Rozvrat

Rozvrat

FOTO TASR – Dano Veselský

Ak chce Jaroslav Rezník zastaviť novinársky rozpad vlastnej inštitúcie, mal by siahnuť k ráznym personálnym zmenám. Ale celkom iného typu, než RTVS robila v posledných dňoch.

Keď sa autori tohto textu koncom septembra roku 2017 rozprávali s jedným z protagonistov súčasnej vzbury novinárov RTVS, nebolo cítiť ani náznak revolučnej nálady. Dotyčný novinár dokonca oceňoval, že po zvolení Jaroslava Rezníka za riaditeľa RTVS došlo k personálnym výmenám, keďže predošlé vedenie spravodajstva a publicistiky už pôsobilo unavene. Redaktor mal takisto vcelku dobrý prvý dojem z toho, že novými šéfmi spravodajstva a publicistiky sa stali Boris Chmel a Juraj Rybanský.

Po minuloročnom lete teda nič nenasvedčovalo, že o pár mesiacov sa pod Rezníkovým vedením RTVS ocitne v dnešnom predkolapsovom stave, že z jednej strany budú padať slová o normalizácii či návrate mečiarizmu a z druhej strany vety o revolucionároch, ktorí chcú namiesto novinárčiny robiť politiku.

Rezníkov program vyvažovania

Preto sa treba ešte na chvíľu vrátiť dozadu. Tí, ktorí dnes hovoria, že Rezník bol vždy človekom Mečiara či SNS, alebo Smeru, zabúdajú, že do druhého funkčného obdobia na poste šéfa rozhlasu ho veľkou väčšinou v tajnom hlasovaní potvrdil parlament aj v roku 2001, prešiel teda aj vďaka poslancom prvej Dzurindovej koalície.

Na ďalšie obdobie už Rezník podporu nezískal a odvialo ho to na ministerstvo kultúry, odkiaľ sa dostal do kresla šéfa TASR. Tam vďaka Smeru prežil desať rokov.

Agentúra si udržala svoju úroveň a postupne zvyšovala náskok pred konkurenčnou agentúrou SITA. (Tá sa však, na rozdiel od TASR, nemohla oprieť o verejné dotácie.)

Na tomto poste sa Rezník zblížil najviac so SNS, čo bolo občas – najmä pred voľbami – cítiť v zložení spravodajstva aj v presahu biznis vzťahov, keď sa spoločnosť personálne blízka SNS stala spolumajiteľom portálu agentúry Teraz.sk. 

Do vedenia RTVS sa Rezník dostal v prvom rade ako voľba Andreja Danka, ale napokon sa k nemu vlani jasne priklonil aj vtedajší premiér Robert Fico. Zdieľať


Jaroslav Rezník však mal zároveň istý cit pre to, aby nepôsobil jednostranne. Na portáli agentúry vytvoril napríklad priestor pre televíznu reláciu Pavla Demeša, ktorý má oveľa bližšie k svetu „prozápadných neziskoviek“ ako k SNS či Smeru a ktorý sa pred voľbami 2016 verejne angažoval proti vzdelávacej politike Smeru.

Do vedenia RTVS sa Rezník dostal v prvom rade ako voľba Andreja Danka, ale napokon sa k nemu vlani jasne priklonil aj vtedajší premiér Robert Fico, ktorý celkom ignoroval námietky svojho ministra kultúry Marka Maďariča.

Rezník neprišiel na čelo televízie a rozhlasu s programom normalizácie. Chcel to pôvodne uhrať tak, ako bol už zvyknutý zo svojej éry TASR či predtým, teda zachovať punc verejnoprávnosti a zároveň zbaviť inštitúciu puncu istej opozičnosti, aký získala v samom závere pôsobenia Václava Miku. Nový riaditeľ tak mal posunúť RTVS v ústrety pocitom Smeru aj SNS, ale súčasne to vybalansovať spôsobom, aby ostal riaditeľom aj po predčasných či riadnych voľbách v roku 2020.

Rozporuplnosť Rezníkovej misie ilustruje viacero príkladov: Začiatkom roka chcel riaditeľ RTVS po sťažnostiach poslanca SNS Antona Hrnka na reláciu Dejiny.sk o rozpade ČSFR odstaviť od moderovania Roberta Kotiana a Petra Turčíka. Hrnko dával svoju nespokojnosť najavo aj verejne, hovoril o „zvrátenosti najväčšieho zrna“. Pravdou je, že toto konkrétne vydanie relácie bolo objektívne nešťastné, keďže o rozpade ČSFR a vzniku samostatného Slovenska sa hovorilo viac ako o negatívnom dejinnom momente. Verejnoprávny rozhlas by si však mierový vznik krajiny mohol v diskusii pripomínať aj pozitívne, čo je navyše aj postoj, aký dnes reprezentuje väčšina populácie.

Lenže súčasne bolo neprijateľné, aby SNS a Anton Hrnko svojimi reakciami určovali, kto má alebo nemá moderovať či pripravovať jednotlivé programy. Vnútri telerozhlasu sa napokon situácia upokojila, Kotian a Turčík ako externí spolupracovníci ostali pri relácii s tým, že moderovanie si budú striedať s Jozefom Hajkom.

Druhý príklad: Rezník najskôr zrušil reláciu Reportéri, čo vyvolalo verejný protest najmä pre spôsob, akým sa to udialo. Potom sa však situácia opäť upokojila, keď Rezník poveril reštartom relácie skúseného Vincenta Štofaníka, ktorý bol súčasťou rozhlasového manažmentu za Mikovej éry.

A napokon, Rezník nerobil žiadne zmeny pri formátoch, kde sa to skôr čakalo. Dlhodobé angažovanie názorovo vyhraneného Michala Havrana, ktorý (v iných médiách) neraz voči názorovým oponentom využíva expresívnosť prerastenú do vulgárnosti, by bolo zrozumiteľné, ak by verejnoprávny priestor poskytol priestor aj pre iný uhol pohľadu. Ani s príchodom Rezníka sa to však zatiaľ nestalo, naopak, programová skladba sa obohatila o ďalší Havranov formát.

Rezník najskôr zrušil reláciu Reportéri, čo vyvolalo verejný protest najmä pre spôsob, akým sa to udialo. Zdieľať


Sám Rezník dokonca ešte v decembri pre Denník N hovoril, že si vie predstaviť opätovné zaangažovanie Lukáša Dika, ktorý novinársky symbolizoval Mikovu éru a bol tŕňom v oku viacerým politikom Smeru a SNS. Rezník to možno nemyslel celkom vážne, ale prinajmenej chcel budiť dojem, že je maximálne otvorený všetkému.

Čo sa vlastne pokazilo?

Jaroslav Rezník teda očividne neprišiel robiť s odporcami do RTVS krátky proces, hoci teraz to tak po vyhadzove niekoľkých mladých novinárov, ktorí prejavili nesúhlas s vedením spravodajstva či po zásahu proti Zuzane Kovačič Hanzelovej, vyzerá.

Čo sa vlastne za posledné mesiace stalo?

Fungovanie spravodajstva za éry Václava Miku bolo pre RTVS v mnohom vzpruhou. Výroba sa technologicky posunula skokovo, formáty sa zdynamizovali a novinárske výstupy boli stráviteľnejšie. Umožnila to kombinácia nového manažmentu, ktorý prišiel z modernejšej súkromnej televízie, a angažovanie novej generácie reportérov.

Slabinou tejto kombinácie však bolo aj miestami svojské poňatie verejnoprávnosti. Na rozdiel od súkromných médií, ktoré sa môžu otvorene hlásiť k akémukoľvek názoru, ak neodporuje občianskemu spolunažívaniu, úlohou verejnoprávnych médií je moderovať celospoločenskú diskusiu.

Aj spravodajstvo v období Lukáša Dika však trpelo na jednoliatu názorovú skladbu, ktorú bolo viac cítiť najmä v pokrývaní spoločenských tém. Otvorene to bolo vidieť aj na osobnej angažovanosti viacerých reportérov. Napriek tomu, že podľa kódexu RTVS má novinár verejnoprávnej inštitúcie nielen byť nestranný, ale tak aj pôsobiť, sa viacerí kľúčoví redaktori na sociálnych sieťach netajili svojimi vyhranenými názormi či výzvami, alebo hodnotením svojich respondentov.

Aj spravodajstvo v období Lukáša Dika však trpelo na jednoliatu názorovú skladbu, ktorú bolo viac cítiť najmä v pokrývaní spoločenských tém. Zdieľať


To bol zaiste problém, o ktorom ani dnes netreba mlčať. Na druhej strane, v priebehu uplynulých rokov vyrástlo v prostredí RTVS viacero talentov a zaujímavých novinárskych tvárí, čo bol nemalý kapitál, na ktorý mohlo nové vedenie po Dikovi nadviazať.

Lenže krátko po striedaní stráží sa prejavili prvé problémy. Jednak tu na seba narazili dve generácie aj mentality: Boris Chmel aj Juraj Rybanský posledné roky pracovali ako hovorcovia a ani ako novinári neboli osobnosťami, ktoré by generácia sebavedomých tridsiatnikov bola nútená hneď rešpektovať.

Hoci sa dnes zdá, že k prvej revolte došlo v prostredí televízie, zlé pomery prepukli najskôr v rozhlase. V októbri minulého roka tu prevzala vedenie redakcie spravodajstva a publicistiky Petra Stano Maťašovská, ktorá predtým pôsobila ako hovorkyňa Univerzitnej nemocnice či na ministerstve životného prostredia. Už v envirorezorte mali problémy s jej fungovaním a prehnanými maniermi, odkiaľ bola odídená.

Maťašovská pôvodne pracovala ako redaktorka rozhlasu, odkiaľ odchádzala pred ôsmimi rokmi po ostrom konflikte. Sťažovala sa, že ako redaktorka sa stala terčom neopodstatnenej kritiky, invektív a obviňovania s tým, že „v takejto atmosfére sa nedalo pracovať“. Redakcii Rádiožurnálu vtedy vyčítala, že mu chýba koncepčnosť s tým, že sa neodmeňuje práca, ale vernosť šéfeditorke.

Problém je, že pod tieto niekdajšie slová Maťašovskej by sa dnes vedela podpísať veľká časť jej vlastnej redakcie.

Maťašovská sa dostala do okamžitého konfliktu s ľuďmi, ktorí mali v rozhlase dlhodobo dobré renomé a už boli značkou kvality. Boris Koreň, niekdajší šéfdramaturg aktuálnej publicistiky rozhlasu, po prvých skúsenostiach zistil, že s ňou spolupráca nebude možná, preto sa radšej dohodol s Rezníkom na inej práci. A keď Oľga Baková, vtedajšia šéfeditorka zahraničia, prišla ako obvykle na poradu domácej redakcie, Maťašovská ju z nej vyhodila s tým, že tam nemá čo hľadať.

Nová šéfka rozhlasovej redakcie spravodajstva takisto odkazovala všetkým, ktorým sa jej štýl nepáči, aby pokojne odišli, ako kedysi odišla ona sama.

Výbuch

Konflikty tak z mesiaca na mesiac narastali, až v januári došlo v priestoroch obrátenej pyramídy k večernému stretnutiu celej redakcie s Jaroslavom Rezníkom. Vyvolal ho interný list nespokojnej väčšiny redaktorov, ktorým prekážalo nielen to, že im šéfujú bývalí hovorcovia, ktorí si odmietajú uznať a pomenovať prípadný konflikt záujmov.

Opäť však išlo o zlý personálny výber, čo sa ukázalo najmä v atmosfére, ktorá vznikla v spoločnosti a medzi novinármi po zavraždení Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Zdieľať

Išlo o búrlivú konfrontáciu, Rezník napríklad nevedel presvedčivo vysvetliť, prečo zrušil už naplánovanú cestu redaktorky Hanzelovej do Prahy kvôli českým voľbám, niektorí redaktori dávali zas nahlas najavo, že mu neveria. Stretnutie sa skončilo s tým, že diskusia bude pokračovať. Lenže onedlho nato Chmel a Rybanský oznámili, že odchádzajú zo súkromných dôvodov a na ich miesto prišli Hana Lyons a Vahram Chuguryan.

