O hľadaní príbehu

Po takmer dvoch rokoch sa v kinách premieta slovenský film. (Iba na úplných kultúrnych ignorantov táto skutočnosť nepôsobí ako ľahký katalyzátor prvolastovičkovej eufórie.) Debut Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom je sfilmované posedenie dvoch filozofujúcich intelektuálov, ktorí v zafajčenej izbe pri fľaši vína dumajú nad zmyslom. Života, rozhovoru, vojny, čohokoľvek, čo zablúdená myšlienka prinesie na jazyk. A všetci vieme, že víno nie je dobrým spoluhráčom do debaty, preto sa ľahko môže stať, že, hoci naše stanoviská nenabúra, ich logickým usporiadaním si už nemôžeme byť takí istí. A tak sa rozhovor mení na neusporiadanú artikuláciu náhodne zoradených argumentov bez uvedomovania si kontextu. Ak sa niečo také stane v piatok večer, je to predzvesť sobotného hlavybôľu. Ak sa niečo také stane vo filmovom scenári, je to problém.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, príbeh Rozhovoru s nepriateľom je zasadený do chladnej vysokohorskej zimy vojnových rokov. Je retrospektívnym rozprávaním partizána, nad ktorým je v nemeckom zajatí vynesený rozsudok smrti, vykonaním ktorého je poverený vojak Helmut Kampen. Ako sa ukáže, toho viac ako splnený príkaz zaujíma rozhovor, preto so svojím zajatcom kráča lesnatou krajinou a ... Rozpráva sa s ním. Máloktorý súčasný film vystihuje jeho názov tak absolútne ako tento. Rozhovor je jeho esenciálnym jadrom. Je všetkým.

Lančaričova najväčšia chyba spočíva v ignorovaní najzákladnejšej podstaty média, s ktorým pracuje. Iste aj preto, lebo doteraz sa prezentoval len ako divadelný režisér. Lenže úlohou filmu nie je „filmovať“ divadlo. No vtip je v tom, že Rozhovor by neobstál ani na doskách, ktoré znamenajú svet, pretože mu chýba existenciálny element akéhokoľvek rozprávania – príbeh. (To neplatí o predlohe, rovnomennej novele Leopolda Laholu.) A pritom idea hľadania odpovedí na mnohé prečo? v ťažobe hraničných situácií uprostred bezhraničného zabíjania by sľubovala pomerne zaujímavý metarozmer príbehu osobného stretnutia dvoch vojakov zo znepriatelených táborov, načas odrezaných od okolitého sveta. V dobrom filme táto pridaná hodnota vyrastá z príbehu, zrodí sa z neho. V Rozhovore s nepriateľom chce nadovšetko vytŕčať, výsledkom čoho je jej redukcia do podoby neúmerného pretlaku dialógov. Ani herci nehrajú charaktery, pretože nemajú aké. Sú len lepšími (Marko Igonda) a horšími (Alexander Bárta) recitátormi abstraktných filozofujúcich úvah.

Druhá svetová vojna vytvorila hlavné úlohy v množstve filmov. Preto ťažko uveriť, že niečo o nej ešte nebolo povedané, že existuje ešte niečo, čo tvorcov dráždi, aby sa k tejto téme neustále vracali. Zdá sa, že si to uvedomuje aj Lančarič a zámerne z tejto udalosti len vychádza. Oholí ju na „nejakú“ vojnu. Nebyť mien postáv a kostýmov, nič by nenaznačovalo, do akého obdobia je dej situovaný. Vo filme o tom nepadne ani slovko, napriek tomu, že stret nemeckého vojaka a slovenského partizána k tomu priamo vyzýva. Sprítomnením už (v našich končinách) vyše šesťdesiatročnej minulosti tak majú byť chaoticky a bezúčelne vsunuté zábery zo zahraničných misií našich vojakov.

Pravdou je, že správa o tom, že už onedlho budem môcť zájsť do kina na film natočený v materčine, vo mne prebudila nebývalú zvedavosť. Dočkal som sa. Paradoxne filmu, ktorý ponúka taký nefilmový zážitok, ako čítanie jeho scenára. Myšlienkovo inšpiratívne, ale zúfalo hľadajúce dej. (Iba beznádejných kultúrnych optimistov to počiatočné nadšenie ešte neprešlo).

Dušan Jurčo

Rozhovor s nepriateľom / Slovensko, 2007, 120 min / réžia: Patrik Lančarič / scenár: Peter Pavlac, Patrik Lančarič, Marko Igonda podľa námetu Leopolda Laholu / hrajú: Marko Igonda, Alexander Bárta, Boris Farkaš, Monika Hilmerová, Marián Labuda ml., Štefan Kvietik / trailer

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo