Poľsko-maďarské vzťahy Pragmatická aliancia alebo osudová príťažlivosť?

Historická a ideová spriaznenosť a reálne rozdiely záujmov – takto vyzerali vzťahy Orbánovho Maďarska a Poľska pod vedením konzervatívcov z PiS. Následná prestrelka medzi Varšavou a Budapešťou okolo vojny na Ukrajine úplne zablokovala stredoeurópsku spoluprácu.

Mnohých zahraničných komentátorov prekvapilo, že v globálne sledovanom prvom povolebnom vystúpení hovoril Péter Magyar aj o „tisícročnom poľsko-maďarskom priateľstve“ a oznámil, že na svoju prvú zahraničnú cestu vyrazí do Poľska. Vzájomné vzťahy dvoch krajín so sebou jednoducho nesú podstatne väčšiu váhu, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Už viac než dekádu je v oficiálnom kalendári poľských a maďarských pamätných dní 23. marec ako Deň poľsko-maďarského priateľstva. Pripomína osobitnú väzbu, ktorá historicky existovala medzi dvoma národmi.

Okamihy poľsko-maďarskej (respektíve uhorskej, poľština tieto dva pojmy nerozlišuje) súčinnosti od stredovekých počiatkov až po rok 1956 patria k všeobecne prijímanej spoločnej pamäti oboch spoločností, zhrnutej v známej básničke „Poliak – Maďar, dvaja bratranci, ako do šable, tak k poháru“.

Niekde v pozadí sú paralely vzniku politickej kultúry dvoch národov, ktoré spájal étos „stavovskej“ šľachtickej demokracie, odpor proti absolutizmu a skúsenosť na jednej strane výrazných geopolitických ambícií a na druhej opakovanie cudzej nadvlády.

Tohtoročný 23. marec bol príznačný pre to, čo sa s poľsko-maďarskými vzťahmi stalo počas vlády Viktora Orbána. Prezident Karol Nawrocki využil túto príležitosť na prvú návštevu Budapešti (predtým bol len v Ostrihome na summite V4). Stretol sa s prezidentom aj premiérom.

Za túto cestu, len štrnásť dní pred maďarskými parlamentnými voľbami, čelil zo strany domácich médií a svojich politických protivníkov z Tuskovej vládnej koalície obrovskej vlne miestami až hysterickej kritiky, že paktuje s „Putinovým spojencom“.

Tisza sa stala novým FideszomČo spôsobilo pád Orbánovho režimu

Zsolt Király

A to aj napriek tomu, že Nawrocki Orbána v kampani nepodporil, opakovane počas oboch stretnutí zdôrazňoval zásadnú odlišnosť pohľadu oboch krajín na ruskú hrozbu, neváhal postoj Maďarska k Rusku podrobiť kritike a ponúkal poľskú pomoc pri riešení energetickej závislosti od Ruska – teda hlavného „realistického“ argumentu, ktorý Orbán používa na svoju „pragmatickú“ politiku voči Moskve.

Nič nepomohlo. Samotná návšteva, navyše v spojení s podporou, ktorú Orbánovi otvorene vyjadrili niektoré špičky poľskej pravice (Práva a spravodlivosti aj strany Konfederácia), potvrdila, že osudová príťažlivosť Fideszu a Orbána je pre poľských národných konzervatívcov stále dôležitým faktorom.

Prečo je to tak? Popri vyššie spomenutom pocite historickej spolupatričnosti je tu dlhodobá fascinácia Orbánovou efektivitou pri budovaní vlastného politického tábora, ako aj schopnosťou presvedčivo víťaziť a prestavovať štát podľa svojej vízie – aj napriek odporu politického a ideového mainstreamu EÚ. Niečo, čo večne rozhádaná poľská pravica nikdy nebola schopná dosiahnuť, ani počas posledných ôsmich rokov pri moci.

Druhým prvkom bolo uvažovanie v kategóriách potreby budovať silnú regionálnu spoluprácu ako protiváhu voči európskym hegemónom, či už Moskve, alebo Berlínu a Bruselu.

Kým poľskí liberáli sú tradične spojení s politikou „hlavného prúdu EÚ“ a vzťahom „žiak (Poľsko) – učiteľ“ (západná Európa), poľská pravica si svoju identitu vytvárala na vízii potreby formovať maximálne autonómny hlas v európskej politike, ku ktorému malo prispieť aj prepájanie so štátmi s podobnou históriou (obetí imperializmu a totalít) a podobnou súčasnosťou (politicko-ekonomické periférie EÚ). 

Z tohto pohľadu sa Viktor Orbán javil ako jediný hráč v stredoeurópskom priestore, ktorý sa k tejto vízii hlásil a prejavoval dostatočné ambície, aby sa mohol stať partnerom v tomto procese.

Po tretie tu bola ideová spriaznenosť národnokonzervatívnych hnutí, posilnená výraznou soft power, ktorú si Orbánovo Maďarsko vybudovalo za posledných šestnásť rokov v rámci globálneho konzervativizmu prostredníctvom projektov, ako sú Kolégium Mateja Korvína, konferencia CPAC a ďalšie iniciatívy.

