, čo mám piť v poľských krčmách. Táto krajina celkovo nie je zvlášť pekná, odhliadnuc od žien a kostolov.

A potom je tu ešte tento jazyk. Vďaka znalosti troch slovanských jazykov dokážem síce nejako rozlúštiť poľské denníky, no nikdy nebudem hovoriť po poľsky. Týchto štyridsať sykaviek nedokážem rozlíšiť a vysloviť. Zo základných fráz viem vysloviť len jedinú: „To moja wina.“

To, že Poľsko dnes čelí v Európe toľkému pohŕdaniu, je z jednej časti vinou tejto vlády: pozri drsnú prestavbu justície, pozri dvojitý stihomam vládnucej triedy voči Rusku a Nemecku, pozri antisemitizmus. Poliaci sa často nedokážu v Európe vyjadriť, pretože nevidia nič iné než Poľsko. Celé roky sledujem, ako sa dvaja vysokointeligentní poľskí priatelia zatvrdzujú. Jeden je liberál a najradšej by sa nechal najať pre Goldman Sachs. Druhý je konzervatívec a za každým fenoménom súčasnosti vidí temný tieň Hitlera a Stalina, Merkelovej a Putina a Židov.

Na druhej strane sa za európskym hnevom na Poľsko skrýva aj hnev na Katolícku cirkev. Ten presvitá v takmer každom nemeckom novinovom článku. Poľsko je v EÚ katolíckou baštou. Po Poľsku dlho nič. Úprimne povedané, po Poľsku už vôbec nič. Poľsko je jedinou veľkou demokratickou krajinou, ktorá sa dokázala vrátiť od práva na potrat k právu na život. Považujem to za veľký civilizačný výkon, západná Európa to považuje za prepad do stredoveku.

Z môjho pohľadu ignoranta je katolicizmus to najlepšie na Poľsku. Mám dokonca dojem, že vedenie Cirkvi v Poľs­ku patrí k tým najlepším v Európe. V mnohých krajinách bis­kupská konferencia mlčí alebo hovorí o vedľajších té­mach, zatiaľ čo tá poľská nájde väčšinou správnu mieru. Poľskí biskupi už roky žiadajú „humanitárny koridor“ pre sýrske rodiny, ktoré sú zvlášť odkázané na pomoc. Arcibiskup Gadecki, ktorý je predsedom biskupskej konferencie, predhadzuje neochotnej vláde takéto vety: „Bezpečnosť utečencov, ktorí potrebujú pomoc, je dôležitejšia než národná bezpečnosť.“ V roku 2017 poľská biskupská konferencia odsúdila nacionalizmus ako modloslužbu a poďakovala prezidentovi Dudovi za čiastočné veto proti reforme justície. Len v máji žiadal Gadecki pred 550 poslancami oboch komôr parlamentu „rovnováhu troch mocí, aby žiadna nedominovala nad ostatnými“. To bol citát poľského pápeža.

Toto leto som putoval na najpríťažlivejšie poľské miesto. Milióny Poliakov putujú rok čo rok do Čenstochovej. Predstavujeme si to škaredo, no opak je pravdou: všetky tieto hotdogové, hranolkové a kebabové stánky a každý druh spomienkových gýčov sú vyhnané ďaleko mimo kláštora pavlínov.

O šiestej ráno tu boli mnohé mníšky, tie staršie často s tvrdými črtami tváre, mladšie s jemnými a desiatky mladých kňazov, veselí, žiariaci. Keď som o deviatej opúšťal Jasnú Góru, už tu bolo celé Poľsko.

V jednej galérii nad bazilikou som neveril vlastným očiam: cyklus Golgota maliara Duda-Gracz ukazoval úbohého Krista, ktorý šiel svoju krížovú cestu cez karikatúrne hrôzostrašné scény moderny. Tu bol Kristus v podsvetí slepých a znetvorených, v lese z mikrofónov. Na jednej maľbe nahý Kristus spadol pred sediacimi divákmi – pred biskupmi zahalenými v zlate, so zavretými alebo pre tučnotu prižmúrenými očami. Ako to, že také niečo dovolí údajne taká spiatočnícka poľská Cirkev na svojom najväčšom posvätnom mieste?

Pred Čiernou Madonnou zaznievali jemné a útešné piesne. Niekoľko strážnikov v uniformovaných modrých košeliach drží stráž. Keď bol čas pre prijímanie Eucharistie, jednoducho naznačeným pohybom palice rozdelia dav.

Videl som pred Čiernou Madonnou mladú blondínu, ktorá po prijímaní kľačala, ruky s červeným nechtami na tvári. Nohy pod jej krátkou červenou sukňou boli holé.

Aby videli Madonnu zblízka, pútnici idú kolenačky jedno kolo okolo oltára. Hoci som mal mäkké nohavice, týchto tridsať metrov mi spôsobovalo naozaj bolesti. Cesta vedie cez istý druh tunelu za tabernákulom, steny sú tam pokryté železnými plaketami za sklom, ktoré zobrazujú kľačiacich a prijímajúcich, oči a ďakovné nápisy. Cesta kolenačky mi išla tak zle, že som sa tam musel držať na zábradlí.

Za mnou nasledovala tá mladá blondína v červenej sukni. Ako keby sa vznášala na svojich holých kolenách. Viac som o Poľsku nepochopil.