Majstri prázdnych rečí Keď bezmocnosť voči globálnemu vývoju núti politikov k čoraz silnejším výrokom

Napriek tomu, že tvrdá realita sa do medzinárodných vzťahov vracia čoraz rýchlejším tempom, nemožno sa ubrániť dojmu, že „nožnice medzi deklaráciami a faktmi sa roztvárajú čoraz viac“ a posledné zábrany pred prechodom do fázy úplne virtuálnej politiky miznú. Dve momentky z posledných dní.

Bude vojna?

Podľa britského denníka Financial Times vyhlásil v rozhovore preň poľský premiér Donald Tusk, že ruský útok proti niektorému z členov NATO môže byť „otázkou mesiacov, nie rokov“.

Keď výrok prevzali médiá z celého sveta, začal z neho cúvať, no nie veľmi presvedčivo. V tom istom rozhovore zapochyboval, či by v takom prípade USA splnili svoje záväzky podľa článku 5 NATO.

Ak ste premiér frontovej krajiny a práve ste v jednom z najvýznamnejších médií na planéte pripustili možnosť útoku v horizonte mesiacov, nemali by ste sa podľa toho správať?

Analytik Sławomir Dębski, bývalý riaditeľ Poľského inštitútu medzinárodných vzťahov, v reakcii na Tuskov rozhovor rozhorčene napísal: „Nemali by sme teraz okamžite obnoviť povinnú vojenskú službu? Spustiť mobilizáciu? Nemali by ste okamžite sadnúť do lietadla a obchádzať spojencov?“

Samozrejme, nič z toho sa nedeje. Pre poľských politikov je otázka návratu v nejakej forme k zapojeniu celého obyvateľstva do obrany vlasti stále tabu. Krajina síce robí obrovské nákupy a snaží sa rýchlo modernizovať armádu, no „ľudský faktor“ je bolestivou slabinou tohto procesu. A namiesto burcovania spojencov Tusk v ďalšej vete začína verejne pochybovať o tom najdôležitejšom z nich.

Môžeme mať veľké pochybnosti o správaní USA v poslednom roku a o spoľahlivosti Trumpovej administratívy, no faktom zostáva, že práve americká armáda je – popri vlastnej sile – zárukou bezpečnosti východného krídla NATO. V Poľsku je podstatne viac amerických vojakov než tých z iných krajín EÚ. Jednoducho, Tuskove výroky neodzrkadľujú uvažovanie štátnika, ktorý skutočne cíti váhu blížiacej sa búrky.

Poľské bezpečnostné dilemyAko zbrojiť, no nie za cenu straty národnej suverenity

Maciej Ruczaj

Práve v prípade Poľska by človek očakával mieru rešpektu k realite, diktovanú jednak nepriaznivými historickými skúsenosťami, jednak tým, že hneď za hranicami má krajina ruské Iskandery s jadrovými hlavicami. Napriek tomu aj tu zjavne dosiahla európska choroba infantilizácie politiky takú úroveň, že reálna bezmocnosť voči globálnemu vývoju núti politikov k čoraz silnejším výrokom.

Jasné, na prvom mieste je, ako správne poukazuje Dębski, domáca politika. „Zastrašiť verejnosť… a prezentovať sám seba ako jediného strážcu národného prežitia“ – to je v tejto chvíli taktika, ktorú Tuskova koalícia zvolila pre budúcoročné voľby. Na druhej strane by nebolo na škodu uvedomiť si, že takéto výroky majú svoje dôsledky – aj v zahraničí.

Vo Washingtone je množstvo ľudí, pre ktorých sú takéto slová veľkou pomocou v ich plánoch na oslabovanie americkej prítomnosti v Aliancii.

Európsku armádu hneď?

„Musíme spoločne vytvoriť európsku armádu. Nie o dva roky, zajtra,“ vyhlásil nedávno španielsky premiér Pedro Sánchez. Ten si podobnými výrokmi a činmi vydobyl pozíciu hrdinu veľkej časti európskej verejnosti.

Na tejto Sánchezovej popularite sa podieľa asertivita voči USA (neumožnenie americkým lietadlám využívať španielske základne na útok proti Iránu a opakované výzvy na odpútanie EÚ od USA), ako aj prihlásenie sa k myšlienkam, ktoré sa v dnešnej európskej debate už netešia takej nadšenej podpore ako pred pár rokmi: obnoviteľné zdroje či podpora masovej migrácie a multikulturalizmu.

Problém však nastáva, keď sa opäť od slov pozrieme na činy. Španielsko síce v tomto roku zdvojnásobilo svoje výdavky na armádu, no tento impozantný výsledok je možný najmä preto, že predtým patrili medzi najnižšie v celom NATO.

V roku 2021 boli na úrovni 1,1 percenta HDP. Minulý rok, štyri roky po ruskej invázii na Ukrajinu a v novej bezpečnostnej situácii, dosiahli úctyhodných 1,4 percenta. Z takejto úrovne sa zvyšuje pomerne ľahko. Španielsko je zároveň jedinou krajinou, ktorá otvorene odmietla záväzok z posledného summitu NATO o potrebe ďalšieho zvyšovania výdavkov.

Autonómia voči USA? Pedro Sánchez na to ponúka špecifický recept: v tomto volebnom období bol už štyrikrát v Pekingu, kde opakovane vyzýval na posilnenie spolupráce a nabádal Čínu, aby „prevzala väčší diel zodpovednosti za svet“. Poslednú návštevu využil aj na to, aby sa aktívne ponúkol ako nástupca Viktora Orbána v úlohe „hlavného hubu“ čínskych investícií v EÚ.

Kto reálne tlačí na PutinaSlová a činy, divadlo a geopolitika

Maciej Ruczaj

Obnoviteľné zdroje? Určite – španielske podnebie priamo láka na využívanie solárnej aj veternej energie. Potom tu však máme iný ukazovateľ – nákupy ruského LNG. Ten zatiaľ nie je terčom takých prísnych sankcií ako plyn dodávaný tradičnými trasami.

A ruský podiel na španielskych nákupoch stabilne rastie, až dosiahol 26,1 percenta celkového množstva plynu, ktoré krajina spotrebúva. Španielsko sa chváli štedrou podporou ukrajinského vojnového úsilia, no druhou rukou svojimi nákupmi zároveň podporuje Putinovu armádu.

A takto si tu v Európe žijeme. Realistických hlasov, nielen z radov expertov a vojakov, pribúda.

Napriek tomu je tento proces veľmi bolestivý. Komisár pre obranu Kubilius tento týždeň upozornil, že zatiaľ čo Rusko dnes ročne vyprodukuje tisícsto riadených striel s plochou dráhou letu, krajiny EÚ dokopy zvládnu približne tristo. V prípade balistických striel je skóre 900 : 0.

Ako poznamenáva už citovaný Dębski, napriek všetkým veľkolepým deklaráciám o tom, že „starý svet sa skončil“, veľká časť európskej politickej elity stavila všetko na to, že súčasná zmena je len dočasná a stačí si požičať a prečkať, kým sa opäť vrátime do starých koľají. Preto teatrálnosť politických výrokov, ktorá má nahrádzať skutočnú aktivitu, tu s nami zostane aj naďalej.