Priatelia na opačných stranách barikády

Túto fascináciu výrazne narušil vývoj od roku 2021. Kým dovtedy bolo možné koketovanie s Kremľom prehliadať ako nepodstatný prejav špecifickej geografickej polohy Maďarska, ktorá ho núti k závislosti od ruských surovín, teraz sa obe krajiny ocitli doslova na dvoch stranách barikády v spore o to, aká má byť odpoveď Západu na ruskú agresiu.

Keďže Poľsko túto otázku považovalo za existenčnú a konanie Maďarska sa opakovane nedalo interpretovať inak ako prikláňanie sa k Moskve, vo vzťahoch medzi Varšavou a Budapešťou zavládlo ticho. Nepomohla ani zhoda na kritickom postoji k Bruselu. Keď Fidesz budoval v Európskom parlamente novú frakciu Patriotov, o poľskú účasť veľmi stál, no napriek ideovej blízkosti a rokom spolupráce v lákaní PiS neuspel.

Situáciu čiastočne zmenila volebná prehra poľských konzervatívcov v roku 2023. Zrazu už nemuseli určovať poľskú zahraničnú politiku a staré sympatie sa opäť prebudili, aj za výrazného maďarského prispenia. Pomohlo aj to, že z Orbána a Tuska sa stali symboly dvoch súperiacich politických táborov naprieč Európou a obaja lídri svoj vzájomný konflikt okázalo zdôrazňovali.

Sympatie či odpor voči Orbánovi sa tak (podobne ako v prípade Trumpa) do istej miery stali témou poľskej vnútropolitickej diskusie, súčasťou „ideologickej výbavy“ oboch strán sporu. K tomu sa pridala bizarná situácia s politickým azylom, ktorý Orbán poskytol dvom politikom predchádzajúcej konzervatívnej vlády (ministrovi a námestníkovi ministra spravodlivosti z menšej národnokonzervatívnej strany Suverénne Poľsko), obvineným zo svojvoľného nakladania s ministerskými grantmi (v mierne nadnesenom jazyku súčasnej vlády ide o „účasť na organizovanej zločineckej skupine“).

Koniec uhorskej koalícieČo znamená triumf Pétera Magyara

Martin Hanus

Napriek tomu opatrnosť voči Orbánovi, aspoň u značnej časti poľskej pravice, nezmizla. Prispela k tomu hlbšia reflexia politických efektov orbánizmu v posledných rokoch.

„Nemecko-čínske kondomínium“ – tak nazval Maďarsko pred rokom komentátor Dominik Héjj s ohľadom na ekonomický systém vybudovaný Fideszom, ktorý išiel priamo proti ekonomickej stratégii poľských konzervatívcov založenej na odklone od subdodávateľského modelu „závislej ekonomiky“, lacnej pracovnej sile a investičných stimuloch pre veľké zahraničné korporácie.

Polovazalský vzťah k Moskve, ktorý potvrdili „uniknuté“ predvolebné nahrávky rozhovorov Orbána s Putinom a Szijjártóa s Lavrovom, sa opäť javil ako úplný protiklad voči ideovej pozícii poľskej pravice založenej na predstave strednej Európy ako hrádze proti ruskému imperializmu. Aj preto Poľsko Budapešti ponúkalo pomoc s energetickou diverzifikáciou.

„Uvedomujeme si zložitú geografickú polohu Maďarska. No v posledných rokoch vznikli alternatívy, ktoré znamenajú, že nejde o neriešiteľnú situáciu,“ povedal po summite V4 v novembri 2025 prezident Nawrocki, narážajúc okrem iného na rastúce poľské kapacity na príjem skvapalneného plynu. Implicitne tak poukázal na to, že Orbánovo Maďarsko už dávno nie je partnerom pri budovaní regionálnej spolupráce, ale naopak, svojou politikou sa dostalo do pozície hlavnej prekážky jej rozvoja.

Magyar ostáva otáznikom

Čo však bude s poľsko-maďarskými vzťahmi ďalej? Aj Péter Magyar správne usúdil, že ak má reálny záujem (ako tvrdí) o reaktiváciu regionálnej spolupráce, Varšava musí byť jeho prvým cieľom. Podmieňovací spôsob je však na mieste.

Po prvé, otázne je, nakoľko má Tuskova vláda vôbec záujem o „vyšehradský“ smer a či výbuch sympatií voči budúcemu maďarskému premiérovi nie je skôr diktovaný vnútropolitickými záujmami – oslabením pravicových rivalov a snahou vidieť politických azylantov, ktorí sa možno budú musieť ponižujúco vrátiť späť do Poľska pred súd ako „dar“ Magyara novému spojencovi.

Po druhé, otáznikom zostáva samotný Péter Magyar. Do akej miery bude schopný viesť zahraničnú politiku v intenciách vlastného volebného programu v situácii, keď jeho manévrovací priestor zásadne obmedzí nutnosť vyrokovať odblokovanie maďarských eurofondov.

Európska komisia je totiž zjavne (súdiac podľa prvého vystúpenia Ursuly von der Leyenovej po voľbách) v bojovej nálade a chce momentum vytvorené Orbánovou porážkou využiť na vlastné účely sprísňovania centralizácie integračného projektu.

V takom prípade by sa prípadný reštart regionálnej spolupráce opäť (rovnako ako v prípade Orbánovej politiky posledných rokov) len dostal do područia veľmocenských hier, v ktorých stredná Európa môže byť nanajvýš bojiskom, laboratóriom či užitočným nástrojom – nie samostatným hráčom.