Opäť však išlo o zlý personálny výber, čo sa ukázalo najmä v atmosfére, ktorá vznikla v spoločnosti a medzi novinármi po zavraždení Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Nejde pritom primárne ani tak o to, že Chuguryan bol predtým Plavčanovým hovorcom a ešte predtým hovorcom ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka. Vahram Chuguryan istý čas pôsobil i v koncerne Eustream, kde ho dosadil sám Jahnátek. Po príchode nového manažmentu EPH, kde už nestačili tradičné konexie, musel odísť pre nízku pracovnú výkonnosť a nezvládanie úloh.

Človek s jeho profilom mohol sotva upokojiť pomery, a to aj napriek tomu, že na rozdiel od Maťašovskej nie je konfliktný a hádavý typ. Redakcia mu od začiatku nedôverovala a on si nevedel vydobyť prirodzený rešpekt. A keď začal na porade hovoriť o tom, že redaktori by nemali nosiť odznaky s nápisom #allforjan, už sa len uvoľnila nahromadená energia a nastal výbuch.

Marcový príchod Hany Lyons namiesto Chmela znamenal pre televíznu časť redakcie asi podobné zhoršenie ľudských pomerov, aké zažívali rozhlasoví redaktori už od vlaňajšej jesene pod Maťašovskou. Začiatkom apríla zverejnilo 60 členov redakcie spravodajstva, medzi nimi aj dramaturgovia, editori a moderátori, otvorený list riaditeľovi Rezníkovi a Rade RTVS. V ňom poukázali na nepriateľskú atmosféru vo verejnoprávnom médiu aj obavu, či ich vedenie spravodajstva ochráni pred vonkajšími tlakmi. Tento list nepodpísali všetci kritici nových pomerov, keďže niektorí síce s jeho obsahom úplne súhlasili, ale nepovažovali za správne zverejniť ho. Zdalo sa im, že ešte stále má zmysel tlačiť na zmenu zvnútra a vynútiť si ďalšie, medzičasom odložené stretnutie s Rezníkom.

Rezníkova dilema

Po napísaní verejného listu sa pomery prirodzene vyhrotili, posledný vrchol nastal minulý týždeň. V jeho priebehu sa malo s Rezníkom stretnúť niekoľko rešpektovaných zástupcov nespokojnej väčšiny redakcie, aby sa zhovárali, ako ďalej, riaditeľ však stretnutie napokon zrušil a RTVS na druhý deň nepredĺžila externé zmluvy štyrom redaktorom.

Jaroslav Rezník sa tak v posledných týždňoch dostal aj vlastnou vinou do situácie, akú si vo svojej manažérskej kariére, postavenej na balansoch, zrejme ani trochu nepredstavoval ani neželal.

Výzvou pre riaditeľa RTVS je preto aj emancipácia od Antona Hrnka, ktorý bude na neho tlačiť dovtedy, dokiaľ mu to on sám dovolí. Zdieľať


Teraz má riaditeľ pred sebou dve základné voľby: buď postupne lámať odpor redakcie tým, že sa nepredĺži zmluva ďalším redaktorom, ktorí podpísali otvorený list, a iných nechať dobrovoľne odísť. Keďže žiadni kvalitní novinári nebudú ochotní za týchto okolností nastúpiť do RTVS, táto cesta by znamenala nevyhnutný novinársky úpadok telerozhlasu – a Rezník by musel strpieť porovnávania s postavami, akou bol mečiarovský normalizátor Igor Kubiš, čomu sa chcel pritom celoživotne vyhnúť.

Druhou voľbou je rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorí vo vedení redakcie zlyhali, teda Hanou Lyons, Petrou Stano Maťašovskou či Vahramom Chuguryanom, a pri tom všetkom ešte vymyslieť, ako si zachovať vlastnú tvár. Výzvou pre riaditeľa RTVS je preto aj emancipácia od Antona Hrnka, ktorý bude na neho tlačiť dovtedy, dokiaľ mu to on sám dovolí.

Otázne je, či na akúkoľvek dobrú voľbu už nie je pre Jaroslava Rezníka príliš neskoro.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo