Pozoruhodný Lukašenkov rozhovor Baťka v sebe odrazu objavil Ukrajinca

Bieloruský vladár Alexandr Lukašenko, ktorý je pri moci od roku 1994, je demokraticky nelegitímny a nanajvýš krvavý diktátor, ktorý za svoje politické prežitie vďačí výlučne rádovo krvavejšiemu ruskému tyranovi Vladimírovi Putinovi.

Jeho Bielorusko je po Kimovej Severnej Kórei asi najužším spojencom Ruskej federácie a nemôže si dovoliť odpadnutie z aliancie odjakživa nefunkčného „únijného štátu“ Rusko-Bielorusko. Práve preto si však treba všimnúť výroky bieloruského „prezidenta“.

„Baťka“ by sa totiž nepretržitých 32 rokov neudržal v kresle, keby nebol vybavený jemnými senzormi na tekuté piesky v medzinárodnej politike. Keďže v živote pred politikou bol predsedom sovchozu (štátneho hospodárskeho podniku), nemôžeme ten dar nazývať „sedliackou prefíkanosťou“. „Sovchozská prefíkanosť“ však sedí.

Pre svojho tútora Putina bol Lukašenko vždy náročným partnerom. Má síce obmedzený manévrovací priestor, no ten naplno využíva. Čerstvým príkladom je jeho priam zamilované pochlebovanie americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi.

Na uvoľnenie sankcií – najmä na zrušenie bolestivých sankcií na bieloruské potašové hnojivá – vynaložil Lukašenko maximálne úsilie: prepustil niekoľko stoviek politických väzňov, z ktorých niektorí museli vydržať 270 dní bez matraca v nevykurovanej izolačnej cele. Washington už v decembri 2025 zrušil sankcie týkajúce sa týchto hnojív a tlačí na členské štáty EÚ, aby ho v tom nasledovali.

Lukašenko evidentne pripisuje zblíženiu s USA taký význam, že na jar povolil v Minsku usporiadať protestantský Festival nádeje. Prišiel aj kazateľ Franklin Graham, blízky priateľ Trumpovho špeciálneho vyslanca pre Bielorusko Johna Coalea. Graham vedie Evanjelizačnú asociáciu Billyho Grahama, ktorú založil jeho otec.

Lukašenko Franklina Grahama osobne prijal, rovnako ako Coaleovu manželku Gretu Van Susterenovú, ktorú Baťka srdečne objal. Hoci jeho režim evanjelikálne zbory dovčera potláčal, nariadil svojim hosťom, aby Trumpovi odkázali, „že má v Bielorusku spoľahlivých priateľov a podporovateľov“. Hovoril o „medzináboženskom mieri“ v Bielorusku a „850 protestantských zboroch“.

Tri postrehy z Poľska, Litvy a BieloruskaNesúvislé myšlienky o lojalitách v nárazníkovej zóne Ruska

Martin Leidenfrost

Sedemdesiatnik vo výbornej forme

Aj niektoré západné médiá si všimli veľký rozhovor, ktorý minský vladár dal saudskoarabskej spravodajskej televízii al-Arabíja so sídlom v Dubaji. Niekde Lukašenka citovali slovami, že „túto vojnu nevyhrá nikto“, doslova nič také však nepovedal. Je si plne vedomý, že so spochybňovaním ruskej „pobedy“ by sa dostal za hranu dovoleného. V rámci prípustného si však dovolil niekoľko podpichnutí kremeľskej verchušky – a zároveň ukázal cestu, ako by Rusi mohli prípadnú porážku predať.

Na úvod treba uznať, že 71-ročný sovchoznik sa počas viac ako hodinového rozhovoru prezentoval vo výbornej mentálnej forme. Materiál bol určite zostrihaný, ale na rozdiel od o dva roky staršieho Putina, ktorý vo svojom nedávnom petrohradskom vystúpení poplietol niektoré čísla a naratívy, neprejavil žiadne náznaky senility.

Je to dôležité, lebo Putin zvlášť svojím trápnym priznaním, že Rusi neodpálili svoju zázračnú 30-miliónovú hyperzvukovú raketu Orešnik na podzemné veliteľské stredisko plné dôstojníkov NATO, ako to tvrdila ruská propaganda, ale „na stodolu“, stratil rešpekt mnohých vojnychtivých ruských milblogerov.

Lukašenkovi, zdá sa, podobná verejná strata kontroly zatiaľ nehrozí. V rozhovore s Melindou Nuciforovou pôsobil sviežo, nikdy nebol nudný a cielene mieril na auditórium v arabskom svete, na Západe aj u slovanských susedov. Strohý Klub redaktorov v štátnej bieloruskej televízii prebral postoje vladára k iránskej vojne, arabských a moslimských divákov určite oslovili antiizraelské tirády vzdialeného Baťku („holokaust“), no v najdlhšej časti rozhovoru sa prihovoril Ukrajincom a nám.

Diktátor krajiny, na ktorú Západ uvalil iba o trochu menej dusivé sankcie ako na Rusko, sa chvastal, že „neverejne“ rokuje s mnohými európskymi vládami a že mu bývalá vláda Veľkej Británie dokonca „dala za pravdu“.

„Naše korene odhodiť stranou a začať bojovať? Nie!“

Nevedno, či sa široké ruské publikum dozvie, ako ich posledný oficiálny spojenec v Európe hodnotí štyriapolročné ruské ťaženie na Ukrajine. Asi skôr nie.

Lukašenko rozhovorom pre al-Arabíju reagoval najmä na zhoršenie vzťahu s Ukrajinou. Ten je na bode mrazu, odkedy ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj varoval pred opätovným atakom ruských agresorov cez bieloruské územie. Ukrajincov zrejme naštvalo, že Bielorusko nebráni ruskej armáde v použití bieloruskej mobilnej siete. Lukašenko vzápätí nazval Zelenského urážkou мерзавец, teda „podliak“ alebo „ničomník“.

Videozáznam rozhovoru Alexandra Lukašenka pre televíziu al-Arabíja z 15. júna 2026

V arabskej televízii, ktorá má len na Youtube 18 miliónov odberateľov, sa Zelenskému teraz ospravedlnil. Urobil to s veľkým gestom, oslovil ho familiárne ako „Vladimira Sanoviča“ a povedal: „Možno som mal vziať do úvahy, že je to napokon človek vo vojne, možno som o tom nemal hovoriť tak ostro.“

Ukrajinci podľa Lukašenka veľmi dobre vedia, že im zo strany Bieloruska nehrozí „absolútne nič, absolútne nič“. Rozviedka ho vraj informovala, že Ukrajina nielen nesťahuje žiadne vojská smerom na bieloruskú hranicu, „ani na to nemá ľudí“, ale „práve naopak“, ukrajinská teroborona – „väčšinou civilisti, včerajší mechanizátori“ – „sa stiahla 40 kilometrov od hraníc“.

Vyzdvihol vzájomné prepojenie bieloruských a ukrajinských rodín v pohraničí, „všetko je tam prepojené, všetci sa ženili, vychovávali deti, žili ako normálni ľudia, pretože neexistovali žiadne hranice“. Vo svojom úsilí získať si priazeň Ukrajincov zašiel tak ďaleko, že sa rovno sám vyhlásil za Ukrajinca: „Dokonca aj moje korene sú zaryté niekde medzi Černihovom a Kyjevom, korene našich predkov.“ Rétoricky sa opýtal: „A čo, máme to všetko odhodiť stranou a začať bojovať? Nie!“

Skúsený minský mierotvorca, ktorý vraj úplne na začiatku vojny navrhoval, aby si predstavitelia „troch slovanských národov“ Putin, Zelenskyj a Lukašenko sadli za rokovací stôl – a „ten návrh nezmizol, nie je zabudnutý“ –, vyzval obe strany, aby sa snažili dosiahnuť kompromis. „Po kresťansky, ako to chápeme my, a nielen po kresťansky.“

Vtiahnutie Bieloruska do ukrajinskej vojny vylúčil z viacerých dôvodov: „1. Bielorusko je z vojenského hľadiska veľmi zraniteľné, ak Ukrajina zaútočí na Bielorusko, rovnako ako útočí na Rusko. Pretože Bielorusko je ukrajinským vojakom na dosah ruky.“ „2. Naši ľudia neakceptujú vojny. Už sme si ich v histórii vytrpeli. Načo by mali naši vojaci zomierať?“ „3. Front by bol v takom prípade dlhší o 1 500 kilometrov. My a Rusi nemôžeme takýto úsek ochrániť.“

Lukašenko sa v niektorých aspektoch držal oficiálneho naratívu Kremľa, napríklad „súčasné zapojenie NATO do týchto procesov“ označil za „mimoriadne nebezpečné“, lebo by mohlo viesť k „jadrovej vojne, čo by vyprovokovalo zničenie celej Európy a dokonca aj celej planéty.“

Vzdal hold Ukrajincom za to, že sú veľmi efektívni s dronmi. „Ale aj Rusko dosiahlo veľmi vysokú úroveň zručností so svojimi bezpilotnými lietadlami.“ Tvrdil, že „Ukrajinci podnikajú útoky proti civilistom a historickým pamiatkam. Ale na fronte Rusi metodicky postupujú vpred, krok za krokom. Pomaly, ale postupujú vpred. Úprimne povedané, Ukrajinci sú niekedy úspešní v obrane na fronte. Ale nie takí úspešní ako Rusi“.

Pohľad z MoskvyUkrajina hrá o čas. A žiada o pomoc

Jiří Just

Bez stanoviska pri Donbase a jedna obludná lož

A tým sa dostávame k výrokom, ktoré sa Putinovi – pokiaľ mu jeho poradcovia predložia prepis rozhovoru – pravdepodobne nebudú páčiť. Spojenec, ktorý doteraz neuznal štyri východoukrajinské oblasti, ktoré Rusko v roku 2022 anektovalo, za územie Ruskej federácie, použil pri opise ruskej okupácie Donbasu výraz „oslobodiť alebo dobyť“.

Pre Rusov je to oslobodenie, pre Ukrajincov dobytie, no a Bielorus, ktorý je „zainteresovaný, lebo vojna je v našej záhrade“, tu radšej nezaujíma stanovisko.

Citlivé bude aj priznanie, že podľa Lukašenka Ukrajina aj Rusko trpia „deficitom ľudí“. To na ruskej strane zaznieva málokedy.

Diktátor s vášňou kazateľa vyzval strany konfliktu, aby dosiahli kompromis. Podľa Lukašenka môže nastať mier vtedy, „ak si uvedomia, že je to slepá ulička“, že „žiadna strana nedosahuje svoje ciele“, že „ďalej to nikam nevedie. Ďalej už bude len eskalácia a situácia sa ešte viac vyhrotí“.

Reportérka Nuciforová, ktorá sa ani raz nezmienila o jeho klamstvách, mu predsa len pripomenula omyl z počiatočnej fázy vojny – keď Baťka predpovedal rýchle víťazstvo Ruska. „Tak si to myslel celý svet,“ odpovedal Lukašenko a vytiahol svoju najobludnejšiu lož. Lož, ktorú by však kremeľská propaganda mohla v budúcnosti využiť, ak bude potrebné predať Rusom neslávny výsledok veľkej nezmyselnej Putinovej vojny.

Lukašenko povedal doslova: „Rusi boli v Kyjeve, oni boli v Kyjeve. Ale potom požiadali Putina, aby z Kyjeva svoje jednotky stiahol. Dni Ukrajiny boli zrátané. Je to všetko fakt. Keby Rusi pokračovali v ofenzíve v Kyjeve, nezostal by tam ani Zelenskyj, ani nikto iný.“

No a prečo sa stiahli Rusi z Kyjeva, kam sa v skutočnosti nikdy nedostali? Lebo podľa prefíkaného bieloruského manipulátora naleteli ľuďom, ktorí im sľubovali mier: „Rusi pravdepodobne boli opäť oklamaní a ja tieto sily poznám. Bol to Vatikán a prekvapivo aj židovská loby, Izraelčania.“